Vymedzenie obnovy konania

Obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno zvrátiť právoplatné rozhodnutie súdu, ak to CSP pripúšťa.

Obnova konania tak môže zasiahnuť do právnej istoty strany sporu, v ktorej prospech bolo právoplatne rozhodnuté. Nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, sú totiž jednou zo záruk právnej istoty.

To platí preto, že ak totiž rozhodnutie súdu nadobudne právoplatnosť, môže sa úspešná strana oprávnene domnievať, že sa už toto rozhodnutie nezmení.

Výnimku z pravidla nezmeniteľnosti a záväznosti právoplatných rozhodnutí predstavujú mimoriadne opravné prostriedky. Okrem obnovy konania je takýmto prostriedkom aj dovolanie. Je nimi totiž možné dosiahnuť nápravu právoplatných rozhodnutí, ak existujú závažné dôvody, ktoré spochybňujú správnosť a spravodlivosť právoplatných rozhodnutí. Tieto dôvody môžu byť natoľko závažné, že prevážia nad zachovaním právnej istoty.

Dovolaním pritom možno napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu a žalobou na obnovu konania možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho aj prvoinštančného súdu.

Ďalším rozdielom medzi dovolaním a obnovou konania je lehota na podanie týchto mimoriadnych opravných prostriedkov. Lehota na podanie dovolania je dva mesiace odo dňa doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Naproti tomu žalobu na obnovu konania možno podať aj neskôr.

Žalobu na obnovu konania totiž možno podať v lehote až troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, a v niektorých prípadoch aj neskôr.

Zásah obnovy konania do právnej istoty strán sporu, ktoré boli v konaní úspešné, po uplynutí aj niekoľkých rokov predstavuje skutočne výnimočný a neželaný jav. Preto sú podmienky prípustnosti obnovy konania upravené pomerne prísne.

Prísnosť právnej úpravy obnovy konania sa prejavuje v dvoch rovinách.

Lehota na podanie žaloby na obnovu konania

Prvou rovinou je lehota, v ktorej možno podať žalobu na obnovu konania. Žalobu na obnovu konania možno podať v subjektívnej lehote troch mesiacov. To znamená, že subjekt, ktorý je oprávnený podať žalobu na obnovu konania, musí podať žalobu v lehote troch mesiacov odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode obnovy konania, alebo odo dňa keď ho mohol uplatniť.

CSP zároveň upravuje aj objektívnu lehotu na podanie žaloby na obnovu konania – tri roky (v niektorých prípadoch toto obmedzenie neplatí). Trojročná objektívna lehota začína plynúť právoplatnosťou rozhodnutia, ktoré možno žalobou na obnovu konania napadnúť.

Po uplynutí subjektívnej lehoty, ani po uplynutí objektívnej lehoty nie je možné žalobu na obnovu konania úspešne podať. Ak by súd zistil, že žaloba bola podaná po uplynutí lehoty (subjektívnej alebo objektívnej), žalobu na obnovu konania odmietne.

Dôvody obnovy konania

Druhou rovinou, v ktorej sa prejavuje prísnosť právnej úpravy obnovy konania sú dôvody, pre ktoré je žaloba na obnovu konania prípustná. Tieto dôvody vymedzuje CSP taxatívne. [1] V rámci dôvodov prípustnosti žaloby na obnovu konania pritom možno vidieť, že niektoré dôvody sú závažnejšie ako iné.

Niektoré dôvody prípustnosti žaloby na obnovu konania sú totiž natoľko závažné, že CSP pripúšťa podanie žaloby na obnovu konania aj po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia, ktoré možno žalobou na obnovu konania napadnúť. [2] Subjektívna lehota – tri mesiace – však musí byť zachovaná aj pri týchto dôvodoch prípustnosti obnovy konania.

V tomto článku sa budeme zaoberať jedným z dôvodov, pre ktoré je možné podať žalobu na obnovu konania aj po uplynutí troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia.

Týmto dôvodom je rozhodnutie v neprospech strany v dôsledku trestného činu sudcu. [3]

Predpoklad obnovy konania – trestný čin sudcu

Ak konanie sudcu naplnilo skutkovú podstatu trestného činu a zároveň v dôsledku tohto konania bolo rozhodnuté v neprospech strany sporu, môže táto strana podať žalobu na obnovu konania.

Z úpravy CSP však nevyplýva jednoznačne, že sudca musí byť za trestný čin, v dôsledku ktorého došlo k rozhodnutiu v neprospech strany sporu, aj právoplatne odsúdený.

Autorský komentár CSP k tomu uvádza, že je v teoretickej rovine možné uvažovať o tom, že nebude existovať právoplatný odsudzujúci rozsudok, ktorý uvedené subjekty (v našom prípade sudcu) uzná za vinné zo spáchania trestného činu, a napriek tomu bude daný dôvod obnovy konania. Pôjde o prípady, ak trestnosť činu zanikla, napríklad v dôsledku premlčania trestného stíhania, avšak v odôvodnení zastavujúceho uznesenia bude konštatované, že sudca naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu. [4]

V praxi pritom pôjde predovšetkým o prípady, kedy bude sudca právoplatne odsúdený.

Trestné činy, ktoré teoreticky môžu zakladať dôvod obnovy civilného konania sú zneužívanie právomoci verejného činiteľa a marenie úlohy verejným činiteľom. Tieto trestné činy totiž môže spáchať len špeciálny subjekt – verejný činiteľ. Verejným činiteľom je aj sudca [5].

Rozdiel medzi zneužívaním právomoci verejného činiteľa a marením úlohy verejným činiteľom spočíva predovšetkým v zavinení. Zneužívanie právomoci verejného činiteľa je možné spáchať len úmyselne. Naproti tomu, trestný čin marenia úlohy verejným činiteľom je možné spáchať len z nedbanlivosti.

Ďalej tieto trestné činy odlišuje objektívna stránka. Objektívna stránka marenia úlohy verejným činiteľom spočíva v konaní verejného činiteľa, ktorý pri vykonávaní svojej právomoci z nedbanlivosti zmarí, alebo podstatne sťaží splnenie dôležitej povinnosti. [6] Naproti tomu, objektívna stránka zneužívania právomoci verejného činiteľa spočíva v konaní verejného činiteľa, ktorý koná s úmyslom spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. [7]

Z porovnania objektívnych stránok oboch trestných činov je zrejmé, že predovšetkým spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa môže byť dôvodom pre obnovu civilného konania. Trestný čin sudcu, ako dôvod obnovy konania totiž musí zasiahnuť do práv strany sporu, teda ju poškodiť, resp. sudcu, alebo druhú stranu sporu zvýhodniť – „zadovážiť prospech“.

To, že dôvodom pre obnovu civilného konania bude predovšetkým spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa je zrejmé aj zo skutkovej podstaty tohto trestného činu. Tento trestný čin totiž spácha verejný činiteľ, teda aj sudca, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu, alebo zadovážiť sebe, alebo inému neoprávnený prospech, (i) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, (ii) prekročí svoju právomoc, alebo (iii) nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu. [8]

Preto sa v ďalšom texte zameriame na trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Vykonávanie právomoci spôsobom odporujúcim zákonu predstavuje napríklad porušenie, alebo obchádzanie zákona. Prekročenie právomoci sudcom predstavuje napríklad vykonávanie činnosti, ktorá nepatrí do právomoci súdu. Nesplnenie povinnosti, ktorá vyplýva z právomoci sudcu je napríklad nesplnenie povinnosti, ktorú mu ukladá právny predpis alebo ktorá vyplýva z jeho pracovnej náplne.

Medzi základné povinnosti sudcu v konaní pred súdom patrí rozhodovať výlučne podľa zákona, nestranne, spravodlivo, na základe zistených skutočností a právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia. [9] Medzi ďalšie povinnosti sudcu patrí konať plynulo a bez zbytočných prieťahov, ale taktiež aj povinnosť plniť svoje povinnosti riadne a včas. [10]

Dôvody uvedené pod (i) až (iii) obsahujú všetky eventuality výkonu právomoci sudcu, ktoré sú spôsobilé viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré bude natoľko nesprávne a nespravodlivé, že bude možné zasiahnuť do právnej istoty druhej strany sporu povolením obnovy konania.

Taktiež z praxe môžeme vidieť, že orgány činné v trestnom konaní kvalifikujú konanie sudcov spočívajúce v porušení zákona, ktoré súvisí s výkonom ich právomoci, ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa pritom nepostačuje len zistenie, že sudca vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, ale zároveň sa vyžaduje, aby tak sudca konal v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe, alebo inému neoprávnený prospech. Uvedený motív ako zložka subjektívnej stránky konania páchateľa, ktorý iniciuje jeho konanie, musí byť preukázaný. [11]

Pritom sa tu rozumie škodou nielen škoda materiálna, ale aj škoda imateriálna, najmä poškodenie práv fyzickej alebo právnickej osoby. Rovnako tak sa neoprávneným prospechom rozumie nie len prospech majetkový, ale aj akákoľvek iná výhoda, na ktorú nemá páchateľ alebo iná zvýhodnená osoba právo. [12]

V niektorých prípadoch môže konanie sudcu naplniť aj kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto trestného činu s vyššou trestnou sadzbou. Ak napríklad sudca naplní skutkovú podstatu trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu (133.000 EUR a viac), bude trestná sadzba trestu odňatia slobody desať rokov až dvadsať rokov. [13]

Z formulácie CSP „v dôsledku trestného činu“ vyplýva, že samotné naplnenie skutkovej podstaty trestného činu sudcom nestačí na povolenie obnovy konania. Na povolenie obnovy konania je totiž potrebné, aby medzi trestným činom sudcu a rozhodnutím nepriaznivým pre stranu sporu existovala príčinná súvislosť.

Preukázanie dôvodu obnovy konania – trestného činu sudcu

V každom prípade je potrebné rešpektovať prezumpciu neviny sudcu. Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Ide o základnú zásadu trestného konania. [14]

Ani v prípade, ak by strana sporu bola presvedčená, že vydanie rozhodnutia v jej neprospech je výsledkom trestného činu sudcu, bez dôkazu súd obnovu konania nepovolí. Subjektívne presvedčenie jednoducho nestačí.

Ako teda možno v civilnom konaní preukázať, že sudca spáchal trestný čin v súvislosti s konkrétnym rozhodnutím v civilnej veci?

Je to možné preukázať predovšetkým právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bol sudca uznaný vinným zo spáchania trestného činu.

Odsudzujúci rozsudok pritom vo výroku – tzv. skutkovej vete – musí uvádzať, že konaním páchateľa (sudcu) v konkrétnej veci, v ktorej rozhodoval sám, alebo ako člen senátu, spáchal trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Výrok musí označovať trestný čin, ktorého sa výrok týka, a to nie len zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale i uvedením miesta činu a spôsobu spáchania, prípadne i uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť zamenený s inými ako aj uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. [15]

V prípade, ak by bol sudca odsúdený, možno podať návrh na obnovu konania v tých konaniach, ktoré sú v tzv. skutkovej vete odsudzujúceho rozsudku uvedené. Právoplatný odsudzujúci rozsudok totiž nepreukazuje spáchanie žiadneho iného trestného činu, než toho, ktorý je v ňom (v skutkovej vete) uvedený.

Získanie odsudzujúceho rozsudku ako dôkazu pre obnovu konania

Sporová strana preukáže splnenie predpokladu obnovy konania predložením právoplatného rozhodnutia, ktoré v skutkovej vete uvádza, že sudca, ktorý konanie viedol a vo veci rozhodol, spáchal trestný čin v súvislosti s týmto konaním a rozhodnutím, ktoré v ňom vydal.

V prípade, ak bude voči sudcovi vedené trestné konanie pre spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa v konkrétnom konaní, bude vypočutá strana v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané. Táto strana sporu bude mať v trestnom konaní postavenie poškodeného.

Poškodený má pritom v trestnom konaní široké práva. Poškodený má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky a pod.

Poškodený má aj právo kedykoľvek sa v priebehu trestného konania informovať o stave trestného konania.

Z pohľadu preukázania dôvodu obnovy konania je rozhodujúce to, že poškodenému sa doručuje rozsudok. Tak získa poškodený dôkaz, ktorým odôvodní a preukáže splnenie predpokladu obnovy konania.

Ďalší postup

Strana sporu v žalobe na obnovu konania uvedie popri všeobecných náležitostiach aj označenie rozhodnutia, ktoré napáda a rozsah, v ktorom toto rozhodnutie napáda. Ďalej uvedie dôvod obnovy konania a skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že žaloba je podaná včas, dôkazy, ktorými dôvodnosť žaloby preukazuje, ako aj to, čoho sa domáha. [16]

Strana sporu by pritom s podaním žaloby na obnovu konania nemala otáľať. Ak nebude žaloba podaná v lehote troch mesiacov odkedy sa strana mohla dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa keď ho mohla uplatniť, súd žalobu odmietne.

Ak súd žalobu na obnovu konania neodmietne, rozsudkom rozhodne, či obnovu konania povolí alebo zamietne. Po právoplatnosti rozsudku, ktorým obnovu konania povolí, súd vec znovu prejedná. Prihliadne pritom na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní ako aj v obnovenom konaní.

Ak súd napadnuté rozhodnutie vo veci samej zmení, novým rozhodnutím nahradí pôvodné rozhodnutie a rozhodne o nároku na náhradu trov pôvodného konania aj obnoveného konania.

Avšak, ak súd zistí, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, zamietne rozsudkom návrh na jeho zmenu.

Záver

Z informácií obsiahnutých v Štatistickej ročenke o činnosti prokuratúry Slovenskej republiky vyplýva, že napríklad za rok 2018 bolo za spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa odsúdených 36 páchateľov, súdených pritom bolo 51 osôb. Za rok 2019 to bolo 31 odsúdených páchateľov a súdených bolo 71 osôb.

Údaje za rok 2020 doposiaľ uvádzajú 31 odstíhaných osôb, 24 obžalovaných osôb a uzavretie 5 dohôd o vine a treste.

Hlbšie členenie, napríklad podľa postavenia osoby páchateľa (sudca, starosta a pod.) štatistická ročenka neuvádza.

Preto nevieme určiť, koľko sudcov bolo odsúdených za spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Ďalšia prax ukáže, v koľkých civilných konaniach bude z tohto dôvodu podaná žaloba na obnovu konania a s akým výsledkom.

Vyššie spomenutý postup, ktorým je možné dosiahnuť obnovu konania v dôsledku trestného činu sudcu, sa však vzťahuje aj na rozhodnutia, ktoré boli vydané podľa OSP, teda podľa predchádzajúcej právnej úpravy civilného procesu, a to bez časového obmedzenia objektívnou lehotou.