V tomto prípade ide totiž o prvú zásadnejšiu zmenu pôvodnej smernice č. 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti („infoSoc“) po takmer 18 rokoch od jej vydania. K medializácii tejto zmeny prispeli aj prevažne negatívne reakcie najväčších online platforiem, ktorých sa smernica v najväčšej  miere v budúcnosti dotkne. Výkonná riaditeľka (CEO) spoločnosti YouTube sa v súvislosti so smernicou vyjadrila, že „existuje hrozba, že dôjde k odňatiu možnosti miliónov ľudí nahrávať obsah na online platformy, akými je napríklad YouTube a ohrozuje miesta státisíce zamestnancov, tvorcov, umelcov a všetkých, ktorých zamestnávajú“. [1] Google ako materská spoločnosť YouTube pred prijatím smernice na svojom blogu uviedla, že „smernica kreatívnu a digitálnu ekonomiku v rámci Európy nepodporí, ale naopak znamená krok späť v tomto smere.“ [2] Uvedené reakcie zo strany týchto dotknutých subjektov sú odôvodnené predovšetkým dvoma najdiskutovanejšími článkami smernice – článkom 15 a článkom 17. Smernica týmito článkami zaviedla nové výlučné právo – tzv. doplňujúce právo (ancillary right) a zároveň výrazne zmenila koncept vyvodzovania zodpovednosti za obsah porušujúci autorské práva, ktorý sa na online platformách vyskytne. Práve tieto dva články smernice budú predmetom podrobnejšej analýzy v nasledujúcich riadkoch.

Nové výlučné právo

Článok 15 smernice, ktorý bol v procese schvaľovania verejnosťou označovaný aj ako „daň z linkov“ (link tax), zaviedol nové výlučné „doplňujúce“ autorské právo, ktoré priznáva autorom publikácií periodickej tlače v on-line prostredí právo rozhodovať o ich ďalšom šírení. Zaujímavosťou v tomto smere je, že na vznik tohto práva nemusia byť splnené základne kritéria autorskoprávnej ochrany (napr. tvorivosť, umelecký alebo vedecký charakter a ďalšie), ale postačuje splnenie definície periodickej tlače pre danú publikáciu. V texte smernice je používaný všeobecný termín “tlačová publikácia” (Press publication), ktorý sa v zmysle výkladu čl. 2 ods. 4 smernice vzťahuje výhradne na periodickú tlač (periodical or regularly updated publication).

Toto novozavedené právo však nie je uplatniteľné generálne ale možno ho uplatniť iba voči určitej skupine subjektov; smernica v tejto súvislosti zaviedla ďalší pojem „poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti“, ktorý zahŕňa poskytovateľov napr. sociálnych sietí, agregáty monitorovacej spoločnosti, vyhľadávačov, e-mailových služieb a i.. Ako príklad najvýznamnejších predstaviteľov týchto poskytovateľov služieb v digitálnom prostredí možno uviesť napr. Facebook, Google, Twitter alebo Reddit. Na to, aby poskytovatelia mohli ďalej  rozširovať obsah, na ktorý sa vzťahuje doplňujúce právo, bude potrebný súhlas zo strany autora, resp. vydavateľa periodickej tlače. Účelom tejto úpravy má byť predovšetkým participácia autorov na zisku, ktorý dosiahnu poskytovatelia služieb uverejnením týchto publikácii na svojom webe. V praxi totiž často dochádzalo k situáciám, kedy bol na on-line platforme umiestnený odkaz na článok obsahujúci jeho úryvok, po prečítaní ktorého už mnoho užívateľov samotný článok vôbec neotvorilo. Vydavatelia tak prichádzali o príjmy z reklám, ktoré namiesto nich dosahovali poskytovatelia, na ktorých weboch bol daný úryvok umiestňovaný. Na uverejnenie článku na on-line platformách poskytovateľov služieb bude tak potrebné udelenie súhlasu vydavateľa prostredníctvom licenčnej zmluvy. Treba doplniť, že trvanie tohto súhlasu je časovo obmedzené a možno ho uplatňovať najviac po dobu dvoch rokov. Pôvodný návrh smernice pritom obsahoval trvanie práv autorov až 20 rokov od zverejnenia publikácie a právo malo byť možné uplatniť aj retroaktívne (teda na obdobie pred implementáciou zo strany jednotlivých členských štátov). [3]

Ďalej treba v tejto súvislosti zdôrazniť, že doplňujúce autorské právo sa nevzťahuje na všetky prípady uverejňovania publikácií v digitálnom prostredí. Smernica v čl. 15 obsahuje určité výnimky, kedy toto právo nemožno uplatniť. Spod ochrany boli vyňaté napr. prípady súkromného (neobchodného) použitia tlačovej publikácie individuálnymi používateľmi. V tomto smere však nie je jasné, či sa uvedená výnimka vzťahuje aj na tzv. influencerov, teda osoby s veľkým množstvom sledovateľov (followers). Rovnako sa toto právo nevzťahuje na hypertextové odkazy (aj napriek tomu, že samotné odkazy môžu vo svojom textovom reťazci obsahovať názov tejto publikácie). Dotknuté hyperlinky však nemôžu obsahovať popis samotnej publikácie. Vyňatými spod režimu smernice sú taktiež diela získané na základe nevýhradnej licencie (verejnej alebo neverejnej). Táto výnimka bola zaradená do znenia smernice až vo finálnej fáze rokovaní, a to najmä z podnetu poskytovateľov verejných licencií (napr. creative commons). [4] V opačnom prípade by totiž mohla nastať situácia, kedy by určitý autor poskytol verejnosti svoje dielo na základe nevýhradnej licencie (napr. prostredníctvom spomínaného creative commons), pričom iný vydavateľ by toto dielo použil v rámci svojej publikácie a následne si naň chcel uplatňovať doplňujúce právo.

Poslednou výnimkou, ktorú nová smernica upravuje, je vyňatie tzv. “veľmi krátkych úryvkov” (very short extracts) z tlačovej publikácie. Poskytovatelia služieb totiž zvyčajne k odkazu na publikáciu pridávajú stručný popis alebo výňatok tejto publikácie vo forme tzv. snippetu, ktorý môže predstavovať práve takýto veľmi krátky úryvok. Smernica však tento pojem bližšie nešpecifikuje a je pravdepodobné, že sa v budúcnosti stane predmetom sporov z hľadiska jeho výkladu. V tejto súvislosti možno spomenúť prípad Infopaq (C-5/08), ktorým sa zaoberal Súdny dvor EÚ. [5] Súdny dvor sa v tomto rozhodnutí vyjadril, že krátka časť diela (v tomto prípade pozostávajúca z 11 slov), je chránená ako autorské dielo. Obdobnou problematikou sa zaoberala aj arbitrážna rada Nemeckého patentového a známkového úradu, ktorá vo svojom rozhodnutí priamo zadefinovala tzv. „najmenší úryvok“ (short quotations), pričom ten mal podľa rady obsahovať najviac sedem slov. [6] Obe tieto rozhodnutia bude možné zrejme analogicky využiť na účely výkladu „veľmi krátkeho úryvku“. Vzhľadom na ich obsah sa možno domnievať, že snippety v ich zvyčajnej dĺžke z režimu smernice vyňaté nebudú. Uvedené však platí iba z hľadiska výkladu schváleného znenia smernice v kontexte uvedených rozhodnutí. Jednotlivým členským štátom tak nič nebráni, aby sa v rámci procesu implementácie do vnútroštátnych právnych poriadkov s touto nejasnosťou vysporiadali.

Predchodcovia doplňujúceho práva

Z procesu tvorby smernice je zrejmé, že základným zámerom zaradenia čl. 15 do smernice bolo posilnenie práv vydavateľov vo vzťahu k poskytovateľom služieb. Či však úprava tento efekt skutočne prinesie zostáva naďalej otázne. K pochybnostiam prispieva najmä skutočnosť, že obdoba „povinného licencovania“ bola v minulosti zaradená do právnych poriadkov dvoch európskych štátov – Nemecka a Španielska. Výsledok tejto snahy však dopadol zrejme inak, ako to zákonodarcovia pôvodne zamýšľali. [7]

V roku 2013 prijalo Nemecko právnu úpravu, ktorá zakotvila doplňujúce právo vydavateľov. Spoločnosti s majoritným postavením na trhu (napr. Google) v reakcii na túto legislatívu ponúkli vydavateľom možnosť uzavretia bezodplatných licenčných zmlúv. Veľká časť vydavateľov na túto možnosť napokon pristúpila, nakoľko v opačnom prípade by im hrozilo, že sa ich publikácie na webe poskytovateľa (najmä vo vyhľadávaní) nebudú zobrazovať. Tým  by prirodzene došlo k poklesu návštevnosti ich internetových stránok, čo by sa zrejme v nemalej miere odzrkadlilo na výške ich zisku. „Menší hráči“ na digitálnom trhu si však s vydavateľmi takéto výhodné podmienky neboli schopní vyjednať, keďže nemali natoľko silné postavenie, čo oslabovalo ich vyjednávaciu pozíciu. Pre vydavateľa by totiž vyradenie z menej známej  on-line platformy nebolo také likvidačné, ako by to bolo napríklad v prípade Google alebo Yahoo. Inými slovami, vydavateľ si vzhľadom na majoritné postavenie internetového vyhľadávača Google nemohol dovoliť, aby sa v jeho výsledkoch vyhľadávania nenachádzal, a preto bol namiesto toho „nútený“ uzavrieť bezodplatnú licenčnú zmluvu. V prípade menej známych vyhľadávacích platforiem (napr. DuckDuckGo) však mal vydavateľ rovnocennejšie postavenie, a preto mohol od tohto vyhľadávača požadovať za poskytnutie licencie odplatu. Právna úprava tak nepriamo zvýhodnila spoločnosti s dominantnejším postavením na úkor menších alebo začínajúcich spoločností, čo zákonodarca zrejme nemal v úmysle. Táto obchodná prax bola následne napadnutá pred nemeckou súťažnou autoritou (Bundeskartellamt), nakoľko podľa názoru nemeckej organizácie kolektívnej správy VG Media vykazovala znaky zneužívania dominantného postavenia. Nemecká súťažná autorita nakoniec dospela k záveru, že k zneužitiu dominantného postavenia, a teda ani porušeniu súťažného práva, v tomto prípade nedošlo. Podľa vyjadrenia súťažnej autority totiž nemôže ísť nejednoznačnosť právnej úpravy na úkor spoločnosti ani v prípade, že má na trhu dominantné postavenie. Na druhej strane však jej predseda Andreas Mundt uviedol, že: „úplné odstránenie vydavateľa z vyhľadávania spoločnosti Googlu by mohlo byť v rozpore so súťažným právom.“ [8]

Zrejme aj v nadväznosti na situáciu vzniknutú v Nemecku, prijalo Španielsko v roku 2014 obdobnú právnu úpravu, v ktorej však explicitne vylúčilo možnosť udeľovania bezodplatných licencií zo strany vydavateľov. Dôsledkom toho bol však úplný odchod Google News zo španielskeho trhu (nasledovaného ďalšími majoritnými poskytovateľmi). [9]

Členské štáty pri implementácii smernice tak čaká neľahká úloha nájsť proporcionálne riešenie, ktoré bude na jednej strane v súlade s účelom smernice a posilní postavenie vydavateľov, pričom na druhej strane výraznejším spôsobom nezasiahne do fungovania digitálneho trhu.

Nová forma zodpovednosti za nahratý obsah

V poradí druhým kontroverzným článkom smernice je článok 17, ktorý zavádza novú koncepciu zodpovednosti za obsah zverejnený na on-line platformách. Uvedený článok sa bude dotýkať predovšetkým prevádzkovateľov platforiem, prostredníctvom ktorých najčastejšie dochádza k zverejňovaniu autorských diel (napr. YouTube). Až do súčasnosti bola zodpovednosť poskytovateľov internetových služieb koncipovaná ako sekundárna – za nahratý obsah v prvom rade zodpovedal užívateľ, ktorý ho na server poskytovateľa umiestnil. Zodpovednosť prevádzkovateľom vznikala až následne, a to za splnenia predpokladu, že ilegálny obsah neodstránil ani na výzvu (systém notice and take down). Nová právna úprava však článkom 17 zaviedla povinnosť získať súhlas nositeľov autorských práv k dielam (napr. prostredníctvom poskytnutia licenčnej zmluvy). V prípade absencie takéhoto súhlasu bude poskytovateľ zodpovedať za škodu, ktorá takýmto porušením mohla vzniknúť. Zo zodpovednosti sa v zmysle smernice môže poskytovateľ vyviniť, avšak, výhradne za kumulatívneho splnenia nasledujúcich podmienok poskytovateľom:

• vynaložil najlepšiu snahu (best effort) na získanie súhlasu;
• v súlade s vysokými normami odbornej starostlivosti v sektore vynaložil najlepšiu snahu na zabezpečenie nedostupnosti konkrétnych diel a iných predmetov ochrany, pre ktoré nositelia práv poskytli poskytovateľom služieb relevantné a nevyhnutné informácie; a v každom prípade;
• urýchlene konal, po tom, ako dostal dostatočne podložené oznámenie od nositeľov práv, aby znemožnil prístup k svojim webovým sídlam alebo odstránil zo svojich webových sídiel oznámené diela alebo iné predmety ochrany, a vynaložil najlepšiu snahu na to, aby predišiel ich budúcemu nahrávaniu v súlade s písmenom b). [10]

Smernica v súvislosti s uvedenými podmienkami navyše ustanovuje, že pri posudzovaní je potrebné zohľadniť druh, publikum a rozsah služieb alebo iných predmetov ochrany, ktoré používatelia nahrali a pritom brať na zreteľ dostupnosť vhodných a účinných prostriedkov a vynaložených nákladov. Za predpokladu splnenia vyššie uvedených podmienok sa poskytovateľ dostane do tzv. bezpečného prístavu (safe harbour), teda do stavu, kedy mu nehrozí vznik zodpovednosti za nahratý obsah.

Najdiskutovanejším spôsobom dosiahnutia tohto stavu je zavedenie tzv. upload filtra, ktorý bude automatizovane posudzovať používateľmi nahrávaný obsah a filtrovať taký, ktorý by zasahoval do autorských práv tretích osôb. Formu upload filtra v súčasnosti využíva napr. spoločnosť YouTube (systém Content ID), ktorý však napriek nemalým investíciám vykazuje vady a nahrávaný obsah nefiltruje korektne. Často dochádza k situáciám, kedy filter nepripustí nahratie obsahu, ktorý do autorských práv nezasahuje alebo naopak umožní napr. zverejnenie autorskoprávne chráneného obsahu (napr. filmu), ktorý má iba mierne (avšak dostatočne) upravené proporcie na oklamanie systému. Ani dominantný hráč na trhu, akým je YouTube, teda nebol doposiaľ schopný vyvinúť softvér, ktorý by v celom rozsahu eliminoval riziko nahrávania ilegálneho obsahu. Je preto otázne, či sú vôbec menšie spoločnosti z technologického hľadiska schopné podmienky na zbavenie sa zodpovednosti naplniť. Zároveň v tejto súvislosti vzniká riziko porušenia čl. 15 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8.6.2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode), [11] podľa ktorej platí zákaz monitorovania osôb a identifikácie jednotlivých používateľov. Rovnako bude potrebné vyvarovať sa spracovávaniu osobných údajov.

Tak ako v prípade čl. 15, tak aj z hľadiska vzniku zodpovednosti smernica ustanovuje výnimky, za ktorých sa ustanovenia o zodpovednosti za nahratý obsah neuplatnia. V záujme ochrany menších a začínajúcich spoločností (start-upov) smernica ustanovuje osobitný režim vzniku zodpovednosti. V prípade poskytovateľov, ktorý sa na trhu v rámci EÚ vyskytujú menej ako tri roky a dosahujú ročný obrat do 10 miliónov eur postačí na zbavenie sa zodpovednosti dodržanie čl. 17 písm. a) a c) – teda vynaloženie snahy na získanie súhlasu (best efforts) dodržanie zásady notice and take down, teda bezodkladne po nahlásení porušenia tento obsah stiahnu zo svojho webu. Smernica však aj v prípade týchto poskytovateľov ustanovuje dodržanie povinnosti podľa písmena b) a to za predpokladu, že priemerný mesačný počet návštevníkov ich platformy za posledný rok presahuje 5 miliónov.

