Súťaž vo všeobecnosti možno definovať ako zápas dvoch alebo viacerých strán (súťažiacich) o niečo, čoho nie je dosť pre všetkých. Hospodárska súťaž je potom zvyčajne definovaná ako úsilie dvoch alebo viacerých strán (konajúcich nezávisle) o zabezpečenie si určitej obchodnej aktivity s treťou stranou tým, že ponúknu najvýhodnejšie podmienky.[1]

Dôležitosť súťaže spočíva v tom, že je nevyhnutnou podmienkou efektívneho fungovania trhu (resp. trhovej ekonomiky), keďže len súťaž môže zabezpečiť optimálne správanie sa subjektov na trhu. Na jednej strane trh potrebuje súťaž, na druhej strane súťaž môže existovať len v podmienkach slobodného trhu.[2]

Slovenská republika deklaruje význam hospodárskej súťaže a trhovej ekonomiky ako aj potrebu ich ochrany priamo v čl. 55 Ústavy, kde sa uvádza, že "hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky", a zároveň, že "Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž".

Ako to však súvisí s investičnou pomocou?

Investičná pomoc je špecifickým druhom štátnej pomoci, pričom štátnu pomoc môžeme definovať ako určitú výhodu, poskytnutú v akejkoľvek forme vybraným podnikateľom orgánmi verejnej moci, resp. z verejných zdrojov.[3]

Podnikateľ, ktorému je poskytnutá pomoc z verejných zdrojov získava výhodu voči svojim konkurentom (napr. vo forme daňovej úľavy alebo dotácie na obstaranie majetku, vďaka ktorej môže často ponúknuť zákazníkom nižšie ceny ako konkurencia), čím sa deformuje spravodlivá hospodárska súťaž. Preto je štátna pomoc Zmluvou o fungovaní Európskej únie ("ZFEU") vo všeobecnosti zakázaná, ako nezlučiteľná s vnútorným trhom.[4]

Konkrétne, podľa čl. 107 ods. 1 ZFEU "Ak nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi".[5]

Z vyššie uvedeného pravidla však existuje viacero výnimiek. Napríklad čl. 107 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie uvádza určité výnimky, pri ktorých je poskytnutá podpora vždy zlučiteľná s vnútorným trhom, ako napr. pomoc určená na náhradu škody spôsobenej prírodnými katastrofami alebo mimoriadnymi udalosťami.

Ďalej, čl. 107 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie upravuje ďalšie prípady, v ktorých poskytnutá podpora môže (t.j. nemusí vždy) byť zlučiteľná s vnútorným trhom, ako napr. (i) pomoc na podporu hospodárskeho rozvoja oblastí s mimoriadne nízkou životnou úrovňou alebo s mimoriadne vysokou nezamestnanosťou alebo (ii) pomoc na rozvoj určitých hospodárskych činností alebo určitých hospodárskych oblastí, za predpokladu, že táto podpora nepriaznivo neovplyvní podmienky obchodu tak, že by to bolo v rozpore so spoločným záujmom.[6]

Do druhej kategórie výnimiek spadá aj investičná pomoc, t.j. regionálna investičná pomoc a pomoc na podporu zamestnanosti, upravená Zákonom o investičnej pomoci.[7]

Vo všeobecnosti je potrebné Európsku komisiu ("Komisia") v dostatočnom čase upovedomiť o zámeroch v súvislosti s poskytnutím štátnej (investičnej) pomoci, aby mohla Komisia podať svoje pripomienky. Komisia však môže prijať nariadenia týkajúce sa kategórií štátnej pomoci, ktoré budú oslobodené od vyššie uvedenej informačnej povinnosti.[8]

Takýmto nariadením je napr. Nariadenie Komisie (ES) č. 800/2008 zo 6. augusta 2008 o vyhlásení určitých kategórií pomoci za zlučiteľné so spoločným trhom podľa článkov 87 a 88 zmluvy (Všeobecné nariadenie o skupinových výnimkách) ("Nariadenie"), ktoré sa vzťahuje aj na investičnú pomoc poskytovanú podľa Zákona o investičnej pomoci.

Podľa § 1 ods. 2 Zákona o investičnej pomoci predstavuje tento zákon schému štátnej pomoci podľa Nariadenia, a teda ak bola štátna pomoc poskytnutá v súlade so Zákonom o investičnej pomoci, investičná pomoc nie je považovaná za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a nie je ani potrebné vopred ju oznamovať Komisii.

Ako však postupovať v prípade, ak sa konkurent (iný účastník trhu) prijímateľa investičnej pomoci domnieva, že v určitom prípade príslušné podmienky Zákona o investičnej pomoci splnené neboli, v dôsledku čoho došlo k narušeniu hospodárskej súťaže na relevantnom trhu (keďže určitému súťažiteľovi bola neoprávnene poskytnutá určitá výhoda voči jeho konkurentom)? Skúsme sa spoločne pozrieť na jednotlivé možnosti:[9]

1.      Správne právo

Ako už bolo uvedené vyššie, proces schvaľovania investičnej pomoci je upravený osobitným Zákonom o investičnej pomoci. V tomto procese vystupujú typicky tri subjekty – (i) žiadateľ, t.j. subjekt ktorý o poskytnutie investičnej pomoci žiada, (ii) ministerstvo (zvyčajne ministerstvo hospodárstva), ktoré investičný zámer, resp. žiadosť o poskytnutie investičnej pomoci posudzuje a predkladá návrh vláde, a (iii) vláda, ktorá návrh schvaľuje.

Konkurenti žiadateľa (prípadne iní účastníci trhu) nie sú do tohto procesu žiadnym spôsobom zapojení a v praxi sa zvyčajne o investičnej pomoci dozvedia až z médií po jej schválení vládou. Možno aj z tohto dôvodu Zákon o investičnej pomoci neupravuje žiadne inštitúty, ktoré by investičnou pomocou dotknutý konkurent mohol použiť na svoju obranu.

Vzhľadom na to, že aj konanie o schválení investičnej pomoci je vlastne špecifickým druhom správneho konania, ponúka sa logicky možnosť domáhať sa právnej ochrany pomocou všeobecných inštitútov správneho práva.

Na konanie podľa Zákona o investičnej pomoci sa v zmysle § 19 naozaj podporne vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (t.j. Správny poriadok[10]), avšak s výnimkou § 10, 12, 13, 15b a 16 Zákona o investičnej pomoci. Bohužiaľ ide práve o tie ustanovenia, ktoré upravujú konanie, ktorým sa investičná pomoc schvaľuje. Otázkou teda je, na aké konanie podľa tohto zákona sa Správny poriadok vlastne vzťahuje.

Stojí pritom za zmienku, že ide o pomerne novú právnu úpravu účinnú len od 1.8.2011. Dôvodová správa v tejto súvislosti uvádza len: "Navrhuje sa nové znenie § 19. V odseku 1 sa upravuje, kedy sa nebude na konanie aplikovať správny poriadok." Ani z dôvodovej sprývy teda nemožno zistiť, čo viedlo zákonodarcu k takejto zmene. V jej dôsledku je však aplikácia Správneho poriadku (a tam obsiahnutých všeobecných inštitútov) na konanie o schválení investičnej pomoci bohužiaľ vylúčená.

2.      Konanie na Protimonopolnom úrade

Istú nádej by nešťastnému konkurentovi mohlo poskytnúť ustanovenie § 39 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže[11], podľa ktorého " Orgány štátnej správy pri výkone štátnej správy, orgány územnej samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a orgány záujmovej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy nesmú zjavnou podporou zvýhodňujúcou určitého podnikateľa alebo iným spôsobom obmedzovať súťaž."

Medzi právomoci Protimonopolného úradu pritom patrí aj rozhodovanie o tom, že "orgán štátnej správy pri výkone štátnej správy, orgán územnej samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a orgán záujmovej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy porušil tento zákon".

Zo znenia § 39 by sa mohlo zdať, že sa týka práve nášho prípadu – v prípade investičnej pomoci predsa ide o zjavnú podporou zvýhodňujúcou určitého podnikateľa – ak by teda konkurent preukázal, že v danom prípade došlo k obmedzeniu súťaže, mal by zrejme Protimonopolný úrad konštatovať že došlo k porušeniu zákona a vyvodiť z toho príslušné následky.

Navyše považujeme za logické, aby práve Protimonopolný úrad, ktorý má v tomto smere bezpochyby najviac skúseností, posudzoval, či došlo k obmedzeniu súťaže.

Bohužiaľ, Protimonopolný úrad zrejme tento názor nezdieľa, keďže v prípadoch, keď sa na neho obrátil konkurent s podnetom týkajúcim sa (neoprávnene poskytnutej) investičnej pomoci, dospel Protimonopolný úrad k záveru, že nemá kompetencie v predmetnej veci konať a preto konanie podľa § 39 Zákona o ochrane hospodárskej súťaže odmietol začať.

Aj z verejne dostupných zdrojov[12] sa však zdá, že Protimonopolný úrad takéto konanie (t.j. konanie vo veci poskytnutia investičnej pomoci) ešte nikdy nezačal, resp. neviedol, či už z vlastného podnetu alebo z podnetu tretej osoby. Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie to zrejme nemožno očakávať ani v budúcnosti.

3.      Správne súdnictvo

Pre prípad pochybenia orgánov verejnej moci pri výkone ich právomoci upravuje Občiansky súdny poriadok[13] (konkrétne jeho piata časť) všeobecné inštitúty, ktorými možno zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy napadnúť.

V prípade schválenia investičnej pomoci ide rozhodnutie orgánu verejnej správy, preto sa javí byť relevantný postup podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 247 Občianskeho súdneho poriadku "podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu".

Problematickým sa však javí § 250 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého "žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo."

Konkurent prijímateľa investičnej pomoci však účastníkom správneho konania nebol  a v zmysle Zákona o investičnej pomoci ním ani byť nemal (viď vyššie). Vyššie uvedená právna úprava teda konkurentovi prijímateľa investičnej pomoci nepriznáva možnosť domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom zrušenia predmetného rozhodnutia pomocou inštitútov tzv. správneho súdnictva.

Teoreticky možno ešte uvažovať o postupe podľa piatej hlavy (konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), avšak možnosť úspechu takéhoto postupu považujeme za veľmi nízku. Navyše sa táto možnosť javí byť relevantná len v prípade, ak už negatívne následky poskytnutia investičnej pomoci nastali, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za dostatočné.

4.      Iné možnosti súdnej ochrany

Z vyššie uvedeného by sa mohlo zdať, že konkurent príjemcu investičnej pomoci nemá k dispozícii vôbec žiadne zákonné prostriedky, ktorými by sa mohol voči neoprávnene poskytnutej investičnej pomoci brániť.

Máme však za to, že (napriek absencii výslovnej zákonnej úpravy v tomto zmysle) sú vnútroštátne súdy povinné poskytnúť takémuto konkurentovi (žalobcovi) právnu ochranu a predmetnou vecou sa zaoberať.

Tento záver opierame predovšetkým o ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v zmysle ktorého sa každý "môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky" a tiež o Zmluvu o fungovaní Európskej únie, k interpretácii ktorej vydala Komisia Oznámenie vymáhaní práva štátnej pomoci vnútroštátnymi súdmi ("Oznámenie").[14]

V Oznámení sa vyslovene uvádza, že "Vnútroštátne súdy sú často žiadané, aby zasiahli v prípadoch, keď orgán členského štátu udelil pomoc bez dodržania povinnosti pozastaviť výkon[15]. Takáto situácia nastane, ak pomoc nebola notifikovaná vôbec alebo ak ju orgán vykonal pred schválením Komisie. Úlohou vnútroštátnych súdov v takýchto prípadoch je chrániť práva jednotlivcov dotknuté neoprávneným vykonaním pomoci."[16]

"Z povinnosti pozastaviť výkon uvedenej v článku [108 ods. 3 ZFEU] vyplývajú pre dotknuté strany (napr. pre konkurentov príjemcu) individuálne práva s priamym účinkom. Tieto dotknuté strany môžu svoje práva vymáhať tak, že podajú proti členskému štátu, ktorý pomoc poskytol, žalobu pred príslušným vnútroštátnym súdom. Postup vnútroštátnych súdov v súvislosti s týmito žalobami, a teda ochrana práv konkurentov podľa článku [108 ods. 3 ZFEU], je jednou z ich najdôležitejších úloh v oblasti štátnej pomoci."[17]

"Vnútroštátne súdy musia preto v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vyvodiť všetky primerané právne dôsledky, ak dôjde k porušeniu článku [108 ods. 3 ZFEU]. Povinnosti vnútroštátnych súdov však nie sú obmedzené na už vyplatenú neoprávnenú pomoc. Rozširujú sa aj na prípady, v ktorých sa má neoprávnená platba ešte len uskutočniť. Ako súčasť svojich povinností podľa článku [108 ods. 3 ZFEU], musia vnútroštátne súdy chrániť práva jednotlivcov proti možnému porušeniu týchto práv. V prípade, ak má byť neoprávnená pomoc práve vyplatená, je vnútroštátny súd povinný zabrániť realizácii takej platby."[18]

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca (konkurent príjemcu) sa môže ochrany domáhať na vnútroštátnom súde. Zároveň je však potrebné venovať pozornosť tomu, čo vlastne môže byť predmetom takéhoto konania.

"Konanie pred vnútroštátnymi súdmi vo veciach štátnej pomoci sa niekedy môže týkať uplatniteľnosti nariadenia o skupinových výnimkách alebo schémy existujúcej alebo schválenej pomoci alebo oboch. Ak je predmetom konania uplatniteľnosť takéhoto nariadenia alebo schémy, vnútroštátny súd môže len posúdiť, či sú splnené všetky podmienky uvedené v nariadení alebo schéme. Ak to tak nie je, súd nemôže preskúmať zlučiteľnosť[19] opatrenia pomoci, pretože takéto posudzovanie je výhradnou právomocou Komisie."[20]

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že vnútroštátny súd posudzuje, či sú splnené všetky podmienky uvedené v tzv. schéme (napr. Zákon o investičnej pomoci). Naopak, posúdenie zlučiteľnosti predmetnej investičnej pomoci so spoločným trhom je výhradnou právomocou Komisie. To však nebráni vnútroštátnemu súdu, aby konkurentovi prijímateľa poskytol účinnú ochranu.

Ak vnútroštátny súd zistí, že podmienky uvedené v príslušnej schéme (Zákon o investičnej pomoci) splnené neboli, takáto štátna pomoc mala byť podľa článku 108 ods. 3 ZFEU oznámená Komisii (keďže sa na ňu nevzťahuje výnimka poskytnutá Nariadením) a Komisia o nej musí rozhodnúť. Kým o nej Komisia nerozhodne, nemôže byť takáto pomoc priznaná a/alebo vyplatená.

Navyše, "ak je vnútroštátny súd konfrontovaný s neoprávnene poskytnutou pomocou, musí z takejto neoprávnenosti vyvodiť právne dôsledky podľa vnútroštátneho práva. Vnútroštátny súd preto musí v zásade nariadiť úplné vrátenie neoprávnenej štátnej pomoci príjemcom. Nariadenie úplného vrátenia neoprávnenej štátnej pomoci patrí k povinnosti vnútroštátnych súdov chrániť individuálne práva navrhovateľov (t. j. konkurentov) podľa článku [108 ods. 3 ZFEU]. Povinnosť vnútroštátneho súdu v súvislosti s vrátením pomoci teda nie je viazaná na zlučiteľnosť opatrenia pomoci s článkom [107 ods. 2 a 3 ZFEU]."[21]

Tento pohľad Komisia potvrdzuje aj na svojej internetovej stránke[22], kde uvádza: "Povinnosť členských štátov informovať Komisiu o plánovanej štátnej pomoci a počkať s jej poskytnutím až do konečného rozhodnutia Komisie má priamy účinok, čo znamená, že strany ovplyvnené štátnou pomocou poskytnutou v rozpore s týmito pravidlami sa môžu obrátiť priamo na vnútroštátne súdy. Z tohto dôvodu fyzické alebo právnické osoby, ktorých záujmy boli poskytnutím údajnej neoprávnenej pomoci nepriaznivo ovplyvnené, môžu predložiť danú vec vnútroštátnym súdom, ktoré musia prípad posúdiť bez ohľadu na existenciu akéhokoľvek paralelného konania pred Komisiou. Konania pred vnútroštátnymi súdmi ponúkajú dôležité prostriedky nápravy, ktoré môžu okamžite pomôcť sťažovateľovi. Medzi takéto prostriedky patria: zabránenie vyplateniu neoprávnenej štátnej pomoci; vrátenie neoprávnenej štátnej pomoci (bez ohľadu na jej zlučiteľnosť s pravidlami hospodárskej súťaže); vrátenie finančného zvýhodnenia vyplývajúceho z predčasného vykonania pomoci (tzv. úrok za obdobie nezákonnosti); náhrada škody pre konkurentov a iné tretie strany; prechodné opatrenia proti neoprávnenej pomoci."

5.      Záver

Z vyššie uvedených ustanovení Oznámenia je zrejmé, že vnútroštátne súdy sú oprávnené a zároveň povinné, s prihliadnutím na efektívnosť a priamy účinok čl. 108 ods. 3 ZFEU, vyvodiť všetky primerané právne dôsledky, vrátane poskytnutia ochrany žalobcovi (napr. konkurentovi prijímateľa)pred možným porušením jeho práv a zabrániť realizácii platby neoprávnenej investičnej pomoci.

Oznámenie však (pochopiteľne) nešpecifikuje, aké konkrétne vnútroštátne nástroje má žalobca k dispozícii, keďže konkrétny postup by mali upraviť predpisy členského štátu. Žalobca by teda mal postupovať v zmysle ustanovení všeobecného civilného súdnictva[23], pričom má možnosť sa domáhať aj nariadenia predbežného opatrenia.[24]

Slovenský právny poriadok však nedáva odpoveď na viaceré súvisiace otázky, napr. týkajúce sa určenia subjektu, ktorý by mal v konaní vystupovať ako žalovaný (prikláňame sa k názoru, že žalovaným by mala byť Slovenská republika, za ktorú v zmysle § 21 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku koná príslušné ministerstvo), resp. určenie príslušného súdu (domnievame sa, že v zmysle § 12 ods. 1 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov je ním Okresný súd Bratislava II, ktorý je príslušný vo veciach ochrany práv z hospodárskej súťaže).

S týmito a ďalšími otázkami sa však budú musieť v budúcnosti vysporiadať predovšetkým slovenské súdy a nemožno vylúčiť, že dospejú k odlišným záverom. V tejto súvislosti tiež nemožno zabúdať, že v prípade Oznámenia ide len o tzv. "soft law", avšak princípy tam vymedzené budú slovenské súdy rešpektovať.

Uvedené nedostatky si zrejme uvedomuje aj zákonodarca, keď v návrhu legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného v tejto súvislosti uvádza:

"Aj napriek skutočnosti, že právne akty EÚ sú priamo aplikovateľné a priamo účinné (s výnimkou smerníc), je potrebné na vnútroštátnej úrovni upraviť procesné inštitúty, ktoré nie sú upravené priamo v samotných únijných právnych predpisoch. EÚ relatívne často ponecháva v týchto predpisoch priestor, aby si členské štáty procesný postup v daných veciach upravili vo svojom vnútroštátnom práve (napr. možnosti preskúmať rozhodnutie vydané podľa únijného právneho predpisu, príslušnosť vnútroštátneho súdu a pod.). […]

Formálne pramene únijného práva venujú veľkú pozornosť hmotnoprávnej úprave, ale detailnejšia právna úprava únijných procesných pravidiel často absentuje, preto sa pri poskytovaní právnej ochrany subjektívnych práv garantovaných únijným právom postupuje podľa vnútroštátnych procesných pravidiel členských štátov. Absenciu procedurálnych pravidiel vo formálnych prameňoch únijného práva sa snažil vyriešiť SD EÚ zakotvením dvoch základných požiadaviek, ktoré musia spĺňať procesné normy členských štátov.

• Prvou je zásada rovnocennosti (ekvivalencie), podľa ktorej procesné podmienky na ochranu subjektívnych práv garantovaných únijným právom nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky na ochranu porovnateľných vnútroštátnych subjektívnych práv.
• Druhou je zásada účinnosti (efektivity), podľa ktorej vnútroštátne procesné pravidlá nesmú sťažovať alebo dokonca znemožňovať poskytnutie právnej ochrany subjektívnym právam garantovaným únijným právom.

Rešpektovanie predmetných zásad musí mať na pamäti nielen súd aplikujúci únijné právo na konkrétny prípad, ale aj zákonodarca pri tvorbe nových pravidiel civilného procesu."

V súvislosti s pripravovanou rekodifikáciou procesného práva na Slovensku[25] teda zostáva len dúfať, že zákonodarca na túto tému (opäť) nezabudne a s vyššie uvedenými otázkami sa jasne, zrozumiteľne a v súlade s vyššie uvedenými zásadami vysporiada.

Miriam Galandová,
partner

Marián Baus,
advokát

PRK Partners s.r.o.

Hurbanovo námestie 3
811 06 Bratislava 1

Tel.: +421 232 333 232
Fax:  +421 232 333 222
e-mail: bratislava@prkpartners.com

--------------------------------------------------------------------------------
[1] V ďalšom texte už nebudeme tieto pojmy rozlišovať a aj pojem "súťaž" budeme používať vo význame "hospodárska súťaž".
[2] Kalesná/Blažo; Zákon o ochrane hospodárskej súťaže – komentár; str. 2
[3] online >>> tu
[4] online >>> tu
[5] Podobnú úpravu obsahuje tiež zákon č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, ktorý v § 2 ods. 1 ustanovuje zákaz "poskytovania štátnej pomoci, ktorá narušuje alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitého tovaru alebo poskytovanie služieb, ak poskytnutie štátnej pomoci nepriaznivo ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi spoločenstva."
[6] online >>> tu
[7] zákon č. 561/2007 Z. z. o investičnej pomoci v znení neskorších predpisov
[8] online >>> tu
[9] V tomto článku sa budeme venovať len možnostiam v rámci vnútroštátneho práva. Pre úplnosť je však potrebné spomenúť aj možnosť obrátiť sa Európsku komisiu. V zmysle článku 10 Nariadenia Rady č. 659/1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES, ak Európska komisia získa informácie z akéhokoľvek zdroja týkajúce sa údajnej protiprávnej pomoci, preskúma tieto informácie bez meškania. Viac info >>> tu
[10] Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
[11] zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov
[12] Napr. >>> tu
[13] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
[14] Úradný vestník C 085 , 09/04/2009 S. 0001 – 0022 dostupné online >>> tu
[15] t.j. povinnosť v zmysle čl. 108 ods. 3 ZFEU, ktorá nebola dodržaná ani v tomto prípade – viď časť III. vyššie
[16] bod 21 Oznámenia
[17] bod 24 Oznámenia
[18] bod 28 Oznámenia
[19] Konkrétne ide o "preskúmanie zlučiteľnosti navrhovaných opatrení pomoci so spoločným trhom, na základe kritérií stanovených v článku [107 ods. 2 a 3 ZFEU]." Viď bod 20 Oznámenia.
[20] bod 16 Oznámenia
[21] bod 30 Oznámenia
[22] online >>> tu
[23] napr.: "Komisia [sa] domnieva, že občianskoprávne žaloby na presadenie práva môžu predstavovať výrazný prínos pre politiku štátnej pomoci." bod 5 Oznámenia
[24] napr.: "V prípade, ak má byť neoprávnená pomoc práve vyplatená, je vnútroštátny súd povinný zabrániť realizácii takej platby." bod 28 Oznámenia
[25] online >>> tu

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk