Medzinárodná federácia gynekológie a pôrodníctva („FIGO“) vysvetľuje náhradné materstvo ako „reproduktívny model, kde žena nosí plod a porodí dieťa pre pár, v ktorom žena nie je schopná ani pôrodu a tehotenstva  pre kongenitálnu alebo maternicovú abnormalitu alebo tehotenstvo znemožňuje vážna zdravotná  kontraindikácia"[2]. Aj napriek tomu, že tehotenstvo a materstvo sú dve krásne sociálne udalosti, nie každej žene sú dopriate. Existujú rôzne typy neplodnosti a v niektorých prípadoch je fyzicky aj lekársky nemožné a nežiaduce vynosiť dieťa a tak naplniť túžbu neplodného páru založiť si rodinu. V tomto prípade náhradné materstvo prichádza vhod a stáva sa dôležitým medicínskym nástrojom.

Náhradné materstvo sa v súčasnosti najčastejšie vyskytuje v gestačnej forme, kde dochádza k mimotelovému oplodneniu a následnému preneseniu embrya do maternice náhradnej matky. Darcom genetického materiálu pre náhradnú matku v tejto podobe je  nielen muž, ale aj žena a preto ju možno považovať za úplné náhradné materstvo. Predstavuje tak jediný možný spôsob ako zabezpečiť, aby dieťa, ktoré vynosí náhradná matka, bolo z genetického materiálu páru túžiaceho po spoločnom dieťati.

Hlavným ekonomickým míľnikom je rozlišovanie náhradného materstva na altruistické a komerčné náhradné materstvo. Altruistické náhradné materstvo, ktoré je preferované, je bezodplatné. Vystupuje v ňom žena, ktorá dobrovoľne vynosí objednávateľskému páru dieťa bez prijatia akejkoľvek peňažnej kompenzácie. Väčšina náhradných materstiev vykonaných bezodplatne sa deje medzi členmi rodiny alebo blízkymi priateľmi. Možno konštatovať, že český zákonodarca reflektoval bezodplatné náhradné materstvo keď prelomil zákaz osvojenia medzi príbuznými v priamom rade a medzi súrodencami: „Osvojení je vyloučeno mezi osobami spolu příbuznými v přímé linii a mezi sourozenci. To neplatí v případě náhradního mateřství.“[3] Uvedené zákonné ustanovenie odlišuje slovenskú právnu úpravu v otázkach náhradného materstva, ktorá náhradné materstvo vo svojich relevantných ustanoveniach neuvádza. Komerčné náhradné materstvo je náhradné materstvo za odplatu a práve pri ňom vystáva veľa kontroverzných otázok, či už z hľadiska jeho právnych, morálnych alebo etických aspektov. Odplatná forma sa vzťahuje k uzavretiu akejkoľvek dohody, kde náhradná matka je finančne kompenzovaná za služby, ktoré poskytne.

Vo všeobecnosti, náhradné materstvo neporušuje etické princípy medicíny. FIGO však vo svojich stanoviskách uvádza, že má voči náhradnému materstvu vo všeobecnosti veľké výhrady a znepokojuje ho fakt, že môžu byť porušené určité hodnoty rodiny. Poznamenáva, že náhradné materstvo je možné v praxi využívať len limitovane a veľký dôraz kladie najmä na to, aby sa dôsledne zvažovali etické princípy týkajúce sa ochrany náhradnej matky, pri ktorej hrozí riziko vykorisťovania, so zreteľom na jej sociálny status a tiež vydvihuje jej autonómiu, ktorá má byť rešpektovaná. A to je zrejme aj dôvodom, prečo vyhlasuje, aby zmluvy o náhradnom materstve neboli odplatné a preferoval sa ich bezodplatný charakter.[4]

Zmluva o náhradnom materstve

Na začiatku celého procesu je zväčša zmluva o náhradnom materstve medzi osobami, využívajúcimi technológiu asistovanej reprodukcie a náhradnou matkou, ktorú v niektorých krajinách možno uzavrieť. Slovenská právna úprava možnosť uzavretia takejto zmluvy vylučuje.

Vo všeobecnosti, zmluvy o náhradnom materstve majú tri nedostatky. Prvým je chýbajúci spoločný cieľ, ktorý sa týka chápania vecných práv. Dieťa považované za objekt zmluvy v právnom slova zmysle, je vo väčšine právnych úprav považované za nespôsobilý predmet zmluvy. Druhým nedostatkom je chýbajúci verejný záujem a posúdenie rozporu s dobrými mravmi. V hre tú totiž hodnoty, ktoré má štát ako svoj pozitívny záväzok chrániť. Za tretí nedostatok napokon možno považovať chýbajúcu legitimitu.[5]

Najrizikovejšou sa javí odplatná zmluva o náhradnom materstve. Tá môže viesť k tzv. komodifikácii ľudského  tela, ktorej sa v posledných rokoch dostáva stále viac medzinárodnej pozornosti. Dohovor o ľudských právach a biomedicíne z roku 1997 ustanovuje: „Ľudské telo a jeho časti nesmú byť predmetom finančného prospechu.“[6] Vyplýva to tiež z Listiny základných práv Európskej Únie, ktorá deklaruje, že v oblastiach medicíny a biológie sa musí rešpektovať zákaz využívania ľudského tela a jeho častí ako takých na dosiahnutie zisku.[7]

Najlepší záujem dieťaťa

Najčastejšie spory o dieťa, ktoré vzniklo z náhradného materstva sú zapríčinené kvôli tomu, že náhradná matka si transakciu rozmyslí a dieťa odmietne vydať, náhradná matka vedome zaviní, že sa dieťa vôbec nenarodí, alebo že sa narodí postihnuté alebo v dôsledku rozchodu, rozvodu objednávateľského páru, prípadne smrti aspoň jedného z nich.

„Pri všetkých akciách týkajúcich sa detí, či už podniknutých verejnými alebo súkromnými inštitúciami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi orgánmi alebo zákonodarnými zbormi, najlepšie záujmy dieťaťa musia byť prvoradé.“[8]

Medzi rokmi 1984 - 1986 je známy prvý medializovaný prípad týkajúci sa náhradného materstva. Tento prípad spustil vlnu sporov a právnych otázok vzťahujúcich sa k náhradnému materstvu po celom svete. Pani Mary Beth Whiteheadová v pozícii náhradnej matky uzavrela s pánom Wiliamom Sternom zmluvu o náhradnom materstve, za ktorú dostala finančnú odmenu. Zmluvnými stranami bol teda pán Stern, pani Whiteheadová a aj jej manžel, teda s výnimkou pani Sternovej, ktorej zmluva umožnila v prípade smrti jej manžela prevziať starostlivosť o dieťa. V tomto prípade išlo o tradičné náhradné materstvo, kde pani Whiteheadová ostala aj genetickou matkou dieťaťa a otcom dieťaťa bol pán Stern. Dohodli sa, že sa po pôrode vzdá svojich materských práv voči dieťatu a manželka pána Sterna si tak bude môcť dieťa adoptovať.  Akonáhle sa však dieťa narodilo, náhradná matka zmenila svoje rozhodnutie a chcela dieťa si nechať a žiadala o jeho vrátenie spať a napokon dieťa s manželom uniesla. Pán Stern sa domáhal svojich práv na súde a žiadal o  výkon zmluvy o náhradnom materstve. Súdny proces trval približne 2 roky. Najvyšší súd napokon rozhodol, že zmluvy o náhradnom materstve za odplatu sú protiprávne a nevynútiteľné a keďže zrušenie rodičovských práv náhradnej matky bolo vyhlásené za neplatné, pani Sternová si nemohla dieťa adoptovať.[9] Za matku označil náhradnú matku a za otca muža z objednávateľského páru, ktorý bol biologickým otcom dieťaťa. Aj napriek tomu, však Sternovci mohli získať starostlivosť o dieťa, pričom sa zohľadňoval najlepší záujem dieťaťa. Záverom súd zohľadnením najlepšieho záujmu dieťaťa zveril dieťa do starostlivosti objednávateľského manželského páru,  a náhradnej matke povolil pravidelné návštevy.[10] 

Náhradné materstvo je na jednej strane alternatívnym riešením adopcie, a strane druhej je s ňou prepojené. Takýmto prepojením sú najmä prípady, kedy sa dieťa porodené náhradnou matkou adoptuje objednávateľským párom, alebo jedným z nich. Aký je rozdiel medzi adopciou a náhradným materstvom z pohľadu najlepšieho záujmu dieťaťa? Adopcia je mechanizmus, ktorý poskytuje rodinu dieťaťu, nie dieťa rodine, ako nastáva v rámci náhradného materstva.[11] Adopcia je inštitútom, ktorý vznikol aby zabezpečil najlepší záujem dieťaťa, a to tým, aby mu poskytol domov, rodinu, ktorú nie z vlastnej viny nemajú. V prípade Pini a ostatní proti Rumunsku súd deklaroval, že záujmy dieťaťa majú mať prednosť pred záujmami rodičov vo vzťahu založeného na osvojení, čo možno aplikovať aj na prípad náhradného materstva.[12]

Slovenská právna úprava

Právna úprava náhradného materstva sa aj v členských štátoch líši. Náhradné materstvo je legálne regulované, čiastočne regulované alebo nelegálne, čiastočne nelegálne. Štáty sa navyše odlišujú aj v otázke, ako by sa malo náhradné materstvo a najmä služby, ktoré sa v rámci náhradného materstva poskytujú, regulovať.[13] Novodobým fenoménom je „Surogačný turizmus“. Je reakciou na právne úpravy štátov, ktoré náhradné materstvo buď legislatívne ignorujú, alebo ho úplne zakazujú. Páry sú tak donútené vyhľadávať spôsoby ako uspokojiť svoje túžby po rodine. Objednávateľský pár si objedná svoje dieťa u náhradnej matky v cudzine, v krajinách kde je inštitút povolený. Následne sa vrátia do svojej krajiny a žiadajú o zápis dieťaťa do príslušnej matriky, ktorá ho tiež môže odmietnuť, a začína vyčerpávajúci proces, z ktorého v konečnom dôsledku môže najviac trpieť dieťa. V niektorých krajinách takémuto prinesenému dieťaťa uznávajú občianstvo napríklad cez inštitút adopcie. Postupy sa rôznia od jedného štátu k druhému a štáty čoraz viac vyhľadávajú spôsoby, ako tento novodobý fenomén riešiť a legislatívne čo najlepšie upraviť.

Slovenská republika je štátom, kde právna úprava o inštitúte náhradného materstva stále mlčí a nesnaží sa ho akýmkoľvek spôsobom regulovať. Možno konštatovať, že si udržuje pozíciu negatívnej asertivity, ktorá náhradné materstvo v Slovenskej republike nepodporuje a vyjadruje to nepriamo aj v nižšie spomenutých ustanoveniach. Práve preto sa môžu mnohé slovenské páry pobrať cestou surogačného turizmu, aby mohli naplniť svoju túžbu po rodine a naplniť svoje manželstvo.

Právo uzavrieť manželstvo a založiť si rodinu vychádza z čl. 9 Listiny základných práv EU, takéto právo musí byť však v súlade s vnútroštátnymi predpismi, pričom rodina je považovaná za základnú bunku spoločnosti.[14] Slovenská právna úprava tiež ustanovuje, že hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“[15] Ktoré sú ďalšie zákonné ustanovenia, ktoré vyjadrujú postoj Slovenskej republike k náhradnému materstvu?

Mater semper certa est, pater incertus, teda matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila[16],  je starý rímsky princíp, ktorý prevzal aj slovenský zákonodarca do rodinného práva. Hovoríme tak o základnom a najdôležitejšom postoji Slovenskej republiky k problematike náhradného materstva.  Aj  v prípade utajovaného pôrodu, alebo odložením dieťaťa  do hniezd záchrany sa naďalej za matku považuje žena, ktorá dieťa porodila, avšak jej údaje sa nezapíšu do matriky.[17] Domnievame sa, že, aby sa vyhlo špekuláciám o pôvode dieťaťa  bol zakotvený §83 ods. 1, ktorý hovorí, že: „Ak vzniknú pochybnosti o tom, kto je matkou dieťaťa, materstvo určí na základe skutočností zistených o pôrode súd.“

Čo sa týka jej postoju k zmluvám o náhradnom materstvom proklamuje, že „Dohody a zmluvy, ktoré sú v rozpore s odsekom 1 sú neplatné.“[18] Negatívny postoj k zmluvám umocňuje aj ďalšie ustanovenie, kde je ustanovené: „Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.“[19]

Najlepší záujem dieťaťa slovenský zákon o rodine uviedol v svojich zásadách: „Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.“[20]

Záver

Komodifikácia náhradnej matky a dieťaťa môže vyúsťovať nie len do vykorisťovania náhradnej matky, ale vzniknutá situácia nárokujúcich strán na dieťa nie je rozhodne v jeho najlepšom záujme. To je tiež dôvodom, prečo je náhradné materstvo neustále diskutovanou kontroverznou problematikou. Z hľadiska vynútiteľnosti zmlúv o náhradnom materstve sa domnievame, že ak by bol cieľ podstúpiť náhradné materstvo akýkoľvek, musí ostať nielen v intenciách práva a aktom výsostne dobrovoľným, a preto je na každom štáte, aby sa snažil tento fenomén regulovať. Na konci dňa vždy trpí dieťa, a  podľa nášho názoru nie je správnym riešením náhradné materstvo ignorovať. Neplodnosť párov každým rokom stúpa a budú hľadať spôsoby ako naplniť svoje túžby po potomstve.