Z pôsobnosti smernice sú okrem toho úplne vylúčené neziskové organizácie (napr. on-line encyklopédie ako Wikipedia). Poslednú výnimku predstavujú prípady tzv. oprávneného použitia diela (v slovenskom práve známe ako zákonné licencie). Zodpovednosť preto nebude vznikať ani v prípade zdieľania on-line obsahu vo forme citácie, kritiky, zhrnutia, alebo prípadne karikatúry, paródie a pastišu. V tejto súvislosti je však potrebné nadviazať na využitie vyššie spomenutých upload filtrov, ktoré vzhľadom na súčasný stav techniky zrejme nie sú schopné efektívne rozpoznať a odfiltrovať uvedené výnimky do takej miery, aby neprimerane nezasahovali do práv používateľov. Napríklad v prípade tzv. memes, ktoré pravidelne obsahujú autorské diela, tak môže nastať situácia, kedy upload filter zabráni ich nahratiu, a to aj napriek tomu, že sa na ne vzťahuje výnimka podľa čl. 17 smernice. Nepriamym dôsledkom prijatia smernice tak môže byť aj nadmerná filtrácia obsahu nahrávaného na internetové servery, čo mnohí kritici označujú za zásah do slobody internetu.

Záverom len dodávame, že dňa 15.4.2019 bola smernica podporená väčšinou členských štátov EÚ, pričom jej účinnosťou (uverejnením v Úradnom vestníku EÚ) začne plynúť dvojročná lehota na transponovanie do vnútroštátnych právnych poriadkov. Smernica však poskytuje iba základný právny rámec, ktorý môžu jednotlivé štáty poňať rôznym spôsobom. Už krátko po jej schválení je zrejmé, že nová smernica o autorskom práve na jednotnom digitálnom trhu bude ešte dlhý čas predmetom diskusii širokej verejnosti. Zostáva teda na členských štátoch, či bude smernica základom pre ochranu autorských práv v digitálnom veku alebo nástrojom na obmedzovanie slobody internetu.

Mgr. Michal Autrata,
koncipient JUDr. Dušana Ďuríka

Škubla & Partneri s. r. o.
advokátska kancelária / Law Firm
Digital Park II, Einsteinova 25
851 01 Bratislava

Tel.:    +421 (2) 577 88 800, 810, 811
E-mail:  office@skubla.sk

___________________________
[1] YouTube Creator Blog, A Final Update on Our Priorities for 2018, dostupné online>>> tu.  
[2] EU Copyright Directive: one step forward, two steps back, dostupné online>>> tu.  
[3] Legislatívny proces v rámci Európskeho parlamentu, doustpné online>>> tu.
[4] A Dark Day for the Web: EU Parliament Approves Damaging Copyright Rules, doustpné online>>> tu.
[5] Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) zo 16. júla 2009 vo veci Infopaq International A/S proti Danske Dagblades Forening, dostupné online>>> tu.
[6] A ‘Legal’ Snippet in Germany Could Mean… Seven Words, Maximum, dostupné online>>> tu.
[7] German and Spanish Competition Authorities Got It Right on the Ancillary Copyright for Press Publishers doustpné online>>> tu.
[8] Bundeskartellamt takes decision in ancillary copyright dispute, dostupné online>>> tu. 
[9] Why Google News is leaving Spain and what it means for publishers, dostupné online>>> tu.
[10] Schválený návrh smernice európskeho parlamentu a rady o autorskom práve na digitálnom jednotnom trhu, dostupné online>>> tu.
[11] Smernica 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode), dostupné online >>> tu.

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk