Slovenský právny poriadok obsahuje všeobecnú úpravu vydržania v Občianskom zákonníku[2], nepozná však všeobecnú úpravu nadobudnutia veci od nevlastníka. Výslovná úprava nadobudnutia veci od nevlastníka sa vzťahuje len na určité, zákonom presne špecifikované prípady, t. j.:

• nadobudnutie veci od nepravého dediča[3],
• nadobudnutie veci pri speňažovaní majetku dlžníka v konkurze[4],
• nadobudnutie veci v bežnom obchodnom styku[5] a
• nadobudnutie cenného papiera od nevlastníka podľa zákona o cenných papieroch[6].[7]

Aj napriek tomu, že žiaden slovenský právny predpis neupravuje vo všeobecnosti inštitút nadobudnutia veci od nevlastníka (ďalej len „všeobecné nadobudnutie od nevlastníka“), v praxi sa s ním možno stretnúť.[8]

Vzájomný vzťah inštitútu vydržania a inštitútu všeobecného nadobudnutia od nevlastníka je neraz nejasný a sprevádzaný mnohými terminologickými nepresnosťami. V tomto článku sa preto zameriame na základné charakterové črty a vzťah týchto dvoch inštitútov s ohľadom na aktuálnu judikatúru Ústavného súdu SR, ktorá zaznamenala výrazný posun, najmä pokiaľ ide o všeobecné nadobudnutie od nevlastníka.

Vydržanie

Vo všeobecnosti platí, že v prípade inštitútu vydržania sa (domnelý) vlastník veci – na rozdiel od osoby, ktorá zastáva názor, že vec nadobudla od nevlastníka – dovoláva svojej dobrej viery v to, nadobudnutie veci od predchádzajúceho vlastníka veci bolo platné (hoci sa neskôr ukázalo, že daný titul platný nebol).

Vydržanie zásadným spôsobom prispieva k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa. Predpokladom je, že tento nadobúdateľ nadobudol a počas zákonom stanovenej doby držal vec v dobrej viere, hoci sa následne ukázalo, že niektorý z predchádzajúcich nadobúdacích titulov bol neplatný. Vydržanie týmto spôsobom odstraňuje právnu neistotu spojenú s vadami nadobúdacieho titulu, ak oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti nemohol o týchto vadách vedieť, resp. ak sa odôvodnene mohol domnievať, že nadobúdací titul riadne existuje.

Občiansky zákonník aktuálne upravuje vydržanie pomerne stroho, pričom uvádza, že „Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.“

Existencia oprávnenej držby a neprerušené trvanie držby počas zákonom stanovenej doby sú teda dva najzásadnejšie zákonné predpoklady vydržania.[9]

Oprávnenou je v zmysle  Občianskeho zákonníka taká držba, pri ktorej je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Inými slovami, držba sa považuje za oprávnenú len v prípade, ak po zvážení všetkých okolností nemožno od držiteľa spravodlivo požadovať, aby mal pochybnosti o tom, či mu vec alebo právo patrí. Subjektívne presvedčenie o oprávnenosti držby teda nie je dostatočné.

Vzniku takejto držby musí nevyhnutne predchádzať ospravedlniteľný omyl držiteľa veci – skutkový alebo právny. Typickým skutkovým omylom, pri ktorom by oprávnená držba mohla prichádzať do úvahy, je užívanie pozemku, o ktorom sa držiteľ oprávnene domnieva, že je súčasťou pozemku, ktorý mu patrí (napr. v dôsledku chybného vytýčenia hraníc medzi pozemkami).[10] Právny omyl je oveľa zriedkavejší. Keďže sa v našom právnom poriadku uplatňuje princíp, že neznalosť zákona neospravedlňuje, väčšinu právnych omylov nemožno považovať za ospravedlniteľné. V zmysle ustáleného výkladu však môže byť ospravedlniteľným napr. taký právny omyl, ktorý vychádza z aplikácie objektívne nejasného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu.[11]

Vydržacia doba je 3-ročná v prípade hnuteľných vecí a 10-ročná v prípade nehnuteľných vecí. Počas plynutia premlčacej doby musí byť oprávnená držba nepretržitá; oprávnený držiteľ si však do plynutia doby môže započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu alebo predchodcov (v takom prípade musia jednotlivé čiastkové vydržacie doby na seba bezprostredne nadväzovať).

Summa summarum, dobromyseľná držba trvajúca počas celej zákonom stanovenej vydržacej doby zhojí nedostatok (neplatnosť) nadobúdacieho titulu a oprávnený držiteľ sa stane vlastníkom veci.

Dobromyseľný držiteľ teda po splnení zákonom stanovených podmienok nadobúda vlastnícke právo k veci i napriek tomu, že nadobúdací titul bol neplatný. Argument, že oprávnený držiteľ nemohol vydržať vec (t.j. nadobudnúť k nej vlastnícke právo), pretože príslušný nadobúdací titul je neplatný, je teda postavený na chybnej úvahe, resp. nepochopení podstaty inštitútu vydržania.

Všeobecné nadobudnutie od nevlastníka

Ako už naznačili predchádzajúce odseky tohto článku, pri inštitúte nadobudnutia od nevlastníka sa dotknutá osoba dovoláva toho, že predmetnú vec nadobudla od nevlastníka a to v dobrej viere, že táto osoba (prevodca) je vlastníkom veci.

Slovenské súdy pomerne dlho odmietali všeobecné nadobudnutie od nevlastníka a tvrdošijne trvali na tom, že zásada nemo plus iuris musí platiť za každých okolností, ibaže by zákon výslovne ustanovoval inak.[12] Zásadná zmena nastala v marci 2016, keď ústavný súd vydal nález I. ÚS 549/2015-33, v ktorom uznal, že za istých okolností je nevyhnutné poskytnúť ochranu nadobúdateľovi bez ohľadu na to, či zákon v danej situácii výslovne ustanovuje výnimku zo zásady nemo plus iuris.

V danom prípade išlo o reťaz prevodov nehnuteľností zo štátu na súkromnú osobu, pričom vadným prevodom bol prevod medzi dvoma štátnymi organizáciami (kvôli vadám v privatizačnom projekte). Spor spočíval v tom, že konkurzný správca jednej zo spoločností, ktorá sa na privatizácii zúčastnila, zaradil nehnuteľnosti do súpisu všeobecnej podstaty (tvrdiac, že nehnuteľnosti kvôli vadám privatizačného projektu nikdy neprestali byť vlastníctvom tejto spoločnosti). Všeobecné súdy vo všetkých stupňoch konania zamietli excindačnú žalobu dobromyseľného nadobúdateľa dôvodiac uplatnením zásady nemo plus iuris.

Inými slovami – pri príprave privatizačného projektu pochybili predstavitelia štátnych organizácií, pričom za ich chybu mala pykať výlučne súkromná osoba (podnikateľ), ktorá sa v dobrej viere spoľahla na to, že prevody medzi jednotlivými štátnymi organizáciami boli uskutočnené riadne.[13]

Ústavný súd nepochybne dospel k tomu, že s ohľadom na dané okolnosti by striktné uplatnenie zásady nemo plus iuris bolo obzvlášť nespravodlivé a preto sa rozhodol chrániť dobromyseľného nadobúdateľa.

Odôvodnenie nálezu je však na slovenské pomery vo viacerých smeroch prevratné, keďže sa súd rozhodol dôsledne analyzovať prípustnosť všeobecného nadobudnutia od nevlastníka (namiesto toho, aby sa obmedzil len na nápravu zjavnej nespravodlivosti vyplývajúcej zo špecifík tohto prípadu). Z toho dôvodu sa nižšie v tomto článku budeme podrobne venovať záverom ústavného súdu týkajúcich sa všeobecného nadobudnutia od nevlastníka.

Podľa záverov ústavného súdu nemožno bezvýnimočne tvrdiť (tak, ako to konštatovali všeobecné súdy), že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva a to bez ohľadu na to, že Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania.

V tomto smere musí podľa ústavného súdu dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý – jej druhou stranou prezentovaný skutkový stav (osobitne v prípade, ak bol tento stav potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a aprobovaný príslušným orgánom verejnej moci). Dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu.

Ústavný súd skonštatoval, že dva chránené záujmy – vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery sa tak dostanú do vzájomnej kolízie. Zároveň však dospel k záveru, že pokiaľ nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

V odôvodnení nálezu sa ďalej uvádza, že pokiaľ všeobecné súdy tento spôsob riešenia odmietali a navrhovali sťažovateľovi niečo iné, čo už nebolo možné prakticky vykonať, vmanipulovali ho do situácie, ktorá nemá pre neho riešenie. Právo neexistuje preto, aby nerozumné a nespravodlivé dôsledky legitimizovalo, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi jednotlivcami.[14]

Ústavný súd okrem iného vo svojom odôvodnení odkazuje i na závery českého ústavného súdu, ktorý judikoval, že dobromyseľnému nadobúdateľovi treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.[15]

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, Ústavný súd SR sa (po vzore Ústavného súdu ČR) pustil do pomerne odvážnych úvah v snahe chrániť „racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahov“. Predpokladáme však, že uvedený nález sám o sebe nespôsobí revolúciu v danej problematike, skôr pôjde o prvú lastovičku, ktorá by mohla predznamenať zmenu v nazeraní na všeobecné nadobudnutie od nevlastníka v slovenskom práve.

Zároveň je potrebné poukázať na to, že takáto tvorba práva ústavným súdom so sebou pravdepodobne prinesie množstvo nejasností. Skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že v praxi bude potrebné vyriešiť mnohé otázky, ako napr.:

• Aký je, resp. by mal byť vzťah medzi vydržaním a všeobecným nadobudnutím od nevlastníka?
• Je potrebné v prípade ochrany dobromyseľného nadobúdateľa zohľadňovať spôsob, akým vec opustila sféru pôvodného vlastníka?[16]
• Je potrebné chrániť dobromyseľného nadobúdateľa aj v prípade bezodplatného scudzovacieho úkonu (darovacia zmluva)?
• Ako ochrániť pôvodného (skutočného) vlastníka veci pred účelovými prevodmi veci na tretie osoby?
• Možno vylúčiť existenciu dobrej viery, ak bola daná vec niekoľkokrát za sebou rýchlo prevedená? Ak áno, za akých podmienok?[17] atď.

Záver

Právne inštitúty vydržania a všeobecného nadobudnutia od nevlastníka sa vyznačujú jedným zásadným spoločným znakom – spôsobujú prevod vlastníckeho práva za neštandardných podmienok na základe dobrej viery.

Pre správne pochopenie oboch inštitútov sú však oveľa dôležitejšie tie charakteristiky, ktoré ich od seba odlišujú.

V prvom rade je potrebné uvedomiť si, čo je nevyhnutným predpokladom vydržania. Občiansky zákonník nepriamo vychádza z toho, že vec prevádza jej vlastník, pričom dotknutý scudzovací právny úkon je neplatný. Keďže sa nadobúdateľ za istých okolností o tejto neplatnosti nemá ako dozvedieť (objektívne ospravedlniteľný omyl), zákonodarca sa rozhodol ochraňovať jeho dobrú vieru. Ochrana dobrej viery sa tak môže vzťahovať i na tú osobu, ktorá bola zmluvnou stranou neplatného scudzovacieho právneho úkonu (samozrejme, že sa môže vzťahovať i na jej právnych nástupcov).

Vzhľadom na to, že všeobecné nadobudnutie od nevlastníka nemá v slovenskom práve prakticky žiadnu históriu, nemožno z dostupnej literatúry vyvodiť jednoznačné závery, akými charakteristickými znakmi a limitmi sa všeobecné nadobudnutie od nevlastníka vyznačuje. Krátke nahliadnutie do staršej (československej) právnej teórie ako aj do (aktuálnej) českej judikatúry nám však môže naznačiť, aké riešenie by de lege ferenda mohlo byť tým najsprávnejším.

Ako sme už uviedli, v praxi sa možno pomerne často stretnúť s tým, že hranica medzi oboma dotknutými inštitútmi je nejasná a objavuje sa mnoho terminologických nepresností. Podľa nášho názoru by sme sa v tejto veci mali prikloniť k českej doktríne[18], ktorá tvrdí, že všeobecné nadobudnutie od nevlastníka sa od „štandardného“ nadobudnutia veci odlišuje iba tým, že prevodca nedisponuje vlastníckym právom a nie je oprávnený scudziť vec ani z iného titulu[19]. To zároveň predpokladá existenciu riadne uzavretého a platného nadobúdacieho titulu. Preto hovoríme o nadobudnutí od nevlastníka. Zároveň považujeme za potrebné poukázať v tejto veci na fakt, že podľa ustálenej judikatúry českého najvyššieho súdu absencia vlastníckeho práva prevodcu nevedie k neplatnosti dotknutého scudzovacieho právneho úkonu.[20]

V takom prípade je zrejmé, že tento inštitút chráni iba nadobúdateľa veci, ktorý nadobúda vec na základe platného scudzovacieho úkonu od nevlastníka v dobrej viere, t. j. odôvodnene verí tomu, že prevodca je oprávnený disponovať vecou.

Ak by slovenské právo akceptovalo tento výklad, zrejme by sa vo veľkej miere elegantne vyhlo diskusiám o tom, kedy „ešte“ možno uplatniť inštitút vydržania a kedy „už“ treba uplatniť inštitút nadobudnutia od nevlastníka a vice versa. Zjednodušene povedané, ak si predstavíme reťaz prevodov A-B-C-D-E a prevod medzi A a B je vadný, platilo by nasledovné:

• ak A nebol oprávnený disponovať vecou (napr. preto, že mu bola zverená), avšak scudzovací právny úkon bol platný, osoby B až E by sa za každých okolností mohli odvolávať na to, že došlo k prevodu vlastníckeho práva nadobudnutím od nevlastníka; osoby C až E by teoreticky za určitých okolností mohli vybrať, ktorým z inštitútov budú argumentovať (podľa toho, čo by pre ne bolo výhodnejšie); a
• ak A bol oprávnený disponovať vecou, avšak scudzovací právny úkon bol z akéhokoľvek dôvodu neplatný, mohol by sa B odvolávať iba na vydržanie, osoby C až E by si (rovnako ako v predchádzajúcom príklade) teoreticky za určitých okolností mohli vybrať, ktorým z inštitútov budú argumentovať.

Vyššie uvedené sú však len teoretické úvahy. Bude nevyhnutné sledovať aktuálny vývoj v judikatúre, aby sme zistili, ako sa príslušné súdy vysporiadajú s jednotlivými otázkami. V súčasnosti možno skonštatovať len to, že sa ústavný súd svojím nálezom I. US 549/2015 vydal na správnu cestu. Väčšia miera ochrany dobromyseľných nadobúdateľov, ktorej základom bude nepochybne toto rozhodnutie, si však od vlastníkov hnuteľných i nehnuteľných vecí bude vyžadovať vyššiu mieru obozretnosti, aby o svoje vlastníctvo neprišli.

Mgr. Jitka Sytařová,
partnerka


JUDr. Zuzana Tužilová,
advokátka
 

 

Giese & Partner, s.r.o. - organizačná zložka

Lazaretská 8
811 08 Bratislava

Tel.:   +421 (2)20 510 110
e-mail: office@giese.sk

 

---

[1] lat.: „Nemo plus iuris ad alium transfere quam ipse habet/habebat“; v skrátenej podobe známa aj ako zásada „nemo plus iuris“

[2] ust. § 134 zák. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník)

[3] ust. § 486 Občianskeho zákonníka

[4] ust. § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ZKR)

[5] ust. § 446 zákona č. 513/1993 Zb. (Obchodný zákonník), ktoré sa primárne vzťahuje na hnuteľné veci, no vo veľmi úzko špecifikovaných prípadoch by sa teoreticky mohlo nepriamo uplatniť i na nehnuteľnosti; viď bližšie JUDr. Mgr. Michal Mrva – K niektorým problémom nadobúdania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka (s poukazom na zásadu nepremlčateľnosti vlastníckeho práva).

[6] ust. § 19 ods. 3 ZCP

[7] K nadobudnutiu veci od nevlastníka de facto môže dôjsť aj pri predaji veci v rámci exekúcie (ak skutočný vlastník veci nepodá riadne a včas excindačnú žalobu podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok); v prípade predaja nehnuteľnosti je potrebné zohľadniť aj ust. § 140 ods. 2, písm. l) Exekučného poriadku); v prípade dobrovoľnej dražby však judikatúra bez ďalšieho nepripúšťa prelomenie zásady nemo plus iuris; k tomu bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 12. 2012, sp. zn.: 2 M Cdo 20/2011

[8] A to i napriek tomu, že Ústavný súd SR donedávna všeobecné nadobudnutie od nevlastníka kategoricky odmietal, pozri napr. uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 10. 2. 2010, sp. zn.: I. ÚS 50/2010

[9] Ďalšími zákonom stanovenými podmienkami vydržania sú spôsobilý subjekt vydržania a spôsobilý objekt vydržania. Nakoľko splnenie týchto dvoch predpokladov obvykle nie je otázne, nepovažovali sme za potrebné venovať sa im bližšie na účely tohto článku.

[10] Z povahy veci vyplýva, že obvykle pôjde o menšiu časť pozemku, no nemožno vylúčiť ani situáciu, že takýmto spôsobom dôjde k vydržaniu pozemku veľkého rozsahu – porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 954/2005

[11] porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. októbra 2010, sp. zn. 4 Cdo 283/2009

[12] porovnaj napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 10. 2. 2010, sp. zn.: I. ÚS 50/2010, bod. 19, ods. 2: „Ak bol správou katastra povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám.“

[13] Skutkový stav celej záležitosti je veľmi neprehľadný (zo zverejneného rozsudku nie sú všetky skutkové okolnosti zrejmé), no pre zjednodušenie uvádzame nižšie skutkový stav podrobnejšie:

Žalobca excindančnou žalobou proti konkurznému správcovi štátneho podniku uplatňoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorú nadobudol v konkurze. Jeho žaloba však bola zamietnutá z toho dôvodu, že právni predchodcovia žalobcu neboli vlastníkmi dotknutých nehnuteľností a to konkrétne z dôvodu vád privatizačného projektu, na základe ktorého boli nehnuteľnosti prevedené najprv na Fond národného majetku a potom na domnelých právnych predchodcov žalobcu.

Štát teda v roku 1992 pripravil a schválil vadný privatizačný projekt, následne bola nehnuteľnosť (pravdepodobne niekoľkokrát) prevedená, až sa dostala do vlastníctva spoločnosti, ktorá skončila v konkurze. V roku 2000 ju z konkurzu tejto spoločnosti kúpil súčasný žalobca. V roku 2007 však konkurzný správca štátneho podniku (ktorý bol zrejme právnym predchodcom vyššie spomínanej spoločnosti) dané nehnuteľnosti zaradil do súpisu všeobecnej podstaty tohto štátneho podniku (tvrdiac, že nehnuteľnosti nikdy neprestali byť vo vlastníctve štátneho podniku kvôli vadám privatizačného projektu). Súdy vo všetkých štádiách konania, ktoré predchádzali konaniu na ústavnom súde, rozhodli v prospech zaradenia nehnuteľnosti do súpisu majetku štátneho podniku a neakceptovali excindačný nárok dobromyseľného nadobúdateľa. Vychádzali pritom zo striktne chápanej zásady nemo plus iuris.

[14] body 14, 15, 16 a 19 nálezu I. ÚS 549/2015-33

[15] porovnaj nálezy Ústavného súdu ČR napr. III. ÚS 415/15 zo dňa 27. 8. 2015 alebo sp. zn. III. ÚS 247/14 z 28. januára 2016

[16] JUDr. Petr Tégl, Ph.D. – Způsob, jakým věc opustila sféru vlivu vlastníka, jako kritérium důležité pro ochranu nabyvatele při nabývaní od neoprávněného

[17] prichádza to do úvahy najmä v prípadoch, ak sú tieto rýchle prevody vlastníctva zrejmé z verejne dostupnej evidencie, napr. kataster

[18] podrobná analýza aktuálnej českej judikatúry v tejto veci je dostupná v článku Mgr. Jitky Sytařovej, LL.M. a Mgr. Marie Zámečníkovej - Souboj justičních titánů ohledně možnosti nabytí nemovitosti od „nevlastníka“: Je dobojováno?, dostupné na https://www.giese.cz/novinky/souboj-justicnich-titanu-ohledne-moznosti-nabyti-nemovitosti-od-nevlastnika-je-dobojovano/

[19] to by prichádzalo do úvahy napr. vtedy, ak by záložný veriteľ po splnení zákonom stanovených podmienok prevádzal záloh.

[20] JUDr. Petr Tégl, Ph.D. – Způsob, jakým věc opustila sféru vlivu vlastníka, jako kritérium důležité pro ochranu nabyvatele při nabývaní od neoprávněného, str. 120 a 121 a JUDr. Petr Tégl, Ph.D. - Některé teoretické problémy nabývaní od neoprávněného in Právní rozhledy 10/2009, str. 344