Odplata za užívanie prístupovej cesty

Je pre rozhodnutie o bezdôvodnom obohatení rozhodujúce to, či všeobecný súd posúdi prístupovú cestu ako verejnú účelovú komunikáciu alebo nie? Touto otázkou sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 245/2021.

Žalobca sa v konaní vedenom pred všeobecnými súdmi domáhal od žalovaného (sťažovateľa v konaní o ústavnej sťažnosti) vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1 992 eur s príslušenstvom z dôvodu, že sťažovateľ v rokoch 2011 a 2012 užíval prístupovú cestu vo vlastníctve žalobcu, ktorá bola jedinou prístupovou komunikáciou k nehnuteľnostiam sťažovateľa. Výška bezdôvodného obohatenia bola určená podľa výšky obvyklého nájomného.

Okresný súd žalobe vyhovel. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil. Keďže išlo o vec s nízkou hodnotou predmetu sporu, sťažovateľ s ohľadom na § 422 ods. 1 písm. a) CSP podal proti rozsudku krajského súdu ústavnú sťažnosť.

Spornou bola otázka právneho statusu prístupovej cesty vo vlastníctve žalobcu, ktorá je jedinou prístupovou komunikáciou k nehnuteľnostiam sťažovateľa. Okresný súd a krajský súd zhodne uviedli, že vzhľadom na to, že táto prístupová cesta nie je pozemnou komunikáciou (cestným telesom s vlastným právnym režimom odlišným od režimu pozemku), a ani verejnou účelovou komunikáciou, zdieľa režim pozemku, na ktorom sa nachádza. Naopak sťažovateľ tvrdil, že ide o verejnú účelovú komunikáciu, ktorá by mu mala byť sprístupnená na užívanie, a to bez toho, aby musel uzatvárať s vlastníkom pozemku nájomnú zmluvu a platiť nájomné. Zúčastnená osoba (žalobca) sa stotožnila s názorom všeobecných súdov, že nejde o účelovú komunikáciu. Zároveň uviedla, že ak by aj išlo o účelovú komunikáciu, poukazuje na § 22 ods. 3 vyhlášky č. 35/1984 Zb., podľa ktorého o právnych pomeroch účelových komunikácií platia všeobecné predpisy, odkazujúc na Občiansky zákonník. Z uvedeného uzatvára, že ak by aj išlo o účelovú komunikáciu, či už s režimom všeobecného užívania alebo nie, mal by žalobca nárok na náhradu za užívanie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 123 a nasl., § 451 a nasl.).

Predmetom súdneho sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie prístupovej cesty bez primeranej finančnej odplaty. Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či je pre rozhodnutie o bezdôvodnom obohatení rozhodujúce to, či všeobecný súd posúdi prístupovú cestu ako verejnú účelovú komunikáciu, ako to žiada sťažovateľ, alebo nie. Vo vzťahu k tejto otázke Ústavný súd zaujal názor, že aj keby išlo o verejnú účelovú komunikáciu, ako aj v prípade, ak by nešlo o tento druh pozemnej komunikácie, vo výsledku by sťažovateľ v obidvoch prípadoch bol povinný uhradiť žalobcovi určitú sumu za užívanie tejto prístupovej komunikácie.

Ústavný súd uviedol, že ak by aj išlo o verejnú účelovú komunikáciu s povinnosťou sprístupnenia sťažovateľovi, jej režim by sa riadil § 22 ods. 3 vyhlášky č. 35/1984 Zb., podľa ktorej o právnych pomeroch účelových komunikácií platia všeobecné predpisy, pričom vyhláška priamo odkazuje na použitie Občianskeho zákonníka. V tomto kontexte preto možno primerane aplikovať § 123[1], § 126[2] a § 451[3] Občianskeho zákonníka. Vo všeobecnosti totiž nemožno od vlastníka verejnej prístupovej komunikácie, ktorá nie je zaradená do siete komunikácií mesta, spravodlivo žiadať, aby túto sprístupnil a udržiaval v prevádzkovom stave bez toho, aby osoby, ktoré ju užívajú, na tieto náklady primerane neprispievali.

Vo vzťahu k užívaniu spornej komunikácie preto platí, že ak by aj žalobca bol povinný umožniť jej užívanie sťažovateľovi, má nárok na určitú odmenu za toto užívanie. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal právne posúdenie statusu spornej prístupovej cesty, a to či ju môže alebo nemôže užívať, teda či ide alebo nejde o verejnú účelovú komunikáciu, avšak táto otázka nie je pre posúdenie výsledku konania rozhodujúca, a preto k nej Ústavný súd konečný decízny postoj nezaujal. Ústavný súd uviedol, že ak by aj súd prijal záver o tom, že ide o verejnú účelovú komunikáciu, mohol by dospieť vo výsledku k rovnakému záveru o danosti nároku na priznanie bezdôvodného obohatenia. Preto ústavnej sťažnosti nevyhovel.

Sylvia Berová,
advokátka