7.11.2018
ID: 4278upozornenie pre užívateľov
Oprávnenie súdu nepriznať úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania
Určite nikoho neprekvapí konštatovanie, že každé súdne konanie takpovediac niečo stojí. V zásade platí, že najväčším „sponzorom“ všetkých súdnych konaní a sporov je štát, ktorý je v rámci plnenia svojich základných úloh povinný udržiavať pomerne nákladný súdny systém. Bez tohto súdneho systému by totiž už z podstaty veci k žiadnemu súdnemu sporu ani dôjsť nemohlo.
 |
Útratou štátu za platy profesionálneho súdneho aparátu sa však všetky náklady súdneho konania rozhodne nevyčerpávajú. Nemalé finančné náklady súdneho konania spojené napríklad s povinnosťou strán konania zaplatiť súdny poplatok či s nutnosťou platiť za služby svojich právnych zástupcov tvoria takisto nemalú časť celkových nákladov na vedenie sporu. Práve takéto výdavky neznáša nikto iný ako strany konania. Lepšie povedané, spomenuté výdavky strán sporu (alebo trovy)[1] znáša v zásade vždy tá strana sporu, ktorá bola v spore neúspešná.
Právna úprava, podľa ktorej musí neúspešná strana sporu uhradiť úspešnej strane sporu napríklad aj peňažné náklady vynaložené touto stranou za právne služby jej poskytnuté vybraným právnym zástupcom, nie je samozrejme bezúčelná a má svoju logiku. Prezentovaný prístup vychádza zo všeobecne prijímanej zásady, že vedenie sporu, respektíve obrana skutočných (nie domnelých) práv v súdnom konaní, nemôže byť strane, ktorá mala v spore úspech na škodu. Hrozba, že v prípade neúspechu v súdnom konaní môže byť neúspešná strana sporu zaviazaná povinnosťou uhradiť druhej strane náklady (trovy), ktoré táto strana vynaložila na vedenie sporu, má odrádzať od svojvoľného podávania zjavne neodôvodnených (šikanóznych) žalôb, respektíve má odradiť od zjavne neúspešného uplatňovania domnelých práv v súdnych konaniach.
Napriek vyššie uvedenému však aj v práve platí, že zásady vždy majú svoje výnimky, a preto ani zásadu, že „víťaz berie všetko“ nemožno absolutizovať. Náš právny poriadok totiž predvídavo počíta s tým, že nie vždy musí byť vzhľadom na všetky okolnosti prípadu spravodlivé, aby neúspešná strana sporu uhrádzala úspešnej strane sporu (všetky) náklady, ktoré úspešnej strane sporu v súvislosti s vedením konania vznikli. Výrazom takejto výnimky je v rámci nášho platného právneho poriadku práve ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku, ktoré súdu vo výnimočných prípadoch umožňuje nepriznať úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov súdneho konania, a tak ani prípadná prehra v spore nemusí neúspešnú stranu neprimerane tvrdo „zabolieť“.
O tom, aké podmienky musia byť splnené na to, aby súd mohol k uplatneniu spomenutej výnimke pristúpiť sa bližšie venuje nasledujúci text.
Všeobecne o oprávnení súdu nepriznať úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov
Ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) umožňuje súdu vždy zvážiť všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, zobrať do úvahy dôvody hodné osobitné zreteľa a výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania tej strane sporu, ktorá by inak na náhradu takýchto trov konania mala v zmysle príslušných zákonných ustanovení[2] právny nárok.
Predmetné procesné ustanovenie preto predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Podľa týchto zásad jednak platí, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť úspešnej strane sporu trovy konania, ktoré úspešnej strane v spore vznikli, pričom zároveň tiež platí, že súdy sú povinné zaviazať sporovú stranu, ktorá svojím zavinením vznik trov spôsobila, aby tieto trovy protistrane nahradila.
Možnosť súdu nepriznať úspešnej strane sporu za určitých špecifických okolností nárok na náhradu trov konania rozhodne nie je žiadnou novinkou. Rovnaké oprávnenie priznávalo súdom aj ustanovenie § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého mohli súdy v prípadoch existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, výnimočne nepriznať účastníkovi konania náhradu trov konania, a to buď celkom alebo sčasti.[3]
Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy je textácia ustanovenia § 257 CSP o niečo „subtílnejšia“ a svojou všeobecnejšou formuláciou len podčiarkuje (zvýrazňuje) oprávnenie súdu zvážiť, aké všetky dôvody (okolnosti) možno považovať za hodné osobitného zreteľa oprávňujúce súd rozhodnúť o nepriznaní nároku na náhradu trov konania (úspešnej) strane sporu.
Zákonodarca v dotknutom ustanovení Civilného sporového poriadku nielen, že nevymenúva či bližšie nešpecifikuje, aké všetky prípady možno považovať za prípady osobitého zreteľa oprávňujúce súd nepriznať nárok na náhradu trov konania, ale na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy dokonca neuvádza ani jediné kritérium, z ktorého by bolo možné pri interpretácii obsahu pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ vychádzať. Táto skutočnosť samozrejme nie je bezúčelová, ale je naopak založená na úplne legitímnom a správnom predpoklade, že dopredu ani nie je možné presne určiť všetky okolnosti, za ktorých nebude spravodlivé zaviazať neúspešnú stranu povinnosťou nahradiť trovy súdneho konania, respektíve okolnosti, za ktorých nebude spravodlivé zaviazať stranu, ktorá svojím zavinením vznik trov spôsobila, aby tieto trovy protistrane nahradila.
Vzhľadom na už uvedené je teda zrejmé, že výklad formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“ rovnako ako individualizácia a konkretizácia týchto dôvodov je výlučnou úlohou súdov a súdnej praxe. Ani takáto voľná úvaha súdov pri napĺňaní obsahu pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ rozhodne nie je neobmedzená a je naopak nepochybne rámcovaná nielen účelom ustanovenia § 257 CSP a účelom právnej úpravy náhrady trov konania ako celku, ale aj požiadavkami kladenými na všetky súdne rozhodnutia ako také (zrozumiteľnosť, predvídateľnosť, presvedčivosť, nearbitrárnosť a zákaz svojvôle).
Napriek vyššie naznačeným skutočnostiam o akomsi „tekutom“ a všeobecnom charaktere ustanovenia § 257 CSP, však možno vďaka záverom právnej doktríny a súdnej praxe sformulovať viaceré východiská a limity, ktoré sú súdy pri aplikácii tohto procesného ustanovenia povinné rešpektovať.
Základné východiská
V prvom rade platí, že skutočnosť, či v danom sporovom konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa oprávňujúce súd pristúpiť k aplikácii ustanovenia § 257 CSP skúma súd vždy z úradnej povinnosti. Nie je samozrejme vylúčené, aby nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej (oprávnenej) strane navrhovali aj strany sporu, prípadne, aby strany sporu z vlastnej iniciatívy uvádzali skutočnosti hodné osobitného zreteľa, ktorým by svoj návrh podporili..
Aplikovať ustanovenie dotknuté procesné ustanovenie, a teda aj moderovať výšku nároku na náhradu trov konania, možno v akomkoľvek sporovom konaní. Platí totiž predpoklad, že okolnosti hodné osobitého zreteľa sa môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Moderovať možno dokonca aj nárok na náhradu trov zastaveného konania, čo potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti nedávno už aj Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 98/2018 alebo nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018).
Možno ďalej tiež uviesť, že výrok rozhodnutia, ktorým súd neprizná nárok na náhradu trov konania nemôže byť formulovaný spôsobom, ktorým sa skonštatuje, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“. Takáto formulácia nemá v Civilnom sporovom poriadku oporu (sporová strana síce nárok na náhradu trov konania síce môže mať, súd jej ho však s odkazom na okolnosti hodné osobitného zreteľa napriek tomu nemusí priznať). Prípustné sú naopak formulácie (i) „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ alebo (ii) „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“.
Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 sa nepriznanie nároku na náhradu trov konania môže týkať všetkých trov alebo len ich časti (ide o tzv. čiastočnú moderáciu, ktorá sa určí podielom z trov, ktoré má strana zaplatiť - a to buď percentuálnym vyjadrením alebo zlomkom). Pre účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť.
Reštriktívny výklad a výnimočnosť aplikácie
Nemožno zabúdať, že každé rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe (i) riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na (ii) základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Takýto záver možno nakoniec odvodiť aj z dôvodovej správy k zákonu č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok), ktorá v rámci osobitnej časti vo vzťahu k dotknutému ustanoveniu konštatuje: „Navrhovaná právna úprava ponecháva osobitné kritérium na nepriznanie náhrady trov konania podľa predošlých zásad. Keďže uplatnenie tejto konštrukcie prichádza do úvahy len výnimočne, osobitné kritérium dôvodov hodných osobitného zreteľa sa má vykladať prísne reštriktívne.“[4]
Využiteľnosť staršej rozhodovacej praxe súdov
Vzhľadom na skutočnosť, že v súčasnosti platná právna úprava oprávnenia súdu nepriznať sporovej strane nárok na náhradu trov súdneho konania priamo vychádza z predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá bola zakotvená v ustanovení § 150 OSP (túto skutočnosť nakoniec potvrdzuje aj dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok) predchádzajúca judikatúra súdov, ktorá v zmysle § 150 OSP identifikovala dôvody hodné osobitného zreteľa oprávňujúce súd nepriznať náhradu trov konania sa nestala obsolétnou a je využiteľná aj pri nachádzaní limitov uplatnenia § 257 CSP.
Dôvody hodné osobitného zreteľa
V prvom rade si je nutné uvedomiť, že obsah formulácie (pojmu) „dôvody hodné osobitného zreteľa“ je nutné vykladať najmä vo väzbe na zmysel a účel ustanovenia § 257 CSP. Spomenutým účelom tohto ustanovenia je primárne umožniť súdu zamedziť vzhľadom na celkové okolnosti prejednávaného prípadu síce zákonným, no (i) „pritvrdým“ rozhodnutiam, respektíve takým rozhodnutiam, (ii ktoré by napriek svojej formálnej zákonnosti mohli vykazovať rozpor s dobrými mravmi.
Testovať jednotlivé okolnosti prípadu (dôvody hodné osobitného zreteľa) kritériom súladu prípadného rozhodnutia o (ne)priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania s dobrými mravmi prichádza do úvahy najmä vtedy, keď by priznanie nároku na náhradu trov súdneho konania úspešnej sporovej strane zakladalo u tejto strany sporu (a to najmä vzhľadom na to, ako si táto strana plnila svoje procesné povinnosti) neprimeraný (nezaslúžený) prospech (napr. úspešná strana sporu neuviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, ktorý jej patril, hoci tak urobiť mohla). V naznačenej súvislosti preto nemusia byť bez právneho významu napríklad ani okolnosti, ktoré viedli stranu sporu k uplatneniu jej nároku na súde a jej postoj v konaní. Inými slovami, súd si je v rámci rozhodovania o priznaní nároku na náhradu trov súdneho konania vždy povinný klásť otázku, či by vzhľadom na okolnosti prípadu bolo ich priznanie jednej zo strán sporu v súlade s dobými mravmi (resp. či by bolo príkro nespravodlivé).
Naopak, o potrebe odstraňovať tvrdosť prípadného rozhodnutia súdu ukladajúceho povinnosť nahradiť trovy konania možno hovoriť pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP zo sociálnych dôvodov. Hoci spomenuté ustanovenie nemá a ani nemôže slúžiť ako nástroj sociálnej politiky a jeho prostredníctvom sa súd nemôže snažiť zmierňovať alebo odstraňovať majetkové rozdiely medzi stranami (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2862/07). Napriek tomu je zrejmé, že v rámci posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa je súd povinný vždy prihliadnuť aj na majetkové, sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu (v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 158/2015 platná právna úprava umožňuje súdu ako dôvody hodné osobitného zreteľa brať do úvahy aj vzájomné vzťahy medzi sporovými stranami, či vzťahy medzi príbuznými strán sporu). Následne v prípade, že súd u neúspešnej strany identifikuje napríklad obzvlášť nepriaznivú majetkovú situáciu (nízky príjem, vyživovacia povinnosť,...) je jednoznačne oprávnený aplikovať ustanovenie § 257 CSP. V naznačenej súvislosti je však dôležité zdôrazniť, že súd pri skúmaní existencie sociálnych dôvod ako dôvodov hodných osobitného zreteľa je povinný vždy zohľadniť nielen sociálnu situácie strany, ktorej má byť uložená povinnosť nahradiť trovy súdneho konania, ale aj sociálnu situáciu sporovej strany (úspešnej strany sporu), ktorej by sa malo z titulu priznania nároku na náhradu trov súdneho konania plniť. Len tak je totiž možné naozaj zohľadniť všetky dôvody hodné osobitného zreteľa a dospieť k preskúmateľnému a spravodlivému rozhodnutiu.
Napriek tomu, že ako judikatúra súdov tak aj právna doktrína sa zhodnú, že dôvody hodné osobitné zreteľa nemožno dopredu stanoviť vyčerpávajúcim spôsobom, je možné uviesť aspoň výpočet dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré uvádza J. Baricová:[5]
a) neprimeraná tvrdosť,
b) podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,
c) povaha a okolnosti sporu,
d) zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky,
e) zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy,
f) osobné pomery strany sporu,
g) nízky príjem.
Predchádzajúca rozhodovacia činnosť ako sebaobmedzujúci limit
Nepochybne zaujímavým faktom je aj právny záver, ktorý v súvislosti s limitmi výkladu ustanovenia § 257 CSP a identifikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa zdôrazňuje vo svojej ostatnej činnosti Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 98/2018 alebo nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018). Ústavný súd totiž už viackrát v naznačenej súvislosti upozornil, že všeobecné súdy sú povinné rešpektovať aj vlastné predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých v zmysle § 257 CSP posudzovali danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa. Inými slovami, pokiaľ v minulosti nejaký iný sudca alebo iný senát toho istého súdu posúdil za rovnakej skutkovej a právnej situácie určité okolnosti ako dôvody hodné osobitného zreteľa, je akýkoľvek sudca (senát) rovnakého súdu povinný takéto posúdenie rešpektovať (táto povinnosť samozrejme nie je absolútna, každý odklon od predchádzajúcej praxe však musí byť vyčerpávajúco a presvedčivo zdôvodnený).
V naznačenom zmysle ústavný súd konštatoval: „V tejto súvislosti ústavný súd už v minulosti vyslovil, že aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 300/06). Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje (III. ÚS 51/2014).“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018). Takýto právny názor podstate len nadväzuje na skoršiu rozhodovaciu prax ústavného súdu, v ktorej ústavný súd zdôraznil povinnosť zohľadňovania vlastnej judikatúry všeobecnými súdmi. Možno uviesť napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017, v ktorom ústavný súd konštatoval: „Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu.“
Požiadavky na odôvodnenie
Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť. Rozhodnúť podľa § 257 CSP a nepriznať náhradu trov súdneho konania nemožno výlučne na základe akéhosi všeobecného záveru, ktorým súd bez ďalšieho len zhodnotí (odhadne) dopad rozhodnutia, ktorým by sa náhrada trov súdneho konania priznala niektorej zo strán sporu. Napríklad v prípade, že súd sformuluje záver o tom, že rozhodnutie o priznaní nároku na náhradu trov konania by výrazne nepriaznivo zasiahlo do majetkovej sféry sporovej strany nachádzajúcej sa vo vážnej sociálnej a majetkovej situácii, je nevyhnutné nielen to, aby sa súd posudzovaním sociálnej a majetkovej situácie sporovej strany reálne zaoberal, ale aby v rámci odôvodnenia rozhodnutia aj uviedol, na základe vykonania akých dôkazov takýto svoj záver ustálil.
Rovnako nestačí, ak súd v rámci odôvodňovania rozhodnutia len odkáže na výpoveď strany sporu, v ktorej strana sporu uvádza dôvody oprávňujúce súd rozhodnúť podľa § 257 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorým súd nepriznal strane sporu nárok na náhradu trov konania musí byť vždy možné jednoznačne zistiť, z akých dôkazných prostriedkov čerpal súd svoje zistenia, na ktorých základe nakoniec ustálil záver, že daný posudzovaný prípad spĺňa podmienky uvedené v § 257 CSP. Nerešpektovanie vyššie načrtnutých požiadaviek zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu o nepriznaní trov súdneho konania
Rozhodnutie o nepriznaní trov nemôže byť prekvapivé
Napriek skutočnosti, že súd o aplikácii ustanovenia § 257 CSP rozhoduje ex offo, súd nikdy nemôže dospieť k vnútornému presvedčeniu o potrebe aplikovania ustanovenia § 257 CSP bez toho, aby strane, ktorá by inak trovy získala, tento svoj právny názor neoznámil ešte pred prijatím takéhoto rozhodnutia, pričom dotknutá sporová strana by sa o takomto právnom posúdení dozvedela až zo samotného rozhodnutia súdu. Inými slovami, rozhodnutie súdu podľa § 257 CSP rozhodne nemôže byť prekvapivé a súd preto musí v prípade použitia tohto procesného ustanovenia vytvoriť dostatočný procesný priestor na to, aby strany sporu mali možnosť vyjadriť svoje stanovisko k potenciálnej aplikácii tohto ustanovenia ešte pred prijatím samotného rozhodnutia o nepriznaní nároku na náhradu trov súdneho konania.
Zhrnutie
Napriek skutočnosti, že ustanovenie § 257 CSP je naozaj pomerne všeobecným procesným ustanovím, ktoré vďaka svojej textácii dáva pri jeho interpretácii a aplikácii súdom pomerne voľnú ruku, je zrejmé, že realizácia diskrečného práva súdu ani v tomto prípade nie je neobmedzená a musí sa pohybovať v určitých rámcoch (mantineloch), ktorých súradnice sa pokúsil bližšie špecifikovať práve predchádzajúci text.
JUDr. Milan Malata,
partner
JUDr. Juraj Martaus, PhD.,
advokátsky koncipient
Apollo Business Center II
Prievozská 4/B
821 09 Bratislava
Tel.: +421 2 321 130 31
Fax: +421 2 321 441 48
email: office@mph-advocates.com
_____________________
[1] Z dôvodu dodržania presnosti je nutné zvýrazniť, že v zmysle platného zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („CSP“) nie všetky náklady vynaložené stranami sporu v súdnom konaní možno označiť za trovy súdneho konania. Za trovy súdneho konania sú len tie výdavky sporových strán, ktoré tvoria v zmysle ustanovenia § 255 a nasl. CSP tzv. spôsobilý predmet náhrady.
[2] Bližšie pozri: ustanovenia § 255 a § 256 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
[3] V zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 OSP mali súdy prihliadať najmä na to, či účastník konania, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril.
[4] Bližšie pozri: Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, tlač č. 1333, k dispozici >>> zde.
[5] Bližšie pozri: BARICOVÁ, J.: Komentár k § 257 [Dôvody hodné osobitného zreteľa], In Števček, M., Ficová, S., Baricová, K., Mesiarkinová, S., Bajánková J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 942.
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk