20.11.2018
ID: 4291upozornenie pre užívateľov
Môže trvať vybavenie reklamácie spotrebiteľa dlhšie ako 30 dní?
Možno predpokladať, že každý sa už stretol so situáciou, kedy došlo k výskytu vady na tovare, ktorý kúpil. Zrejme, ak bol v lehote na uplatnenie zodpovednosti za vady, uplatnil si voči predávajúcemu reklamáciu. Predávajúci bol v takom prípade povinný vybaviť reklamáciu v zákonnej lehote do 30 dní od jej uplatnenia. Alebo nie je tento predpoklad správny?
 |
V ostatnom období zarezonovalo i medzi laickou verejnosťou „prelomové“ rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) zo dňa 11.10.2018, sp. zn.: 3Cdo/220/2017 (ďalej len „rozhodnutie Najvyššieho súdu“), v zmysle ktorého má spotrebiteľ právo odstúpiť od zmluvy s predávajúcim z dôvodu nevybavenia reklamácie v lehote 30 dní iba za predpokladu, že spotrebiteľom uplatnená reklamácia bola opodstatnená. Najvyšší súd sa stotožnil správnym názorom odvolacieho súdu, v zmysle ktorého zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOS“) nerozširuje právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy aj v prípade, že sa nejedná o záručnú vadu, resp. v prípade, že sa nejedná o vadu predanej veci vôbec. Najvyšší ďalej vyslovil názor, že i prípadné nevybavenie reklamácie v zákonnej 30 dňovej lehote „nezakladá bez ďalšieho vznik nároku kupujúceho na vrátenie kúpnej ceny, a súd sa musí existenciou kupujúcim tvrdených vád zaoberať, tieto vyhodnotiť a posúdiť, či došlo zo strany kupujúceho k účinnému zrušeniu zmluvy“.
Vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšší súd v bode 18 svojho rozhodnutia len stroho konštatoval, že sa s právnym názorom odvolacieho súdu plne stotožňuje, pričom ďalej už len stručne prevzal argumentáciu odvolacieho súdu, bolo z našej strany potrebné oboznámiť sa podrobne aj s rozhodnutím odvolacieho súdu, na ktorého právne závery sa Najvyšší súd odvolal.
Odvolací súd, ktorým bol Krajský súd v Trenčíne, rozsudkom zo dňa 10.08.2017, sp. zn.: 4Co/144/2017 (ďalej len „odvolací súd“) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ZOS nekonštituuje právo kupujúceho odstúpiť od zmluvy iba preto, že reklamácia nebola vybavená po 30-dňovej lehote a že zodpovednosť za vady predanej veci vzniká iba v prípade existencie vád, na ktoré sa vzťahuje záruka. Podľa názoru odvolacieho súdu „tento výklad, zvolený odvolacím súdom, zodpovedá i obsahu dôvodovej správy k zákonu č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01. júla 2007“.
Podľa nášho názoru však Najvyšší súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, ak sa s rozhodnutím odvolacieho súdu plne stotožnil a dovolanie žalobcu zamietol.
Pre správne pochopenie problematiky je potrebné si jednotlivé úvahy súdov v tejto veci analyzovať postupne. Jednotlivé súdy totiž podľa nášho názoru „miešali hrušky s jablkami“, pričom niektoré svoje závery odvodzovali od vývojom legislatívy už prekonaných súdnych rozhodnutí.
Rozhodnutie súdov v predmetnej veci bolo založené na týchto dôvodoch:
a) zodpovednosť za vady predanej veci vzniká iba v prípade existencie vád, na ktoré sa vzťahuje záruka;
b) súd sa musí existenciou kupujúcim tvrdených vád zaoberať, tieto vyhodnotiť a posúdiť, či došlo zo strany kupujúceho k účinnému zrušeniu zmluvy;
c) nevybavenie reklamácie v zákonnej 30 dňovej lehote nezakladá bez ďalšieho vznik nároku kupujúceho na vrátenie kúpnej ceny;
Ad a) zodpovednosť za vady predanej veci vzniká iba v prípade existencie vád, na ktoré sa vzťahuje záruka
S uvedeným záverom sa možno vo všeobecnosti stotožniť. Pokiaľ hovoríme o zodpovednosti predávajúceho voči spotrebiteľovi za vady predanej veci, je správnym vyslovený názor súdov, že zodpovednosť predávajúceho za vady bude založená iba a len v prípade, že tovar má skutočne vady. Vždy pôjde o vady, ktoré má predaná vec pri jej prevzatí spotrebiteľom, alebo o vady ktoré sa vyskytnú v záručnej dobe, ktorá je v spotrebiteľských veciach 24 mesiacov (ak ide o novú vec). Po uplatnení reklamácie spotrebiteľom je predávajúci povinný vybaviť reklamáciu jedným zo zákonom predvídaných spôsobov.
V prípade, že predávajúci dospeje k záveru, že vec vykazuje vady, na ktoré sa nevťahuje záruka, môže predávajúci reklamáciu zamietnuť; (ZOS tu rozlišuje prípady zamietnutia reklamácie uplatnenej počas prvých 12 mesiacov od kúpy veci a po uplynutí tejto doby, čo je však na účely tohto článku irelevantné, a preto sa tým bližšie zaoberať nebudeme). Ak je reklamácia opodstatnená, je predávajúci povinný ju vybaviť spôsobom, ktorý si spotrebiteľ zvolil s poukazom na charakter vytknutej vady (tzv. vady odstrániteľné podľa § 622 Občianskeho zákonníka a vady neodstrániteľné podľa § 623 Občianskeho zákonníka).
Nesprávnosť uvedeného záveru v súdenej veci spočíva v tom, že súd tento záver aplikoval na inú právnu skutočnosť, než ju aplikovať mal. Vznik zodpovednosti za vady, teda reálna existencia vady, na ktorú sa vzťahuje záruka, je relevantnou skutočnosťou len na účel vybavenia reklamácie. Odstúpenie od zmluvy z dôvodu nevybavenia reklamácie do 30 dní, ale nie je vybavením reklamácie. Odstúpením od zmluvy zmluva zaniká z iného právneho dôvodu než z dôvodu vybavenia reklamácie. Správnosti nášho názoru svedčí aj § 2 písm. m) ZOS, ktorý taxatívne vymenúva spôsoby vybavenia reklamácie. Zastávame názor, že predmetné ustanovenie ZOS je legálnou definíciou vybavenia reklamácie a súd nemôže túto definíciu modifikovať, a to ani v prospech spotrebiteľa ani v jeho neprospech.
Ad b) súd sa musí existenciou kupujúcim tvrdených vád zaoberať, tieto vyhodnotiť a posúdiť, či došlo zo strany kupujúceho k
účinnému zrušeniu zmluvy
Aj tento záver súdov je vo svojej podstate správny, pričom ale opäť došlo k jeho aplikácii na nesprávnu právnu skutočnosť. S uvedeným záverom súdov totiž možno súhlasiť len v tom prípade, ak súd posudzuje platnosť odstúpenia spotrebiteľa od kúpnej zmluvy z dôvodu, že i) na tovare sa vyskytla neodstrániteľná vada alebo ii) z dôvodu opakovaného (najmenej 3 krát) výskytu vady alebo iii) z dôvodu výskytu viacerých (najmenej 3) vád. V prípade, ak by spotrebiteľ v súdnom konaní tvrdil, že od spotrebiteľskej kúpnej zmluvy odstúpil z jedného z dôvodov podľa predchádzajúcej vety, bolo by vecou dokazovania pred súdom, že tovar skutočne vykazoval vyššie uvedené vady, ktoré zakladali právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy s predávajúcim.
Nesprávnosť uvedeného záveru v súdenej veci spočíva v tom, že súd aj tento záver aplikoval na inú právnu skutočnosť, než ju aplikovať mal. Súd by mohol posudzovať existenciu tvrdených vád len v prípade, ak by spotrebiteľ odstúpil od zmluvy z dôvodu, že vec má viac vád alebo sa vada vyskytla opakovane. Takéto odstúpenie od zmluvy by totiž bolo prejavom práva spotrebiteľa zo zodpovednosti za vady. Odstúpenie od zmluvy podľa § 18 ods. 4 ZOS ale nemožno za takýto prejav považovať.
Ad c) nevybavenie reklamácie v zákonnej 30 dňovej lehote nezakladá bez ďalšieho vznik nároku kupujúceho na vrátenie kúpnej ceny
Tento záver súdov je v celom rozsahu nesprávny, keďže nerešpektuje platné a účinné znenie ZOS. Podľa § 18 ods. 4 ZOS „(..) Po určení spôsobu vybavenia reklamácie sa reklamácia vybaví ihneď, v odôvodnených prípadoch možno reklamáciu vybaviť aj neskôr; vybavenie reklamácie však nesmie trvať dlhšie ako 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Po uplynutí lehoty na vybavenie reklamácie má spotrebiteľ právo od zmluvy odstúpiť alebo má právo na výmenu výrobku za nový výrobok“.
Súdy sa vo svojich rozhodnutiach zamerali na výklad poslednej vety vyššie citovaného ustanovenia ZOS. Nie je nám zrejmé, aký výklad zákona súdy použili, keďže z gramatického výkladu zákona nám záver súdov v žiadnom prípade nevyplýva. K rovnakému záveru, ako dospeli súdy, nemožno dospieť ani teleologickým výkladom predmetnej normy. Podľa nášho názoru účelom právnej úpravy § 18 ods. 4 v účinnom znení je právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy z dôvodu, že reklamácia nebola predávajúcim vybavená do 30 dní odo dňa jej uplatnenia. Toto právo spotrebiteľa je potrebné chápať ako sankciu pre predávajúceho za porušenie zákonnej povinnosti vybaviť reklamáciu včas (do 30 dní od jej uplatnenia).
Pokiaľ odvolací súd vyslovil, že jeho právny názor zodpovedá aj obsahu dôvodovej správy k ZOS účinného od 01.07.2007 treba poznamenať, že zrejme ušlo pozornosti odvolacieho (a zrejme aj dovolacieho) súdu, že relevantné ustanovenie predmetného zákona bolo zmenené zákonom č. 397/2008 Z. z. s účinnosťou od 01.11.2008. Napriek skutočnosti, že súd cituje správne znenie zákona (aj v rozhodnom čase) odvoláva sa na neaktuálnu dôvodovú správu.
Pôvodné znenie relevantnej časti § 18 ods. 4 ZOS (vyhlásené znenie zákona) totiž znelo: „(..) Vybavenie reklamácie však nesmie trvať dlhšie ako 30 dní. Po uplynutí tejto lehoty má spotrebiteľ rovnaké práva, akoby išlo o vadu, ktorú nemožno odstrániť.“
Z uvedeného znenia § 18 ods. 4 ZOS je zrejmé, že tento odkazuje právo spotrebiteľa na úpravu zodpovednosti za vady v spotrebiteľských veciach, akoby išlo o vadu, ktorú nemožno odstrániť. Neodstrániteľné vady upravuje § 623 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“).
Záver dovolacieho súdu, že § 18 ods. 4 ZOS zakladá len nevyvrátiteľnú domnienku neodstrániteľnej vady, pričom ale nezakladá domnienku existencie vady ako takej a preto je najprv potrebné skúmať existenciu vady, by mohol obstáť len za platnosti pôvodného znenia § 18 ods. 4 ZOS, ktorý však bol s účinnosťou od 01.11.2008 zmenený.
V súčasnosti je účinným znenie § 18 ods. 4 ZOS v relevantnej časti: „ (..) Po určení spôsobu vybavenia reklamácie sa reklamácia vybaví ihneď, v odôvodnených prípadoch možno reklamáciu vybaviť aj neskôr; vybavenie reklamácie však nesmie trvať dlhšie ako 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Po uplynutí lehoty na vybavenie reklamácie má spotrebiteľ právo od zmluvy odstúpiť alebo má právo na výmenu výrobku za nový výrobok.“
Z porovnania časových verzií § 18 ods. 4 ZOS je zrejmé, že súčasné znenie zákona nijakým spôsobom nezakladá žiadne domnienky o existencii vady či už odstrániteľnej alebo neodstrániteľnej. Predmetné znenie zákona jasným spôsobom dáva spotrebiteľovi právo po márnom uplynutí 30 dňovej doby na vybavenie reklamácie, odstúpiť od zmluvy alebo žiadať od predávajúceho výmenu výrobku za nový výrobok.
Rozsiahlu argumentáciu žalobcu (spotrebiteľa) nevzali súdy (okrem prvého rozhodnutia okresného súdu, ktoré bolo odvolacím súdom zrušené) do úvahy. Pokiaľ súdy v súdenom prípade tvrdili, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky vychádzajú z českej právnej úpravy § 19 ods. 4 zákona č. 634/1992 Sb., ktorá je údajne totožná s právnou úpravou ZOS, je potrebné konštatovať, že na súdenú vec podporne uplatnili nesprávnu právnu normu. Súdy totiž opomenuli skutočnosť, že právna úprava tak v Slovenskej republiky ako aj v Českej republike prešla úpravou, ktorá zasiahla aj relevantné ustanovenia oboch zákonov. Súdy však túto legislatívnu zmenu vo svojich rozhodnutiach nijako nereflektovali resp. si ju zrejme vôbec neuvedomili.
Je totiž pravdou, že v určitom období bola rozhodujúca časť § 19 ods. 4 zákona č. 364/1992 Sb. podľa českej právnej úpravy totožná s § 18 ods. 4 ZOS. S účinnosťou od 01.11.2008 však došlo k zmene relevantnej časti § 18 ods. 4 ZOS tak, že toto sa podstatne zmenilo, čo súdy nevzali pri rozhodovaní v súdenej veci do úvahy. Rovnako je potrebné poznamenať, že už ani česká právna úprava v § 19 ods. 3 zákona č. 634/1992 Sb. nie je v súčasnosti v takom znení v akom bola v čase vydania rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky (33Cdo/3620/2008, 28Cdo/171/2008), tak ako správne poukázal žalobca. Odvolací súd sa ale s touto námietkou žalobcu vysporiadal iba formalisticky, keď konštatoval zhodu slovenskej právnej úpravy s českou bez toho, aby tieto úpravy vzájomne porovnal v znení účinnom v rozhodnom čase.
Pre úplnosť uvádzame, že aj aktuálna česká legislatíva upustila od pôvodnej právnej úpravy tak ako ju vykladal Najvyšší súd Českej republiky vo vyššie uvedených rozhodnutiach. Účinné znenie českého § 19 ods. 3 zákona č. 634/1992 Sb. totiž stanovuje, že v prípade márneho uplynutia 30 dňovej lehoty na vybavenie reklamácie, sa táto skutočnosť považuje za „podstatné porušenie zmluvy“. Následkom podstatného porušenia zmluvy je v spojitosti s § 2002 ods. 1 nového českého Občianskeho zákonníka (zákon č. 89/2012 Sb.) právo druhej strany (v tomto prípade spotrebiteľa) odstúpiť od zmluvy. Český Občiansky zákonník totiž definuje podstatné porušenie zmluvy ako porušenie, pri ktorom strana porušujúca zmluvu v čase jej uzatvárania vedela alebo musela vedieť, že by druhá strana zmluvu neuzavrela, ak by také porušenie predvídala. Je zrejmé, že aj česká právna úprava definuje právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy po márnom uplynutí lehoty na vybavenie reklamácie, ako určitú sankciu pre predávajúceho za porušenie povinnosti vybaviť reklamáciu včas.
Na základe vyššie uvedeného sme dospeli k jednoznačnému záveru o nesprávnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktorý pri svojom rozhodovaní nerešpektoval účinné znenie ZOS, pričom svoje závery (spoločne s odvolacím súdom) založil na právnom predpise a rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré nemôžu pri súčasnom znení § 18 ods. 4 ZOS obstáť.
Záver
Pokiaľ sme v úvode použili pre označenie predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu prívlastok „prelomové“, treba skutočne konštatovať, že pri jeho aplikácii dochádza k prelomeniu právnej istoty spotrebiteľa. Na jednej strane právna úprava priznáva spotrebiteľovi právo odstúpiť od zmluvy (resp. požadovať výmenu tovaru za nový) v prípade, ak predávajúci nevybaví jeho reklamáciu do 30 dní od jej uplatnenia a na strane druhej Najvyšší súd stáva spotrebiteľa do pozície, kedy spotrebiteľ nebude vedieť, či jeho právny úkon odstúpenia od zmluvy má právne účinky, keďže toto bude závislé až od následného posúdenia predávajúcim (ak reklamáciu dodatočne, po uplynutí lehoty, uzná) alebo dokonca až od právoplatného rozhodnutia súdu, či bola uplatnená reklamácia dôvodná. Možno preto uzavrieť, že Najvyšší súd svojim výkladom zaviedol pre platnosť odstúpenia spotrebiteľa od zmluvy odkladaciu podmienku, ktorej splnenie závisí od rozhodnutia predávajúceho resp. posúdenia súdom ex post.
Zostáva veriť, že predmetný právny názor dovolacieho súdu bude v blízkej budúcnosti korigovaný buď veľkým senátom Najvyššieho súdu alebo Ústavným súdom Slovenskej republiky ako ochrancom ústavnosti. Alternatívnou možnosťou je aj zásah zákonodarcu, ktorý bude musieť zrejme zrozumiteľnejšie upraviť znenie § 18 ods. 4 ZOS, aby nedochádzalo k excesom v rozhodovacej činnosti súdov tak, ako tomu bolo v prejednávanom prípade.
Mgr. Jana Alušíková,
partner
JUDr. Matej Oslacký,
advokátsky koncipient
Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o.
Apollo Business Center II
Prievozská 4/B
821 09 Bratislava
Tel.: +421 2 321 130 31
Fax: +421 2 321 441 48
email: office@mph-advocates.com
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk