Dokumentárny akreditív môže mať aj formu tzv. stand-by akreditívu, ktorý funguje ako prostriedok zabezpečenia. K a P z rozličných štátov sa dohodnú, že v prípade, ak K nezaplatí P kúpnu cenu za tovar, P bude oprávnený požadovať jej zaplatenie prostredníctvom akreditívu po predložení určitých dokumentov (napr. dopravné dokumenty, osvedčenie o pôvode, faktúra, vyhlásenie o omeškaní so zaplatením). K ako príkazca požiada B o vystavenie akreditívu. B vystaví akreditív, ktorým sa zaviaže, že po predložení akreditívnych dokumentov zo strany P vyplatí P ako oprávnenému z akreditívu (beneficientovi) sumu uvedenú v akreditíve.

Pre akreditív v oboch jeho formách (funkciách) je charakteristický princíp nezávislosti (resp. abstraktnosti alebo aj autonómnosti). Tento princíp predovšetkým znamená, že záväzok B z akreditívu je nezávislý od podkladovej transakcie medzi K a P (t.j. od záväzkovoprávneho vzťahu medzi K a P založenom kúpnou zmluvou na tovar), vo vzťahu ku ktorej slúži ako prostriedok zaplatenia (obchodný resp. tovarový akreditív) alebo ako prostriedok zabezpečenia (tzv. stand-by akreditív).

Pregnantne je tento princíp vyjadrený v čl. 4 písm. a. pravidiel UCP 600[1] vydaných Medzinárodnou obchodnou komorou v Paríži s názvom: „Akreditívy vs. zmluvy“:

„Akreditív je svojou povahou transakciou oddelenou od kúpnej alebo inej zmluvy, ktorá tvorí jeho podklad. Bánk sa táto zmluva v žiadnom prípade netýka ani ňou nie sú viazané, a to ani vtedy, keď  je v akreditíve zahrnutá akákoľvek odvolávka na ňu. V dôsledku toho záväzok banky honorovať, negociovať alebo splniť akúkoľvek inú povinnosť podľa akreditívu nepodlieha námietkam alebo obranám príkazcu vyplývajúcim z jeho vzťahu s vystavujúcou bankou alebo beneficientom...“.[2]

Princíp nezávislosti akreditívu sa považuje za základný kameň fungovania akreditívov. P si musí byť istý, že ak splní akreditívne podmienky (predloží akreditívne dokumenty), dostane prostredníctvom akreditívu zaplatené za tovar, a to bez ohľadu na (oprávnené alebo neoprávnené) námietky K ohľadom dodaného tovaru (napr. týkajúce sa vád tovaru).

V zmysle čl. 5 UCP 600 s názvom „Dokumenty vs. tovary, služby alebo plnenie“ platí, že „Banky sa zaoberajú dokumentami a nie tovarmi, službami alebo plnením, na ktoré sa tieto dokumenty vzťahujú.“ Tieto dokumenty akoby nahrádzali v rámci akreditívnej transakcie tovar (služby, plnenie). V praxi B v súlade s pravidlami UCP 600, na ktoré akreditív spravidla odkazuje, v lehote 5 pracovných dní preskúmava akreditívne dokumenty, za účelom zistenia, či sú tieto v zjavnom súlade („appear on their face“) s akreditívnymi podmienkami, pravidlami UCP 600 a medzinárodnou štandardnou bankovou praxou. V prípade, ak objaví nezrovnalosti („discrepancies“) v akreditívnych dokumentoch, odmietne plniť z akreditívu.

V praxi môže vzniknúť otázka, ako postupovať v prípade, ak dôjde k podvodu na strane P. Predstavme si napríklad modelovú situáciu, kedy by P na základe kúpnej zmluvy (ako podkladovej transakcie) mal dodať K do iného štátu železné tyče, pričom platenie kúpnej ceny by bolo dohodnuté prostredníctvom akreditívu, ktorý sa riadi pravidlami UCP 600, po predložení akreditívnych dokumentov. Namiesto dohodnutého tovaru by však P dodal K len bezcenný železný šrot, pričom by však B predložil požadované akreditívne dokumenty referujúce na železné tyče a požadoval by zaplatenie kúpnej ceny prostredníctvom akreditívu. K by následne zistil, že mu bol dodaný iba bezcenný šrot a o uvedenom by informoval B. Bola by B oprávnená odoprieť plnenie? V zmysle čl. 4 UCP 600 predsa záväzok B platiť z akreditívu nepodlieha námietkam alebo obranám K (ako žiadateľa o vystavenie akreditívu resp. príkazcu) vyplývajúcim z jeho vzťahu s P (ako beneficientom – oprávneným z akreditívu), t.j. z kúpnej zmluvy. Rovnako v zmysle čl. 5 UCP600 sa B zaoberá dokumentami a nie tovarom. Pravidlá UCP 600 zároveň výslovne neupravujú žiadnu výnimku, ktorá by sa dala na prípad takého zrejmého podvodu[3] aplikovať.

Na prvý pohľad sa ponúka priamočiara odpoveď, že B má plniť z akreditívu a podvedený K si má vymáhať svoje prípadné nároky od podvodne konajúceho P. Máme za to, že z pohľadu slovenského (a nielen slovenského) práva je takáto odpoveď nesprávna. 

V prvom rade je potrebné si ujasniť, akú povahu majú pravidlá UCP 600, na ktoré budú spravidla všetky akreditívy odkazovať. Zo samotného názvu UCP 600 vyplýva, že tieto pravidlá majú povahu obchodných zvyklostí v zmysle § 264 ods. ObZ, resp. o obchodné zvyklosti všeobecne zachovávané v medzinárodnom obchode v príslušnom obchodnom odvetví v zmysle ustanovenia § 730 ObZ, ktoré spoluurčujú obsah zmluvy (nie sú len výkladovým pravidlom).[4]

Ustanovenia UCP 600 budú mať v zmysle kogentného ustanovenia § 264 ods. 2 ObZ prednosť pred dispozitívnymi zákonnými stanoveniami, nie však pred zákonnými ustanoveniami kogentnej (donucovacej povahy). Slovenské kogentné ustanovenia je teda potrebné použiť aj na akreditívy referujúce na pravidlá UCP 600, pokiaľ je ich rozhodným právom právo slovenské.

Takýmto kogentným ustanovením je aj ustanovenie § 265 ObZ stanovujúce, že výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu, a ustanovenia OZ o dobrých mravoch (§ 3 ods. 1 OZ).

V podmienkach slovenského práva sú to práve tieto kogentné ustanovenia, ktoré umožňujú riešiť situáciu, kedy sa P (beneficient z akreditívu) podvodne domáha plnenia z akreditívu zneužívajúc abstraktnú povahu akreditívneho záväzku resp. princíp nezávislosti, na ktorom je samotný akreditív vystavaný. Tieto kogentné ustanovenia sa totiž presadia aj voči princípu nezávislosti vyjadrenému v v UCP 600. Za určitých okolností (ktoré musí súd posúdiť od prípadu k prípadu) teda B bude oprávnená odmietnuť plniť z akreditívu aj napriek tomu, že jej budú predložené dokumenty vyhovujúce akreditívnym podmienkam, UCP 600 a medzinárodnej štandardnej bankovej praxi  (tzv. complying presentation) . Strany akreditívu sa totiž nemôžu dohodnúť (a to ani odkazom na pravidlá UCP 600 obsahujúce striktné vymedzenie princípu nezávislosti od podkladovej transakcie) na vylúčení kogentných ustanovení národného práva.

Samozrejme, akreditívy sú medzinárodným bankovým nástrojom, a preto treba prihliadnuť aj na to, ako sa s podvodnými prípadmi vysporiadajú súdy v iných jurisdikciách. Bolo by akiste zvláštne, keby sme aplikáciou slovenského práva na nástroj používaný v medzinárodnom obchode dospeli k záverom diametrálne odlišným od záverov presadzujúcich sa podľa práva iných štátov, najmä tých, v ktorých sa najviac koncentrujú medzinárodné obchodné transakcie.

V tomto ohľade možno konštatovať, že skutočnosť, že vyššie uvedený záver ohľadom možnosti prelomiť princíp nezávislosti akreditívu v prípade podvodu je plne v súlade s case law ekonomicky významných štátov. Námietka podvodu (tzv. fraud exception) je už dlho akceptovaná súdmi v USA aj Veľkej Británie (viď známe prípady Sztejn v J Henry Schroder Banking Corporation z roku 1941 rozhodovaný Najvyšším súdom v štáte New Yorku, United City Merchants (Investments) Ltd v Royal Bank of Canada). V USA je akreditívny podvod už dokonca upravený aj priamo v Jednotnom obchodnom zákonníku (Uniform Commercial Code), a to v článku V („Akreditív“) v § 5 – 109 („Podvod a falšovanie“). Možnosť prelomenia princípu nezávislosti vo vzťahu k podvodnému konaniu akreditívu zdá sa za určitých okolností pripúšťajú aj francúzske súdy (viď napr. rozhodnutie francúzskeho najvyššieho súdu Cass. com. 16 décembre 2008, no. 07-18.729).

Podvod ako výnimka z princípu nezávislosti resp. abstraktnosti akreditívu sa spomína aj v českej literatúre venujúcej sa výkladu pravidiel UCP 600: „Tudíž závazek banky honorovat, negociovat nebo splnit jakýkoliv závazek v rámci akreditivu nepodléhá nárokům nebo námitkám ze strany příkazce vyplývajícím z jeho vztahu k vystavující bance nebo k beneficientovi…Výše uvedená veta UCP 600 míří proti těmto pokusům intervenovat proti abstraktnímu charakteru dokumentárního akreditivu. Ustavenou výjimkou, kdy soudy mohou zasahovat do tohoto abstraktního vztahu, je případ prokázaného podvodního jednání, dle anglického „fraus unravels all“ („podvod ruší vše“ – „fraus omnia corrumpit“). Ani abstraktní a dokumentární povaha akreditivu, zakotvená především v článcích 4 a 5 UCP 600, však neznamená vyloučení obrany proti podvodnému jednání (např. soudní cestou).“

Prípadná námietka, že zásah do princípu abstraktnosti resp. nezávislosti akreditívu ohrozuje samotnú podstatu akreditívu a môže prakticky viesť k tomu, že akreditív prestane byť dôveryhodným nástrojom využívaným v medzinárodnom obchode, je v súvislosti s podvodným konaním namieste len čiastočne. Otázkou je totiž, či by dôveryhodnosť akreditívu neohrozilo skôr to, keby súdy v konkrétnych prípadoch nebránili zneužitiu jeho abstraktnej povahy podvodne konajúcimi beneficientami.

Stanislav Behil,
advokát 


Bartošík Šváby s.r.o.

BBC V, block A
Plynárenská 7/A
821 09 Bratislava


Tel:        + 421 - 2 - 524 421 81
Fax:       + 421 - 2 - 524 421 82
e-mail:    office@bartosiksvaby.sk