1.10.2019
ID: 4598upozornenie pre užívateľov
Omyl v práve
Konanie v omyle nie je v právnom styku výnimočným javom. Pomerne často sa stáva, že konajúci subjekt nemá správnu predstavu o všetkých skutočnostiach, ktoré sa týkajú jeho právneho konania.
Táto skutočnosť však nemôže byť vždy sama o sebe dôvodom pre spochybnenie platnosti jeho právneho konania. Inak by došlo k narušeniu právnej istoty účastníkov súkromno-právnych vzťahov.
Z toho dôvodu môže omyl spôsobovať neplatnosť právneho úkonu iba výnimočne, a to za splnenia zákonom požadovaných podmienok.
Otázke omylu sa budeme venovať bližšie v tomto článku.
Vnútorný a vonkajší omyl
Omyl v právnom konaní môže spočívať (i) vo vôli konajúceho subjektu (vnútorný omyl) alebo (ii) v prejave vôle konajúceho subjektu (vonkajší omyl).
V prípade vnútorného omylu ide o špeciálnu vadu vôle, ktorá spočíva v tom, že konajúca osoba mala nesprávnu alebo nedostatočnú predstavu o právnych následkoch právneho úkonu.
V prípade vonkajšieho omylu ide o nevedomú nezhodu vôle a prejavu, ktorá spočíva v tom, že konajúca osoba napriek tomu, že niečo chce, koná akoby to nechcela alebo naopak, napriek tomu, že nič nechce, koná akoby niečo chcela, prípadne prejaví chcenie niečoho iného ako toho, čo v skutočnosti chce, a to v dôsledku používania slov v inom význame, ako majú, alebo napríklad preto, že sa preriekne a pod. [1]
Konanie v omyle musí byť vždy nevedomé. Ak by účastník vedome prejavil inú vôľu, ako v skutočnosti má, nešlo by o omyl, ale o simulované právne konanie. Právnym následkom takéhoto konania by však na rozdiel od omylu bola absolútna neplatnosť právneho úkonu.
Na to, aby omyl konajúcej osoby spôsoboval právne následky, musia byť splnené nasledovné podmienky:
Ako bolo načrtnuté vyššie, nie každý omyl konajúceho subjektu bude mať právny význam. Z hľadiska právnych následkov bude významný iba taký omyl, ktorý sa týka podstatnej (rozhodujúcej) skutočnosti (tzv. podstatný omyl).
Omyl je podstatný, ak sa týka ktorejkoľvek skutočnosti rozhodujúcej pre vykonanie právneho úkonu. O takúto situáciu ide vtedy, ak by znalosť skutočného stavu veci viedla konajúceho k tomu, že by právny úkon neurobil vôbec alebo by ho urobil za podstatne iných podmienok. [2]
Pri posudzovaní podstatnosti omylu je podľa právnej doktríny a judikatúry rozhodujúce subjektívne hľadisko, teda či sa omyl javí ako podstatný mýliacemu sa. [3] Skutočnosť, ktorá je pre konajúceho podstatná (a z ktorej vyplýva podstatný omyl), však musí byť ozrejmená aj druhej strane. [4]
Podstatnosť omylu sa bude posudzovať vždy podľa okolností konkrétneho prípadu. Omyl však bude podstatný spravidla vtedy, ak sa bude týkať a) právneho dôvodu, b) predmetu právneho úkonu, c) osoby alebo aj d) iných okolností, bez ktorých by k urobeniu právneho úkonu nedošlo.
Nie je vylúčené, aby aj samotní účastníci v právnom úkone označili nejakú skutočnosť za rozhodujúcu. [5]
Podstatnosť omylu môže spočívať napríklad v tom, že kupujúci sa vinou predávajúceho domnieva, že si kupuje zlatý prsteň, avšak neskôr sa ukáže, že prsteň nie je zo zlata.
Omyl by však nebol podstatný a nespôsoboval by neplatnosť právneho úkonu, ak by sa kupujúci mylne domnieval, že prsteň je z 18 karátového zlata, pričom by však bol len zo 16 karátového zlata. Kupujúci a predávajúci by si ale túto vlastnosť prsteňa mohli v kúpnej zmluve vymieniť ako rozhodujúcu pre jeho kúpu. V tom prípade by omyl kupujúceho bol podstatný. [6]
V prípade, ak bol omyl účastníka právneho úkonu vyvolaný druhým účastníkom úmyselne (ľsťou), tak platí, že takýto omyl bude spôsobovať právne následky aj bez toho, aby išlo o podstatný omyl.
Uvedenie do omylu alebo vedomosť o omyle
Ďalšou podmienkou toho, aby omyl spôsoboval právne následky, je skutočnosť, že jeden účastník právneho úkonu uviedol druhého účastníka do omylu alebo daný účastník o omyle druhého účastníka vedel, prípadne o ňom musel vedieť.
Uvedením do omylu je každé konanie účastníka právneho úkonu, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom omylu u druhého účastníka. Uvedenie do omylu sa posudzuje objektívne, a to bez ohľadu na zavinenie účastníka právneho úkonu a formu zavinenia. V tejto súvislosti nie je podstatné ani to, že tento účastník pri uvádzaní do omylu konal v dobrej viere. [7]
Uvedenie do omylu môže spočívať aj v nekonaní, teda v opomenutí konania. Typicky pôjde o prípad, kedy jeden účastník právneho úkonu neposkytne druhému účastníkovi isté informácie, ktoré by mu mal poskytnúť, a to či už zo zákona alebo na základe ich zmluvných vzťahov. [8]
Pokiaľ následne druhý účastník v dôsledku tohto informačného deficitu získa mylnú predstavu o niektorej z rozhodujúcich skutočností pre jeho rozhodnutie, pôjde o prípad uvedenia do omylu. [9]
O právne relevantný omyl pôjde aj vtedy, keď jeden účastník právneho úkonu u druhého účastníka síce svojím konaním či nekonaním nevyvolal omyl, avšak o tomto omyle vedel, prípadne s prihliadnutím na okolnosti o ňom musel vedieť.
Ide o prípad, kedy účastník právneho úkonu nechal druhého účastníka právneho úkonu vykonať právny úkon, aj keď o tomto omyle vedel alebo musel vedieť, a preto mu mohol v jeho vykonaní zabrániť. Takéto konanie však nemôže požívať právnu ochranu.
Ospravedlniteľnosť omylu
V zmysle konštantnej judikatúry platí, že omyl je právne relevantný iba vtedy, ak nebol zavinený samotným účastníkom právneho úkonu, ktorý konal v omyle. Omyl konajúceho preto musí byť ospravedlniteľný. [10]
Ide o požiadavku, ktorá vyplýva z ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa nemôže dovolať ten, kto ju sám spôsobil. [11]
Ospravedlniteľnosť omylu spočíva v tom, že k omylu došlo napriek tomu, že konajúca (mýliaca sa) osoba postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, teda vyvinula obvyklú starostlivosť, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého vyžadovať, aby sa takému omylu vyhla. [12]
Judikatúra uvádza, že ak bol omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou ohľadom využitia možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, nepôjde o ospravedlniteľný omyl. [13]
Omyl v pohnútke
Pohnútka predstavuje vnútorné ciele konania, ktoré ešte nie sú vôľou, ale len vedú k utváraniu vôle a k jej určitému obsahu, zostávajú však väčšinou skryté v pozadí vôle, neprejavujú sa navonok, a preto druhá strana o nich nevie. [14]
O omyl v pohnútke preto ide vtedy, ak sa konajúci zmýli v skutočnostiach vedúcich ku vzniku vôle, nie však v skutočnostiach významných priamo pre právne následky vznikajúce z prejavenej vôle.
Pohnútka nemá vo vzťahu k platnosti právneho úkonu spravidla žiadny právny význam. [15] Vzhľadom na to, ak dôjde k omylu v pohnútke, tento omyl nebude spôsobovať žiadne právne účinky.
O omyl v pohnútke ide napríklad vtedy, ak kupujúci od predávajúceho na základe kúpnej zmluvy kúpi nehnuteľnosť v určitej lokalite, nakoľko podľa informácií kupujúceho je táto lokalita veľmi vyhľadávanou. Kupujúci do kúpy nehnuteľnosti vstupuje s pohnútkou dosahovať zisk z jej prenájmu.
Neskôr sa ale ukáže, že daná lokalita je síce vyhľadávanou, avšak nie až tak ziskovou, ako si predstavoval kupujúci, nakoľko žiadny z potencionálnych nájomcov nie je ochotný platiť požadované nájomné. Preto je kupujúci nútený prenajímať nehnuteľnosť len za akceptovateľné nájomné, pri ktorom však (po odrátaní nákladov kupujúceho na úverové financovanie kúpy nehnuteľnosti) nedosahuje zisk.
V tomto prípade ide o omyl v pohnútke kupujúceho pri kúpe nehnuteľnosti, ktorý však nebude mať na platnosť kúpnej zmluvy žiaden vplyv.
Právne následky omylu
Právne relevantný omyl konajúcej osoby má za následok relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý konajúca osoba v dôsledku omylu uskutočnila.
Nakoľko ide o relatívnu neplatnosť, v omyle konajúca osoba sa neplatnosti právneho úkonu musí dovolať. Pokiaľ sa tejto neplatnosti nedovolá, právny úkon, ktorý bol uskutočnený v jej omyle, sa považuje za platný.
K dovolaniu sa relatívnej neplatnosti môže dôjsť mimosúdne (prostredníctvom prejavu vôle adresovaného druhej strane mimo súdneho konania) alebo súdne (prostredníctvom žaloby podanej na súd alebo prostredníctvom námietky v súdnom konaní).
Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti je právo, ktoré podlieha premlčaniu, a preto musí byť uplatnené vo všeobecnej 3 - ročnej premlčacej lehote, ktorá plynie od momentu, kedy bol právny úkon uskutočnený.
Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.
______________________________
[1] Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn.: 30 Cdo 5801/2016, zo dňa 26.04.2016.
[2] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3 Cdo 192/2008.
[3] Fekete, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Všeobecná časť. § 1 - § 122. Bratislava: Eurokódex, 2018, s. 541 alebo aj rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 05.06.2013, sp.zn.: 6 Co 19/2013: „Podstatnosť omylu možno chápať objektívne alebo subjektívne t. j., za podstatný omyl možno pokladať omyl javiaci sa každému podstatným alebo omyl javiaci sa podstatným len mýliacemu sa. Doktrína sa prikláňa skôr k subjektívnej podstatnosti omylu. Zmluvná voľnosť zabezpečovaná občianskym právom dovoľuje, aby konajúci sám rozhodoval o tom, čo patrí k podstate jeho právneho úkonu, a čo je v ňom vedľajšie, a preto otázku podstatnosti omylu treba zodpovedať podľa toho, či okolnosť, ktorej sa omyl týka, bola pre konajúceho podstatná, takže by bez nej nebol úkon urobil.“
[4] Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn.: 33 Cdo 942/2017: „V tomto případě omyl musí vycházet ze skutečností, které jsou pro uskutečnění právního úkonu rozhodující; musí zde tedy jít o již zmíněný tzv. podstatný omyl. Omyl je podstatný, jestliže jednající osoba učinila právní úkon v omylu vycházejícím ze skutečnosti, jež je pro právní úkon rozhodující (tedy podstatná), a bez níž by k právnímu úkonu nedošlo, a dále osoba, které byl právní úkon určen, tento omyl vyvolala nebo o něm musela v době právního úkonu alespoň vědět. Podstatnou je pak taková skutečnost, k níž úmysl jednající osoby směřuje ve své podstatě a současně byl takovýto úmysl i ozřejměn.“
[5] Melzer, F., Tégl, P. a kol.: Občanský zákoník – velký komentář. Svazek III. § 419 – 654. Praha: Leges, 2014, s. 760.
[6] Melzer, F., Tégl, P. a kol.: Občanský zákoník – velký komentář. Svazek III. § 419 – 654. Praha: Leges, 2014, s. 760.
[7] Lavický a kol.: Občanský zákoník I. Obecná část (§ 1 – 654). Komentář. Praha: C.H. Beck, 2014, s. 2105.
[8] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 3 Cdo 113/2008.
[9] V tejto súvislosti je možné poukázať na spor prejednávaný v uznesení Najvyššieho súdu ČR z 31.01.2006, sp.zn.: 32 Odo 698/2004. V tomto spore išlo o prenájom pozemkov na dobu 30 rokov za účelom vybudovania a prevádzkovania čerpacej stanice. Prenajímateľ však neinformoval nájomcu o uplatnenom reštitučnom nároku na časť prenajímaných nehnuteľností (ktorý bol neskôr po uzavretí zmluvy súdom potvrdený). Takto uplatnený reštitučný nárok mohol podstatne ovplyvniť podnikateľský zámer nájomcu, a preto predstavoval podstatnú skutočnosť pri uzavretí nájomnej zmluvy. Pre nájomcu bolo rozhodujúce, aby prenajímaný pozemok nebol zaťažený právami tretích osôb. Postavenie nájomcu sa tak stalo nevýhodným a neistým, nakoľko nemal žiadnu záruku pre realizáciu svojho podnikateľského zámeru. Nevedomosť o uplatnenom reštitučnom nároku preto pre nájomcu predstavovala omyl, ktorý bol podstatný.
[10] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3 Cdo 113/2008 alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn.: 29 Cdo 1830/2007.
[11] Fekete, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Všeobecná časť. § 1 - § 122. Bratislava: Eurokódex, 2018, s. 749.
[12] Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3 Cdo 192/2008 platí, že: „Ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka však nemožno vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto osoba za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi riešenia zamýšľaného právneho úkonu.“.
[13] Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 30 Cdo 1251/2002.
[14] Fekete, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Všeobecná časť. § 1 - § 122. Bratislava: Eurokódex, 2018, s. 743.
[15] Pohnútka môže mať právny význam iba vtedy, ak sa stane súčasťou právneho úkonu (napríklad pri tzv. fixných zmluvách).
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk
Z toho dôvodu môže omyl spôsobovať neplatnosť právneho úkonu iba výnimočne, a to za splnenia zákonom požadovaných podmienok.
Otázke omylu sa budeme venovať bližšie v tomto článku.
Omyl v právnom konaní môže spočívať (i) vo vôli konajúceho subjektu (vnútorný omyl) alebo (ii) v prejave vôle konajúceho subjektu (vonkajší omyl).
V prípade vnútorného omylu ide o špeciálnu vadu vôle, ktorá spočíva v tom, že konajúca osoba mala nesprávnu alebo nedostatočnú predstavu o právnych následkoch právneho úkonu.
V prípade vonkajšieho omylu ide o nevedomú nezhodu vôle a prejavu, ktorá spočíva v tom, že konajúca osoba napriek tomu, že niečo chce, koná akoby to nechcela alebo naopak, napriek tomu, že nič nechce, koná akoby niečo chcela, prípadne prejaví chcenie niečoho iného ako toho, čo v skutočnosti chce, a to v dôsledku používania slov v inom význame, ako majú, alebo napríklad preto, že sa preriekne a pod. [1]
Konanie v omyle musí byť vždy nevedomé. Ak by účastník vedome prejavil inú vôľu, ako v skutočnosti má, nešlo by o omyl, ale o simulované právne konanie. Právnym následkom takéhoto konania by však na rozdiel od omylu bola absolútna neplatnosť právneho úkonu.
Na to, aby omyl konajúcej osoby spôsoboval právne následky, musia byť splnené nasledovné podmienky:
- ide o podstatný omyl;
- omyl bol vyvolaný druhým účastníkom právneho úkonu alebo druhý účastník o ňom musel aspoň vedieť;
- omyl je ospravedlniteľný.
Ako bolo načrtnuté vyššie, nie každý omyl konajúceho subjektu bude mať právny význam. Z hľadiska právnych následkov bude významný iba taký omyl, ktorý sa týka podstatnej (rozhodujúcej) skutočnosti (tzv. podstatný omyl).
Omyl je podstatný, ak sa týka ktorejkoľvek skutočnosti rozhodujúcej pre vykonanie právneho úkonu. O takúto situáciu ide vtedy, ak by znalosť skutočného stavu veci viedla konajúceho k tomu, že by právny úkon neurobil vôbec alebo by ho urobil za podstatne iných podmienok. [2]
Pri posudzovaní podstatnosti omylu je podľa právnej doktríny a judikatúry rozhodujúce subjektívne hľadisko, teda či sa omyl javí ako podstatný mýliacemu sa. [3] Skutočnosť, ktorá je pre konajúceho podstatná (a z ktorej vyplýva podstatný omyl), však musí byť ozrejmená aj druhej strane. [4]
Podstatnosť omylu sa bude posudzovať vždy podľa okolností konkrétneho prípadu. Omyl však bude podstatný spravidla vtedy, ak sa bude týkať a) právneho dôvodu, b) predmetu právneho úkonu, c) osoby alebo aj d) iných okolností, bez ktorých by k urobeniu právneho úkonu nedošlo.
Nie je vylúčené, aby aj samotní účastníci v právnom úkone označili nejakú skutočnosť za rozhodujúcu. [5]
Podstatnosť omylu môže spočívať napríklad v tom, že kupujúci sa vinou predávajúceho domnieva, že si kupuje zlatý prsteň, avšak neskôr sa ukáže, že prsteň nie je zo zlata.
Omyl by však nebol podstatný a nespôsoboval by neplatnosť právneho úkonu, ak by sa kupujúci mylne domnieval, že prsteň je z 18 karátového zlata, pričom by však bol len zo 16 karátového zlata. Kupujúci a predávajúci by si ale túto vlastnosť prsteňa mohli v kúpnej zmluve vymieniť ako rozhodujúcu pre jeho kúpu. V tom prípade by omyl kupujúceho bol podstatný. [6]
V prípade, ak bol omyl účastníka právneho úkonu vyvolaný druhým účastníkom úmyselne (ľsťou), tak platí, že takýto omyl bude spôsobovať právne následky aj bez toho, aby išlo o podstatný omyl.
Uvedenie do omylu alebo vedomosť o omyle
Ďalšou podmienkou toho, aby omyl spôsoboval právne následky, je skutočnosť, že jeden účastník právneho úkonu uviedol druhého účastníka do omylu alebo daný účastník o omyle druhého účastníka vedel, prípadne o ňom musel vedieť.
Uvedením do omylu je každé konanie účastníka právneho úkonu, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom omylu u druhého účastníka. Uvedenie do omylu sa posudzuje objektívne, a to bez ohľadu na zavinenie účastníka právneho úkonu a formu zavinenia. V tejto súvislosti nie je podstatné ani to, že tento účastník pri uvádzaní do omylu konal v dobrej viere. [7]
Uvedenie do omylu môže spočívať aj v nekonaní, teda v opomenutí konania. Typicky pôjde o prípad, kedy jeden účastník právneho úkonu neposkytne druhému účastníkovi isté informácie, ktoré by mu mal poskytnúť, a to či už zo zákona alebo na základe ich zmluvných vzťahov. [8]
Pokiaľ následne druhý účastník v dôsledku tohto informačného deficitu získa mylnú predstavu o niektorej z rozhodujúcich skutočností pre jeho rozhodnutie, pôjde o prípad uvedenia do omylu. [9]
O právne relevantný omyl pôjde aj vtedy, keď jeden účastník právneho úkonu u druhého účastníka síce svojím konaním či nekonaním nevyvolal omyl, avšak o tomto omyle vedel, prípadne s prihliadnutím na okolnosti o ňom musel vedieť.
Ide o prípad, kedy účastník právneho úkonu nechal druhého účastníka právneho úkonu vykonať právny úkon, aj keď o tomto omyle vedel alebo musel vedieť, a preto mu mohol v jeho vykonaní zabrániť. Takéto konanie však nemôže požívať právnu ochranu.
Ospravedlniteľnosť omylu
V zmysle konštantnej judikatúry platí, že omyl je právne relevantný iba vtedy, ak nebol zavinený samotným účastníkom právneho úkonu, ktorý konal v omyle. Omyl konajúceho preto musí byť ospravedlniteľný. [10]
Ide o požiadavku, ktorá vyplýva z ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa nemôže dovolať ten, kto ju sám spôsobil. [11]
Ospravedlniteľnosť omylu spočíva v tom, že k omylu došlo napriek tomu, že konajúca (mýliaca sa) osoba postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, teda vyvinula obvyklú starostlivosť, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého vyžadovať, aby sa takému omylu vyhla. [12]
Judikatúra uvádza, že ak bol omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou ohľadom využitia možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, nepôjde o ospravedlniteľný omyl. [13]
Omyl v pohnútke
Pohnútka predstavuje vnútorné ciele konania, ktoré ešte nie sú vôľou, ale len vedú k utváraniu vôle a k jej určitému obsahu, zostávajú však väčšinou skryté v pozadí vôle, neprejavujú sa navonok, a preto druhá strana o nich nevie. [14]
O omyl v pohnútke preto ide vtedy, ak sa konajúci zmýli v skutočnostiach vedúcich ku vzniku vôle, nie však v skutočnostiach významných priamo pre právne následky vznikajúce z prejavenej vôle.
Pohnútka nemá vo vzťahu k platnosti právneho úkonu spravidla žiadny právny význam. [15] Vzhľadom na to, ak dôjde k omylu v pohnútke, tento omyl nebude spôsobovať žiadne právne účinky.
O omyl v pohnútke ide napríklad vtedy, ak kupujúci od predávajúceho na základe kúpnej zmluvy kúpi nehnuteľnosť v určitej lokalite, nakoľko podľa informácií kupujúceho je táto lokalita veľmi vyhľadávanou. Kupujúci do kúpy nehnuteľnosti vstupuje s pohnútkou dosahovať zisk z jej prenájmu.
Neskôr sa ale ukáže, že daná lokalita je síce vyhľadávanou, avšak nie až tak ziskovou, ako si predstavoval kupujúci, nakoľko žiadny z potencionálnych nájomcov nie je ochotný platiť požadované nájomné. Preto je kupujúci nútený prenajímať nehnuteľnosť len za akceptovateľné nájomné, pri ktorom však (po odrátaní nákladov kupujúceho na úverové financovanie kúpy nehnuteľnosti) nedosahuje zisk.
V tomto prípade ide o omyl v pohnútke kupujúceho pri kúpe nehnuteľnosti, ktorý však nebude mať na platnosť kúpnej zmluvy žiaden vplyv.
Právne následky omylu
Právne relevantný omyl konajúcej osoby má za následok relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorý konajúca osoba v dôsledku omylu uskutočnila.
Nakoľko ide o relatívnu neplatnosť, v omyle konajúca osoba sa neplatnosti právneho úkonu musí dovolať. Pokiaľ sa tejto neplatnosti nedovolá, právny úkon, ktorý bol uskutočnený v jej omyle, sa považuje za platný.
K dovolaniu sa relatívnej neplatnosti môže dôjsť mimosúdne (prostredníctvom prejavu vôle adresovaného druhej strane mimo súdneho konania) alebo súdne (prostredníctvom žaloby podanej na súd alebo prostredníctvom námietky v súdnom konaní).
Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti je právo, ktoré podlieha premlčaniu, a preto musí byť uplatnené vo všeobecnej 3 - ročnej premlčacej lehote, ktorá plynie od momentu, kedy bol právny úkon uskutočnený.
Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.
Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava
Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115
e-mail: office@relevans.sk
______________________________
[1] Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn.: 30 Cdo 5801/2016, zo dňa 26.04.2016.
[2] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3 Cdo 192/2008.
[3] Fekete, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Všeobecná časť. § 1 - § 122. Bratislava: Eurokódex, 2018, s. 541 alebo aj rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 05.06.2013, sp.zn.: 6 Co 19/2013: „Podstatnosť omylu možno chápať objektívne alebo subjektívne t. j., za podstatný omyl možno pokladať omyl javiaci sa každému podstatným alebo omyl javiaci sa podstatným len mýliacemu sa. Doktrína sa prikláňa skôr k subjektívnej podstatnosti omylu. Zmluvná voľnosť zabezpečovaná občianskym právom dovoľuje, aby konajúci sám rozhodoval o tom, čo patrí k podstate jeho právneho úkonu, a čo je v ňom vedľajšie, a preto otázku podstatnosti omylu treba zodpovedať podľa toho, či okolnosť, ktorej sa omyl týka, bola pre konajúceho podstatná, takže by bez nej nebol úkon urobil.“
[4] Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn.: 33 Cdo 942/2017: „V tomto případě omyl musí vycházet ze skutečností, které jsou pro uskutečnění právního úkonu rozhodující; musí zde tedy jít o již zmíněný tzv. podstatný omyl. Omyl je podstatný, jestliže jednající osoba učinila právní úkon v omylu vycházejícím ze skutečnosti, jež je pro právní úkon rozhodující (tedy podstatná), a bez níž by k právnímu úkonu nedošlo, a dále osoba, které byl právní úkon určen, tento omyl vyvolala nebo o něm musela v době právního úkonu alespoň vědět. Podstatnou je pak taková skutečnost, k níž úmysl jednající osoby směřuje ve své podstatě a současně byl takovýto úmysl i ozřejměn.“
[5] Melzer, F., Tégl, P. a kol.: Občanský zákoník – velký komentář. Svazek III. § 419 – 654. Praha: Leges, 2014, s. 760.
[6] Melzer, F., Tégl, P. a kol.: Občanský zákoník – velký komentář. Svazek III. § 419 – 654. Praha: Leges, 2014, s. 760.
[7] Lavický a kol.: Občanský zákoník I. Obecná část (§ 1 – 654). Komentář. Praha: C.H. Beck, 2014, s. 2105.
[8] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 3 Cdo 113/2008.
[9] V tejto súvislosti je možné poukázať na spor prejednávaný v uznesení Najvyššieho súdu ČR z 31.01.2006, sp.zn.: 32 Odo 698/2004. V tomto spore išlo o prenájom pozemkov na dobu 30 rokov za účelom vybudovania a prevádzkovania čerpacej stanice. Prenajímateľ však neinformoval nájomcu o uplatnenom reštitučnom nároku na časť prenajímaných nehnuteľností (ktorý bol neskôr po uzavretí zmluvy súdom potvrdený). Takto uplatnený reštitučný nárok mohol podstatne ovplyvniť podnikateľský zámer nájomcu, a preto predstavoval podstatnú skutočnosť pri uzavretí nájomnej zmluvy. Pre nájomcu bolo rozhodujúce, aby prenajímaný pozemok nebol zaťažený právami tretích osôb. Postavenie nájomcu sa tak stalo nevýhodným a neistým, nakoľko nemal žiadnu záruku pre realizáciu svojho podnikateľského zámeru. Nevedomosť o uplatnenom reštitučnom nároku preto pre nájomcu predstavovala omyl, ktorý bol podstatný.
[10] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3 Cdo 113/2008 alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn.: 29 Cdo 1830/2007.
[11] Fekete, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Všeobecná časť. § 1 - § 122. Bratislava: Eurokódex, 2018, s. 749.
[12] Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 3 Cdo 192/2008 platí, že: „Ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka však nemožno vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto osoba za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi riešenia zamýšľaného právneho úkonu.“.
[13] Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 30 Cdo 1251/2002.
[14] Fekete, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Všeobecná časť. § 1 - § 122. Bratislava: Eurokódex, 2018, s. 743.
[15] Pohnútka môže mať právny význam iba vtedy, ak sa stane súčasťou právneho úkonu (napríklad pri tzv. fixných zmluvách).
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk