Sťažovateľka je akciová spoločnosť založená podľa práva Talianskej republiky, ktorá je účastníčkou konkurzného konania vedeného na majetok úpadcu obchodnej spoločnosti PEDRAZZOLI SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej aj len ako „úpadca“). Sťažovateľka uzatvorila dňa 9.11.2009 s úpadcom zmluvu o financovaní, na základe ktorej poskytla úpadcovi financovanie vo výške 750.000,- € na účel realizácie špecifického projektu. Za účelom zabezpečenia svojej pohľadávky, ktorá vznikla titulom poskytnutého financovania sťažovateľa uzatvorila dňa 16.11.2009 so spoločnosťou Brown Machines Slovakia s.r.o. ako záložcom zmluvu o zriadení záložného práva registrovaného v katastri nehnuteľností ako druhé v poradí.

Napriek zisteniu pohľadávky sťažovateľky, neumožnil správca úpadcu sťažovateľke na prvej schôdzi veriteľov hlasovať s odôvodnením, že nemá toto právo, lebo sa v konkurze uspokojuje ako podriadený veriteľ podľa ust. § 35 ods. zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ako „ZKR“). Rovnako bolo sťažovateľke odopreté právo podľa ust. § 35 ods. 8 ZKR, t.j. právo vznášať námietky rozporu jednotlivých uznesení prijatých na schôdzi veriteľov so zákonom s odôvodnením, že ako veriteľ bez práva hlasovať, nemá ani právo uplatňovať námietky.

V reakcii na uvedené doručila sťažovateľka Okresnému súdu Trnava návrh, ktorým sa domáhala zrušenia uznesení prijatých na prvej schôdzi veriteľov v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu. Okresný súd Trnava sa s návrhom sťažovateľky vysporiadal tak, že doručil právnemu zástupcovi sťažovateľky uznesenie sp. zn. 23K/43/2016-902 zo dňa 20. 09. 2017, ktorým zamietol návrh veriteľa REA-S s. r. o. na zrušenie uznesení prvej schôdze veriteľov a na vykonanie dohľadu nad správcom. V odôvodnení uvedeného uznesenia sa Okresný súd Trnava okrajovo zaoberal návrhom sťažovateľky na zrušenie uznesení prvej schôdze veriteľov a uviedol, že o návrhu sťažovateľky nerozhodoval, nakoľko vyhodnotil, že sťažovateľka nie je na podanie návrhu aktívne legitimovaná.

Až na základe žiadosti sťažovateľky na vydanie meritórneho rozhodnutia, rozhodol Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 12.10.2017 o návrhu sťažovateľky tak, že tento zamietol. Predmetné uznesenie Okresného súdu Trnava (ako aj uznesenie Okresného súdu Trnava, ktorým súd ustanovil do funkcie nového správcu úpadcu) napadla sťažovateľka ústavnou sťažnosťou pre porušenie jej základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť účastníkov v konaní garantovaného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Sťažovateľka sa zároveň domáhala zrušenia Uznesení Okresného súdu Trnava sp. zn. 23 K/43/2016-977 z 12.10.2017 a 23 K/43/2016-983 z 12.10.2017 a náhrady trov konania.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 23 K/43/2016-977 z 12.10.2017 porušené a priznal sťažovateľke právo na náhradu trov konania v sume 374,81 €. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

Z nášho pohľadu je zaujímavé najmä odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúce sa dôvodov, pre ktoré nezrušil rozhodnutie Okresného súdu Trnava, ktorým došlo k zásahu do práv sťažovateľky. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že „[p]opísaným postupom správcu a následným konaním konkurzného súdu, ktorý inkriminovaný postup správcu v napadnutom uznesení odobril, došlo podľa názoru ústavného súdu k neprípustnému zásahu do práv sťažovateľky, a to minimálne z toho hľadiska, že jej bolo odňaté právo domáhať sa pred nezávislým súdom určenia, že správca vyhodnotil jej spriaznenosť s úpadcom nesprávne. Na druhej strane je však potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že týmto nezákonným postupom správcu síce bolo sťažovateľke odňaté právo hlasovať na prvej schôdzi veriteľov, uvedený úkon správcu však nemusí negatívne ovplyvniť jej ďalšie procesné práva v predmetnom konkurznom konaní a dokonca nemusí mať vplyv ani na jej skutočné uspokojenie v konkurze. Z § 32 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii totiž vyplýva, že uplynutím lehoty na popieranie pohľadávok sa pohľadávka v rozsahu, v akom nebola popretá, považuje za zistenú. Tento stav už však ani ústavný súd nemôže žiadnym svojím rozhodnutím zvrátiť. Za uvedených okolností bude teda na novoustanovenom správcovi a dohliadajúcom konkurznom súde, ako sa v danom prípade vysporiadajú s otázkou zistenia pohľadávky daného veriteľa (sťažovateľky)[1], pričom podľa názoru ústavného súdu bude potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že pôvodný správca, ktorý svojím nezákonným postupom odňal tomuto veriteľovi (sťažovateľke) právo hlasovať na prvej schôdzi veriteľov, bol práve na tejto schôdzi veriteľov ostatnými veriteľmi odvolaný. Zároveň bude potrebné vziať do úvahy tiež skutočnosť, že zrušenie uznesení tejto schôdze veriteľov v dôsledku zrušenia napadnutého uznesenia okresného súdu o zamietnutí námietok voči uzneseniam prijatým na tejto schôdzi, ako aj zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 23 K 43/2016-983 z 12. októbra 2017, ktorým súd odvolal pôvodného správcu a ustanovil nového správcu, by negatívnym spôsobom zasiahlo do prebiehajúceho konkurzného konania z hľadiska jeho dĺžky a hospodárnosti a vytvorilo by stav, z ktorého by najviac profitoval práve pôvodný správca, ktorého postupom bolo sťažovateľke odňaté procesné právo hlasovať na schôdzi veriteľov. ... Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojim uznesením č. k. 23 K 43/2016-977 z 12. októbra 2017 porušil základné práva sťažovateľky...Ústavný súd však vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nevyhovel návrhu sťažovateľky na zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu č. k. 23 K 43/2016-977 z 12. októbra 2017 a č. k. 23 K 43/2016-983 z 12. októbra 2017..., pričom v tejto súvislosti poznamenáva, že v prípade, ak v ďalšom priebehu konkurzného konania nastane stav, ktorý by niektorému z jeho účastníkov spôsobil škodu, môže sa obrátiť so žalobou o náhradu škody na všeobecný súd, pričom v konaní o tejto žalobe by sa prejudiciálne mala vyriešiť otázka i sťažovateľky vo vzťahu k úpadcovi z hľadiska úpravy obsiahnutej v zákone o konkurze a reštrukturalizácii. “

Ústavný súd Slovenskej republiky v posudzovanom prípade uplatnil okrem iného aj princíp minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov a ponechal príslušný súd, aby sa s ochranou práv sťažovateľky hmotného charakteru vyrovnal v prebiehajúcom konkurznom konaní. Z tohto dôvodu nevyhovel sťažnosti sťažovateľky v časti porušenia práva garantovaného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Mgr. Veronika Ptačinová,