Pandémiu nového koronavírusu tu máme už takmer rok, pričom sa nám do dnešného dňa nepodarilo vírusu ani zďaleka zbaviť, ale dokonca ani zžiť sa s ním natoľko, aby sme mohli v našich súkromných, ale aj profesionálnych a pracovných životoch fungovať tak, ako tomu bolo predtým. Druhá, tretia či  štvrtá vlna pandémia udrela navyše omnoho silnejšie ako prvá a preto aj dopady na životy každého z nás sú už len z tohto dôvodu o to zásadnejšie. Nehovoriac o skutočnosti, že bez krátkeho obdobia relatívneho pokoja v letných mesiacoch sa s pretrvávajúcimi obmedzeniami boríme už takmer 12 mesiacov a stav v nemocniciach nenapovedá tomu, že by sa to malo čoskoro zmeniť.

Kým z pohľadu bežného človeka táto situácia znamená „len“ nepríjemnosti v podobe nemožnosti stretávania sa so svojou rodinou, blízkymi priateľmi či praktický nulový sociálny život, pre zamestnancov a podnikateľov je dnešná doba každodenným balansovaním na hranici chudoby, nezamestnanosti či krachu. Pre niektorých znamená už zrejme pád za túto pomyselnú hranicu.

Navyše sa zdá, že štát bojujúci ( veríme ) zo všetkých síl v snahe o čo najskorší návrat do normálu, neustále prijíma nové a nové opatrenia predlžujúce doterajšie obmedzenia a prehlbujúce priepasť medzi dnešným životom a normálom, čo spôsobuje vznik ďalších a ďalších škôd v životoch mnohých ľudí. Finančná pomoc však na druhej strane zdá sa buď neprichádza, alebo prichádza pomaly a v nedostatočnom rozsahu.

My sa v tomto príspevku zameriame na vlastníkov, prenajímateľov, nájomcov nehnuteľností, ktorým súčasná pandemická situácia obmedzila prípadne úplne znemožnila možnosť riadne vykonávať svoje vlastnícke právo, resp. právo vyplývajúce z nájmu nehnuteľnosti v podobe možnosti ju užívať na výkon podnikateľskej činnosti. Tým čiastočne nadviažeme aj na príspevok o problematike Nájmu nebytových priestorov v čase Koronavírusu uverejnený na portály epravo.sk v apríli 2020.

Mimoriadny stav a núdzový stav

Vláda Slovenskej republiky uznesením č. 111/2020 zo dňa 11.03.2020 schválila návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov ( ďalej len „ZoCOO“ ) z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným koronavírusom SARS-CoV-2 na území Slovenskej republiky a od 12.03.2020 od 06:00 hod. vyhlásila mimoriadnu situáciu pre územie Slovenskej republiky.

Hneď v nadväznosti na to vláda Slovenskej republiky uznesením č. 114/2020 zo dňa 15.03.2020 schválila návrh na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov ( ďalej len „ZoBŠ“ ), ktorý trval 90 dní.

Nakoľko po lete sa začala pandemická situácia opäť zhoršovať, uznesením č. 587/2020 zo dňa 30.09.2020 schválila vláda Slovenskej republiky opäť návrh na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ZoBŠ, a to v trvaní 45 dní. Následne na to uznesením č. 718/2020 zo dňa 11.11.2020 rozhodla o zmene trvania núdzového stavu, teda o jeho predĺžení na 90 dní.

Tento núdzový stav mal v súlade s platnou právnou úpravou v danom čase platiť maximálne do 29.12.2020, avšak, Národná rada Slovenskej republiky prijala s účinnosťou od 29.12.2020 novelu č. 414/2020 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa ZoBŠ, v zmysle ktorého čl. 5 ods. 2 môže vláda SR vyhlásený núdzový stav z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas predĺžiť, najviac o 40 dní, a to aj opakovane.

Z uvedeného dôvodu aj s ohľadom na neustále sa zhoršujúcu situácia na Slovensku vláda Slovenskej republiky uznesením č. 807/2020 zo dňa 29.12.2020, rozhodla o predĺžení núdzového stavu o ďalších 40 dní, a tento tak trvá dodnes. S ohľadom na možnosť jeho predlžovania v zásade neobmedzene, vždy o 40 dní, je navyše otázne, kedy núdzový stav a s ním bezprostredne súvisiace opatrenia skončia.

V nadväznosti na vyhlásený núdzový stav totiž vláda SR prijíma aj ďalšie nadväzujúce opatrenia, vrátane zákazu vychádzania v súlade s čl. 5 ods. 4 ZoBŠ, ktorý bol vyhlásený opakovane, naposledy s účinnosťou od 30.12.2020 a ktorý teraz môže v zásade z dôvodu predlžovania núdzového stavu trvať neobmedzene dlho. 

Zo zákazu vychádzania sú zároveň určené konkrétne výnimky, na ktoré bezprostredne nadväzujú aj opatrenia prijímané formou Vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva SR ( ďalej len „ÚVZ“ ), ktoré v súlade so zákonom  č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ( ďalej len „ZoOPRVZ“ ) obmedzujú možnosť otvorenia konkrétnych prevádzok, konanie hromadných podujatí, či iné obmedzenia v zmysle § 48 ods. 4 ZoOPRVZ.

Zásadný problém z hľadiska obmedzenia vlastníckeho práva však vzniká až v dôsledku obmedzujúcich opatrení prijímaných Úradom verejného zdravotníctva ( ďalej len „ÚVZ“ ), prípadne Regionálnymi úradmi verejného zdravotníctva ( ďalej len „RÚVZ“ ) z dôvodu mimoriadnej situácie spôsobenej nebezpečenstvom ohrozenia verejného zdravia, ktoré sú v zmysle ZoOPRVZ oprávnené obmedziť každodenný život každého z nás rôznymi príkazmi, alebo skôr zákazmi, a to aj bez ohľadu na to, či je alebo nie je v krajine vyhlásený núdzový stav ( ten spravidla iba spôsobuje ešte väčšie sprísnenie opatrení, a teda aj intenzitu zásahu do jednotlivých práv, čo môže samozrejme náležitým spôsobom ovplyvniť aj výšku prípadnej náhrady ).

Takýmto spôsobom ÚVZ, resp. RÚVZ zakázali ( alebo v určitej dobe obmedzili ) napríklad organizovanie hromadných podujatí, otvorenie maloobchodných prevádzok, reštaurácií, kín, divadiel, múzeí a iných priestorov poskytujúcich tovary a služby, čím prirodzene dochádza k vzniku rozsiahlych škôd na majetku vlastníkov, prenajímateľov alebo aj nájomcov takýchto prevádzok a inštitúcií.

Náhrada škody

Ak by sa chceli subjekty, ktorým je znemožnené alebo podstatne sťažené podnikanie, domôcť od štátu náhrady škody za takto spôsobený zásah, narazia hneď na niekoľko problémov, ktoré im de facto takmer znemožnia jej uplatnenie.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že na rozdiel od právnej úpravy Českej republiky, náš ZoBŠ ani ZoOPRVZ nemajú osobitné ustanovenia upravujúce náhradu, resp. náhradu škody, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s prijatými opatreniami podľa ZoBŠ alebo podľa ZoOPRVZ v čase núdzového stavu. Ak sú opatrenia lege artis, tak potom absencia protiprávnosti bez osobitnej úpravy zásadne vylučuje náhradu škody.

Navyše, Národná rada Slovenskej republiky dňa 14.10.2020 novelizovala ZoOPRVZ zákonom č. 286/2020 Z. z. ( ďalej len „Novela ZoOPRVZ“ ), ktorá mala § 58 ZoOPRVZ doplniť odsekom 5, explicitne vylučujúcim právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení podľa tohto zákona. Predmetné ustanovenie bolo prezidentkou Zuzanou Čaputovou napadnuté na Ústavnom súde SR podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, ktorý svojím Uznesením zo dňa 04.11.2020 vyhláseným v zbierke zákonov pod č. 318/2020 Z. z. pozastavil účinnosť tohto zákonného ustanovenia a koná o súlade ustanovenia § 58 ods. 5 ZoOPRVZ s Ústavou SR a ZoBŠ. V čase prípravy tohto príspevku ešte nebolo v tejto veci rozhodnuté, preto aj výsledok tohto konania môže mať vplyv na niektoré závery vyslovené v tomto článku.

V tomto článku budeme vychádzať z aktuálneho právneho stavu ( bez explicitného zákazu náhrady škody a ušlého zisku spôsobených prijatými opatreniami v zmysle ZoOPRVZ ).

V takomto prípade by sme mohli uvažovať o potenciálnom nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ( ďalej len „ZoZŠ“ ), a to buď z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia alebo z dôvodu tzv. nesprávneho úradného postupu.

Je potrebné spomenúť, že až do prijatia Novely ZoOPRVZ bolo v zásade nejasné, aký charakter majú opatrenia ÚVZ a RÚVZ, ktoré niekedy boli označené ako Opatrenia, inokedy ako Vyhlášky. Až do  kritiky zo strany Generálnej prokuratúry SR nebolo zrejmé, či majú byť tieto opatrenia posudzované ako všeobecne záväzné právne predpisy – teda všeobecne záväzné normatívne akty, čo by však bolo v rozpore so zákonom, keďže ÚVZ a RÚVZ neboli v súlade s čl. 123 Ústavy SR zákonom splnomocnené na ich vydanie, alebo majú naopak charakter individuálnych správnych aktov. Tu je potrebné pripomenúť, že pri ich vydávaní neboli splnené podmienky určené právnymi predpismi upravujúcimi proces v správnom konaní, nebol upravený ani úradmi zvolený spôsob ich oznamovania ( na webovom sídle ). Absencia osobitnej úpravy vydávania opatrení na jednej strane a nedodržiavanie pravidiel stanovených správnym poriadkom z nášho pohľadu už len z formálneho hľadiska otvárali  priestor na napadnutie týchto aktov minimálne pre rozpor so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní ( správny poriadok ) a s Ústavou SR ( čl. 2 ods. 2 Ústavy SR ), čo naznačuje aj Generálna prokuratúra SR vo svojom Upozornení č. VI/3 Gd 174/20/1000-16 zo dňa 22.09.2020 ( ďalej len „Upozornenie GP“ )[1].

Celý tento chaos však nakoniec vyriešili poslanci Národnej rady SR prijatím už spomínanej Novely ZoOPRVZ, ktorou výslovne splnomocnili ÚVZ a RÚVZ na vydávanie opatrení v zmysle § 48 ZoOPRVZ vo forme vyhlášok, pričom aj v minulosti prijaté opatrenia sa majú považovať za vyhlášky, ktorých platnosť a účinnosť skončila uplynutím lehoty 15 dní od účinnosti Novely, ak neboli už skôr zrušené. O správnosti takéhoto postupu, či dokonca legitimite takéhoto postupu s ohľadom na zákaz retroaktívneho pôsobenia právnych predpisov by sa dalo diskutovať, avšak, právna úprava je platná a účinná, preto budeme ďalej označovať všetky prijaté opatrenia ÚVZ a RÚVZ ( aj tie, ktoré už stratili účinnosť ) za vyhlášky.

Prijatou právnou úpravou však došlo k tomu, že všetky vyhláškami ( všeobecne záväznými predpismi/ normatívnymi aktmi ) prijaté opatrenia ÚVZ a RÚVZ nemožno označiť za rozhodnutia, ktoré by bolo možné zrušiť pre nezákonnosť na základe žaloby účastníka konania ( prípadne opomenutého účastníka konania ), a preto podľa nášho názoru v tomto prípade už neprichádza do úvahy uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle § 5 a nasl. ZoZŠ. Podmienkou uplatnenia náhrady škody je totiž podľa § 5 ZoZŠ zásadne zrušenie individuálneho správneho aktu[2].

Opatreniami dotknutá fyzická osoba alebo právnická osoba nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na preskúmanie zákonnosti opatrení ÚVZ a RÚVZ, ktoré sú ex lege definované ako všeobecne záväzné právne predpisy. V zmysle § 7 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok ( ďalej len „SSP“ a/alebo „Správny súdny poriadok“ ) totiž správne súdy nepreskúmavajú všeobecne záväzné právne predpisy orgánov verenej moci, ak zákon neustanovuje inak. V tomto prípade má zákon namysli oprávnenie prokurátora na napadnutie všeobecne záväzných nariadení.

Prokurátor môže v súlade s ustanoveniami zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov podať aj voči normatívnym aktom orgánov verejnej moci tzv. protest, kedy môže namietať nezákonnosť napríklad aj vyhlášok prijatých orgánmi verejnej moci. V prípade, ak by takémuto protestu vyhovené nebolo, má prokurátor možnosť podať návrh na ústavný súd na vyslovenie nesúladu vyhlášky s ústavou, ústavnými zákonmi alebo zákonmi. Je otázne, či v prípade konštatovania jeho nezákonnosti by následne prichádzal do úvahy postup v súlade s ustanoveniami ZoZŠ.

V tejto súvislosti nám však nedá nespomenúť už vydané Upozornenie GP, ktorým Generálna prokuratúra vytkla ÚVZ nezákonnosť pri vydávaní opatrení, predovšetkým vo vzťahu k pôsobnosti ÚVZ a k forme prijímaných opatrení. Generálna prokuratúra síce v tomto Upozornení konštatovala nezákonnosť postupu ÚVZ, avšak napriek tomu nepožadovala vykonanie nápravy formou zrušenia prijatých opatrení, ale tieto odporúčala ponechať účinné práve s ohľadom na závažnosť pandemickej situácie, a naopak odporúčala napraviť dovtedajší postup len do budúcnosti, čo sa udialo práve prijatou Novelou. Nebudeme sa v tomto článku zaoberať tým, nakoľko to je v súlade s úlohami prokuratúry ako strážcu zákonnosti, čoho opakom je naopak servilnosť voči štátu.

Nakoľko opatrenia majú povahu právneho aktu, je vylúčené ich súčasne považovať za úradný postup. Preto je vylúčená aj možnosť opierať prípadnú náhradu škody v intenciách ZoZŠ o § 9 ZoZŠ ( nesprávny úradný postup ).

Po tomto trochu rozsiahlejšom úvode, ktorého účelom bolo poukázať na problematickosť uplatnenia nároku na náhradu škody za daného právneho stavu, sa dostávame k samotnému jadru článku. Sme toho názoru, že právny poriadok ponúka efektívny nástoj na to, ako sa domôcť náhrady ujmy spôsobenej opatreniami. Uplatnenie tohto nástroja nezávisí od toho, či budú alebo nebudú vytvorené predpoklady pre uplatnenia náhrady škody podľa ZoZŠ alebo ako Ústavný súd SR rozhodne o návrhu prezidentky. Vyplýva totiž priamo z Ústavy SR, resp. priamo z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a žiadne z doteraz prijatých reštriktívnych opatrení štátu sa ho netýka. 

Vlastnícke právo a jeho obsah

Právo vlastniť majetok je jedným z pilierov katalógu základných práv a slobôd garantovaných nielen Ústavou Slovenskej republiky ( čl. 20 Ústavy SR ), ale aj množstvom európskych či medzinárodných dokumentov, vrátane čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( ďalej len „Dohovor“ ).

K výkladu vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR je potrebné pristupovať aj v kontexte práva pokojne užívať svoj majetok garantovaného práve čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru extenzívne, teda pod pojem právo vlastniť majetok je nevyhnutné zaradiť nielen veci, ale okrem iného aj majetkové práva – vrátane práva nájmu, práva pokojne užívať vec, ktorá je predmetom nájmu.

Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. PL ÚS 37/1999 k pojmu a výkladu vlastníckeho práva uviedol nasledovné : „Pod vlastníckym právom v subjektívnom zmysle chápeme všeobecné, priame právne panstvo nad vecou, ktoré je vo verejnom alebo súkromnom záujme obmedzené právnym poriadkom danej spoločnosti. Medzi jednotlivými oprávneniami vlastníka niet nijakej neprekročiteľnej hranice a ani sa nimi rozsah a obsah vlastníctva nevyčerpáva. Výkon vlastníckych práv teda znamená nielen majetok mať ( vlastniť ), ale s ním právne relevantným spôsobom nakladať k účelu, na ktorý bol nadobudnutý. Vlastníctvo je ekonomický pilier právneho štátu“.[3]

Nemenej podstatné je to, že táto ochrana sa uplatňuje nielen k veciam. Pojem majetok v zmysle čl. 20 Ústavy SR, resp. v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru sa totiž vykladá extenzívne. Pojem majetok nezahŕňa len veci, ale aj majetkové práva[4]. Čl. 20 Ústavy SR teda chráni nielen právo užívať svoju vec na účel, na ktorý bola nadobudnutá ( napr. na výkon podnikania, na predaj tovaru a poskytovanie služieb ), ale aj samotné právo používať vec odvodené od práva nájmu.

Opatrenia ÚVZ a RÚVZ nespôsobili ujmu len vlastníkom nehnuteľností, ktorí ich tak nemohli užívať podľa svojho uváženia, či už na výkon podnikateľskej činnosti ako takej, alebo za účelom prenájmu, ale aj ďalších subjektov, nájomcov, ktorí priestory v nájme nemohli užívať, teda nemohli realizovať svoje právo vyplývajúce im z majetkového práva nájmu.

Podmienky núteného obmedzenia vlastníckeho práva

Nútené obmedzenie vlastníckeho práva predstavuje spravidla dočasné obmedzenie alebo stratu výkonu niektorého z vlastníckych oprávnení. Na základe opatrení ÚVZ a RÚVZ došlo k rozsiahlym obmedzeniam, konkrétne :

• k dočasnej strate práva používať majetok na účel, na ktorý bol nadobudnutý/prenajatý ( v prípade úplného zákazu otvorenia prevádzok, predajní, inštitúcií ); alebo
• k dočasnému obmedzeniu práva používať majetok na účel, na ktorý bol nadobudnutý/prenajatý ( v prípade obmedzenia prevádzok poskytujúcich určité druhy  tovarov/služieb, obmedzenia vo vzťahu k množstvu zákazníkov a pod. ).

Tieto opatrenia preto bezpochyby predstavujú nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR.

Hmotnoprávne podmienky núteného obmedzenia vlastníckeho práva sú štyri :

• na základe zákona;
• iba v nevyhnutnej miere;
• iba vo verejnom záujme,
• iba za primeranú náhradu.       

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že uvedené ústavou určené podmienky na obmedzenie vlastníckeho práva sú taxatívne a nie je možno ich rozširovať výkladom. Zároveň však platí, že musia byť splnené bezpodmienečne kumulatívne. V prípade, ak ktorákoľvek z nich nie je splnená, dochádza k neoprávnenému zásahu do práva vlastniť majetok.

Ak si premietneme súčasnú situácie a aplikujeme na ňu vyššie uvedené podmienky vyvlastnenia, je nesporné, že k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo na základe zákona v tom zmysle, že ÚVZ a RÚVZ majú právomoc prijímať jednotlivé zákazy a obmedzenia.[5] Rovnako je nesporné to, že sa tak deje vo verejnom záujme ( ochrany života a zdravia ).

Otázna môže byť prirodzene miera prijatých konkrétnych opatrení, ergo či opatrenia obmedzujú výkon vlastníckeho práva len v nevyhnutnej miere ( na nevyhnutné minimum ). Konkrétne ide o otázky, či je na mieste absolútny zákaz alebo či prijaté obmedzenia v danom čase nemohli byť miernejšie za dodržania iných hygienických opatrení a podobne.

Avšak vzhľadom na to, že k zákazom a obmedzeniam už došlo a vzhľadom na to, že primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné uplatniť aj bez spochybnenia splnenia podmienok pre nútené obmedzenie vlastníckeho práva, nie je potrebné sa touto témou v kontexte náhrady podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR bližšie zaoberať.

Podstatné v danom prípade je, že dôsledkom núteného obmedzenia vlastníckeho práva je povinnosť poskytnúť primeranú náhradu. Jej účelom je vyváženie ujmy, ktorú vlastník veci utrpel preto, pretože vo verejnom záujme bol zbavený vlastníckeho oprávnenia alebo bol v jeho výkone obmedzený. Inými slovami povedané, účelom poskytnutia náhrady je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi  súkromným záujmom vlastníka na jednej strane a verejným záujmom na strane druhej. 

Štát, ktorý obmedzenie vlastníckeho práva vo verejnom záujme nariadil, by teda mal za nútené obmedzenie vlastníckeho práva poskytnúť primeranú náhradu.

V danom prípade je pritom úplne irelevantné, že ZoBŠ alebo ZoOPVZ neupravujú režim náhrady ujmy alebo škody spôsobenej opatreniami prijatými na ochranu života alebo zdravia orgánom verejného zdravotníctva ( prípadne ju priamo vylučujú ). Ustanovenie čl. 20 ods. 4 Ústavy SR je totiž priamo aplikovateľné, a to v zmysle dvoch precedentných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR – rozsudok sp. zn. 7 Cdo 26/2014[6] a sp. zn. 5 Sžk 3/2017[7]. To teda znamená, že priamo na základe čl. 20 ods. 4 Ústavy SR je možné uplatniť primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, bez potreby existencie osobitnej úpravy v inom právnom predpise. 

Primeranosť náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva :

Pre náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva platí, že táto musí byť primeraná. Poskytnutie primeranej náhrady za vyvlastnenie ( alebo nútené obmedzenie vlastníckeho  práva ) je pritom condictio sine qua non legitimity vyvlastnenia.

Je však potrebné si v tomto kontexte uvedomiť, že primeranosť náhrady za vyvlastnenie ( alebo nútené obmedzenie vlastníckeho  práva ) sa nerovná akémusi absolútnemu/úplnému odškodneniu. Primeraná náhrada preto nemusí byť totožná s trhovou ( reálnou ) cenou veci alebo totožná z hľadiska výšky so vzniknutou škodou. Podmienkou toho, aby náhrada mohla byť označená za primeranú je, aby táto zásadne vyvážila ujmu, ktorá takýmto zásahom vlastníkovi vznikne[8].

Dôležité pre posúdenie primeranosti bude nepochybne aj rýchlosť poskytnutia náhrady, ktorá môže byť častokrát pre vlastníka rozhodujúca. Nie je vylúčené, že rýchla pomoc v nižšej výške môže pomôcť viac, ako keď príde síce vyššia náhrada, avšak už v čase, keď nemožno takýmto spôsobom vykonať nápravu vzniknutej ujmy, alebo len s nepomerne vyššími ďalšími nákladmi. V tomto smere existuje rozsiahla judikatúra ako slovenských súdov, tak Európskeho súdu pre ľudské práva ( ďalej len„ESĽP“ ), ktorá sa zaoberá práve primeranosťou poskytnutej náhrady za vyvlastnenie[9].

Čo je v tomto kontexte pomerne zaujímavé je, že podmienka vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva v podobe poskytnutia primeranej náhrady nie je, na rozdiel od znenia čl. 20 Ústavy SR, explicitnou súčasťou čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Podmienka „iba za primeranú náhradu“ vznikla až v rámci judikatúry ESĽP, ktorý ju prvotne vyvodil zo všeobecných zásad medzinárodného práva. Povinnosť jej poskytnutia určil len pre prípady, ak štát vyvlastňuje cudzincov ( rozsudok ESĽP vo veci James a iní proti Spojenému kráľovstvu z roku 1986 ), a nie vlastných občanov ( rozsudok ESĽP vo veci Lithgow a iní proti Spojenému kráľovstvu z roku 1986 ).

Pre všetky ostatné subjekty vyvlastnenia podmienku „primeranej náhrady“ vyvodil ESĽP iba implicitne z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru ako celku, a to z princípu proporcionality, ktorý je jeho súčasťou ( rozsudok ESĽP vo veci James a iní proti SPOJENÉMU KRÁĽOVSTVU z roku 1986 ). Záväzok odškodniť vyplýva implicitne z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru ako celku, pretože bez neho by požadovaná rovnováha bola falošná a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru by poskytoval iba iluzórnu a neúčinnú ochranu.

Avšak dôležitým záverom tejto prezentovanej judikatúry je aj skutočnosť spomínaná už vyššie, a to, že táto náhrada, na to, aby bola primeraná, musí byť nie len adekvátna z hľadiska výšky, ale aj promptná a efektívna. Preto aj rýchlosť a forma poskytnutia náhrady bude dôležitým kritériom pre určenie jej výšky a teda primeranosti.

Jednotlivec, ktorý bol pozbavený vlastníckeho práva, má v zásade právo na „primerané odškodnenie pomerne k hodnote majetku“, ktorý mu bol vyvlastnený, a to aj vtedy, ak „legitímne účely verejného záujmu“ môžu svedčiť v prospech úhrady nižšej, ako je trhová hodnota ( rozsudok ESĽP vo veci Pincová, Pinc a iní a iné proti Českej republike z roku 2002 ).               

Dôležitým rozhodnutím z hľadiska posudzovania kritérií na určenie primeranosti náhrady je nepochybne aj rozsudok ESĽP vo veci Urbárska obec Trenčianske Biskupice proti Slovenskej republike z roku 2007, z ktorého citujeme : „Medzi požiadavkami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca musí byť dosiahnutá ,spravodlivá rovnováha´. Podmienky odškodnenia podľa príslušnej právnej úpravy sú podstatné pre zhodnotenie, či namietané opatrenie rešpektuje požadovanú spravodlivú rovnováhu, a osobitne, či nekladie na vlastníkov neprimerané bremeno. Hoci je pravdou, že v mnohých prípadoch zákonného vyvlastnenia možno iba úplnú náhradu považovať za primeranú cene majetku, článok 1 Protokolu č. 1 nezaručuje právo na úplnú náhradu za každých okolností. Legitímne ciele ,vo verejnom záujme´, ako sú napríklad tie, ktoré sú sledované pri opatreniach v rámci ekonomickej reformy alebo pri opatreniach zameraných na dosiahnutie väčšej sociálnej spravodlivosti, si môžu vyžiadať náhradu, ktorá bude nižšia ako plná trhová cena. Náhrada v menšej miere ako by bola úplná náhrada môže byť a fortiori nevyhnutná tiež vtedy, keď je majetok odňatý za účelom podstatných zmien v ústavnom systéme krajiny alebo v kontexte zmien politického a hospodárskeho režimu. Hoci je pravdou, že článok 1 Protokolu č. 1 nezaručuje právo na úplnú náhradu na každý prípad, existuje bezprostredná súvislosť medzi dôležitosťou alebo naliehavosťou sledovaného verejného záujmu a náhradou, ktorá má byť poskytnutá za účelom dodržania záruk článku 1 Protokolu č. 1. V tomto smere by sa mala uplatňovať nepriama úmera, porovnávajúca na jednej strane rozmer a stupeň dôležitosti verejného záujmu a na druhej strane charakter a výšku náhrady poskytnutej dotknutým osobám“.

Vzhľadom na to, že cieľom a účelom prijatých opatrení ÚVZ a RÚVZ bola predovšetkým ochrana verejného zdravia, ktoré je v súčasnej situácie akútne ohrozené, verejný záujem na obmedzení vlastníckeho práva je nepochybne daný a nepochybne aj stupeň dôležitosti je v tomto prípade vysoký. Preto, zohľadňujúc prezentovanú judikatúru, je možné očakávať, že pri určovaní výšky primeranej náhrady nemožno očakávať 100%-nú kompenzáciu vzniknutých škôd.

Pokiaľ ide už konkrétne o určenie primeranej výšky náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, hovoríme o otázke metaprávnej. Vzhľadom na to, že výška primeranej náhrady sa má odvíjať od reálnych trhových veličín, primárne ide o otázku ekonomickej kategórie. Preto v tomto prípade zásadne prichádza do úvahy, aby výšku náhrady určil znalec z príslušného odboru[10]. 

Z právneho hľadiska k určeniu výšky primeranej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno uviesť nasledovné poznámky :

• výška náhrady sa musí určovať na základe trhových kritérií. Inými slovami povedané primeraná náhrada musí mať trhovú podstatu a charakter;
• výška náhrady má zásadne vyvážiť všetku ujmu, ktorá je vlastníkovi spôsobená núteným obmedzením vlastníckeho práva;
• výška náhrady môže byť nižšia, ale aj vyššia ako je trhová hodnota veci alebo práva, pokiaľ má napríklad náhrada vyvažovať aj nemateriálnu ( citovú ) ujmu spojenú s núteným obmedzením vlastníckeho práva;
• len dôvody mimoriadneho verejného záujmu môžu odôvodniť poskytnutie náhrady v nižšej, ako v trhovej výške. Je dôvodné predpokladať, že ochrana života a verejného zdravia môžu byť takými dôvodmi verejného záujmu, ktoré môžu odôvodniť poskytnutie náhrady v nižšej výške, ako je trhová hodnota;
• primeraná náhrada podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR nie je náhradou škody. Neodvíja sa teda len od straty spôsobnej v dôsledku opatrení ÚVZ a RÚVZ, ale mala by vyvážiť ujmu spôsobenú znemožnením alebo obmedzením používať majetok po celú dobu obmedzenia;
• naopak v rámci určenia výšky spravodlivej rovnováhy budú relevantné aj také otázky, ako ochota zákazníkov navštíviť obchod, reštauráciu prípadne určité podujatie vzhľadom na pandémiu, resp. aj obmedzenie účasti návštevníkov/zákazníkov zo zahraničia vzhľadom na obmedzenie cezhraničného pohybu a pod.;
• v rámci určenia výšky náhrady bude potrebné zohľadniť aj pomoc, ktorá už bola štátom poskytnutá na zmiernenie negatívnych ekonomických dôsledkov pandémie.

V tomto smere považujeme za potrebné zdôrazniť, že zákon explicitne neupravuje pravidlá uplatnenia primeranej náhrady podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a ani orgán štátu oprávnený v tejto veci v mene štátu konať a rozhodovať, hoci nárok materiálne existuje. Je teda otázne, ktorý orgán je príslušný na prijatie žiadosti o náhradu a ktorý je povinný náhradu v mene štátu vyplatiť. Avšak absencia takejto úpravy nemôže byť na ujmu subjektu, ktorý je aktívne legitimovaný na uplatnenie náhrady.

Záver

Napriek snahám zákonodarcu obmedziť možnosť uplatnenia náhrad zo strany poškodených podnikateľov prijatím novely ZoOPRVZ ( v súčasnosti v konaní pred Ústavným súdom SR ) sme presvedčení, že sú určité základné limity a hranice zásahov do základných ľudských práv a slobôd, ktoré nemožno zákonnou právnou úpravou prekročiť alebo sa vyhnúť ich dôsledkom. Preto aj v prípade, ak by predsa len Ústavný súd SR ponechal prijatú právnu úpravu obmedzujúcu možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody v platnosti, stále existuje možnosť ako od štátu určitú formu náhrady za uskutočnené zásahy požadovať, a to práve v intenciách ustanovenia čl. 20. ods. 4 Ústavy SR. Napriek tomu, že táto náhrada nemusí „odškodniť“ jednotlivé subjekty v absolútnej výške, nepochybne musí byť reálna a efektívna. Práva garantované Ústavou SR a Dohovorom totiž nie sú teoretické či iluzórne, ale reálne a efektívne[11].

Poskytnutie primeranej náhrady je podmienkou a aj dôsledkom núteného obmedzenia vlastníckeho práva. Preto je pozitívnou povinnosťou štátu poskytnúť náhradu takpovediac ex offo. Je pravdou, že štát vytvoril a realizuje určité schémy pomoci, prostredníctvom ktorých zmierňuje dopady krízy. Nie je to však dobrodenie zo strany štátu, ale jeho povinnosť.

Je otázka, či ponúkaná pomoc v konkrétnych prípadoch spĺňa kritériá primeranej náhrady. Ak nie, je potrebné o skutočne primeranú náhradu požiadať. Vigilantibus iura platí aj v týchto kovidových časoch.

JUDr. Michaela Matušíková,
Partnerka

Mgr. Marek Benedik,
Partner

Advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS

Rudnayovo nám. 1
811 01 Bratislava

Tel.: +421/2/5441 0102
e-mail: mmatusikova@havlat.sk
e-mail: mbenedik@havlat.sk