Kolízna norma neurčuje účastníkom právneho vzťahu konkrétne práva a povinnosti, určuje aký právny poriadok je potrebné na daný súkromnoprávny vzťah s cudzím prvkom aplikovať. Vzhľadom na svoju špecifickosť má i odlišnú štruktúru od bežnej právnej normy. Skladá sa z rozsahu a nadviazania. Rozsah kolíznej normy upravuje okruh otázok, ktoré kolízna norma rieši, kým nadviazanie určuje, ktorý právny poriadok sa má na daný okruh otázok použiť. Pre komplexný pohľad na charakteristiku kolíznej normy nemožno opomenúť problematiku hraničných ukazovateľov. Ide o kritérium, na základe ktorého kolízna norma nadväzuje na niektorý právny poriadok a na základe ktorého dochádza k výberu rozhodujúceho právneho poriadku spomedzi viacerých právnych poriadkov, ktoré sú medzi sebou v konflikte. Hraničné kritérium má spravidla vzťah k niektorému prvku posudzovaného právneho vzťahu. Vyjadruje názor štátu na problematiku akým právnym poriadkom sa majú upraviť súkromnoprávne vzťahy s cudzím prvkom.

Ako príklad uvádzame štátnu príslušnosť (lex patriae), domicil (lex domicili), miesto úkonu (lex loci actus), štátu príslušnosť právnickej osoby (lex societatis), právo platné v mieste sídla orgánu (lex fori), právo miesta, kde vznikla škoda (lex loci damni infecti), poloha veci (lex rei sitae) a pod.[2]  

Remisia a transmisia ako koncepcie chápania odkazu kolíznej normy

Remisia (spätný odkaz) predstavuje situáciu, kedy kolízna norma právneho poriadku štátu A odkazuje na použitie právneho poriadku štátu B, avšak podľa kolíznych noriem právneho poriadku štátu B sa riešenie súkromnoprávneho problému s cudzím prvkom vracia späť na normy právneho poriadku štátu A, ktorý posúdi právny problém podľa svojich hmotnoprávnych noriem.

Transmisia (ďalší odkaz) nastáva v prípade, ak kolízna norma právneho poriadku štátu A odkáže na použitie právneho poriadku štátu B a kolízne normy právneho poriadku štátu B, odkážu riešenie právneho problému na právny poriadok štátu C, pričom na riešenie právneho problému sa použijú hmotnoprávne normy štátu C.

Dôvodom existencie remisie a transmisie je rozdielnosť právnej úpravy medzinárodného práva súkromného jednotlivých štátov a zjavný alebo skrytý konflikt týchto zákonov. Medzinárodné právo súkromné  je súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku, a s touto skutočnosťou je spojený aj odlišný obsah kolíznych noriem medzinárodného práva súkromného jednotlivých štátov ako i rozdielnosť hraničných kritérií, v nich obsiahnutých. Môžeme to chápať ako istý prejav suverenity každého štátu a vôle zákonodarcov, aby si sám určil ako upraví súkromnoprávne vzťahy s cudzím prvkom a čo v tomto prípade považuje za správne a spravodlivé. Ak chceme byť konkrétnejší - príčinou, prečo dochádza k vzniku spätného a ďalšieho odkazu, je problematika nadviazania kolíznych noriem. Kolízne normy jednotlivých štátov upravujúce právne otázky rovnakého druhu môžu používať k rovnakému rozsahu iné nadviazanie, iné hraničné kritérium na posúdenie rovnakých právnych otázok, ako je napr. kritérium štátnej príslušnosti a kritérium domicilu v statusových otázkach.[3] 

Podstatu problému spätného a ďalšieho odkazu (tzv. remisie a transmisie) môžeme vyjadriť  nasledovnou otázkou: Či podľa práva štátu súdu, prípadne iného orgánu (lex fori), ktorý rozhoduje súkromnoprávnu vec s cudzím, medzinárodným, prvkom sa má odkaz vlastnej kolíznej normy na zahraničný právny poriadok chápať ako odkaz na cudzie hmotné právo a aplikovať hmotné právo zahraničného právneho poriadku priamo alebo či je nevyhnutné vziať do úvahy celý zahraničný právny poriadok, na ktorý vlastná kolízna norma odkazuje, vrátane kolíznych noriem tohto zahraničného právneho poriadku, pri rozhodovaní daného právneho problému, a aplikovať ho ako celok. 

Napriek rôznorodosti názorov v právnej teórii a praxi v otázke prijímania spätného odkazu a ďalšieho odkazu, základným aplikačným pravidlom, bez ktorého by vlastne spätný a ďalší odkaz nevznikol je skutočnosť, že odkaz vlastnej kolíznej normy je potrebné chápať ako odkaz na celý zahraničný právny poriadok, vrátane jeho kolíznych noriem, zatiaľ čo odkaz kolíznej normy zahraničného právneho poriadku je potrebné chápať ako odkaz na hmotné právo, a to či už vlastného právneho poriadku  alebo právneho poriadku tretieho štátu. Po prvýkrát boli kolízne normy aplikované uvedeným spôsobom výkladu francúzskym Kasačným súdom v prípade Forgo[4] v roku 1878.  Tu poukazujeme na skutočnosť, aký významný dopad má rozdielne chápanie odkazu vlastnej kolíznej normy na nároky účastníkov daného právneho vzťahu s cudzím prvkom. Jedným z významných argumentov pre prijímanie spätného a ďalšieho odkazu je vonkajšia rozhodovacia harmónia súdov, čím sa znižuje počet konfliktov v rozhodovaní.[5]

Nie každý štát v rámci úpravy svojho medzinárodného práva súkromného však prijal tento výklad odkazu kolíznych noriem. Existujú štáty, ktoré prijímajú aj remisiu aj transmisiu, ďalej štáty  ktoré prijímajú len remisiu a odmietajú transmisiu (Francúzsko) alebo také, čo remisiu aj transmisiu odmietajú (Brazília, Dánsko, Egypt, Nórsko). Slovenská republika prijíma remisiu i transmisiu za zákonom stanovených podmienok.

Remisia a transmisia v slovenskom medzinárodnom práve súkromnom

Spätný a ďalší odkaz sú upravené v § 35 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práva súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „ Zákon o MPS“), podľa ktorého „ak sa má podľa ustanovení tohto zákona použiť právny poriadok, ustanovenia ktorého odkazujú späť na právo slovenské alebo ďalej na právo iného štátu, možno takýto odkaz prijať, ak to zodpovedá rozumnému a spravodlivému usporiadaniu vzťahu, o ktorý ide.“  Ide o kogentné ustanovenie, ktoré sa aplikuje vždy ex offo, z úradnej povinnosti. Musí sa pri tom zaoberať dvoma otázkami, a síce či kolízne normy odkazujú späť na použitie slovenského práva alebo odkazujú na použitie právneho poriadku tretieho štátu a po druhé, či prijatie odkazu (či už spätného alebo ďalšieho) zodpovedá rozumnému a spravodlivému usporiadaniu veci. Nie je teda ponechané na ľubovôli súdneho orgánu, či vôbec spätný alebo ďalší odkaz prijme. Za rozumné a spravodlivé pre posúdenie právneho vzťahu z kolízneho hľadiska sa považuje to právo, ktoré sa javí ako rozumné a spravodlivé pri výbere z kolidujúcich právnych poriadkov. Táto situácia nastáva, keď intenzita záujmu štátu na úprave právneho vzťahu s cudzím prvkom vlastnými kolíznymi normami je tak nízka, že ustúpi cudzej kolíznej úprave, inými slovami ide o menej intenzívny vzťah k tuzemskému právu.

Obmedzenie remisie a transmisie

Remisia a transmisia  je vylúčená podľa slovenského Zákona o MPS v záväzkovoprávnych vzťahoch a v prípade voľby práva. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o MPS „Pokiaľ z prejavu vôle účastníkov nevyplýva nič iné, neprizerá sa na kolízne ustanovenia zvoleného právneho poriadku.“ Z uvedeného zákonného ustanovenia logicky vyplýva, že ak si zmluvné strany zvolia rozhodné právo, ktorým sa bude ich právny vzťah spravovať, majú záujem na tom, aby aj tento zvolený právny poriadok, resp. jeho hmotnoprávne normy daný právny vzťah aj upravovali (najmä z dôvodu, že poznajú jeho obsah, a vedia aké práva a povinnosti im z neho vyplývajú). Teda zmluvné strany si zvolili rozhodné  právo, aby sa vyhli neistote, aké právo by sa na ich záväzkovoprávny vzťah použilo, ak by si rozhodné právo nezvolili. Taktiež z dikcie § 10 ods. 1 Zákona o MPS „Ak účastníci nezvolia rozhodujúce právo, ich záväzkové vzťahy sa spravujú právnym poriadkom, použitie ktorého zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu“ možno vyvodiť, že ak je za rozhodné právo určené to právo, ktoré zodpovedá rozumnému a spravodlivému usporiadaniu daného záväzkového vzťahu, nemôže  rozumnému a spravodlivému usporiadaniu daného záväzkového vzťahu zodpovedať určenie iného právneho poriadku. Okrem už uvedeného je potrebné vziať do úvahy, že rozhodnutia vo veciach osôb, dedičského či rodinného práva majú dlhodobé a závažné následky oproti tým, ktoré sa týkajú  záväzkov, a teda, zo strany zákonodarcu je i menšia požiadavka na rozhodovaciu harmóniu v tejto oblasti práva. 

Remisia a transmisia nie je prípustná ani pri aplikácii kolíznej normy obsiahnutej v medzinárodnej zmluve súdom resp. iným orgánom, pretože odkaz kolíznej normy sa chápe ako odkaz na hmotné právo, keďže zmluvné strany medzinárodnej zmluvy (štáty) sa dohodli v medzinárodnej zmluve, že určité súkromnoprávne pomery s cudzím prvkom upraví konkrétne hmotné právo.

Remisia a transmisia sa neuplatní ani pri určovaní rozhodného práva podľa nariadení Európskej únie.  Napríklad Nariadenie Rím I v Článku 20 a Rím II v Článku 24 výslovne uvádzajú, že „Uplatnenie právneho poriadku štátu ktorejkoľvek krajiny ... znamená uplatnenie platných právnych noriem tejto krajiny s výnimkou jej noriem medzinárodného práva súkromného....“  V uvedenom prípade sa nemá na mysli vylúčenie všetkých noriem medzinárodného práva súkromného, ale len jeho kolíznych noriem.

Za účelom komplexnosti pokrytia špecifických prípadov, ktoré môžu pri remisii a transmisii nastať si dovolíme uviesť ešte špecifický prípad úpravy spätného a ďalšieho odkazu v zákone č. 191/1950 Zb. zmenkovom a šekovom v znení neskorších predpisov, ktorý zakotvuje povinnosť prijať spätný alebo ďalší odkaz na ďalší zákon, a teda neskúma sa či je prijatie v súlade so zásadou rozumného a spravodlivého usporiadania veci.[6]

Náčrt európskeho medzinárodného práva súkromného

Vplyvom existencie Európskej únie a jej členských štátov a potreby zosúladenia právnych poriadkov členských štátov, ktorých rozdielnosť bránila v prehĺbeniu integrácie, orgány Európskej únie začali postupne prijímať viacero noriem primárneho, sekundárneho a terciálneho práva za účelom úpravy súkromnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom na európskej úrovni, čím došlo ku vzniku európskeho medzinárodného práva súkromného. „Európske medzinárodné právo súkromné je súborom právnych noriem, ktoré prijali orgány a inštitúcie Európskej únie za účelom právnej úpravy súkromnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom, ktoré majú väzbu k viacerým členským štátom Európskej únie a úpravy cezhraničných sporov týkajúcich sa predmetných súkromnoprávnych vzťahov.“ [7] V európskom medzinárodnom práve súkromnom sa namiesto pojmu „cudzí prvok“ používa výstižnejší pojem „cezhraničný prvok“. Jeho cieľom je úprava vzťahov najmä v rámci Európskej únie. Vznikom európskeho medzinárodného práva súkromného nastáva situácia, kedy členský štát Európskej únie má akoby dva rozdielne systémy medzinárodného práva súkromného, pričom cieľom európskeho medzinárodného práva súkromného nie je komplexná úprava vzťahov medzinárodného práva súkromného, zameriava sa len na vybrané okruhy súvisiace so vzťahmi členských štátov v rámci Európskej únie.

Európske medzinárodné právo súkromné upravuje nasledovné okruhy právnych vzťahov:

• právomoc súdov členských štátov v cezhraničných sporoch
• určovanie rozhodného práva, ktoré sa bude na konkrétny vzťah s cezhraničným prvkom aplikovať
• otázky justičnej spolupráce členských štátov
• úprava voľného pohybu súdnych a ďalších rozhodnutí vydaných v súkromnoprávnych veciach

Pre naše potreby sa zameriame len na kolízne normy v európskom medzinárodnom práve súkromnom, ktoré upravujú len oblasť záväzkových vzťahov (zmluvných aj mimozmluvných). Úprava ostatných právnych vzťahov s cudzím prvkom týkajúcim sa vecných, osobných práv, rodinného práva, dedičského práva prenecháva vnútroštátne právnej úprave medzinárodného práva súkromného. Výnimkou je úprava vyživovacej povinnosti. 

Vzhľadom k tomu, že právo Európskej únie má prednosť pred vnútroštátnym právom členských štátov, aj kolízne normy európskeho práva súkromného sa v právnom poriadku Slovenskej republiky uplatnia prednostne, pred úpravou v zákone obsiahnutou v Zákone o MPS.[8]

Mgr. Natália Záleská,
advokátsky koncipient

CLS Čavojský & Partners, s.r.o.

Zochova 6-8
811 03 Bratislava

Pobočka Trenčín

Tel.: +421 32 6494 392
Fax.: +421 32 6494 393
e-mail: trencin@clscp.sk

----------------------------
[1] Štefanková, N.,Lysina, P. a kol.: Medzinárodné právo súkromné, 1. vydanie, Praha, 2011, C.H.Beck, s. 126
[2] Štefanková, N.,Lysina, P. a kol.: Medzinárodné právo súkromné, 1. vydanie, Praha, 2011, C.H.Beck, s. 125-134 pozri aj Pokorný, M.: Zákon o mezinárodním právu soukromém a procesním. Komentář, 1. vydanie, Praha, 1998, C.H.Beck, s. 49-50
[3] Poredoš, F., Ďuriš, M., Lysina, P.: Základy medzinárodného práva súkromného, 1. vydanie, Bratislava, 2005, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, s. 85
[4] Pan Forgo, bavorský štátny príslušník, bol nemanželským dieťaťom a celý život (5-68) prežil vo Francúzsku, kde aj zomrel, avšak nezískal vo Francúzsku bydlisko, domicil. Predmetom sporu bolo posúdenie kto zdedí hnuteľný majetok pána Forga – peňažné prostriedky uložené vo francúzskych bankách. Pán Forgo nezanechal žiaden testament. O dedičstvo prejavili záujem jeho bavorskí príbuzní v bočnom rade. Podľa francúzskej kolíznej normy bolo treba dedičstvo hnuteľných vecí posudzovať podľa zákona „domicilu pôvodu poručiteľa“, tzn. že francúzska kolízna norma odkazovala na bavorské právo. Avšak podľa bavorských kolíznych noriem sa dedičstvo hnuteľných vecí malo posudzovať podľa faktického domicilu poručiteľa, čiže podľa francúzskeho práva. Vyvstala otázka, či odkaz francúzskej kolíznej normy chápať ako odkaz len na hmotné právo alebo aplikovať celý bavorský poriadok, vrátane jeho kolíznych noriem. Od tejto skutočnosti záviselo, či dedičstvo po pánovi Forgovi pripadne jeho bavorských príbuzným alebo bude priznané ako odúmrť francúzskemu štátu. Francúzsky Kasačný súd v tomto prípade prijal spätný odkaz bavorského práva a dedičstvo po pánovi Forgovi priznal ako odúmrť francúzskemu štátu. In Čermák K.: Zpětný a další odkaz v mezinárodním právu soukromém, Právník, 1998, č.10-11, s. 859-860, pozri aj Štefanková, N.,Lysina, P. a kol.: Medzinárodné právo súkromné, 1. vydanie, Praha, 2011, C.H.Beck, s. 144-145
[5] Kučera, Z..: Mezinárodní právo soukromé, 7. opravené a doplnené vydanie, Brno - Plzeň, 2009, Doplněk, s. 158-164
[6] Lysina, P., Štefanková, N., Ďuriš, M., Števček, M.: Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Komentár. 1. vydanie, Praha, 2012, C.H.Beck, s. 173-177
[7] Šmihula, D.: Úvod do teórie medzinárodného práva súkromného, Bratislava, 2012, Epos, s. 143-144
[8] Šmihula, D.: Úvod do teórie medzinárodného práva súkromného, Bratislava, 2012, Epos, s. 143-152

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk