Komentujúci pod príspevkami médií o týchto mediálne známych kauzách, v ktorých je uvedená informácia o nepríčetnosti páchateľa, väčšinou vyjadrujú rozhorčenie z tohto záveru. V článku síce nebudeme bližšie rozoberať konkrétne mediálne známe kauzy a už vôbec nebudeme hodnotiť správnosť záverov týchto káuz, ale pozrieme sa na otázku nepríčetnosti páchateľa vo všeobecnosti, čo môže čitateľovi pomôcť pochopiť, prečo bola v konkrétnom prípade skonštatovaná nepríčetnosť páchateľa a aké to bude mať pre páchateľa následky.

Právna úprava nepríčetnosti páchateľa

Nepríčetnosť je jedna z dvoch okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť (tou druhou je vek) a je upravená v ustanovení § 23 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“): „Kto pre duševnú poruchu v čase spáchania činu inak trestného nemohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie, nie je za tento čin trestne zodpovedný, ak tento zákon neustanovuje inak.“

Medzi duševné poruchy, ktoré najčastejšie spôsobujú nepríčetnosť, patria:

• duševné choroby ako duševné poruchy dlhšieho trvania, vyznačujúce sa viac-menej typickým začiatkom, priebehom a prípadne aj koncom (napr. progresívna paralýza, senilná demencia, schizofrénia, maniodepresívna psychóza a pod.);
• chorobné duševné stavy ako chronické duševné poruchy, ktoré nemajú určitý postup, začiatok a progresiu, a zúčastňujú sa na nich vrodené faktory, ako aj vplyv vonkajšieho prostredia a výchovy (napr. slabomyseľnosť, psychopatia, vývojové oneskorenia, vývojové poruchy, niektoré prípady hluchonemoty a pod.);
• krátkodobé duševné poruchy (napr. patologická opitosť, patologické poruchy spánku – tzv. patologická rozospatosť, iné ťažké poruchy vedomia – mrákotné stavy, ako aj epizodické duševné stavy v priebehu nervových chorôb, ktorými sú najmä epileptické záchvaty, narkolepsia, migréna, duševné poruchy po otrase mozgu, po zasiahnutí bleskom, po otrave oxidom uhoľnatým a pod.).[1]

Podľa Mencerovej: „K nepríčetnosti stačí, ak v dôsledku duševnej poruchy chýba aspoň jedna zo schopností v TZ uvedených (rozpoznávacia alebo ovládacia). Nedostatok rozpoznávacej schopnosti je vždy potrebné posudzovať so zreteľom na povahu spáchaného trestného činu. Páchateľ trpiaci duševnou poruchou totiž môže byť schopný rozpoznať protiprávnosť (samozrejme, v rámci svojich schopností vnímania skutočností) takých trestných činov ako sú napr. krádež, vražda, nedokáže však pochopiť význam a dosah „zložitejšieho“ trestného činu, napr. všeobecné ohrozenie alebo poškodzovanie cudzích práv. Pri spáchaní niekoľkých trestných činov môže byť páchateľ vo vzťahu k niektorým z nich príčetný a vo vzťahu k iným nepríčetný (k tomu porovnaj R 17/1979).“[2]

Nepríčetným je teda páchateľ, ktorý v čase spáchania skutku trpí takou duševnou poruchou, ktorá mu bráni v rozpoznaní protiprávnosti jeho konania (nevie rozpoznať význam a dosah činu) alebo mu bráni v ovládnutí jeho konania (síce môže rozumieť významu a dosahu činu, avšak nevie svoje konanie ovládnuť, napríklad počas epileptického záchvatu), prípadne páchateľ, u ktorého absentujú obe spomínané schopnosti.

Páchateľ však môže byť v čase spáchania skutku aj v stave zmenšenej príčetnosti. Podľa Mencerovej: „Zmenšenou príčetnosťou sa rozumie stav, v ktorom bola v dôsledku duševnej poruchy podstatne znížená schopnosť páchateľa rozpoznať protiprávnosť činu alebo ovládať svoje konanie. Skutočnosť, že trestný čin bol spáchaný v stave zmenšenej príčetnosti, nevylučuje trestnú zodpovednosť (k tomu porovnaj R 17/1993), avšak odôvodňuje zvláštny postup voči páchateľovi a má význam predovšetkým pri rozhodovaní o treste. Zmenšená príčetnosť nie je všeobecne poľahčujúcou okolnosťou, pretože nemusí znižovať závažnosť činu. Rozhodovanie o treste a jeho výške musí byť v prípade páchateľa, ktorý konal v stave zmenšenej príčetnosti, spojené s úvahou súdu o možnosti uloženia ochranného liečenia, ktoré môže byť páchateľovi uložené popri treste, alebo ak je to z hľadiska ochrany spoločnosti a nápravy páchateľa účinnejšie než trest, aj namiesto trestu [k tomu pozri vysvetlivky k § 39 ods. 2 písm. c) TZ – mimoriadne zníženie trestu; § 40 ods. 1 písm. c) TZ – upustenie od potrestania].“ [3]

Zmenšená príčetnosť tak nie je okolnosťou vylučujúcou trestnú zodpovednosť a páchateľ bude v prípade preukázania viny odsúdený. V prípade zmenšenej príčetnosti však môže dôjsť napríklad k upusteniu od potrestania za obligatórneho uloženia ochranného liečenia, pokiaľ sú na to splnené zákonné podmienky.

Kto konštatuje nepríčetnosť?

Mnoho predstaviteľov laickej verejnosti sa zrejme domnieva, že nepríčetnosť páchateľa skonštatuje znalec z odboru psychiatrie v znaleckom posudku. Inými slovami, laická verejnosť má veľakrát za to, že je to znalec, ktorý uvedie, že konkrétny páchateľ bol v čase činu nepríčetný, a tak za tento čin nie je trestne zodpovedný. Toto však nie je úplne pravda.

Podľa ustanovenia § 145 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“): „Úlohy, ktoré má znalec riešiť z hľadiska svojej odbornosti, sa mu určia spravidla v uznesení o pribratí znalca, a to formou otázok. Treba dbať pritom na to, že znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky ani hodnotiť vykonané dôkazy, ani robiť právne závery. Znalcovi treba umožniť, aby sa v potrebnom rozsahu oboznámil s obsahom spisu, najmä s vykonanými dôkazmi. Možno mu tiež dovoliť, aby sa zúčastnil na výsluchu obvineného, svedkov alebo pri vykonávaní iných dôkazov. Na návrh znalca možno tiež vykonať dôkazy, ktoré potrebuje na účely podania posudku. Pri takom dokazovaní má právo byť prítomný a vypočúvaným osobám môže klásť otázky. Znalcovi možno zapožičať spis.“

Podľa Mihálika: „Znalec v rámci výkonu znaleckej činnosti v spojitosti so znaleckým posudok rieši otázky skutkové, ktoré spadajú do rámca jeho odbornosti. Kým skutkovou otázkou je to, či osoba trpela v čase skutku duševnou poruchou, prípadne akou (skutkovou otázkou je rovnako popis zranení poškodeného, resp. spôsob vzniku takýchto zranení), už otázkou právneho hodnotenia by bolo to, či bola osoba v čase spáchania skutku príčetná alebo nepríčetná (právnou otázkou by už bolo to, či konkrétne zranenia predstavujú ublíženie na zdraví alebo ťažkú ujmu na zdraví). Rovnako do rámca právneho patria otázky ohľadom výkladu príslušných právnych predpisov (k tomu pozri R 56/1965 alebo Rc 1/1998-I), resp. posudzovanie viny alebo neviny určitej osoby (prípadne jej príčetnosti alebo nepríčetnosti, nakoľko nejde o pojem medicínsky, ale právny; k tomu pozri R 18/1988), takéto otázky nie je znalec oprávnený v rámci úkonu znaleckej činnosti riešiť, nakoľko nespadajú do rámca jeho odborných znalostí. Ak prichádzajú do úvahy alternatívne závery, a to s ohľadom na potrebu hodnotenia dôkazov, znalec je povinný vysloviť všetky potenciálne alternatívne závery, nakoľko sám hodnotiť dôkazy nesmie (k tomu pozri R 64/1980 alebo R 33/1981).“[4]

Znalcovi tak v trestnom konaní nekladieme otázku „bol páchateľ v čase činu nepríčetný?“, nakoľko ide o právnu otázku, ktorú si na základe znaleckého posudku vyrieši prokurátor alebo súd. Znalcovi z odboru psychiatrie sa v trestnom konaní na zodpovedanie zvyčajne kladú tieto otázky:

• Trpel obvinený/obžalovaný v čase spáchania činu duševnou poruchou alebo chorobou, ak áno, akou?
• Je obvinený/obžalovaný v súčasnej dobe schopný chápať zmysel trestného konania?
• Mala táto choroba, porucha alebo závislosť vplyv na jeho rozpoznávacie alebo ovládacie schopnosti v čase spáchania činu? Vedel obvinený/obžalovaný v čase spáchania činu rozpoznať nebezpečenstvo svojho konania pre spoločnosť, vedel svoje konanie ovládať v prípade zníženia schopností a do akej miery?
• Je obvinený/obžalovaný chorobne závislý na alkohole alebo iných návykových látkach a aký mala vplyv táto závislosť na jeho ovládacie a rozpoznávacie schopnosti v čase spáchania činu?
• Je pobyt obvineného/obžalovaného na slobode pre neho alebo spoločnosť nebezpečný a je potrebné alebo vhodné nariadiť ochranné liečenie, a ak áno, akou formou?
• Uveďte iné dôležité skutočnosti zistené počas znaleckého skúmania.

Definícia nepríčetnosti je totiž pretavená do spomínaného ustanovenia § 23 Trestného zákona a nakoľko znalec z odboru psychiatrie zvyčajne nemá právne vzdelanie a prax, nemusí byť odborne spôsobilý na zodpovedanie otázky, či bol páchateľ v čase činu nepríčetný. Vyššie uvedené otázky už však znalec z odboru psychiatrie obvykle je spôsobilý zodpovedať, nakoľko ide o otázky skutkového charakteru, resp. o otázky z oblasti, v ktorej má znalec z odboru psychiatrie vzdelanie aj prax.

Povedané inak – znalci, ktorých verejnosť v citlivých kauzách častokrát takpovediac lynčuje za to, že „rozhodli“, že páchateľ určitého konkrétneho skutku nepatrí do väzenia, sú v tom častokrát nevinne. Znalec by totiž nikdy nemal riešiť otázku, či sa má páchateľ podrobiť výkonu trestu odňatia slobody alebo väzbe a rovnako by nikdy nemal riešiť otázku, či je páchateľ vinný.

Stráca nepríčetný páchateľ schopnosť plánovať?

Nie nevyhnutne. Ako pre Denník N hovorí hlavný lekár Detenčného ústavu Hronovce Marek Zelman: „Z laického pohľadu očakávame, že čin spáchaný v nepríčetnosti by nemal mať zrozumiteľnú motiváciu ani priebeh. Ale práve motivácia môže byť podkladom pre nepríčetnosť. Ak je motív podmienený bludmi, napríklad halucináciami, tak samotné konanie páchateľa môže byť podľa Zelmana organizované, dokonca aj plánované. (...) Zoberme si napríklad vraždu, ktorá bola spáchaná pod vplyvom hlasov, ktoré páchateľovi povedali, že má niekoho zabiť. Páchateľ pritom disponuje neporušeným intelektom, takže je schopný pripraviť si v podstate úkladnú vraždu.“[5]

Duševne chorý páchateľ môže trpieť bludmi, ktoré mu nemožno vyvrátiť, aj keď sa zdravému človeku javia ako absurdné. Takýto páchateľ môže mať pocit, že sa proti nemu spriahol celý svet, každý je jeho nepriateľom a nemôže sa na nikoho obrátiť. To ale neznamená, že nedokáže pod vplyvom bludov či dokonca halucinácií plánovať svoje konanie, ktorým sa rozhodne riešiť situáciu, v ktorej sa cíti byť v dôsledku svojej choroby.

Napríklad môže byť takýto páchateľ presvedčený, že ho jeho okolie vrátane polície a susedstva plánuje v dohľadnej dobe zavraždiť. Vydesený a (z jeho pohľadu) aj zahnaný do kúta tak ukradne auto, o ktorom vie, že ho jeho sused v zime každé ráno pred domom so zapnutým motorom vyhrieva, kým sa vo vnútri sprchuje a pripravuje na cestu do práce. Duševne chorý páchateľ dokáže svojho suseda niekoľko dní z „úkrytu“ v dome pozorovať, aby si zistil presný čas, v ktorom jeho sused nezvykne byť dlhšiu dobu pri aute a taktiež si dokáže vybrať vzdialené miesto svojho úkrytu, v okolí ktorého sa ľudia nenachádzajú a kam sa po „úteku“ vyberie. Za svoje konanie by však nemal niesť trestnú zodpovednosť, nakoľko nedokázal rozpoznať jeho nebezpečnosť, keďže bol presvedčený o tom, že si ním zachraňuje život.

Čo vlastne zvyčajne nasleduje po zastavení trestného stíhania nebezpečného páchateľa pre nepríčetnosť?

Ako sme uviedli už v úvode, medializované správy o zastavení trestného stíhania nebezpečného páchateľa pre nepríčetnosť bývajú spojené so značnou dávkou emócií a pobúrenia na strane verejnosti. V mnohých prípadoch však predstavitelia verejnosti nemusia rozumieť následkom, ktoré páchateľa aj po zastavení trestného stíhania ešte len čakajú. V ďalšej časti si preto rozoberieme práve tieto následky.

Podľa ustanovenia § 73 ods. 1 Trestného zákona: „Súd uloží ochranné liečenie v prípadoch uvedených v § 39 ods. 2 písm. c) a § 40 ods. 1 písm. c) alebo ak páchateľ činu inak trestného nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho pobyt na slobode je nebezpečný.“

Podľa Prokeinovej: „Posúdenie druhého prípadu (nepríčetnosť a nebezpečný pobyt na slobode, pozn. autora) závisí od druhu duševnej poruchy, jej stupňa a prejavu správania trestne nezodpovedného páchateľa. Táto podmienka je splnená, ak je vysoko pravdepodobné, že nepríčetná osoba, ktorá spáchala čin inak trestný, znovu spácha závažnejší útok na záujmy chránené TZ v dôsledku duševnej choroby. K tejto otázke sa vyjadrujú znalci z odboru psychiatrie a posúdi to súd na základe všetkých dostupných dôkazov v čase jeho rozhodovania o ochrannom liečení. V prípade, ak pominie nebezpečnosť pobytu páchateľa na slobode v medziobdobí od spáchania činu inak trestného až do rozhodovania, súd nemôže uložiť ochranné liečenie. K tejto problematike porovnaj R 24/1992, R 15/1997 – III, R 61/2003, Rč 3/2000, Rč 5/2000.“[6]

Podľa Ivora: „Ochranné opatrenie poskytujúce ochranu spoločnosti pred páchateľmi trestných činov alebo činov inak trestných, ktorí sú nebezpečnými, duševne chorými osobami alebo osobami závislými na návykových látkach a zároveň im poskytuje odbornú lekársku starostlivosť na ich vyliečenie a zaradenie do normálneho života.“ [7]

Podľa ustanovenia § 74 ods. 2 Trestného zákona: „Ochranné liečenie potrvá, kým to vyžaduje jeho účel. Trvanie ochranného liečenia uloženého páchateľovi, ktorý užíva návykovú látku a spáchal trestný čin pod jej vplyvom alebo v súvislosti s jej užívaním, môže byť však ukončené, ak sa počas jeho výkonu zistí, že jeho účel nemožno dosiahnuť. O prepustení z ochranného liečenia rozhoduje súd.“

Podľa Prokeinovej: „Dĺžka trvania ochranného liečenia nie je časovo obmedzená. Trvá dovtedy, pokiaľ je ochranné liečenie potrebné na dosiahnutie jeho účelu. Predseda senátu súdu, v ktorého obvode sa ochranné liečenie v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti vykonáva, z úradnej povinnosti najmenej raz ročne preskúma, či dôvody ochranného liečenia trvajú (§ 448 ods. 2 [3] TP).“[8]

Páchateľ, ktorého trestné stíhanie bolo zastavené pre nepríčetnosť, no jeho pobyt na slobode je nebezpečný, tak môže z určitého pohľadu skončiť horšie ako páchateľ, ktorému bol uložený nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody. Je tomu tak preto, lebo s výnimkou trestu odňatia slobody na doživotie je trest odňatia slobody ukladaný vždy na dobu určitú, no ústavná forma ochranného liečenia môže trvať tak dlho, dokiaľ to bude potrebné, a teda aj do konca života páchateľa.

Logicky má tak zmysel skôr s duševne chorým páchateľom pracovať v ochrannom liečení, v ktorom má šancu sa vyliečiť (v opačnom prípade sa na slobodu už nedostane), než mu uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody ako v čase činu príčetnému páchateľovi, z ktorého výkonu sa jedného dňa pravdepodobne dostane na slobodu.

Čo s páchateľmi nepríčetnými v dôsledku opitosti?

Opití páchatelia (alebo páchatelia pod vplyvom inej návykovej látky) páchajúci trestnú činnosť sú špecifickou kategóriou nepríčetných páchateľov. Samozrejme, nie každý opitý páchateľ je automaticky aj nepríčetný, nakoľko musí byť v čase spáchania činu v takom stave opitosti, že uňho absentuje ovládacia alebo rozpoznávacia schopnosť.

Takýto páchateľ síce je nepríčetný, ale zväčša si za to za to môže sám, preto naňho zákonodarca hľadel prísnejšie ako na iných nepríčetných páchateľov a v trestnom zákone ukotvil trestný čin opilstva.

Podľa ustanovenia § 363 ods. 1 Trestného zákona: „Kto sa požitím alebo aplikáciou návykovej látky, hoci aj z nedbanlivosti, privedie do stavu nepríčetnosti, v ktorom sa dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov; ak sa však dopustí konania, ktoré má inak znaky trestného činu, na ktorý zákon ustanovuje miernejší trest, potrestá sa týmto miernejším trestom.“

Podľa Kolesára a Burdu: „Rozdiel medzi beztrestnosťou trestne nezodpovedného páchateľa podľa § 23 TZ a trestným činom opilstva podľa § 363 TZ spočíva v tom, že pri trestnom čine opilstva si páchateľ túto nepríčetnosť privodil sám, a to požitím alebo aplikáciou návykovej látky či už z nedbanlivosti alebo úmyselne, pričom takto vyvodené zavinenie pokrýva aj to, že páchateľ sa v takomto stave dopustí konania, ktoré má inak znaky teoreticky hociktorého trestného činu. Ide tu o problematiku tzv. patologickej opitosti (napriek mierne zavádzajúcemu názvu pri tejto skutkovej podstate nejde len o aplikáciu alkoholu, ale aj iných návykových látok).“[9]

Ďalej podľa Kolesára a Burdu: „Patologickou opitosťou nie je akékoľvek požitie či aplikácia návykovej látky, ale len také, ktoré vyvolá nepríčetnosť napĺňajúcu znaky § 23 TZ, a to bez ohľadu na kvalitu či množstvo aplikovanej látky (napr. v prípade, že telo nezvláda víno, môže stačiť pol deci na nepríčetnosť, iná osoba zasa môže vypiť celé litre vína a aj keď bude vínom ovplyvnená, nebude nepríčetná).“[10]

Ak sa teda páchateľ napríklad opije „do nepríčetnosti“ na oslave jeho narodenín a spácha trestný čin vraždy (čo bude zrejme pomerne výnimočný prípad), namiesto trestnej sadzby za vraždu (pätnásť rokov až dvadsať rokov), bude posudzovaný v trestnej sadzbe za opilstvo (tri roky až osem rokov). Ak by však takýto páchateľ spáchal trestný čin, pre ktorý by bol príčetný páchateľ posudzovaný v nižšej trestnej sadzbe, bude aj páchateľ nepríčetný v dôsledku opitosti posudzovaný v tejto nižšej trestnej sadzbe.

Podľa ustanovenia § 363 ods. 2 Trestného zákona: „Ustanovenie odseku 1, ako ani § 23 sa nepoužije, ak sa páchateľ priviedol do stavu nepríčetnosti v úmysle spáchať trestný čin.“

Zákonodarca samozrejme myslel aj na takzvané pitie na guráž. Ak páchateľ príde do miestneho pohostinstva s pripravenou strelnou zbraňou a prehlási, že chce zabiť svoju manželku pre neveru, no potrebuje sa „posilniť“ a začne piť alkohol, až sa dostane do stavu nepríčetnosti, v ktorom zamýšľaný čin skutočne vykoná, bude použitie trestnej sadzby trestného činu opilstva vylúčené a páchateľ bude stíhaný za trestný čin úkladnej vraždy spáchaný z pomsty, pričom mu bude hroziť dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.

V praxi je zaujímavá otázka, čo ak sa páchateľ požitím návykovej látky dostal do stavu nepríčetnosti, no nekonal úmyselne, ale ani z nedbanlivosti. Podľa Kolesára a Burdu: „Ak osobu z nedbanlivosti privedie do stavu nepríčetnosti iná osoba (napr. osoba si myslí, že si pichá inzulín, ale pichne si omylom heroín, pretože jej kamarát predtým z nepozornosti zamenil striekačky), ak nepríčetná osoba nič nezanedbala, nemôže byť trestne zodpovedná. Rovnako tak nebude trestne zodpovedná za prípadný čin, ktorý v nepríčetnosti vykoná nepríčetná osoba, ani tá osoba, ktorá z nedbanlivosti zavinila aplikáciu návykovej látky.

Ak osobu privedie do stavu nepríčetnosti iná osoba úmyselne, pričom nepríčetná osoba toto nezavinila ani z nedbanlivosti (napr. naschvál jej vymení nápoj), nepríčetná osoba nebude trestne zodpovedná a osoba úmyselne zaviniaca stav nepríčetnosti bude trestne zodpovedná ako nepriamy páchateľ za trestný čin, ktorého sa nepríčetná osoba dopustila a inak by malo pre ňu znaky trestného činu, ale to iba za predpokladu, ak osoba úmyselne zaviniaca nepríčetnosť bola aspoň uzrozumená s tým, že nepríčetná osoba môže vo svojom stave spáchať nejaký trestný čin, musí si však byť zároveň vedomá, aký objekt tento trestný čin môže zasiahnuť.“[11]

Záver

Záverom možno skonštatovať, že v čase činu nepríčetný páchateľ nebezpečný pre spoločnosť nemá po zastavení jeho trestného stíhania „vyhraté“, nakoľko mu zrejme bude uložené ochranné liečenie ústavnou formou. Zároveň nedáva zmysel ukladanie nepodmienečného trestu odňatia slobody takémuto páchateľovi.

V ochrannom liečení vykonávanom ústavnou formou bude odborne zdatný personál s nebezpečným páchateľom pracovať s cieľom vyliečiť ho, pričom ak sa mu to nepodarí do takej miery, že páchateľov pobyt na slobode už nebude nebezpečný, nedôjde k prepusteniu páchateľa na slobodu. Na druhej strane, s výnimkou doživotných trestov odňatia slobody by sa páchateľ mal v zásade vždy dostať z výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody na slobodu.

Odsúdenie v čase činu príčetného páchateľa (hoc aj so zmenšenou príčetnosťou) vyjadruje určité morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Ak sa však spoločnosti zdá určité konanie nepríčetného páchateľa amorálne, resp. v mnohých prípadoch až zverské, v skutočnosti je hodný odsúdenia práve čin nepríčetného páchateľa, no nie páchateľ samotný. S výnimkou nepríčetnosti spôsobenej nedbanlivostným alebo úmyselným požitím návykovej látky totiž páchateľ zväčša nemôže za svoju duševnú chorobu a pokiaľ by bol zdravý, čin, ktorý ho jeho duševná choroba „donútila“ vykonať, by spraviť nemusel a rovnako by ho odsudzoval. V takých prípadoch páchateľ nepatrí do výkonu trestu odňatia slobody, ktorému sa podrobujú príčetní páchatelia, ale patrí do starostlivosti odborníkov, obzvlášť ak je jeho pobyt na slobode nebezpečný.