Obehové hospodárstvo – budúcnosť Európy?

Možno ste už počuli o Európskej zelenej dohode. Je to plán, ktorého cieľom je dosiahnuť klimaticky neutrálnu Európu a jej udržateľný rast. Viditeľný a hmotný výsledok majú predstavovať napr. kvalitnejšie potraviny vyrobené organickým spôsobom a minimálne plytvanie nimi; trvanlivé a opätovne recyklovateľné textilné výrobky a v neposlednom rade kvalitné a opraviteľné produkty.

Zmena ekonomického modelu

Lineárny model výroby a spotreby – ťažba, výroba, využívanie a vyhodenie – poznáme a využívame roky. Problémový je v tom, že od počiatku nekladie primárny dôraz na opätovné využitie ním vytvorených produktov. Tento model v súčasnosti nazývame tradičným hospodárstvom.

Obehové hospodárstvo, ktoré je jedným z hlavných pilierov Európskej zelenej dohody, je konštruované presne opačne. Cieľom obehového hospodárstva je vytvoriť nekonečný kolobeh produkcie a recyklácie produktov. Pod pojmom produkty si predstavte elektroniku, batérie a autá, obaly a plasty, textil, stavebné materiály a potravinový reťazec – ony sú primárne cieľom obehové hospodárstva.

Od samého začiatku – už pri navrhovaní ktoréhokoľvek produktu by sa mali zvoliť suroviny, ktoré sú recyklovateľné. Súčasne so správnou voľbou surovín ide ruka v ruke aj inteligentný dizajn produktu. To zaručí, že keď sa produkt vyrobí, distribuuje a následne použije, je možné ho dať do zberu, kde sa suroviny z neho recyklujú a môžeme opäť vyrobiť nielen identický produkt, ale aj produkt odlišný. A to všetko s cieľom vyprodukovať čo najmenšie (ideálne žiadne) množstvo zvyškového odpadu. Ak vznikne zvyškový odpad, bude transformovaný na druhotné zdroje – tie majú tvoriť samostatný trh s druhotnými surovinami.

Takýto ekonomický model má garantovať odmeny výrobcom na základe ich výsledkov v oblasti udržateľnosti a taktiež motivovať spotrebiteľov, aby si takéto produkty kupovali, pretože súčasne so zavedením nového ekonomického modelu by mali nadobudnúť aj právo na opravu.

Právo na opravu

Európska únia chce súčasne s obehovým hospodárstvom zaviesť aj jednu z kľúčových legislatív v novom šate – právo na opravu. Medzi materiálne pramene tohto práva patria okolnosti (i) sociologické – podľa prieskumu Eurobarometer by si 77% európskych zákazníkov radšej nechalo produkt opraviť, ako kúpiť nový, avšak kúpa produktu je pre neho ekonomicky výhodnejšia; (ii) technické – niektoré produkty sú už vo výrobnej fáze navrhované tak, aby po uplynutí určitého času zlyhali a dôležité súčasti tohto produktu nemožno vymeniť a (iii) štatistické – elektronické zariadenia predstavujú najrýchlejšie rastúci zdroj odpadu v Európskej únii.

V súčasnosti už v našom právnom poriadku existuje právo na opravu, i keď tak nie je vyslovene nazvané a je upravené v rámci zodpovednosti za vady. Všeobecne pri nových veciach platí, že predávajúci zodpovedá za vady, ktoré má predaná vec pri prevzatí kupujúcim. Taktiež predávajúci zodpovedá za vady, ak nejde o veci, ktoré sa rýchlo kazia a tieto vady sa vyskytnú v záručnej dobe a práva zo zodpovednosti za vady sa aj v záručnej dobe uplatnia.[1] Právo na opravu sa nachádza v § 622 ods. 1 Občianskeho zákonníka v platnom znení: „Ak ide o vadu, ktorú možno odstrániť, má kupujúci právo, aby bola bezplatne, včas a riadne odstránená. Predávajúci je povinný vadu bez zbytočného odkladu odstrániť.“

Nové, európske právo na opravu by malo zatraktívniť opravy pre spotrebiteľov – poskytnúť im bonus za opravu chybného produktu. Tým chce Európska únia motivovať spotrebiteľov, aby radšej pristúpili k jeho oprave a nie ku kúpe nového. Taktiež sa diskutuje o nariadení predajcom, aby poskytovali náhradný produkt počas trvania opravy. V súčasnosti je (v Slovenskej republike) poskytnutie náhradného produktu počas trvania opravy skôr výnimkou, čo pochopiteľne spotrebiteľov viac láka ku kúpe nového a likvidácii toho starého. Je tomu tak z dôvodu, že reklamačné doby sú pre veľké množstvo spotrebiteľov stále pridlhé – trvajú spravidla 30 až 60 dní a počas tejto doby si spotrebiteľ musí zaobstarať vlastnú náhradu produktu.

K skracovaniu reklamačných dôb majú prispieť už spomínané inteligentné dizajny. Ich úlohou je zabezpečiť, že produkty budú odolnejšie, jednoducho opraviteľné a budú obsahovať odnímateľné a vymeniteľné časti. Reklamačné doby by sa teda mali výrazne skrátiť, nakoľko diagnostika problému a jeho následné odstránenie by malo byť veľmi svižné, a aj počas tejto krátkej doby bude mať spotrebiteľ k dispozícii náhradný produkt, ktorý môže užívať. A nad rámec toho by mal dostať ešte aj bonus, že sa uchýlil ku klimaticky-priateľskému kroku.

Európska únia sa sústredí aj na záručné doby, ktoré chce predlžovať. To umožní spotrebiteľom využívať právo na opravu vo väčšom rozsahu, keďže nárok budú môcť uplatniť v dlhšom časovom horizonte. Slovenská legislatíva je súčasne nastavená na 24-mesačnú záručnú dobu pri nových veciach, 12 mesiacov pri použitých veciach a v osobitných prípadoch sú záručné doby dlhšie.[2]

Fúziou vyššie uvedených zmien by teda malo byť skôr transformovanie už existujúceho práva na opravu do efektívnejšej a lepšie využiteľnejšej podoby. V kombinácii s obehovým hospodárstvom ako takým by malo pomôcť našej planéte a spotrebiteľovi zjednodušiť život. Odpoveď na otázku, či sa to podarí, nám poskytne jedine čas.

JUDr. Bc. Ján Falath,
partner