Návod na správny postup pri aplikácii Článku 13 (1) písm. b) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí

V článku z minulého roka publikovanom na ww.epravo.sk pod názvom Uplatňovanie výnimky nenariadenia návratu dieťaťa a skúmanie rodinnej situácie podľa slovenskej a európskej rozhodovacej praxe súdov som sa bližšie venovala tejto výnimke ako i problémom, ktorým vo svojej praxi musíme čeliť, kedy sa súdy podľa môjho názoru možno zbytočne zaoberajú hĺbkovou analýzou rodinnej situácie účastníkov konania a táto úloha im z pohľadu úpravy Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Dohovor“) ako i ustanovení Civilného mimosporového poriadku nie je zverená.

Takmer presne po roku od publikovania tohto článku, začiatkom marca, 2020 vydala Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného (ďalej len „HCCH“) už VI. „príručku“ k Dohovoru, ktorá sa podrobne venuje úprave uplatňovania tejto výnimky. Jedná sa o rozsiahly „návod na použitie“ Článku 13 (1) písm. b) Dohovoru, ktorý sa zameriava najmä na analýzu dôvodov nenariadenia návratu dieťaťa podľa tohto článku.

V prípadoch kedy došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa alebo dieťa je neoprávnene zadržiavané v zmluvnom štáte Dohovoru, ktorý nie je obvyklým miestom pobytu dieťaťa zmluvného štátu Dohovoru podľa ustanovenia Článku 3 Dohovoru, justičný alebo správny orgán štátu, v ktorom sa dieťa nachádza nariadi okamžite návrat dieťaťa. Dohovor nešpecifikuje a neuvádza komu sa má dieťa vrátiť. Najmä, nevyžaduje sa aby dieťa po návrate bolo v starostlivosti rodiča, ktorý zostal v mieste obvyklého pobytu dieťaťa. Naviac Dohovor nešpecifikuje na aké miesto v štáte obvyklého pobytu dieťaťa sa má dieťa vrátiť. Flexibilita je úmyselná a posilňuje základnú koncepciu celého Dohovoru a to, že otázku kto sa bude starať o dieťa po jeho návrate, by mal určiť príslušný súd alebo orgán v štáte obvyklého pobytu a to v súlade s právom upravujúcim opatrovnícke právo vrátane akéhokoľvek nariadenia, ktoré sa môže uplatniť medzi rodičmi alebo inými zainteresovanými osobami.[1]

Dohovor upravuje obmedzené výnimky zo zásady okamžitého nariadenia návratu dieťaťa do štátu obvyklého pobytu dieťaťa. V prípade a ak sú splnené tieto obmedzené výnimky, tak dožiadaný štát je oprávnený odmietnuť nariadenie návratu dieťaťa do štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Inými slovami, dožiadaný súd potom môže rozhodnúť o nenariadení návratu dieťaťa. Tieto výnimky je možné nájsť v nasledovných článkoch Dohovoru, a to konkrétne v článku 12(2), 13(1)a, 13(1)b, 13(2) a 20.

Hoci výnimky vyplývajú z posúdenia záujmov dieťaťa, nemenia konanie o návrat dieťaťa na opatrovnícke konanie (konanie o úpravu práv a povinností maloletého dieťaťa). Výnimky sa zameriavajú na možný prípadný ne-návrat dieťaťa. Súdy by sa nemali zaoberať otázkami úpravy práv a povinností k maloletým a ani sa venovať „hodnoteniu najlepšieho záujmu“ v rámci konania o návrat. Dožiadané súdy, ktoré začali konanie o návrat musia aplikovať ustanovenia Dohovoru a vyhnúť sa zasahovaniu do otázok, o ktorých má právo rozhodnúť výlučne súd štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

V zmysle článku 13 (1) písm. b) Dohovoru, justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nenariadi návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Tento článok teda obsahuje 3 rozdielne tipy rizík:

vážne nebezpečenstvo, že by návrat vystavil dieťa fyzickej ujme;
vážne nebezpečenstvo, že by návrat vystavil dieťa duševnej ujme; alebo
vážne nebezpečenstvo, že by návrat inak priviedol dieťa do neznesiteľnej situácie.

Všetky uvedené druhy nebezpečenstva sa často používajú spolu a súdy zriedka jasne rozlišujú medzi nimi vo svojich rozhodnutiach.

Zohľadnenie výnimky vážneho nebezpečenstva podľa článku 13 (1) písm. b) Dohovoru by malo podliehať podrobnej analýze. Tvrdenia o vážnom riziku vychádzajú z rôznych situácií vrátane prípadov, z ktorých by takéto riziko vyplývalo, pričom ide o nasledovné:

fyzická, sexuálna alebo iná forma zneužívania dieťaťa alebo vystavenie dieťaťa domácemu násiliu jedného rodiča voči druhému;
separácia/oddelenie dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal, napríklad ak tento rodič uvádza nemožnosť návratu do štátu obvyklého pobytu dieťaťa s ohľadom na bezpečnosť, zdravie alebo ekonomické obavy alebo s ohľadom na jeho/jej prisťahovalecký štatút prípadne prebiehajúce trestného konanie/vyšetrovanie v štáte obvyklého pobytu dieťaťa;
oddelenie dieťaťa od jeho/jej súrodencov;
vážne bezpečnostné, vzdelávacie, zdravotné alebo ekonomické obavy týkajúce sa dieťaťa v štáte obvyklého pobytu.

Aj keď Dohovor nestanovuje test na hodnotenie vážneho nebezpečenstva, všetky tvrdenia o vážnom nebezpečenstve by mali byť súdmi hodnotené na základe rovnakých štandardov alebo analýz krok za krom.

Prvým krokom by malo byť zhodnotenie súdom, či uvedené tvrdenia sú takej povahy a dostatočne podrobné a vecné, že by predstavovali vážne nebezpečenstvo. Iba všeobecné tvrdenia s najväčšou pravdepodobnosťou by nemali postačovať.

V druhom kroku by súd mal určiť či je splnená podmienka vážneho nebezpečenstva a to preskúmaním a vyhodnotením dôkazov predložených osobou, inštitúciou alebo inou právnickou osobou, ktorá nesúhlasí s návratom dieťaťa.

Akonáhle súd uskutoční tento test (krok po kroku - jedna a dva):

ak súd nepovažuje za dostačujúce predložené dôkazy, informácie, atď., ktoré majú poukazovať na vážne nebezpečenstvo ujmy, tak nariadi okamžitý návrat dieťaťa;
ak súd považuje za dostačujúce predložené dôkazy, informácie, atď., ktoré majú poukazovať na vážne nebezpečenstvo ujmy, môže odmietnuť prikázanie okamžitého návratu dieťaťa, čo znamená, že rozhodnutie o návrate dieťaťa je napriek tomu na rozhodnutí súdu.

Príklady tvrdení, ktoré možno použiť v súvislosti s ustanovením článku 13 (1) písm. b) Dohovoru:

domáce násilie na dieťati a/alebo na rodičovi, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal;
ekonomické alebo vývojové nevýhody pre dieťa v prípade jeho návratu;
riziko spojené s okolnosťami v štáte obvyklého pobytu dieťaťa;
riziko spojené so zdravím dieťaťa;
oddelenie dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal, kedy tento rodič by nebol ochotný alebo schopný návratu obvyklého pobytu dieťaťa;
trestné stíhanie rodiča, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal v štáte obvyklého pobytu dieťaťa na základe neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa;
spory ohľadom imigrácie/prisťahovalectva, ktorým čelí rodič, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal;
nedostatok účinného prístupu k spravodlivosti v štáte obvyklého pobytu;
zdravotné alebo rodinné dôvody týkajúce sa rodiča, ktorý dieťa neoprávnene premiestnil alebo zadržal;
jednoznačné odmietnutie návratu.

Vydaná príručka má najmä za cieľ dosiahnutie jednotnejšej aplikácie článku 13 (1) písm. b) Dohovoru, ktorá je predovšetkým v záujme detí a rodín naprieč svetovými právnymi systémami resp. systémami štátov, ktoré sú signatármi a ratifikovali Dohovor. K dnešnému dňu, resp. k marcu, 2020 je ich 101. Príručka je určená nielen pre advokátov ale aj samotným sudcom a orgánom pôsobiacim v oblasti medzinárodného práva rodinného, ktorí sa stretávajú s aplikáciou tohto článku Dohovoru.