Valorizácia pracovných odmien väzňov pomôže obetiam násilných trestných činov

Priemerná hrubá mesačná odmena pracujúcich obvinených a odsúdených je v súčasnosti 92,06 eura, zvýši sa o štyri percentá

Obvinení a odsúdení budú dostávať od 1. januára mierne vyššie pracovné odmeny. Zvýšenie tarify o štyri percentá prispeje k zlepšeniu uhrádzania nákladov trov výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody, čo sú príjmy štátneho rozpočtu. Okrem toho sa zvýšia zdroje, z ktorých odsúdený za násilnú trestnú činnosť uhrádza náhradu škody obeti jeho trestného činu, poprípade z ktorých odsúdený platí výživné. Zmena taríf vyplýva z návrhu nariadenia, ktorý na dnešné rokovanie vlády predložilo Ministerstvo spravodlivosti SR po získaní súhlasu Hospodárskej a sociálnej rady SR. V súlade s doložkou vplyvov bude mať materiál pozitívne sociálne vplyvy.

Priemerná hrubá mesačná odmena pracujúcich obvinených a odsúdených je 92,06 eura; priemerná valorizácia tak bude dosahovať necelé štyri eurá mesačne. Valorizácia je naviazaná na medziročný nárast výšky minimálnej mzdy, ktorý zohľadňuje všeobecné ukazovatele rastu výšky životných nákladov a najreálnejšie odráža nárast spotrebiteľských cien, ktoré dopadajú aj na stav životnej úrovne obvinených a odsúdených.

Obvinení a odsúdení sa zaraďujú do práce v strediskách vedľajšieho hospodárstva a na pracoviská vnútornej prevádzky väzenských zariadení. V rámci pracovísk vnútornej prevádzky ide o činnosti zabezpečujúce chod ústavov, napríklad práce v kuchyni, upratovacie práce či údržbárske práce. Zbor väzenskej a justičnej stráže má pre vytváranie pracovných príležitostí vybudované v rámci stredísk vedľajšieho hospodárstva aj vlastné výroby (napríklad kovovýroba, drevovýroba, textilná výroba, poľnohospodárska výroba).

Približne z troch štvrtín odsúdení pracujú na základe zmlúv, ktoré zbor uzatvára s fyzickými a právnickými osobami. Ide predovšetkým o poskytovanie jednoduchých pomocných prác, na ktoré nie sú potrebné veľké kvalifikačné predpoklady, napr. v stavebníctve, lesníctve, drevospracujúcom priemysle, poľnohospodárstve a ďalších odvetviach. Zvýšenie odmien obvinených a odsúdených sa takto premietne do kalkulácie cien výrobkov, prác a služieb. Dopad na zvýšené čerpanie prostriedkov štátneho rozpočtu na pracovné odmeny sa tak vykompenzuje zvýšením príjmov do štátneho rozpočtu.

K polovici decembra sa v slovenských ústavoch nachádzalo 9921 väzňov. Ich reálna zamestnanosť presahuje 67 percent.

ESĽP rozhodol v prospech Slovenska v prípade ZIPP Bratislava, spol. s r.o.

​Dňa 19. novembra 2013 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti v prípade ZIPP Bratislava, spol. s r.o. proti Slovenskej republike.

​Skutkový stav možno zhrnúť nasledovne. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z apríla 2002 zaviazal sťažujúcu sa spoločnosť na zaplatenie určitej peňažnej sumy. Najvyšší súd rozsudok potvrdil, jeho rozhodnutie však nebolo sťažujúcej sa spoločnosti doručené. Aj napriek tomu bola na rozsudku vyznačená doložka právoplatnosti, podľa ktorej rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. júla 2003 a vykonateľnosť 13. augusta 2003. V rámci exekučného konania začatého na návrh veriteľa podala sťažujúca sa spoločnosť námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie s tým, že rozsudok najvyššieho súdu z mája 2003 jej nebol doručený, a preto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť. Exekučný súd námietky v novembri 2003 zamietol s poukazom na to, že krajský súd už medzičasom doručil rozsudok najvyššieho súdu sťažujúcej sa spoločnosti a na rozsudku vyznačil novú doložku právoplatnosti. Následne bola vykonaná exekúcia celej sumy vrátane trov exekúcie odpísaním z bankového účtu sťažujúcej sa spoločnosti. Generálny prokurátor na podnet sťažujúcej sa spoločnosti napadol rozhodnutie exekučného súdu mimoriadnym dovolaním, ktorému najvyšší súd vo februári 2005 vyhovel, zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec exekučnému súdu na ďalšie konanie. Exekučný súd sa však vecou opätovne nezaoberal, a to z dôvodu, že exekúcia už bola vykonaná a navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené. V decembri 2005 sťažujúca sa spoločnosť podala žalobu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu a tvrdila, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu krajského súdu a nezákonného rozhodnutia exekučného súdu jej vznikla škoda v podobe trov exekučného konania vo výške približne 28 600 EUR, ktorým sa mohla vyhnúť, ak by mala možnosť rozsudok splniť dobrovoľne. Súdy žalobu zamietli s odôvodnením, že sťažujúca sa spoločnosť v rámci exekučného konania podala námietky iba proti exekúcii ako takej, nepodala však námietky voči trovám exekúcie. Následné rozhodnutie z novembra 2003 sa preto netýkalo priamo trov exekúcie, ktoré si sťažujúca sa spoločnosť uplatňovala prostredníctvom žaloby na náhradu škody. Sťažujúca sa spoločnosť neuspela ani so sťažnosťou podanou na ústavnom súde.

Sťažujúca sa spoločnosť sa následne obrátila na ESĽP. Vo svojej sťažnosti namietala podľa článku 1 Protokolu č. 1, že jej nárok na náhradu škody voči štátu, uznanej rozsudkom najvyššieho súdu z februára 2005, bol svojvoľne zamietnutý. Podľa článku 13 Dohovoru sa sťažovala, že vo vzťahu k uvedenej námietke nemala účinný prostriedok nápravy. Napokon, odvolávajúc sa na článok 6 ods. 1 Dohovoru tvrdila, že zamietnutie jej nároku na náhradu škody voči štátu bolo v rozpore s jej právom na prístup k súdu a spravodlivé konanie, a že dĺžka konania o tomto nároku bola neprimeraná.

ESĽP sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s argumentmi vlády, ktorá poukazovala na to, že sťažujúca sa spoločnosť svoj nárok vyvodila iba z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, ktorým tento na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušil uznesenie exekučného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Naopak, vnútroštátne súdy v konaní o náhradu škody právoplatne rozhodli, že nárok sťažujúcej sa spoločnosti nemožno priznať, keďže na to neboli splnené zákonné predpoklady. Vláda preto tvrdila, že sťažujúca sa spoločnosť nemala na priznanie tohto nároku „legitímnu nádej“, ktorá by bola založená právoplatným rozhodnutím vnútroštátnych súdov, tak ako to vyžaduje relevantná judikatúra ESĽP. ESĽP jej dal za pravdu pričom zdôraznil, že výrok najvyššieho súdu v rozsudku z februára 2005, z ktorého sťažujúca sa spoločnosť odvodzovala svoj majetkový nárok, nebol uvedený vo výrokovej časti rozsudku, ale iba v odôvodnení. Navyše bol vyhlásený v konaní, ktorého podstata bola odlišná od podstaty konania o žalobe o náhradu škody. Tieto úvahy boli dostatočné na to, aby ESĽP vyhlásil sťažnosť sťažujúcej sa spoločnosti na porušenie majetkových práv za nezlučiteľnú ratione materiae s ustanoveniami Dohovoru. Ostatné námietky zamietol ako zjavne nepodložené. 

Černák proti Slovenskej republike

​Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 17. decembra 2013

​Pán Mikuláš Černák žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 ods. 1 písm. c) a článku 6 ods. 1 Dohovoru tvrdiac, že jeho vzatie do väzby na základe uznesenia o vzatí do väzby z 2. februára 2007 bolo nezákonné, pretože bolo v rozpore so zásadou špeciality podľa článku 14 Európskeho dohovoru o vydávaní. Ďalej sa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru sťažoval, že konania o jeho väzbe v prípravnom konaní vo februári a v júli 2007 boli nezákonné predovšetkým z dôvodu, že pred rozhodnutím o väzbe mu neboli doručené všetky relevantné dokumenty, ďalej preto, že písomná verzia príkazu na vzatie do väzby mu bola doručená až po tom, ako krajský súd zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby a napokon preto, že pred rozhodnutím o jeho sťažnosti proti vzatiu do väzby, ako aj v konaní o predĺžení väzby nebol vypočutý súdom.

Európsky súd rozsudkom zo 17. decembra 2013 vyhlásil za prijateľné námietky sťažovateľa podľa článku 5 ods. 1 písm. c) a 4 Dohovoru a zvyšné námietky sťažovateľa vyhlásil za neprijateľné.

Po preskúmaní konkrétnych okolností prípadu európsky súd v pomere hlasov 5 ku 2 konštatoval, že sťažovateľovi bolo odopreté konanie na preskúmanie zákonnosti jeho väzby podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, a to konkrétne v konaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby z 2. februára 2007 a v konaní o predĺžení jeho väzby z 10. júla 2007. V tejto súvislosti vnútroštátnym orgánom vytkol, že čas a prostriedky poskytnuté obhajcom sťažovateľa na prípravu jeho obhajoby boli značne obmedzené a poukázal na to, že títo boli predvolaní na vypočutie o väzbe sťažovateľa len niekoľko hodín pred vypočutím napriek značnej vzdialenosti medzi sídlom súdu a ich pôsobiskom, pričom kópia európskeho zatýkacieho rozkazu im bola doručená krátkou cestou (priamo na súde) a bolo im umožnené nahliadnuť do spisu a poradiť sa so sťažovateľom len po dobu približne 20 minút. Tiež poukázal na to, že sťažovateľ predložil 7. februára 2007 písomný sľub, že v prípade prepustenia na slobodu bude žiť v súlade so zákonom a nebude sa vyhýbať účelu trestného konania, o ktorom však nebolo rozhodnuté. Berúc do úvahy zložitosť otázky vo vzťahu k aplikácii zásady špeciality, ako aj skutočnosť, že všetky napadnuté rozhodnutia, s výnimkou uznesenia o vzatí do väzby, boli prijaté na neverejnom zasadnutí, bez prítomnosti sťažovateľa alebo jeho obhajcov, európsky súd považoval za vhodné, aby v konaní o následnej sťažnosti proti predĺženiu jeho väzby bol sťažovateľ osobne vypočutý. Ďalej európsky súd poukázal na to, že prepis zápisnice z vypočutia sťažovateľa 2. februára 2007 neobsahoval žiadne odôvodnenie vzatia sťažovateľa do väzby, a teda sťažovateľ prirodzene očakával, že mu bude doručená písomná verzia odôvodnenia rozhodnutia o vzatí do väzby, čo by mu umožnilo ju účinne napadnúť. V tejto súvislosti uviedol, že jeho sťažnosť bola degradovaná len na formálny prostriedok nápravy, keďže ani uznesenie o vzatí do väzby, ani sťažnosť prokuratúry mu neboli doručené pred rozhodnutím o jeho ústnej sťažnosti proti väzbe. Napokon poznamenal, že žiaden z vnútroštátnych súdov v konaní o väzbe, resp. o predĺžení väzby sťažovateľa nezaujal postoj vo vzťahu k argumentu sťažovateľa týkajúcemu sa zákonnosti jeho väzby v kontexte zásady špeciality. Za daných okolností preto dospel k záveru o porušení článku 5 ods. 4 Dohovoru v napadnutých konaniach. Vzhľadom na záver o porušení článku 5 ods. 4 Dohovoru Súd ďalej nepovažoval za potrebné skúmať námietku týkajúcu sa údajného porušenia článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru v kontexte aplikácie zásady špeciality.

Za zistené porušenie článku 5 ods.  4 Dohovoru európsky súd nepriznal pánovi Černákovi žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy, keď dospel k záveru, že konštatovanie porušenia sťažovateľových práv samo o sebe predstavuje dostatočné spravodlivé zadosťučinenie.

Dvaja sudcovia pripojili k rozsudku nesúhlasné stanovisko. Podľa tohto stanoviska závery európskeho súdu o porušení sťažovateľových práv z dôvodu nedostatočného času poskytnutého jeho obhajcom na nahliadnutie do spisu sú za osobitných okolností tohto prípadu nepresvedčivé, pretože väčšina európskeho súdu nevzala do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bol sťažovateľ 2. februára 2007 vzatý do väzby. V samostatnom stanovisku je zároveň uvedený názor, že časť sťažnosti týkajúca sa údajného porušenia článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru v kontexte aplikácie zásady špeciality je zjavne nepodložená.

Vzhľadom na to, že rozsudok, a teda záver o porušení práv sťažovateľa nebol prijatý jednomyseľne a vzhľadom na znenie pripojeného nesúhlasného stanoviska zástupkyňa vlády SR pred európskym súdom nevylučuje, že požiada o opätovné posúdenie veci veľkou komorou európskeho súdu.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk