Kedy dochádza k zásahu do našich osobnostných práv?

Ako správne vysvetľuje Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení pod spisovou značkou 5Cdo/274/2007: „Pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby zákonník nedefinuje ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu, ďalej objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv. Nedostatok ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť uloženia sankcií podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka.“[1]

Ďalej podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 1 Cdo 113/2009: „K zásahu do osobnostných práv určitej fyzickej osoby môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, avšak aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samé o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne. K zásahu do osobnostných práv môže napokon dôjsť aj prezentovaním neoprávnenej kritiky určitého správania tejto osoby.“[2]

Ďalej podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave pod spisovou značkou 9Co/75/2019: „Aj rečnícka otázka predstavuje vo svojej podstate hodnotiaci úsudok. Použitie rečníckej otázky nedáva autorovi takpovediac licenciu na prednesenie akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku, aj takého, ktorý nemá žiaden vecný základ. Použitie otázky síce môže v určitom kontexte implikovať, že autor pripúšťa pochybnosti o svojom úsudku, v inom kontexte však rečnícka otázka môže byť len literárny prostriedok na zdynamizovanie textu a pochybnosť o výpovedi v nej obsiahnutej z nej vyplývať nemusí. Aj v prvom prípade sa však pri kritike prednesenej takouto formou vyžaduje, aby obsah rečníckej otázky predstavoval aspoň jednu z viacerých možností, ako vecný základ pre kritiku vykladať či chápať. Jednotlivé výroky síce samé o sebe nemusia dosahovať vysokú intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti, preto je oveľa dôležitejšie celkové vyznenie článku, resp. celkový kontext článku, ktorý môže pôsobiť negatívne.“[3]

K neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby tak môže dôjsť mnohými spôsobmi. Na to, aby šlo o neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, musí ísť o neoprávnený a nedovolený zásah, zásah musí byť objektívne spôsobilý negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby a musí existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv.

Zásah do osobnostných práv môže byť oprávnený a dovolený napríklad v prípadoch, keď k nemu dala fyzická osoba súhlas (napr. súhlas s vyhotovením fotografie alebo takzvaná „roast me challenge“). Taktiež nepôjde o neoprávnený a nedovolený zásah v prípade existencie takzvaných zákonných licencií, ktoré sú uvedené v ustanovení § 12 Občianskeho zákonníka:

1. „Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.
2. Privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.
3. Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.“

Zásah musí byť objektívne schopný negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Samotný subjektívny pocit fyzickej osoby, že došlo k negatívnemu zásahu do jej osobnostných práv nestačí, no bude nutné posúdiť, či by väčšina ostatných fyzických osôb tiež pociťovala predmetný zásah negatívne. K tomuto posúdeniu môže dôjsť voľnou úvahou súdu alebo podľa nášho názoru aj výpoveďami svedkov, ak by šlo napríklad o zásah do osobnostných práv člena konkrétnej subkultúry alebo sociálnej skupiny, ktorý by sa bežnej fyzickej osobe nezdal negatívny, no členom tejto subkultúry alebo sociálnej skupiny by sa už zdať mohol (napríklad znevažovanie hráčskych schopností profesionálneho hráča určitej počítačovej hry, ktoré by už prekračovalo mieru dovolenej kritiky a ponižovalo hráča v hráčskej komunite, no bežnej fyzickej osobe by sa vôľa dotknutého profesionálneho hráča riešiť tento zásah zdala malicherná).

Ďalším predpokladom zásahu do osobnostných práv je existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a porušením osobnostných práv. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 5 Cdo 126/2009: „V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).“[4]

V prípade zásahov do občianskej cti, dôstojnosti, mena alebo súkromia dotknutej osoby najčastejšie dochádza k zásahu prejavom určitej osoby, a tak je nutné skúmať proporcionalitu medzi zásahom do slobody prejavu potenciálneho zasahovateľa a garanciami osobnostných práv dotknutej osoby.

Ústavný súd Slovenskej republiky vykonáva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v posudzovanom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu) (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, I. ÚS 408/2010, IV. ÚS 492/2012).

Otázka KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal:

V súvislosti s otázkou KTO zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal, ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP, z ktorej zjavne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. 4. 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas v. Nórsko z 20. 5. 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je pri poskytovaní informácii umožnené používať aj určitú mieru preháňania a provokácie (Perna v. Taliansko, sťažnosť č. 48898/99, rozsudok ESĽP zo 6. 5. 2003, bod 39).[5]

Za legitímne nemožno považovať správanie novinára, ktorý pri zverejnení informácií difamačného charakteru nepreukáže, že mal rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak nepreukáže, že podnikol dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť otázkou o osobe, ktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam, kde to nebolo nutné (rozhodnutie Snemovne lordov z 28. 10. 1999 vo veci Reynolds v. Times News Papers Limited citované v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03, k tomu pozri aj IV. ÚS 302/2010).[6]

Otázka KTO bol predmetom zásahu (do koho osobnostnej sféry bolo zasiahnuté):

Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých a príťažlivých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači či iných médiách týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov.[7]

V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd pripomína, že vo svojej judikatúre už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého v línii od verejne neznámych jednotlivcov po politikov sa sudcovia z hľadiska intenzity ochrany osobnosti nachádzajú uprostred s miernou tendenciou smerujúcou k politikom (m. m. II. ÚS 152/08 bod 31, pozri tiež II. ÚS 261/06). Tomuto záveru ústavného súdu v zásade korešponduje aj právny názor ESĽP, ktorý napr. vo veci JULY a SARL Libération proti Francúzsku, sťažnosť č. 20893/03, rozsudok zo 14. februára 2008, uviedol, že členovia justície konajúci v rámci svojej funkcie môžu podliehať širšej miere akceptovateľnej kritiky než bežní občania.[8]

Podľa Vozára: „V slovenskom právnom poriadku neexistuje definícia osôb verejného záujmu, aj keď sa na verejnosti a v médiách tento pojem často používa. Preto sa pokúsime tento termín bližšie ozrejmiť, lebo je to dôležité pri možnostiach využívania kritiky voči týmto osobám. Vo všeobecnosti možno osoby verejného záujmu rozdeliť do dvoch kategórií:

1. absolútne osoby verejného záujmu,
2. relatívne osoby verejného záujmu.

Absolútne osoby verejného záujmu sú stredobodom pozornosti verejnosti predovšetkým v dôsledku pôsobenia vo verejných funkciách. Relatívne osoby verejného záujmu sú len prechodne stredobodom záujmu verejnosti, pretože sú na krátky čas spojení s určitou udalosťou verejného záujmu. Relatívnymi osobami verejného záujmu sa môžu stať osoby nielen pozitívnou činnosťou, ale aj prostredníctvom negatívnej činnosti.

Poukázaním na kategóriu osôb verejného záujmu sme chceli upriamiť pozornosť na ochranu ich jednotlivých osobnostných práv. U týchto osôb má pri kolízii práva na informácie s jednotlivými osobnostnými právami prednosť právo na informácie. Dôsledkom je, že hranice prípustnej kritiky sú širšie u politikov (osoby absolútneho verejného záujmu) ako u súkromných osôb. Na rozdiel od súkromných osôb politici sa nevyhnutne a vedome vystavujú prísnemu skúmaniu svojich slov a skutkov zo strany novinárov a širokej verejnosti a musia následne prejaviť väčšiu mieru tolerancie. Pokiaľ ide o kritiku vlády, hranice prípustnej kritiky sú širšie vo vzťahu k vláde ako vo vzťahu k súkromnej osobe alebo dokonca politikovi. V demokratickom systéme musia byť všetky kroky vlády predmetom prísneho dohľadu nielen legislatívy a súdnictva, ale aj tlače a verejnej mienky. U osôb verejného záujmu sa predpokladá konkludentný súhlas so zverejňovaním informácií o ich osobe.“[9]

Otázka ČO bolo obsahom zásahu:

Pri posudzovaní tejto otázky súd napríklad skúma, či obsah zásahu (napr. o ČOM je článok) bol predmetom verejného záujmu alebo šlo o súkromnú záležitosť dotknutej osoby. Táto prima facie jednoduchá otázka niekedy v praxi predsa len spôsobuje problémy, keď napríklad osoby verejného záujmu tvrdia, že určitá udalosť (napr. sobotňajšia záhradná párty vysokopostavených verejných funkcionárov a vplyvných podnikateľov) sa týkala len ich súkromného života a mediálne články o nej zasahujú do ich súkromia a média argumentujú, že aj keď sa udalosť na prvý pohľad týkala súkromného života osôb verejného záujmu, správanie sa osôb verejného záujmu na danej udalosti, prípadná prítomnosť osôb s pochybnou povesťou na danej udalosti alebo samotný charakter udalosti, ktorej sa zúčastnil veľký počet osôb verejného záujmu, priťahuje verejný záujem k danej udalosti a je legitímne o nej písať, resp. informovať.

V prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu súvisiacich informácií a myšlienok. K otázkam verejného záujmu v prvom rade patrí aj informovanie o činnosti štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote (politikov).[10]

Otázka KDE došlo k zásahu:

Nie zanedbateľným kritériom, ktoré sa štandardne uplatňuje pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu, je „miesto“ kde zazneli, či boli uverejnené inkriminované výroky. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv.[11]

Otázka KEDY došlo k zásahu:

Skutočnosť, či ide o otázku verejného záujmu, môže v niektorých prípadoch závisieť aj na plynutí času. Túto povahu môže určitá otázka plynutím času získať alebo stratiť.[12]

Otázka AKO došlo k zásahu:

Pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy, naopak, nepripúšťa (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95, bod 75), hoci aj tie musia vychádzať z dostatočného faktického základu (rozsudok ESĽP z 24. februára 1997 De Haas a Gijsels proti Belgicku č. 19983/92, bod 47). Ochrana výrokov majúcich charakter hodnotiacich úsudkov je tak z hľadiska slobody prejavu vo všeobecnosti intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé (II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010). Takto vymedzené čiastkové otázky v zásade umožňujú zhodnotiť proporcionalitu zásahu do osobnostných práv adresáta kritiky zo všetkých relevantných aspektov, napriek tomu však nemusia vždy poskytnúť jednoznačnú odpoveď. Tento test tak predstavuje len jednu z pomôcok, ktoré slúžia na predmetné ústavnoprávne posúdenie. Zároveň treba zdôrazniť, že prípadný záver o neprípustnosti zásahu do osobnostných práv neposkytuje automaticky odpoveď aj na nadväzujúcu otázku, či je okrem morálnej satisfakcie opodstatnená aj náhrada nemateriálnej ujmy a v akom rozsahu.[13]

Ochrana dobrej povesti právnickej osoby

Aj právnické osoby majú svoje meno, resp. názov. Rovnako ako u fyzických osôb môže dôjsť prejavom iných osôb k zásahu do dobrej povesti právnickej osoby. V modernej spoločnosti sa tak môže diať najmä v prípade mediálnych článkov, ktoré informujú verejnosť o určitom konaní právnickej osoby alebo v prípade falošných negatívnych recenzií, ktoré píše konkurencia alebo nespokojní obchodní partneri či zákazníci, ktorí tvoria vymyslené recenzie iba za účelom poškodenia dobrej povesti právnickej osoby.

Podľa Csacha: „Ochrana dobrej povesti je takpovediac ochranou osobnosti právnickej osoby. Chráni pred neoprávnenými zásahmi do povedomia verejnosti o právnickej osobe. (...) Dobrá povesť je právnou kategóriou, abstraktným pojmom. Dobrou povesťou disponuje každá právnická osoba bez ohľadu na to, či ide o globálnu korporáciu využívajúcu detskú prácu alebo o neziskovú organizáciu sledujúcu ušľachtilé zámery. Konkrétne konanie právnickej osoby, ktoré v očiach jej zmluvných partnerov alebo verejnosti spochybňuje jej dôveryhodnosť (neplnenie zmluvných či zákonných povinností), sa však prejaví pri postihovaní vyjadrení, ktoré môžu predstavovať zásah do jej dobrej povesti. Zásah do dobrej povesti môže predstavovať v zásade každé neoprávnené alebo nesprávne tvrdenie o právnickej osobe, napríklad očierňujúce vyhlásenie. Nie je vylúčené, že za zásah do dobrej povesti sa bude považovať aj pravdivé vyhlásenie o právnickej osobe. Vždy však musí ísť o zásah takej intenzity, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. V sporoch o ochranu dobrej povesti (podobne ako osobnej cti) sa vyvažuje záujem na ochrane dobrej povesti na jednej strane a sloboda prejavu na strane druhej. Podobne ako subjekty verejného záujmu, aj právnické osoby verejného práva, alebo právnické osoby s majetkovou účasťou štátu či inej verejnoprávnej korporácie by mali strpieť vyššiu mieru kritiky ako bežné právnické osoby súkromného práva (Najvyšší súd SR, sp. zn. 4 Cdo 212/2007). Je ešte sporné, či by podobnú väčšiu mieru kritiky nemali strpieť aj ekonomicky silné korporácie (v tomto smere ESĽP vo veci Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 68416/01, rozsudok z 15. februára 2005, bod 94).“[14]

Vzhľadom na vyššie uvedené je zásah do dobrej povesti právnickej osoby veľmi obdobný zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. Súd bude teda tiež skúmať proporcionalitu medzi slobodou prejavu potenciálneho zasahovateľa a garanciou práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby.

Rovnako ako bude súd odlišne nahliadať na ochranu osobnostných práv osoby verejného záujmu a bežnej fyzickej osoby, bude odlišne nahliadať na ochranu dobrej povesti takzvaného štátneho podniku (právnickej osoby s majetkovou účasťou štátu) a na ochranu dobrej povesti bežnej „súkromnej“ právnickej osoby. Prísnejšiemu nahliadaniu zo strany súdu sa podľa nášho názoru nevyhnú ani právnické osoby, v ktorých štát síce nemá majetkovú účasť, no so štátom aktívne obchodujú.

Konkrétne v súvislosti s právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do dobrej povesti právnickej osoby považujeme za vhodné spomenúť rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky pod spisovou značkou 23 Cdo 327/2021, podľa ktorého zo samotnej ústavnej garancie dobrej povesti podľa čl. 10 Listiny základných práv a slobôd nevyplýva nevyhnutnosť jej zákonnej ochrany prostredníctvom súkromného práva právnickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do jej povesti.

Najvyšší súd Českej republiky rozhodoval v konaní, v ktorom sa žalujúca obchodná spoločnosť domáhala ochrany pred zásahom do jej povesti, ktorého sa žalovaný spolok mal dopustiť uverejnením informácií o kvalite činnosti žalobkyne v oblasti ochrany prírody a krajiny. Medzi účastníkmi konania nebola výslovne uzatvorená dohoda o odčinení (nahradení) nemajetkovej ujmy.

Najvyšší súd Českej republiky dospel k záveru, že právnická osoba nemá právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej (samotným) neoprávneným zásahom do jej povesti podľa ustanovenia § 135 ods. 2 českého Občianskeho zákonníka, ak nie je výslovne dojednané inak. Najvyšší súd Českej republiky pritom zohľadnil, že súčasná právna úprava v českom Občianskom zákonníku predpokladá vznik záväzku nahradiť spôsobenú nemajetkovú ujmu iba vtedy, ak bola takáto povinnosť výslovne dohodnutá alebo ak tak ustanovuje osobitne zákon, pričom v súvislosti s neoprávneným zásahom do povesti právnickej osoby tak zákon osobitne neustanovuje.

Sudcovia preto posudzovali, či možno existenciu tohto práva vyvodiť na základe ústavných východísk, podľa analogického použitia právnej úpravy niektorého zo zákonom osobitne stanovených dôvodov vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy alebo z niektorého priamo použiteľného ustanovenia ratifikovanej a vyhlásenej medzinárodnej zmluvy.

Najvyšší súd Českej republiky tak predovšetkým vzal do úvahy to, že zo samotnej ústavnej garancie dobrej povesti podľa čl. 10 Listiny základných práv a slobôd nevyplýva nevyhnutnosť jej zákonnej ochrany (práve) prostredníctvom súkromného práva právnickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do jej povesti.

Záväzok k ochrane tohto práva nevyplýva ani z ratifikovaných a vyhlásených medzinárodných zmlúv, ktorými je Česká republika viazaná, ani z úniového práva. Najvyšší súd Českej republiky tiež zohľadnil, že podľa rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné vo vzťahu k otázke existencie a rozsahu práva právnických osôb na dobrú povesť vidieť rozdiel medzi dobrou povesťou právnickej osoby a človeka, pričom členské štáty majú široký priestor na uváženie, pokiaľ ide o prostriedky, ktoré poskytujú podľa vnútroštátneho práva.

Na základe vykonaného komparatívneho porovnania príbuzných zahraničných právnych úprav Najvyšší súd Českej republiky ďalej uzavrel, že existenciu tohto práva nemožno považovať za súčasť európskej kontinentálnej konvencie súkromného práva, pretože tieto právne úpravy obsahujú široké spektrum prístupov k tejto problematike a právo na náhradu nemajetkovej ujmy je právnickým osobám priznávané skôr výnimočne. Rovnako nadnárodné (akademické) projekty unifikácie (európskeho) súkromného práva ponechávajú otvorenú otázku náhrady nemajetkovej ujmy právnických osôb v dôsledku neoprávneného zásahu do ich povesti. Najvyšší súd Českej republiky ďalej zohľadnil, že toto právo nemožno považovať ani za tradičný inštitút českého súkromného práva, pretože väčšina právnych úprav platných na českom území, a to aj v období do roku 1948, z ktorého účinná právna úprava v občianskom zákonníku koncepčne vychádza, toto právo právnickým osobám nepriznávala a právna teória a prax ho ani výkladovo neodvodzovala (s výnimkou obdobia od 1. 2. 1992 do 31. 12. 2013).[15]

K tomuto inak zaujímavému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky uvádzame, že jeho závery nie sú v právnom prostredí Slovenskej republiky použiteľné. Slovenský Občianky zákonník totiž (na rozdiel od českého Občianskeho zákonníka) normuje právo dotknutej právnickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (resp. právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia aj v peniazoch) v prípade zásahu do jej dobrej povesti za splnenia ďalších požadovaných náležitostí (pozri ustanovenie § 19c ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorým sa budeme zaoberať v ďalšej časti tohto článku).

Čo robiť, keď už došlo k zásahu do osobnostných práv alebo do dobrej povesti právnickej osoby?

Ak už došlo k zásahu do osobnostných práv alebo do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, má dotknutá osoba k dispozícii viacero prostriedkov ochrany jej práv. Tieto prostriedky jej poskytujú predpisy súkromného ale i verejného práva.

V prvom rade ak došlo k zásahu do osobnostných práv alebo do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby v periodickej publikácii, priznáva nový zákon č. 265/2022 Z. z. o vydavateľoch publikácií a o registri v oblasti médií a audiovízie v platnom znení (Zákon o publikáciách) dotknutej osobe:

1. právo na vyjadrenie,
2. právo na dodatočné oznámenie.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) a b) Zákona o publikáciách:

„Publikácia je slovom, písmom alebo obrazom vyjadrený obsah alebo súbor obsahov, verejne rozširovaný na území Slovenskej republiky alebo určený na sprístupňovanie verejnosti na území Slovenskej republiky s cieľom informovať, zabávať alebo vzdelávať širokú verejnosť; publikáciou nie je

1. audiovizuálne dielo, audiovizuálny záznam umeleckého výkonu a audiovizuálny záznam programu,
2. zvukový záznam umeleckého výkonu hudobného diela a zvukový záznam programu.“

Podľa ustanovenia § 2 ods. 4 písm. a) až c) Zákona o publikáciách:

„Periodická publikácia je publikácia verejne rozširovaná alebo sprístupňovaná verejnosti najmenej dvakrát ročne pod rovnakým názvom a označená medzinárodným štandardným číslom seriálu (ISSN), ak bolo pridelené, ktorou je

1. periodická tlač,
2. elektronická periodická publikácia; elektronická periodická publikácia prístupná vo viacerých formátoch súboru sa považuje za jednu elektronickú periodickú publikáciu,
3. spravodajský webový portál.“

Podľa ustanovenia § 2 ods. 5 Zákona o publikáciách:

„Spravodajský webový portál je periodická publikácia, ktorá sprostredkúva širokej verejnosti pravidelne aktualizované komunikáty novinárskej povahy prostredníctvom aplikácie alebo webového sídla pod spoločným názvom webovej domény druhej úrovne alebo nižšej úrovne, ak nie je jej prílohou alebo osobitným obsahom; za pravidelné aktualizovanie sa považuje aktualizovanie, ktoré sa realizuje najmenej jedenkrát za týždeň.“

Podľa ustanovenia § 2 ods. 17 Zákona o publikáciách:

„Agentúrny servis je súbor komunikátov šírený tlačovou agentúrou, za ktorý tlačová agentúra redakčne zodpovedá.“

Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 Zákona o publikáciách:

„Ak bolo v periodickej publikácii alebo v agentúrnom servise uverejnené nepravdivé alebo neúplné skutkové tvrdenie, ktoré zasahuje do cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo do dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo na uverejnenie vyjadrenia. Vydavateľ periodickej publikácie, prevádzkovateľ spravodajského webového portálu a tlačová agentúra sú povinní na žiadosť tejto osoby vyjadrenie uverejniť.“

Podľa ustanovenia § 8 ods. 2 Zákona o publikáciách:

„Žiadosť o uverejnenie vyjadrenia sa musí doručiť vydavateľovi periodickej publikácie, prevádzkovateľovi spravodajského webového portálu alebo tlačovej agentúre do 30 dní od uverejnenia predmetného skutkového tvrdenia, inak právo na vyjadrenie zaniká. Práva vyplývajúce z osobitných predpisov tým nie sú dotknuté.“

V zmysle vyššie uvedeného bude mať každá fyzická osoba, ktorej bolo v periodickej publikácii zasiahnuté do jej cti, dôstojnosti alebo súkromia a každá právnická osoba, ktorej bolo v periodickej publikácii zasiahnuté do dobrej povesti právo požadovať, aby bolo uverejnené jej vyjadrenie, ktorým sa môže voči zásahu do jej osobnostných práv/dobrej povesti brániť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 Zákona o publikáciách:

„Ak periodická publikácia alebo agentúrny servis, ktoré obsahujú komunikáty novinárskej povahy alebo sú komunikátom novinárskej povahy, obsahujú skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci proti osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, a toto konanie bolo ukončené právoplatným rozhodnutím, má táto osoba právo žiadať uverejnenie dodatočného oznámenia o konečnom výsledku tohto konania.“

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 Zákona o publikáciách:

„Žiadosť o uverejnenie dodatočného oznámenia sa musí doručiť vydavateľovi periodickej publikácie, prevádzkovateľovi spravodajského webového portálu alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončilo, inak právo na dodatočné oznámenie zaniká. Práva vyplývajúce z osobitných predpisov tým nie sú dotknuté.“

 Zmyslom práva na dodatočné oznámenie je vytvorenie nástroja na dodatočné informovanie verejnosti o právoplatne skončenom konaní pred orgánom verejnej moci. Toto právo bude zrejme relevantné pre dotknuté osoby verejného záujmu, ktorým bolo napríklad vznesené obvinenie, no trestná vec skončila ich právoplatným oslobodením, pričom o tejto skutočnosti už zodpovedná osoba z vlastnej iniciatívy verejnosť neinformovala. 

 V novom Zákone o publikáciách zákonodarca riešil aj častú otázku z praxe, kto je v konkrétnom prípade   zodpovedný za obsah publikácie.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 13 až 15 Zákona o publikáciách: 

„Vydavateľ publikácie je osoba, na podnet alebo pod vedením ktorej je publikácia vydaná alebo sprístupňovaná verejnosti a ktorá usmerňuje a zabezpečuje verejné rozširovanie publikácie alebo sprístupňovanie publikácie verejnosti na svoje náklady a zodpovednosť.

Vydavateľ periodickej publikácie je osoba, ktorá redakčne zodpovedá za obsah periodickej tlače alebo elektronickej periodickej publikácie.

Prevádzkovateľ spravodajského webového portálu je osoba, ktorá redakčne zodpovedá za obsah spravodajského webového portálu a na vlastné náklady umožňuje verejnosti prístup k obsahu spravodajského webového portálu."

Aj napriek tomu ostáva zaujímavá otázka, čo v prípade, ak je autor difamačného výroku, ktorý využíva priestor poskytnutý vyššie uvedenou zodpovednou osobou odlišný od vyššie uvedenej zodpovednej osoby.

K tejto téme sa ešte v 60. rokoch minulého storočia vyjadril Najvyšší súd ČSSR, a to v rámci tzv. Zborníka č. III. Uviedol pritom nasledovné:

„Pri zásahoch vykonaných tlačou (rozhlasom, televíziou) je nutné odlišovať prípady, keď autorom správy (článku) je tretia osoba, alebo ide o pracovníka vydavateľstva (rozhlasu, televízie). Ak je pisateľom článku uverejneného tlačou osoba rozdielna od pracovníkov tejto vydavateľskej organizácie, je mimo pochybností, že sa možno domáhať ochrany proti tejto osobe ako priamo zodpovednej za vykonaný zásah. Vzhľadom na dispozičné právo postihnutého občana nemožno vylúčiť, že sa navrhovateľ v spore na súde uspokojí buď s návrhom proti samotnej organizácii (…), alebo naopak proti pisateľovi (…), prípadne sa rozhodne podať návrh proti obom. V žiadnom z týchto prípadov nepôjde o pochybenie. Ak však pisateľom článku (režisérom, redaktorom vykonanej relácie programu a pod.) je pracovník organizácie, ktorý vykonaním neoprávneného zásahu konal v rámci plnenia úloh svojej organizácie, potom sa súdna prax prikláňa k názoru, že vzhľadom na ustanovenie § 421 ods. 2 obč. zák. (pozn. v súčasnosti ide o § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vo vzťahu k ustanoveniam § 20 ods. 2 obč. zák. je zásah spôsobený organizáciou, ak je samozrejme doložené, že pracovník konal v rámci plnenia úloh organizácie.“[16]

Ani predmetné stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR však expressis verbis neriešilo dnes už bežnú situáciu, kedy priestor poskytnutý spomínanou zodpovednou osobou využívajú diskutéri, väčšinou pod rúškom anonymity, ktorí v ňom šíria nenávisť a vulgaritu. Výrazný posun v tejto problematike nastal až rozhodnutím veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 16. júna 2015, ktorá rozhodla v prípade Delfi AS proti Estónsku.

Išlo o prvý prípad, v ktorom sa Európsky súd pre ľudské práva zaoberal zodpovednosťou za obsah komentárov zverejnených na internetovom spravodajskom portáli. Sťažujúca sa spoločnosť, Delfi AS, je jedným z najväčších prevádzkovateľov internetového spravodajského portálu v Estónsku. V januári 2006 publikovala na svojej internetovej stránke článok o lodnej spoločnosti a jej rozhodnutí zmeniť trasy niektorých trajektov na ostrovy.

Za týmto účelom dala lodná spoločnosť rozbiť trasu medzi jednotlivými ostrovmi ľadoborcom, čím spôsobila posunutie otvorenia ciest po pevnom ľade – rýchlejšieho a lacnejšieho spojenia s ostrovmi než trajektom – o niekoľko týždňov. Pod článkom mali čitatelia možnosť zobrazenia komentárov iných návštevníkov stránky.

Niektoré komentáre obsahovali hanlivé a výhražné texty voči lodnej spoločnosti a jej vlastníkovi. Na žiadosť majiteľa lodnej spoločnosti Delfi AS komentáre odstránila, ale až šesť týždňov po ich zverejnení. Lodná spoločnosť Delfi AS zažalovala a dosiahla vydanie rozsudku, podľa ktorého bola Delfi AS zodpovedná za urážlivé komentáre a musela zaplatiť 5 000 korún (asi 320 eur) ako náhradu škody.

Delfi AS považovala rozsudok estónskeho súdu za zásah do slobody prejavu, preto sa obrátila so sťažnosťou na Európsky súd pre ľudské práva. Rozsudkom z 10. októbra 2013 Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že právo na slobodu prejavu, chránené článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spoločnosti Delfi AS porušené nebolo. Vzhľadom na to, že tento prípad vyvolával závažné otázky interpretácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bol prípad na základe žiadosti spoločnosti predložený veľkej komore Európskeho súdu pre ľudské práva.

Komentáre pod článkom o lodnej spoločnosti boli celkom zjavne nezákonné – išlo o nenávistné, miestami vulgárne, verbálne útoky (hate speech), pričom mnohé z nich nabádali aj na násilie. Takýmto výrokom Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ochranu neposkytuje a preto ani ich autori nepožívajú v tomto smere slobodu prejavu.

Ústrednou otázkou prípadu preto je, či prevádzkovateľ internetového portálu nesie zodpovednosť za vyjadrenia tretích osôb, ktoré sa zúčastnia diskusie pod článkom. Európsky súd pre ľudské práva považoval za podstatné posúdiť štyri aspekty prípadu, a to kontext komentárov, možnosť vyvodenia priamej zodpovednosti komentujúcich, kroky, ktorými Delfi AS predchádzala urážlivým komentárom a následky, ktoré musela znášať na základe vnútroštátneho súdneho konania.

Veľká komora považovala za kľúčový extrémny charakter komentárov a skutočnosť, že Delfi AS je profesionálne spravovaný spravodajský portál prevádzkovaný na komerčnom základe, ktorý ekonomicky profituje z množstva komentárov. Jeho úloha sa nedá obmedziť na čisto technickú podporu, keďže má nad obsahom portálu plnú kontrolu. Diskutujúci samotní nemali možnosť stiahnuť už raz zverejnené príspevky. Delfi AS navyše umožňovala pod článkami diskutovať čitateľom anonymne, bez povinnosti registrovať sa, pričom nezaviedla žiadny systém umožňujúci spätnú identifikáciu autora nenávistného prejavu.

Obete takýchto prejavov tak nemali žiadnu možnosť vyvodiť priamu zodpovednosť pôvodcu vyjadrení. Mechanizmus filtrovania verbálnych útokov stránky spočíval v automatickom systéme vymazávania vulgarizmov, upozornení, že autori komentárov nesú plnú zodpovednosť za ich obsah a možnosti nahlásenia nevhodných vyjadrení administrátorovi.

Tieto opatrenia však evidentne nedokázali zabrániť zverejneniu nenávistných prejavov a vyhrážok voči majiteľovi lodnej spoločnosti, ktoré zostali verejne dostupné počas šiestich týždňov. Následky pre spoločnosť Delfi AS však neboli významné – súdom uložená pokuta bola nízka a čítanosť jej stránky zostala zachovaná. Na základe uvedeného veľká komora dospela k záveru, že zásah do slobody prejavu spoločnosti Delfi AS bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na ochranu práv iných osôb, konkrétne práva na rešpektovanie súkromného života. Veľká komora zároveň upozornila, že závery prípadu sa vzťahujú výlučne na prevádzkovanie spravodajských portálov, nie na ostatné internetové diskusné fóra, blogy, ani sociálne siete, kde diskutujúci zdieľajú svoje osobné názory bez toho, aby boli spravované prevádzkovateľom fóra.[17]

V súvislosti s uvedeným názorom Veľkej komory sa tak vynára otázka, kto bude zodpovedný za obsah zverejnený na internetových diskusných fórach, sociálnych sieťach a blogoch, ktoré sú určené na to, aby prostredníctvom nich prispievatelia sami vytvárali diskusné témy a voľne o nich diskutovali.

Parciálne sa táto otázka riešila vo veci Stacho v. Klub Strážov, ktorá sa týka zodpovednosti poskytovateľa diskusného fóra za difamačné príspevky anonymných prispievateľov. Posledné rozhodnutie vo veci je podľa našich informácií uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 9Cdo/78/2021.

Podľa ustanovenia § 2 písm. a) zákona č. 22/2004 Z. z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 284/2002 Z. z. (zákon o elektronickom obchode):

„službou informačnej spoločnosti služba poskytovaná na diaľku počas spojenia elektronických zariadení elektronickou komunikačnou sieťou spravidla za úhradu na žiadosť príjemcu služby informačnej spoločnosti, najmä komerčná komunikácia, spracovanie, prenos, uchovávanie, vyhľadávanie alebo zhromažďovanie dát a elektronická pošta okrem osobnej elektronickej pošty; službou informačnej spoločnosti nie sú rozhlasové a televízne vysielanie vrátane teletextu, hlasové telefonické služby, telefaxové služby a služby, ktorých obsah vylučuje ich poskytovanie na diaľku,“

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 až 5 zákona o elektronickom obchode:

„Poskytovateľ služieb nezodpovedá za prenášané informácie, ak služby informačnej spoločnosti pozostávajú výlučne z prenosu informácií v elektronickej komunikačnej sieti alebo z poskytnutia prístupu do elektronickej komunikačnej siete, a poskytovateľ služieb

1. nedal podnet na prenos informácií,
2. nevybral príjemcu informácií,
3. nezostavil ani neupravil informácie.

Prenosom informácií v elektronickej komunikačnej sieti alebo poskytnutím prístupu do elektronickej komunikačnej siete podľa odseku 1 sa rozumie aj automatické dočasné uloženie prenášaných informácií, ktoré slúži výlučne na vykonanie prenosu v elektronickej komunikačnej sieti, ak sa informácie v nej neukladajú dlhšie, ako je nevyhnutné na ich prenos.

Poskytovateľ služieb nezodpovedá za automatické dočasné uloženie informácií výlučne na účel zefektívnenia ich ďalšieho prenosu v elektronickej komunikačnej sieti k ďalším príjemcom služieb, ak poskytovateľ služieb

1. neupravuje informácie,
2. dodržiava podmienky prístupu k informáciám,
3. dodržiava pravidlá aktualizácie informácií spôsobom všeobecne uznávaným a používaným v príslušnom odvetví,
4. nevyužíva technológie na nezákonné získavanie a používanie uložených informácií,
5. bez zbytočného odkladu zamedzí prístup k uloženým informáciám, alebo informácie odstráni potom, ako sa dozvie, že na pôvodnom zdroji prenosu boli odstránené, alebo prístup k nim bol zamedzený, alebo súd alebo orgán dozoru nariadili ich odstránenie alebo zamedzenie prístupu k nim.

Poskytovateľ služieb nezodpovedá za informácie poskytnuté príjemcom služieb a uložené na jeho žiadosť do pamäte elektronických zariadení slúžiacich na vyhľadávanie informácií, ak poskytovateľ služieb nevie o protiprávnom obsahu uložených informácií alebo o protiprávnom konaní príjemcu služieb a na odstránenie protiprávneho stavu koná bez zbytočného odkladu; za tieto informácie však zodpovedá, ak príjemca služieb koná podľa jeho pokynov.

Ak poskytovateľ služieb poskytuje služby informačnej spoločnosti v rozsahu podľa odsekov 1, 3 a 4, nie je povinný sledovať informácie ani oprávnený vyhľadávať informácie, ktoré sa prenášajú alebo ukladajú. Ak sa však dozvie o protiprávnosti takých informácií, je povinný odstrániť ich z elektronickej komunikačnej siete alebo aspoň zamedziť k nim prístup; súd môže nariadiť poskytovateľovi služieb ich odstránenie z elektronickej komunikačnej siete aj vtedy, ak sa poskytovateľ služieb o ich protiprávnosti nedozvedel.“

Podľa spomínaného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou 9Cdo/78/2021: „Na zodpovednosť žalovaného za výroky iných osôb zverejnené na stránke www.otvorene.sk možno vzťahovať ustanovenia zákona č. 22/2004 Z. z. len vtedy, ak sa preukáže, že žalovaný je subjektom vykonávajúcim ekonomickú činnosť. Vzhľadom na to, že súdy nižších inštancií pri aplikácii zákona č. 22/2004 Z. z. nesprávne posúdili charakter činnosti žalovaného, dopustili sa nesprávneho právneho posúdenia otázky aplikácie zákona č 22/2004 Z. z. na vyvodenie zodpovednosti žalovaného. Nebolo totiž preukázané, že služba žalovaného je poskytovaná za úhradu, a to či už priamo alebo nepriamo, rovnako nebolo preukázané, že prevádzkovanie jeho stránky je ekonomickou činnosťou, resp. že táto je prevádzkovaná na komerčnom základe, ani že žalovaný za jej prevádzku, zverejňovanie informácií a poskytnutie priestoru na vyjadrenie názorov je odmeňovaný návštevníkmi tejto stránky, autormi diskusných príspevkov, či inými príjmami plynúcimi napríklad z reklamy. Z uvedeného vyplýva záver, že žalovaného teda nie je možné považovať za subjekt vykonávajúci ekonomickú činnosť, a preto na zodpovednosť žalovaného za výroky iných osôb zverejnené na stránke www.otvorene.sk nemožno vzťahovať ustanovenia zákona č. 22/2004 Z. z. Vyššie uvedený právny záver, že na zodpovednosť žalovaného nemožno vzťahovať ustanovenia zákona č. 22/2004 Z. z., však neznamená, že zodpovednosť žalovaného nie je daná, ale je ju potrebné právne posúdiť na základe všeobecných ustanovení o ochrane osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ.“[18]

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak prevádzkovateľ internetového diskusného fóra, sociálnej siete alebo blogu, ktoré sú určené na to, aby prostredníctvom nich prispievatelia sami vytvárali diskusné témy a voľne o nich diskutovali, prevádzkuje uvedené internetové priestory určené na diskusiu ako ekonomickú činnosť, možno jeho zodpovednosť za obsah predmetných internetových priestorov vyvodiť z príslušných ustanovení zákona o elektronickom obchode. Najvyšší súd Slovenskej republiky však dodáva, že či už prevádzkovateľ vykonáva prevádzkovaním predmetných internetových priestorov ekonomickú činnosť alebo nie, je stále možné vykonať posúdenie existencie jeho zodpovednosti podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Podľa rozsudku Krajského súdu v Trenčíne pod spisovou značkou 19Co/35/2012 (taktiež vydaného vo veci Stacho v. Klub Strážov): „Popri posudzovaní otázky, do práv koho bolo neoprávneným zásahom zasiahnuté, je povinnosťou súdu sa dôsledne zaoberať aj tým, kto sa zásahu dopustil. Totiž len v prípade zistenia, že odporca sa dopustil toho konania, ktoré navrhovateľ v konaní považoval za zásah do jeho chránených práv, a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti, možno dosiahnuť úspech v konaní. Tieto zisťovania sú súčasťou posudzovania toho, kto je v konaní vecne legitimovaný. Nedostatok vecnej legitimácie vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím. V prejednávanej veci je nespornou skutočnosťou, že odporca nie je autorom predmetných diskusných príspevkov. Odporca nie je ten, kto zásah do osobnostných práv navrhovateľa spôsobil, nie je daná jeho zodpovednosť (objektívna zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie) a nie je daná jeho vecná pasívna legitimácia. Odporca nezasiahol do osobnostných práv navrhovateľa ani tým, že je registrátorom a prevádzkovateľom webovej stránky, ktorá umožňuje tretím osobám, a to aj anonymne uverejňovať svoje myšlienky a názory na spoločenské a politické dianie v Meste H. T.. V tomto smere možno súhlasiť s názorom odporcu, že povinnosti možno v súlade s Ústavou SR ukladať len na základe zákona, zo žiadneho právneho predpisu nemožno zodpovednosť odporcu za daný zásah do osobnostných práv navrhovateľa vyvolaný anonymným diskutujúcim vyvodiť. Aj podľa rozhodovacej činnosti Európskeho súdu platí, že zodpovednosť „za niečie protiprávne aktivity nie je možné prenášať na tretie osoby, ktoré samé právo neporušili.“[19]

Krajský súd v Trenčíne teda zastal názor, že prevádzkovateľ internetového priestoru určeného na diskusiu nie je zodpovedný za príspevky tretích osôb v internetovom priestore, ktorý prevádzkuje, nakoľko to nie je on, kto vykonáva zásah do osobnostných práv dotknutej osoby. Taktiež podľa názoru súdu neexituje žiaden právny predpis, na základe ktorého by súd mohol prevádzkovateľovi internetového priestoru určeného na diskusiu uložiť akékoľvek povinnosti v súvislosti so zásahom tretích osôb do osobnostných práv dotknutej osoby.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka:

1. „Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
2. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“

Ako vyplýva z gramatického výkladu ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo sa domáhať, „aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie“. V predmetnom ustanovení nie je uvedené, že fyzická osoba sa môže domáhať splnenia v ňom ustanovených oprávnení (obdobne aj náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) len od porušovateľa jej osobnostných práv.

Zákonodarca zvolil podľa nášho názoru takú formuláciu predmetného ustanovenia, ktorá umožňuje dotknutej osobe požadovať splnenie v ňom ustanovených oprávnení od akejkoľvek osoby, ktorá má možnosť vyhovieť požadovaným oprávneniam. V niektorých situáciách už ani nebude možné požadovať od porušovateľa upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti dotknutej osoby alebo odstránenie následkov týchto zásahov, keďže zásahy do osobnostných práv dotknutej osoby môžu byť vykonané v internetovom priestore, v ktorom môže príspevky odstraňovať len administrátor (najčastejšie prevádzkovateľ) alebo môže dôjsť k situácii, keď porušovateľ zabudne prístupové údaje k účtu a nebude ich schopný získať alebo zmeniť.

V modernej spoločnosti je teda žiadúce vykladať ustanovenie § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (podľa gramatického výkladu, ale aj výkladu podľa zmyslu a účelu zákona) tak, že dotknutá osoba môže požadovať splnenie v nich ustanovených oprávnení od kohokoľvek, kto je tieto oprávnenia schopný splniť.

Náš názor zdieľa aj Dr. Husovec v jeho príspevku na internetovom fóre lexforum.sk k rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne v už spomínanej veci Stacho v. Klub Strážov pod spisovou značkou 19Co/35/2012, v ktorom uvádza: „(...), § 13 ObčZ zamlčuje adresáta odstraňovacieho a zdržovacieho nároku, keď hovorí, že "fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov". (...)Širokú pasívnu legitimáciu v týchto sporoch (a nie len v nich) vyžaduje dennodenná realita, kde k dosiahnutiu efektívnej spravodlivosti je často nevyhnutné zaviazať k určitému konaniu osoby, ktoré sami protiprávne nekonali (...). Dnes existuje v slovenskom práve takáto rozšírená pasívna legitimácia pri deliktoch z práv duševného vlastníctva, pričom jej potreba sa ukazuje aj pri vlastníckom práve alebo práve na ochranu osobnosti. Jej zmyslom je, aby bolo možné k dosiahnutiu právneho stavu zaviazať aj osoby, ktoré majú určitý nepriamy dosah na páchanie deliktov. Súčasné znenie najmä § 13 ObčZ túto interpretáciu len podporuje. Iste takáto možnosť musí byť vyvažovaná s osobnou slobodou jednotlivca, ktorej nemôže byť neuvážene a bez právneho dôvodu bránené (čl. 2 ods. 2 Ústavy).“[20]

V ďalšej časti článku si priblížime už spomínané prostriedky na ochranu osobnostných práv podľa Občianskeho zákonníka.

K prostriedkom súdnej ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka patrí:

1. negatórna žaloba – právo domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov,
2. reštitučná žaloba – právo domáhať sa odstránenia následkov neoprávnených zásahov,
3. satisfakčná žaloba – právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia.

Podľa Vozára: „Ak si zoberieme špecifiká hromadných informačných prostriedkov, väčšinou je negatórna žaloba uplatniteľná len pri opakovaných zásahoch do osobnostných práv. Základnou podmienkou uplatnenia tohto druhu žaloby je, aby trval neoprávnený zásah, alebo existovala hrozba opakovania. V odôvodnených prípadoch, ak bude existovať hrozba opakovania, možno použiť túto formu žaloby.

Rovnaké argumenty možno aplikovať aj na reštitučnú žalobu. Podstatou tejto žaloby je odstrániť zdroj následkov, vyvolaných neoprávneným zásahom, a tak obnoviť pôvodný stav.

V praxi sa najčastejšie využíva satisfakčná žaloba. Vo všetkých prípadoch, v ktorých negatórna a reštitučná žaloba nevedú k úplnému odčineniu zásahov, má subjekt nárok na to, aby súd rušiteľovi uložil poskytnutie zadosťučinenia. V zmysle § 13 ods. 1 OZ ide okrem iného o právny nárok na uverejnenie ospravedlňujúceho opravného článku v tlači. Pritom aká forma a obsah ospravedlnenia budú primerané, závisí od posúdenia konkrétnej veci súdom. Vždy však treba, aby so zreteľom na prípadný neskorší výkon rozhodnutia vydaného súdom bola táto satisfakcia určená a vymedzená v súlade so skutkovými zisteniami na základe vykonaného dokazovania v súdnom konaní, s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k útoku proti osobnosti navrhovateľa došlo.

Často však ospravedlnenie ako forma zadosťučinenia nie je dostatočné vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv. Preto ako veľmi šťastné hodnotíme rozšírenie možnosti ochrany osobnosti zákonom č. 87/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník. Uvedená novela tohto právneho predpisu garantuje fyzickej osobe právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak bola v značnej miere znížená

‒ dôstojnosť fyzickej osoby,

‒ vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti.“[21]

V prípade náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa v praxi niekedy vyskytuje argumentácia, že túto nemajetkovú ujmu je potrebné vyčísliť. To je samozrejme z povahy veci vylúčené, nakoľko nemajetková ujma sa nedá presne kvantifikovať. Výška nemajetkovej ujmy, ktorú bude musieť žalovaný zaplatiť, bude závisieť od voľnej úvahy súdu. Súd by pritom mal brať do úvahy napríklad intenzitu zásahu do osobnostných práv a majetkové pomery zasahovateľa.

Podľa ustanovenia § 16 Občianskeho zákonníka: „Kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.“

Dotknutá osoba môže mať okrem práva na náhradu nemajetkovej ujmy aj právo na náhradu škody, teda taktiež právny nárok na peňažné plnenie od zasahovateľa, no vychádzajúci z iného právneho titulu.

Podľa Vozára: „Zodpovednosť za škodu a za ujmu majú veľa spoločných znakov. Podobne ako pri škode, tak aj pri nemajetkovej ujme sa na vznik zodpovednosti vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.

Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu (zavinenie sa neskúma a ani sa nijako nepredpokladá). Na vznik zodpovednosti za ujmu stačí už ohrozenie príslušných chránených práv. Ide teda o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy.

Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť zákonnej ochrany osobnostných práv. Pri zodpovednosti za ujmu nie je možné sa exkulpovať, pretože takáto možnosť prichádza do úvahy len pri zodpovednosti založenej na zavinení. Škodca zodpovedá za ujmu bez ohľadu na zavinenie alebo vedomosť, že svojím konaním porušuje právo.

Škodu vyžadujú súdy presne dokázať, pri ujme stačí ujmu preukázať a podľa okolností a špecifík prípadu aj odôvodniť. Škoda sa dá presne vyčísliť a len vo výnimočných prípadoch môže súd použiť pri náhrade škody sudcovskú úvahu, presné určenie ujmy nie je možné. Na rozdiel od žalobného nároku na náhradu škody, kde priznaná náhrada odškodňuje v zásade celú spôsobenú škodu, poskytnuté zadosťučinenie sa má uhrádzať primerane.

Treba rozdielne chápať náhradu škody a ujmy. Nemožno ich zamieňať. Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie ujmy nemateriálneho charakteru, a nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. V prípade ujmy hmotného charakteru zákon upravuje dva kompenzačné prostriedky, a to náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto nie je možné pripustiť, aby si oprávnený cestou nároku na zaplatenie primeraného peňažného zadosťučinenia riešil vzniknutú hmotnú ujmu.

Primerané zadosťučinenie slúži predovšetkým ako kompenzácia nemajetkovej ujmy, ktorá môže mať aj majetkový dopad. V prípade žaloby je nevyhnutné, aby žalobca presne určil a vyšpecifikoval nemateriálnu ujmu, ktorej kompenzáciu si nárokuje, ako aj fakty dokladajúce rozsah týchto nehmotných strát (miera agresivity konania, trvanie protiprávneho konania, opakovateľnosť a pod.).“[22]

Konkrétne právnická osoba má na ochranu dobrej povesti práva vyplývajúce z ustanovenia § 19c ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka:

„Pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde, aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch.

Odsek 2 platí primerane aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby.“

K prostriedkom súdnej ochrany dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19c Občianskeho zákonníka teda patrí:

Nárok na zdržanie sa a odstránenie protiprávneho stavu. Nárok smeruje do budúcna a jeho účelom je zabrániť porušovateľovi, aby ďalej neoprávnene zasahoval do dobrej povesti právnickej osoby. Predpokladá riziko opakovania alebo ďalšieho trvania protiprávneho stavu. Spoločne s nárokom na zdržanie sa neoprávneného zásahu do dobrej povesti právnickej osoby môže byť uplatnený nárok na odstránenie závadného stavu, ktorý smeruje na odstránenie následkov, ktoré už vznikli a mieri teda skôr do minulosti. Ide však o samostatný nárok, ktorý je svojou povahou blízky deliktnému nároku na náhradu škody v podobe uvedenia do pôvodného stavu. Predpokladá od porušiteľa, že závadný stav odstráni, a že odstráni aj jeho následky. Spravidla to nebude dosť dobre možné, a preto má dotknutá právnická osoba k dispozícii aj iné nároky.

Nárok na primerané zadosťučinenie. Významným nárokom pri neoprávnenom zásahu do dobrej povesti právnickej osoby je nárok na primerané zadosťučinenie, vrátane zadosťučinenia v peniazoch. Pri jeho určovaní sa žiada prihliadať tak na satisfakčnú, ako aj na určitú sankčnú zložku. Ako také však má slúžiť na určité kompenzovanie nemajetkovej ujmy, a nie na odstránenie ťažkostí pri určovaní presného rozsahu spôsobenej majetkovej ujmy, či rozsahu obohatenia neoprávneného používateľa názvu právnickej osoby.[23]

Samozrejme, aj v prípade zásahu do dobrej povesti právnickej osoby nemožno okrem nároku na náhradu nemajetkovej ujmy opomenúť aj prípadný nárok na náhradu škody, ktorá bola spôsobená zásahom do dobrej povesti právnickej osoby.

Aj v prípade zásahov do dobrej povesti právnickej osoby v internetovom priestore určenom na diskusiu, ktoré sú vykonané inými osobami, ako je prevádzkovateľ tohto priestoru, zastávame názor, že dotknutá osoba sa môže domáhať splnenia oprávnení podľa ustanovenia § 19c ods. 2 Občianskeho zákonníka aj od prevádzkovateľa tohto internetového priestoru.

Striktne z gramatického výkladu ustanovenia § 19c ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka to síce nemusí prima facie vyplývať, nakoľko:

1. podľa ustanovenia § 19c ods. 2 Občianskeho zákonníka sa môže dotknutá osoba domáhať predmetných oprávnení od „neoprávneného užívateľa“;
2. ustanovenie § 19c ods. 3 Občianskeho zákonníka normuje, že ustanovenie § 19c ods. 2 Občianskeho zákonníka „primerane (platí) aj pre neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby“;
3. čo vo vzájomnom spojení predmetných ustanovení možno vykladať aj tak, že predmetných oprávnení sa možno domáhať len od porušovateľa práva na dobrú povesť právnickej osoby, keďže v ustanovení § 19c ods. 2 Občianskeho zákonníka je uvedený konkrétny subjekt s pasívnou vecnou legitimáciou.

Právne normy je však potrebné vykladať aj podľa ich zmyslu a účelu. Ak je v prípade fyzickej osoby prípustné domáhať sa splnenia oprávnení podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka aj od prevádzkovateľa internetového priestoru určeného na diskusiu, ktorý sám nezasiahol do osobnostných práv fyzickej osoby, musí to byť analogicky prípustné aj v obdobnom prípade týkajúcom sa právnickej osoby.

Navyše, práve slovo „primerane“ použité v ustanovení § 19c ods. 3 Občianskeho zákonníka môže paradoxne rozšíriť pasívnu legitimáciu aj na (ale nie len) prevádzkovateľa internetového priestoru určeného na diskusiu, ktorý sám nezasiahol do dobrej povesti právnickej osoby. Je tomu tak preto, lebo v prípadoch podľa ustanovenia § 19c ods. 2 Občianskeho zákonníka (neoprávnené použitie názvu právnickej osoby) je zrejme namieste dožadovať sa normovaných oprávnení od konkrétneho porušovateľa, naproti tomu v prípadoch zásahov do dobrej povesti právnickej osoby bude, ako sme už vysvetlili, častokrát nutné dožadovať sa súčinnosti od tretích osôb, napríklad prevádzkovateľov internetového priestoru určeného na diskusiu. Primerane sa tak v praxi bude musieť rozšíriť pasívna legitimácia z konkrétneho subjektu podľa ustanovenia § 19c ods. 2 Občianskeho zákonníka na všeobecný subjekt, aby tak bolo možné dožadovať sa normovaných oprávnení aj od osôb, ktoré samy nevykonali zásah do dobrej povesti právnickej osoby.

Zásah do osobnostných práv fyzickej osoby a dobrej povesti právnickej osoby môže byť niekedy takej intenzity, že je namieste použitie sankcií predpokladaných trestným právom. Úmyselné zasahovanie do osobnostných práv fyzickej osoby a dobrej povesti právnickej osoby totiž môže naplniť skutkovú podsadu trestného činu ohovárania podľa ustanovenia § 373 Trestného zákona v znení:

„Kto o inom oznámi nepravdivý údaj, ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní, v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“

Pokiaľ zásah do osobnostných práv fyzickej osoby a dobrej povesti právnickej osoby nedosahuje značnú mieru narušenia, môže stále dôjsť k priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa ustanovenia § 49 Zákona o priestupkoch.

Bude prípadné súdne konanie dlhotrvajúce?

Podnikateľ, ktorý napríklad čelí vymysleným útokom v súvislosti s jeho podnikaním alebo fyzická osoba, o ktorej sú šírené nepravdivé informácie napríklad v online priestore, má širokú paletu možností, ako tomuto neželanému stavu zabrániť a zvrátiť jeho dôsledky.

Pokiaľ nebude úspešné mimosúdne rokovanie s osobou, ktorá do práv dotknutej osoby zasahuje, bude dotknutá osoba zrejme musieť iniciovať súdne konanie, ktorým môže dosiahnuť zastavenie zasahovania do jej práv, zvrátenie dôsledkov zasahovania do jej práv, prípadne aj náhradu nemajetkovej ujmy za zasahovanie do jej práv alebo náhradu škody.

Nie je však vždy pravdivé tvrdenie, že tieto typy konaní trvajú dlho, a tým aj strácajú svoj efekt. Dotknutá osoba, o ktorej napríklad bývalý obchodný partner napísal klamlivú recenziu, chce mať túto stiahnutú z online priestoru prirodzene čo najrýchlejšie.

V takých prípadoch je na mieste zvážiť použitie inštitútu takzvaného neodkladného opatrenia podľa ustanovenia § 324 ods. 1 Civilného sporového poriadku: „Pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.“

Súd tak môže neodkladným opatrením zakázať osobe zasahujúcej do práv dotknutej osoby pokračovať v zásahu a pokiaľ to bude možné, môže jej prikázať obnoviť pôvodný stav, teda stav, akoby k zásahu do práv dotknutej osoby nikdy nedošlo. V určitých prípadoch bude dokonca stačiť vydanie neodkladného opatrenia, a dotknutá osoba ani nebude nútená podávať žalobu a niekoľko rokov sa súdiť.

Pri neodkladných opatreniach však treba mať na pamäti kľúčové slovo, ktorého mutáciu nesú neodkladné opatrenia už v ich názve. Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery medzi stranami, to znamená že dotknutá osoba by s podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nemala otáľať. Ťažko potom odôvodní potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, ak k zásahu do jej práv došlo pred značným časom a počas nasledujúceho obdobia nemala potrebu požiadať o nariadenie neodkladného opatrenia.

 

---

 

[12] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou IV. ÚS 492/2012