Odporovateľnosť právnych úkonov v nemeckom insolvenčnom konaní (Insolvenzanfechtung)

Mnohé firmy (vrátane slovenských) pôsobiace na nemeckom trhu prežili v posledných rokoch šok, keď dostali list od nemeckého insolvenčného správcu, v ktorom ich vyzýva na vrátenie peňažných plnení, ktoré im vyplatil za dodávku tovaru alebo služieb ich nemecký zmluvný partner, na ktorého majetok bolo neskôr začaté insolvenčné konanie.

BERNÍK & partneri, s.r.o., advokátska kancelária

Častokrát táto výzva nasledovala ako „bonus“ potom ako si firma prihlásila pohľadávku voči svojmu nemeckému odberateľovi v insolvenčnom konaní čo samo osebe spravidla znamená veľkú finančnú stratu. Pokiaľ bola výzva insolvenčného správcu ignorovaná, resp. nedošlo medzi ním a vyzvanou firmou k dohode, nasledoval súdny proces, ktorý veľmi často skončil úspechom správcu (minimálne čiastočným) a následnou vynútenou platbou v prospech konkurznej podstaty. Netreba osobitne podotýkať, že popri strate, ktorú firma utrpela v dôsledku neuspokojenia svojej prihlásenej pohľadávky bola táto neočakávaná platobná povinnosť vnímaná zo strany dotknutých firiem mimoriadne negatívne a nespravodlivo.

V uvedených prípadoch nešlo o žiaden exces zo strany insolvenčných správcov, ktorí postupovali v plnom súlade so svojimi úlohami, ale o dopady z pohľadu dodávateľa nepochopiteľne prísnej nemeckej legislatívy, ktorá v porovnaní napr. so slovenskou upravuje podmienky odporovateľnosti právnych úkonov v insolvenčnom konaní tak maximalisticky, že táto postihuje nepomerne širšiu množinu úkonov, vykonaných úpadcom pred otvorením insolvenčného konania. Presnejšie povedané, maximalistická koncepcia odporovateľnosti je do veľkej miery daná ani nie tak legislatívou ale predovšetkým judikatúrou nemeckého spolkového súdneho dvora (BGH), ktorá nabrala veľmi jednoznačný kurz až prekvapivo razantne dotvárajúc zákonné znenie. Nemecký insolvenčný poriadok (InsO) obsahuje viacero skutkových podstát, na základe ktorých je správca oprávnený odporovať právne úkony dlžníka v insolvenčnom konaní, v zásade však nie sú ničím prekvapujúce (odporovateľnosť v zásade postihuje úkony max. 3 mesiace pred podaním insolvenčného návrhu) až na jednu výnimku - skutkovou podstatou, ktorej uplatnenie v praxi sa takpovediac vymklo spod kontroly, je ustanovenie § 133 InsO (Vorsätzliche Benachteiligung). Podľa tohto ustanovenia môže insolvenčný správca požadovať vrátenie platieb, ktoré dlžník zaplatil svojim veriteľom až 10 rokov (pozn. do 04.04.2017 bez výnimky) pred podaním insolvenčného návrhu, pokiaľ ich dlžník vykonal v úmysle poškodiť svojich veriteľov a druhá strana o tomto úmysle dlžníka vedela. Tomuto zneniu ťažko možno niečo vyčítať, keďže úmyselné poškodzovanie veriteľa je trestné čo sa logicky odráža aj v súkromnoprávnej rovine, problémom sú nasledovné domnienky, ktoré sa pri aplikácii tohto ustanovenia uplatňujú:

domnienka vyplývajúca z judikatúry BGH, podľa ktorej dlžník, ktorý je platobne neschopný a o svojej platobnej neschopnosti vie, koná spravidla s úmyslom poškodiť veriteľov, keďže vie, že jeho majetok nepostačuje na uspokojenie všetkých veriteľov;
domnienka vyplývajúca z judikatúry BGH, podľa ktorej ak druhá strana vie o platobnej neschopnosti dlžníka, musí zároveň vedieť o úmysle dlžníka poškodiť veriteľov, keďže to vyplýva zo skutočnosti, že plnenia z majetku takého dlžníka znižujú možnosti uspokojenia ostatných veriteľov;
zákonná domnienka (§ 133 ods. 1 posl. veta InsO), podľa ktorej vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka poškodiť veriteľov sa predpokladá, ak druhá strana vedela, že dlžníkovi hrozí platobná neschopnosť a že daný úkon poškodzuje veriteľov;
domnienka vyplývajúca z judikatúry BGH, podľa ktorej vedomosť druhej strany o platobnej neschopnosti dlžníka je daná jeho znalosťou indícií, z ktorých možno platobnú neschopnosť vyvodiť.

V dôsledku uvedených veľmi dôsledne presadzovaných domnienok paradoxne skutková podstata, ktorá by intuitívne mala byť „špičkou ľadovca“, teda dopadať len na úzku množinu najzávažnejších konaní, zahŕňajúcich úmyselné tunelovanie konkurznej podstaty v prospech niektorého z veriteľov zo strany dlžníka a s vedomím druhej strany (preto až 10-ročná lehota), z hľadiska podmienok jej uplatnenia sa v ničom neodlišuje od ostatných skutkových podstát odporovateľnosti podľa InsO, ktoré úmyselné konanie nepredpokladajú, dokonca sa dá povedať, že táto skutková podstata ich z veľkej časti zahŕňa (konzumuje). Inými slovami, praktická aplikácia skutkovej podstaty, ktorej textácia predpokladá preukazovanie úmyslu na strane dlžníka ako aj subjektívnej vedomosti druhej strany o tomto úmysle, (čo z hľadiska dokazovania vzbudzuje náležitý rešpekt) zredukovala tieto požiadavky na preukazánie (1) objektívnej platobnej neschopnosti dlžníka a (2) indícií, z ktorých je možné platobnú neschopnosť dlžníka vyvodiť. Pre porovnanie, skutková podstata odporovateľnosti podľa § 130 ods. 1 InsO (Kongruente Deckung) ako aj podľa § 131 ods. 1 InsO (Inkongruente Deckung) umožňuje odporovať úkony vykonané najviac 3 mesiace pred podaním návrhu na vyhlásenie insolvenčného konania, ak v čase úkonu bol dlžník platobne neschopný a veriteľ o tejto platobnej neschopnosti v čase úkonu vedel, teda ako vidieť, podmienky sú tu v zásade rovnaké.

V dôsledku tohto otočenia dôkazného bremena v prospech správcov a relatívne jednoduchej dôkaznej situácii vydlaždenej spomínanými domnienkami sa odporovanie právnych úkonov (najmä poskytnutých platieb) v nemeckých insolvenčných konaniach namiesto výnimky stalo pravidlom čo bolo a je odbornou aj podnikateľskou verejnosťou hodnotené ako neprimerané narušenie právnej istoty. Je zrejmé, že preukázanie objektívnej platobnej neschopnosti dlžníka, ktorá má svoju matematickú definíciu (napr. znaleckým posudkom) ťažko môže byť ex post problematické, a to isté platí aj o indíciách platobnej neschopnosti, ktoré judikatúra považuje za dôkaz vedomosti o platobnej neschopnosti, z ktorých minimálne pokrivkávajúca platobná disciplína, splátkové kalendáre, predžalobné výzvy a pod. pravidelne sprevádzajú obdobie pred otvorením insolvenčného konania.

Tento stav vyústil do silného tlaku na prijatie reformy právnej úpravy odporovateľnosti právnych úkonov v insolvenčnom konaní, ku ktorej došlo schválením tzv. „zákona o zlepšení právnej istoty pri odporovaní úkonov podľa insolvenčného poriadku a zákona o odporovateľnosti právnych úkonov“, s účinnosťou k 05.04.2017. Týmto zákonom sa čiastočne posilnila právna istota dodávateľov, a to predovšetkým zredukovaním lehoty na odporovanie plnení poskytnutých dlžníkom z 10 rokov na 4 roky pred podaním insolvenčného návrhu, ako aj sprísnením podmienok odporovateľnosti plnení, kde sa vyžaduje platobná neschopnosť namiesto hroziacej platobnej neschopnosti.

I keď účelom tejto úpravy nepochybne je spravodlivá distribúcia dlžníkovho (úpadcovho) majetku medzi všetkých veriteľov a to už od momentu jeho materiálnej platobnej neschopnosti (ktorý často predchádza okamihu vyhlásenia insolvenčného konania o niekoľko rokov), je zrejmé, že anulovanie všetkých neproporčných plnení a vrátenie všetkých veriteľov na rovnakú štartovaciu čiaru predstavuje tým väčší zásah do právnej istoty, čím väčší je časový odstup medzi momentom materiálnej platobnej neschopnosti a momentom vyhlásenia insolvenčného konania (údajne to v extrémnych ale nie zriedkavých prípadoch viedlo k sekundárnej insolvencii zdravých firiem). Z tohto pohľadu bola pôvodná 10-ročná lehota nepochybne neprimerane dlhá v porovnaní s inými lehotami, ustanovenými za účelom ochrany právnej istoty (o primeranosti súčasnej 4-ročnej lehoty je samozrejme tiež možné polemizovať).

Stanovenie momentu materiálnej platobnej neschopnosti prebieha ex post v rámci insolvenčného konania s plným prístupom k účtovníctvu a ostatným obchodným dokumentom dlžníka, naproti tomu dodávatelia dlžníka v reálnom čase nemajú šancu objektívne zhodnotiť finančnú situáciu dlžníka (tzv. indície, ktoré judikatúra považuje za neklamný znak platobnej neschopnosti často sprevádzajú aj zdravé podniky a môžu byť len platobnou neochotou, nedbanlivosťou alebo jednoducho obchodnou taktikou). Toto vedie ku kurióznemu stavu, kde zákonodarca akoby vychádzal z ideálneho správania podnikateľských subjektov, ktoré však v praxi zďaleka takým nie je. Vzniká tu de facto určitý druh objektívnej (absolútnej) zodpovednosti kde dodávatelia majú len veľmi malú šancu riziko odporovateľnosti platieb od svojich odberateľov vylúčiť, resp. minimalizovať (ukončenie obchodného vzťahu často nie je riešením, keďže slabá platobná disciplína môže byť bežná v celom odvetví). Riziko straty v dôsledku insolvencie obchodného partnera v podobe neuspokojenia doposiaľ neuhradených pohľadávok je známym a akceptovaným rizikom podnikania, ale riziko straty z titulu vrátenia prijatých a medzičasom použitých platieb je rizikom novým, doposiaľ neznámym a intuitívne ťažko akceptovateľným. Je zároveň namieste otázka či všetko úsilie, náklady a ostatné dopady uplatnenia odporovateľnosti v praxi stoja za to, že sa kvóta uspokojenia veriteľov v danom insolvenčnom konaní zvýši o niekoľko percent. Je veľmi pravdepodobné, že väčšina veriteľov by dala prednosť nedotknuteľnosti prijatých platieb za riadne dodaný tovar / služby. Samozrejme, tieto poznámky sa netýkajú preukázateľne úmyselného tunelovania insolvenčnej masy v prospech niektorého z veriteľov a s jeho vedomím, kde je prísna reštitúcia pôvodného stavu namieste.

Aj po spomínanej novelizácii InsO teda naďalej platí, že dodávatelia nemeckých firiem sa musia mať na pozore pred špecifikami nemeckého právneho prostredia a to najmä v prípade slabšej platobnej disciplíny zo strany svojich nemeckých dodávateľov, nakoľko prijatím platby za riadne dodaný tovar / služby nemusí byť obchodný prípad zďaleka uzavretý ako sa bežne predpokladá. Postup pri inkase platieb od nemeckých firiem má svoje špecifiká, a to práve s ohľadom na hroziace riziko odporovateľnosti prijatých platieb v prípade následnej insolvencie odberateľa, kde práve správanie dodávateľa (upomienky, úprava platobných cieľov, splátkové kalendáre, hrozby zastavením dodávok, predžalobné výzvy advokátov, žaloby, návrhy na exekúciu), a to paradoxne najmä správanie zdržanlivé sa často obracia proti dodávateľovi pri neskoršom posudzovaní jeho vedomosti o platobnej neschopnosti doberateľa.