16.11.2018
ID: 4290upozornenie pre užívateľov
Náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru – úroky z omeškania a spôsob výplaty súdom priznanej náhrady mzdy
Úroky z omeškania
Zamestnancovi s ktorým zamestnávateľ skončil neplatne pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe alebo mu dal neplatnú výpoveď vzniká právo na náhradu mzdy za predpokladu, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
 |
V súvislosti s priznávaním náhrady mzdy súdom riešia strany sporu častokrát otázku či zamestnancovi vzniká aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania.
Pri odpovedi na túto otázku je potrebné vychádzať predovšetkým z ust. § 1 ods. 4 zákona č. 301/2001 Z. z. Zákonník práce, ktorý ustanovuje, že: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.“ Práve nesprávny výklad tohto ustanovenia je príčinou častých rozporov v názoroch, či zamestnancovi vzniká popri práve na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že Občiansky zákonník obsahuje všeobecné ustanovenia nielen vo svojej Prvej časti, t. j. v ust. § 1 – § 122 Občianskeho zákonníka, ale aj vo svojej Ôsmej časti, t. j. v ust. § 488 – § 587 Občianskeho zákonníka. Nakoľko právna úprava úrokov z omeškania sa nachádza v ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je zrejmé, že by sa mali tieto ustanovenia subsidiárne použiť na pracovnoprávne vzťahy, pokiaľ Zákonník práce vo svojej prvej časti neustanovuje inak.
S právnym názorom, že zamestnancovi pri neplatnom skončení pracovného pomeru patria okrem náhrady mzdy aj úroky z omeškania sa stotožňuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v Uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2009, sp.zn. 1 Cdo 116/2008 skonštatoval: „Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru – a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady – nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení (pozn. ustanovenie § 79 Zákonníka práce) hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Zákonník práce z roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).“
Na základe vyššie uvedeného je možné skonštatovať, že zamestnancovi vzniká pri neplatnom skončení pracovného pomeru aj nárok na úroky z omeškania.
Spôsob výplaty súdom priznanej náhrady mzdy
Ďalším praktickým problémom často sa vyskytujúcim u zamestnávateľov, ktorí boli zaviazaní na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru so zamestnancom je, že zamestnávateľ nevie či má z priznanej náhrady mzdy zraziť preddavok na daň z príjmu, preddavok na zdravotné poistenia a odviesť poistné na sociálne poistenie, a teda či je priznaná náhrada mzdy priznaná ako netto alebo ako brutto. V zmysle ust. § 141 ods. 7 Zákonníka práce sa náhrada mzdy poskytuje v sume priemerného zárobku zamestnanca. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely je definovaný v ust. § 134 Zákonníka práce. Priemerný zárobok sa zisťuje zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Ide teda o mzdu zúčtovanú zamestnancovi podľa Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa mzdou rozumie mzda brutto. Z vyššie uvedených dôvodov by mal súd náhradu mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru priznávať ako náhradu mzdy brutto. Napriek tomu sa v praxi môžeme stretnúť s rozhodnutiami, ktoré túto náhradu mzdy priznali netto. V takom prípade sa však zamestnávateľ nezbavuje povinnosti jednorazovo zúčtovať náhradu mzdy a zároveň z nej odviesť poistné na sociálne poistenie, preddavok na zdravotné poistenie a zraziť preddavok na daň z príjmu.
Do komplikovanej situácie sa zamestnávateľ môže dostať, ak zamestnancovi vyplatí celú súdom priznanú náhradu mzdy, ktorá bola priznaná brutto. V takom prípade by logicky mal zamestnanec vrátiť zamestnávateľovi sumu, ktorú mal zamestnávateľ zraziť ako preddavok na daň z príjmu a preddavok na zdravotné poistenie a odviesť ako poistné na sociálne poistenie. Právna úprava bezdôvodného obohatenia v pracovnoprávnych vzťahoch sa však v tomto významne odchyľuje od právnej úpravy a koncepcie bezdôvodného obohatenia podľa Občianskeho zákonníka. Zákonník práce v danom prípade opätovne chráni stranu, ktorá je v pracovnoprávnych vzťahoch ponímaná ako slabšia strana, a to zamestnanca. Podľa ust. § 222 ods. 6 Zákonníka práce: „Vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od ich výplaty.“ Z citovaného ustanovenia zákona teda vyplýva, že zamestnanec je povinný zamestnávateľovi vrátiť neprávom vyplatenú sumu preddavku na daň, preddavku na zdravotné poistenie a poistného na sociálne poistenie iba vtedy, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že zamestnávateľom poukázaná náhrada mzdy v sebe zahŕňa aj tieto náklady. Doterajšia judikatúra priznáva zamestnávateľovi právo na vydanie takéhoto bezdôvodného obohatenia najmä vtedy, ak zamestnanec pôsobil napríklad na pozícii mzdového účtovníka alebo sám podnikal a zamestnával ľudí, a teda zo svojej skúsenosti a praxe musel, resp. mohol vedieť, že náhrada mzdy sa v zmysle Zákonníka práce vyčísľuje brutto.
V prípade, ak zamestnanec pôsobil na pozícii pri ktorej sa nepredpokladá znalosť Zákonníka práce, resp. účtovných predpisov a tento zamestnanec nevydá dobrovoľne prijaté bezdôvodné obohatenie, šanca na úspech zamestnávateľa v súdnom spore sa značným spôsobom znižuje. Každý prípad je však individuálny a vieme si predstaviť, že významnú skutočnosť v rozhodovaní súdu môže predstavovať napríklad aj vzdelanie zamestnanca v právnom alebo účtovnom odbore, a to aj bez toho, aby tento zamestnanec reálne vykonával prácu pri ktorej svoje vzdelanie uplatňuje.
Mgr. Veronika Ptačinová,
advokátsky koncipient
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk