Celoeurópska legislatíva o copyright-e sa naposledy menila v roku 2001. Digitálne prostredie sa však od roku 2001 zmenilo a EÚ chcela tieto zmeny dať do súladu so svojou legislatívou a prispôsobiť sa tak modernejšiemu online priestoru. Rýchly technologický rozvoj aj naďalej mení spôsob, akým sa diela a iné predmety ochrany vyrábajú, produkujú, distribuujú a využívajú. Stále sa objavujú nové obchodné modely a nové subjekty. Príslušné právne predpisy musia obstáť aj v budúcnosti, aby neobmedzovali technologický rozvoj[1]. S takýmto cieľom prijala EÚ nové pravidlá týkajúce sa digitálneho prostredia. Novou smernicou sa stanovujú pravidlá, ktorých cieľom je ďalšie zosúladenie práva EÚ vzťahujúce sa na autorské právo a právo súvisiace s autorským právom v rámci vnútorného trhu, najmä s prihliadnutím na digitálne cezhraničné používanie chráneného obsahu.

V zmysle bodu 62 recitálu Smernice niektoré služby informačnej spoločnosti sú určené v rámci ich bežného používania na umožnenie prístupu verejnosti k obsahu chránenému autorským právom alebo iným predmetom ochrany, ktoré nahrali ich používatelia. Vymedzenie poskytovateľa služieb zdieľania online obsahu v tejto smernici by sa malo zamerať len na online služby, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu na trhu s online obsahom, a to prostredníctvom súťaženia s inými online obsahovými službami, ako sú online služby audio a video streamingu , pre rovnaké cieľové skupiny. Služby, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, sú služby, ktorých hlavným účelom alebo jedným z hlavných účelov je uchovávať a umožniť používateľom nahrať a spoločne používať veľké množstvo obsahu chráneného autorským právom za účelom dosiahnutia zisku, buď priamo, alebo nepriamo, prostredníctvom jeho usporiadania a propagácie s cieľom prilákať širšie publikum, a to aj jeho kategorizáciou a využívaním cielenej propagácie v rámci obsahu. Takéto služby by nemali zahŕňať služby, ktoré majú iný hlavný účel než umožniť používateľom nahrať a spoločne používať veľké množstvo obsahu chráneného autorským právom za účelom dosiahnutia zisku z uvedenej činnosti. Patria medzi ne napríklad elektronické komunikačné služby v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1972 (14), ako aj poskytovatelia cloudových služieb medzi podnikmi a cloudových služieb, ktoré umožňujú používateľom nahrávať obsah na súkromné účely, ako sú napríklad kybernetické úložiská alebo elektronické trhoviská, ktorých hlavnou činnosťou je online maloobchodný predaj, a ktoré neposkytujú prístup k obsahu chránenému autorskými právami.

Nové pravidlá by sa teda mali priamo dotknúť aj služieb poskytovaných platformami ako Youtube, Facebook či Google. Naopak, poskytovatelia služieb, ako sú neziskové online encyklopédie (napr. Wikipedia), neziskové platformy pre vzdelávacie a vedecké archívy, platformy na vývoj a spoločné využívanie softvéru s otvoreným zdrojovým kódom, elektronické trhoviská a cloudové služby medzi podnikmi a cloudové služby, ktoré používateľom umožňujú nahrať obsah pre svoje vlastné použitie, sú vyňaté z pôsobnosti tejto novej smernice.[2]

Prijatie smernice sprevádzali veľké protesty, pričom najzásadnejšie rozpory sa týkali článkov 11 a 13 smernice – v aktuálnom, prijatom znení ide o články 15 a 17 smernice. V ich pôvodnom znení, tieto články kládli vysoké požiadavky na kohokoľvek, kto sprístupňoval v digitálnom priestore diela chránené autorským právom alebo právami súvisiacimi s autorským právom.

V prijatom znení sú článkom 15 poskytnuté vydavateľom tlačových publikácií práva spojené s online používaním ich tlačových publikácií poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti. Práve s nimi majú poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti uzatvárať licenčné zmluvy, ak chcú zdieľať autorský obsah vytvorený vydavateľmi. Autori diel tlačových publikácií majú v zmysle smernice následne dostať náležitý podiel z príjmov, ktoré vydavatelia tlačových publikácii získali za používanie tlačových publikácii poskytovateľmi služieb informačnej spoločnosti. Pôvodný návrh smernice rátal s 20 ročnou platnosťou práv ale v prijatom znení sa trvanie práv skrátil na dva roky po vydaní tlačovej publikácie. Oproti pôvodnému návrhu sa zmenila z určitého pohľadu aj koncepcia rozsahu ochrany, keďže práva stanovené v článku 15 sa nevzťahujú na súkromné a neobchodné používanie tlačových publikácií individuálnymi používateľmi a neuplatňujú sa pokiaľ ide o použitie individuálnych slov alebo veľmi krátkych úryvkov z tlačovej publikácie.

Odporcovia novej smernice upozorňujú, že článkom 15 je daná možnosť technologickým platformám rozhodnúť sa a vyberať, s ktorým autorom resp. vydavateľom uzavrú licenciu a koho naopak z online priestoru neuzatvorením licencie vyčlenia.

V zmysle článku 17 ods. 1 Smernice poskytovateľ služieb zdieľania online obsahu, ktorý uskutočňuje akt verejného prenosu alebo akt sprístupňovania verejnosti, - sprístupňovaním diel chránených autorským právom alebo iným predmetom ochrany - ktoré nahrali jeho používatelia, potrebuje súhlas od nositeľov práv, napríklad uzavretím licenčnej zmluvy, s cieľom verejne prenášať alebo sprístupniť verejnosti diela alebo iné predmety ochrany.

V prípade ak nie je udelený súhlas, poskytovatelia služieb zdieľania online obsahu sú zodpovední za nepovolené úkony verejného prenosu diel chránených autorským právom a iných predmetov ochrany, vrátane ich sprístupnenia verejnosti, pokiaľ poskytovatelia služieb nepreukážu, že:

• vynaložili najlepšiu snahu na získanie súhlasu; a
• v súlade s vysokými normami odbornej starostlivosti v sektore vynaložili najlepšiu snahu na zabezpečenie nedostupnosti konkrétnych diel a iných predmetov ochrany, pre ktoré nositelia práv poskytli poskytovateľom služieb relevantné a nevyhnutné informácie; a v každom prípade
• urýchlene konali, po tom, ako dostali dostatočne podložené oznámenie od nositeľov práv, aby znemožnili prístup k svojim webovým sídlam alebo odstránili zo svojich webových sídiel oznámené diela alebo iné predmety ochrany, a vynaložili najlepšiu snahu na to, aby predišli ich budúcemu nahrávaniu v súlade s písmenom b).[3]

Odporcovia smernice v tomto prípade upozorňujú, že kvôli zodpovednosti poskytovateľov služieb zdieľania online obsahu vyplývajúcej z článku 17 smernice budú musieť vyvinúť náročné technologické riešenia na rozpoznávanie nahrávaného obsahu, aby sa nedostali do rozporu s právami autorov.

Pozitívne následky prináša smernica autorom, ktorých priamo chráni napríklad aj prostredníctvom článku 18 smernice, ktorá ustanovuje aby autori a výkonní umelci v prípade, že udeľujú licenciu alebo prevádzajú výhradné práva na využívanie svojich diel alebo iných predmetov ochrany, mali nárok na primeranú a proporcionálnu odmenu. Autori navyše v zmysle zásady a povinnej transparentnosti majú dostávať na pravidelnej báze (najmenej raz ročne) aktualizované, relevantné a komplexné informácie o využívaní svojich diel a umeleckých výkonov od strán, ktorým udelili licenciu, alebo na ktoré previedli svoje práva alebo od ich právnych nástupcov, najmä pokiaľ ide o spôsoby využívania, všetky vytvorené zisky a splatnú odmenu.

Záver

Transpozícia tejto smernice do národných zákonov je určená na 24 mesiacov. Členské štáty budú mať teda dva roky na to, aby prijatú smernicu prevzali do vlastných zákonov a predpisov. Podľa posledných informácií a ohlasov je však možné, že jednotlivé členské štáty budú novú legislatívu uplatňovať a vykladať rozličnými spôsobmi. Vydavatelia a autori budú naďalej obhajovať a bojovať o čo najprísnejšiu interpretáciu smernice a na druhej strane, napríklad digitálne platformy budú tlačiť na opačnú stranu, na miernejší výklad a transpozíciu.


Mgr. Zuzana Vargová,
advokátka