Minulý rok Najvyšší súd Českej republiky rozhodol v prospech syna, ktorý vedome pomáhal svojmu smrteľne chorému otcovi pri samovražde. Eminentný podpredseda súdu a člen senátu, doktor Roman Fiala, totiž interpretoval český občiansky zákonník tak odvážne, ako to doposiaľ v rozhodovacej praxi českých súdov nebolo zvykom. Tým umožnil synovi, ktorý už bol skôr v trestnom konaní potrestaný podmienečným odňatím slobody, dediť po svojom nebohom otcovi.

Pomoc pri samovražde z pohľadu súdov

Otec bol smrteľne chorý (lekári mu diagnostikovali chorobu ALS) a jeho rozhodnutie opustiť tento svet bolo dobrovoľné. Syn mu pomohol tak, že mu zabezpečil nielen presun na miesto, na ktorom sa rozhodol samovraždu spáchať, ale dodal mu aj všetky veci potrebné na jej spáchanie. Po tom, čo syn opustil miesto činu, mu otec ešte napísal poslednú správu so slovami, že ho má rád. Následne sa osobne dostavil na mestské riaditeľstvo polície, na ktorom nepravdivo nahlásil, že jeho otec je nezvestný (syn vedel, že jeho otec chce spáchať samovraždu a s najväčšou pravdepodobnosťou ju už spáchal) a polícii predložil otcom napísaný list na rozlúčku. Po vykonaní dokazovania ho trestný súd uznal vinným z účasti na samovražde a bol mu uložený podmienečný trest odňatia slobody.

Mestský súd v Brne konajúci o pozostalosti konštatoval, že je viazaný rozhodnutím trestného súdu. Z toho dôvodu bol syn poručiteľa z dedičského konania vylúčený, nakoľko sa z dôvodu asistencie pri samovražde stal dedičsky nespôsobilým.[1] Súd za relevantnú nepovažoval skutočnosť, ktorá by synovo právo dediť posilňovala, a to že poručiteľ zanechal list na rozlúčku, v ktorom uviedol: „Vše odkazují svému synovi.“ Dedičské konanie sa teda pôvodne začalo bez účasti syna, iba s pozostalou sestrou zomrelého a mužovými dvomi synovcami.

Pozostalý syn poručiteľa proti rozhodnutiu Mestského súdu v Brne podal odvolanie, na ktoré Krajský súd v Brne reagoval potvrdzujúcim rozhodnutím. S takýmto výsledkom sa ale syn neuspokojil – podal proti rozhodnutiu dovolanie na Najvyšší súd Českej republiky, ako aj ústavnú sťažnosť (neskôr zamietnutú). Syn v dovolaní a ústavnej sťažnosti zdôraznil, že trestného činu sa mal dopustiť v súlade s vôľou svojho otca a na základe jeho želania, teda nie proti nemu alebo proti jeho vôli.

Česká právna úprava dedičskej spôsobilosti

Podľa § 1481 českého zákona č. 89/2012 Sb., Občanský zákoník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník ČR“) je „z dědického práva vyloučen, kdo se dopustil činu povahy úmyslného trestného činu proti zůstaviteli, jeho předku, potomku nebo manželu nebo zavrženíhodného činu proti zůstavitelově poslední vůli, zejména tím, že zůstavitele k projevu poslední vůle donutil nebo lstivě svedl, projev poslední vůle zůstaviteli překazil nebo jeho poslední pořízení zatajil, zfalšoval, podvrhl nebo úmyslně zničil, ledaže mu zůstavitel tento čin výslovně prominul.“[2]

Súd konajúci o pozostalosti uviedol, že je viazaný predošlým rozhodnutím súdu v trestnom konaní, a teda nepreskúmaval otázku, či syn spáchal trestný čin alebo nie. Avšak otázku, či tento trestný čin bol spáchaný proti poručiteľovi podľa § 1481 Občianskeho zákonníka ČR, mal posúdiť už sám. Napriek všetkým známym skutočnostiam, synovo konanie súd vyhodnotil  ako čin povahy úmyselného trestného činu proti poručiteľovi – účasť na poručiteľovej samovražde.

Okrem vyššie uvedeného, list, ktorý poručiteľ pred smrťou napísal, súd konajúci o pozostalosti vyhodnotil ako formálne platný holografický závet. Z materiálneho hľadiska však videl problém v skutočnosti, že nemožno odpustiť trestný alebo zavrhnutiahodný čin ešte pred jeho spáchaním. Navyše, poručiteľovu vetu „všetko odkazujem svojmu synovi,“ nepovažoval súd za výslovné odpustenie trestného činu.

Ak sa na inštitút odpustenia v Občianskom zákonníku ČR pozrieme prizmou historického výkladu, vo všetkých predchádzajúcich občianskych zákonníkoch platných na českom území, vrátane medzivojnových osnov, postačovalo i odpustenie konkludentné (svedčí o tom aj česká judikatúra). K následnému sprísneniu došlo až v záverečnej fáze rekodifikácie (približne na jeseň až v zime roku 2011). Dokonca rekodifikačný návrh zákona, odoslaný do Legislatívnej rady vlády ČR v apríli roku 2011, túto požiadavku výslovnosti ešte neobsahoval.[3] A teda i základným logickým argumentom a contrario možno vyvodiť, že postačovalo konkludentné odpustenie.

Pomoc pri samovražde z pohľadu Najvyššieho súdu Českej republiky

Dovolaním syna sa prípad dostal až na Najvyšší súd ČR. Základnou otázkou, ktorá ešte doposiaľ nebola v rozhodovacej praxi českých súdov riešená, bola tá, či „dedičom spáchaný čin účasti na samovražde poručiteľa smeruje proti poručiteľovi, alebo „postačí“ právoplatný rozsudok súdu vydaný v trestnom konaní o tom, že bol tento trestný čin povahy úmyselného trestného činu spáchaný a že ho spáchal dedič.“

Najvyšší súd ČR sa na aktuálne platnú a účinnú legislatívu pozrel prizmou historického výkladu. Občiansky zákonník ČR účinný od 01.01.2014 v ustanovení § 1481 preformuloval jeho znenie z pôvodného „kto sa dopustil úmyselného trestného činu proti poručiteľovi“ na nové „kto sa dopustil činu povahy úmyselného trestného činu proti poručiteľovi.“ Táto formulácia mala predovšetkým odstrániť pochybnosti, či aj osoby trestne nezodpovedné (pre nedostatok veku alebo príčetnosti), sú z dedenia vylúčené.

Najvyšší súd ČR zohľadnil všetky okolnosti spáchania činu, vrátane poručiteľovho listu na rozlúčku, ako aj jeho poslednej správy synovi a dospel k záveru, že trestný čin nesmeroval voči poručiteľovi, ale bol spáchaný v súlade s jeho vôľou. Bolo očividné, že syn konal v súlade s poručiteľovou vôľou a bol mu za jeho „pomoc“ zjavne aj vďačný. V dedičskom konaní je teda súd konajúci o pozostalosti viazaný rozhodnutím súdu vydaným v trestnom konaní, ale len v otázke spáchania trestného činu. Otázku, či bol trestný čin spáchaný proti poručiteľovi, majú súdy konajúce o pozostalosti už vyhodnotiť samy, s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu.

Najvyšší súd ČR preto vyhodnotil, že syn sa nestal dedičsky nespôsobilým a navyše by nebolo spravodlivé trestať syna „dvakrát“, teda odsúdením na podmienečný trest odňatia slobody, ako aj vylúčením dedičského práva po poručiteľovi.

Nosnou myšlienkou konečného rozhodnutia dovolacieho súdu bol záver, že vždy treba posudzovať okolnosti naplnenia dedičskej nespôsobilosti individuálne a v celom kontexte, a preto za určitých okolností asistencia pri samovražde nie je trestným činom proti poručiteľovi, ktorý by spôsoboval dedičskú nespôsobilosť. [4]

Slovenská právna úprava dedičskej spôsobilosti

V rámci slovenskej právnej úpravy je taktiež hlavným predpokladom dedenia dedičská spôsobilosť. Zákon č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník SR“) taxatívne vypočítava dôvody, ktoré ex lege spôsobia dedičskú nespôsobilosť osoby bez potreby dodatočného prejavu vôle poručiteľa.[5]

Ustanovenie § 469 Občianskeho zákonníka SR znie: „Nededí, kto sa dopustil úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom alebo zavrhnutia hodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Môže však dediť, ak mu poručiteľ tento čin odpustil.“[6]

Keďže sa jedná o taxatívny výpočet osôb, proti ktorým musí smerovať úmyselný trestný čin (potenciálneho) dediča, spáchanie úmyselného trestného činu proti inej osobe, než spomenutej v tomto ustanovení, nemá vplyv na jeho dedičskú spôsobilosť. Na dediča, ktorý naplní niektorý z dôvodov dedičskej nespôsobilosti sa hladí, akoby ani neexistoval; z dedenia je úplne vylúčený. Na dedičskú nespôsobilosť prihliada súd (poverený notár[7]) z úradnej povinnosti. Dedičskej nespôsobilosti môže (potenciálneho) dediča zbaviť len samotný poručiteľ ešte za jeho života, a trvá len do momentu, kým poručiteľ dedičovi neodpustí. Odpustenie následne už s najväčšou pravdepodobnosťou, z dôvodu princípu právnej istoty a zákazu zneužitia práva, nie je možné odvolať.

Vznik dedičskej nespôsobilosti nie je podmienený tým, že osoba musí byť za takýto trestný čin odsúdená, ani že voči nej bolo začaté trestné stíhanie. Jediný význam pre dedičskú spôsobilosť má skutočnosť, či osoba spáchala úmyselný trestný čin proti poručiteľovi ešte za jeho života.[8]

V prípade, že bol dedič za takýto trestný čin aj odsúdený, súd je v rámci dedičského konania takýmto vydaným rozhodnutím viazaný, avšak Ústavný súd Slovenskej republiky povedal, že „pre rozhodovaciu prax bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky konštatované, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, avšak súd ním nie je viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne konformného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov.“[9]

Druhým dôvodom dedičskej nespôsobilosti je zavrhnutiahodné konanie (potenciálneho) dediča proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Dedičskú nespôsobilosť vyvoláva nielen konanie proti závetu, ale aj proti iným dokumentom, ktoré predstavujú poslednú vôľu poručiteľa, alebo s ňou úzko súvisia. Konanie namierené proti poslednej vôli poručiteľa nemusí však napĺňať skutkovú podstatu trestného činu, ale musí ísť o konanie zavrhnutiahodné.

Zákon presne nešpecifikuje, aké konanie je považované za zavrhnutiahodné, preto sa posúdenie tejto otázky vždy vykonáva individuálne a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu. K zavrhnutiahodnému konaniu proti prejavu poslednej vôle poručiteľa môže dosť nielen počas života poručiteľa, ale taktiež aj po jeho smrti.[10]

Poručiteľ má ako jediný možnosť odvrátiť dedičskú nespôsobilosť (potenciálneho) dediča tým, že urobí prejav vôle smerujúci k odpusteniu. Odpustenie je jednostranným právnym úkonom poručiteľa, pre ktorý zákon nevyžaduje žiadnu osobitnú formu, najmä nevyžaduje, že sa tak má stať formou závetu.[11] Poručiteľ môže dedičovi odpustiť písomne, ústne, alebo aj konkludentne (na rozdiel od súčasnej českej právnej úpravy) avšak odpustenie musí spĺňať všetky náležitosti platného právneho úkonu (náležitosti subjektu, náležitosti vôle, náležitosti prejavu vôle a náležitosti predmetu právneho úkonu).

Z prejavu vôle poručiteľa musí byť zjavné, že dedičovi odpúšťa, a aj čo konkrétne mu odpúšťa. Musí taktiež vedieť o všetkých rozhodujúcich okolnostiach, ktoré sú významné na posúdenie závažnosti konania dediča, a preto nie je vylúčené priznať relevanciu aj takému prejavu vôle poručiteľa, ktorým odpúšťa dedičovi všetko, čoho sa dopustil.[12]

Takéto prípady sa však objavujú len výnimočne a ich posúdenie bude závisieť od okolnosti daného prípadu. Je však úplne vylúčené, aby poručiteľ odpustil svojmu dedičovi také skutky, ktorých by sa mohol dopustiť v budúcnosti. Je tomu tak z dôvodu vzájomných bŕzd a protiváh v slovenskom práve, ako aj súkromnoprávneho princípu rovnosti a vyváženosti účastníkov záväzkových vzťahov, keďže takýmto úkonom by sa (budúci) poručiteľ dostal do nevýhodnej pozície, keďže by sa dedičovi prakticky automaticky ospravedlňovali prípadné trestné činy. V takom prípade by síce (budúcemu) poručiteľovi zostávala možnosť vydedenia, avšak jeden z taxatívne vymedzených prípadov zakladajúcich právo vydediť potomka znie, že musí byť odsúdený za úmyselný trestný čin na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka.

Pri dedičskej nespôsobilosti sa v porovnaní s inštitútom vydedenia vyžaduje len spáchanie (nie odsúdenie) trestného činu voči poručiteľovi a iným, taxatívne vymedzeným osobám a páchateľ musí byť odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní najmenej jedného roka (pri dedičskej nespôsobilosti trest ani len nemusí byť uložený).

Okresný súd v Trenčíne sa už dávnejšie zaoberal prípadom dedičskej nespôsobilosti, v ktorom zamietol žalobu navrhovateľky o tom, že odporca je nespôsobilý dediť. V konaní bolo preukázané, že odporca sa koncom roka 1990 dopustil úmyselného trestného činu krádeže finančných prostriedkov navrhovateľky a poručiteľky. Bolo nesporné, že poručiteľke bol tento čin známy a jej následné správanie nenaznačovalo, že by z neho chcela vyvodiť následky voči odporcovi. Súd vyslovil názor, že poručiteľka mu tento čin mlčky odpustila. Ďalšie činy odporcu, ktorých sa mal, podľa tvrdení navrhovateľky dopustiť voči poručiteľke, a ktoré by zakladali jeho dedičskú nespôsobilosť, boli znaleckým dokazovaním vylúčené. Navrhovateľka teda neuniesla dôkazné bremeno, nakoľko nedokázala súdu predložiť žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by preukazovali odporcovu dedičskú nespôsobilosť. Na základe toho súd jej žalobný návrh zamietol.[13]

Záver

Na záver by sme mohli zhrnúť dva hlavné rozdiely medzi českým a slovenským právnym poriadkom, ktoré spočívajú v spôsobe prejavu vôle poručiteľa smerujúcemu k odpusteniu, ako aj v znení ustanovení o dedičskej nespôsobilosti.

Kým podľa Občianskeho zákonníka ČR je odpustenie možné iba výslovne, podľa Občianskeho zákonníka SR môže poručiteľ (potenciálnemu) dedičovi odpustiť písomne, ústne, alebo aj mlčky (konkludentne), avšak odpustenie musí spĺňať podmienky platného právneho úkonu.

Druhým rozdielom je samotná textácia ustanovení o dedičskej nespôsobilosti. Podľa § 1481 Občianskeho zákonníka ČR je „z dedenia vylúčený ten, kto sa dopustil činu povahy úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho predkom, potomkom alebo manželovi alebo zavrhnutiahodného činu proti poručiteľovej poslednej vôli, najmä tým, že poručiteľa k prejavu poslednej vôle donútil alebo ľstivo zviedol, prejav poslednej vôle jeho posledné obstaranie zatajil, sfalšoval, podvrhol alebo úmyselne zničil, ibaže mu poručiteľ tento čin výslovne odpustil.“[14]

Podľa § 469 Občianskeho zákonníka SR „nededí, kto sa dopustil úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom alebo zavrhnutia hodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Môže však dediť, ak mu poručiteľ tento čin odpustil.“[15]

Občiansky zákonník ČR hovorí o čine povahy úmyselného trestného činu proti poručiteľovi a Občiansky zákonník SR hovorí o úmyselnom trestnom čine proti poručiteľovi. Ako povedal Ústavný súd Slovenskej republiky, súdy nie sú doslovným textom zákona absolútne viazané a môžu sa od nich odchýliť, ak to zo závažných dôvodov vyžaduje účel samotného zákona.

Zastávame preto názor, že v tomto prípade sa muž dopustil úmyselného trestného činu, ale nedopustil sa činu proti poručiteľovi. Považujeme za nevyhnutné vykladať právo ľudsky a racionálne, a teda muž sa nemohol dopustiť činu proti poručiteľovi, ak konal v súlade s poručiteľovou vôľou, o čom niet pochýb. Myslíme si, že muž by mal byť spôsobilým dedičom aj podľa slovenského práva, pretože by nebolo spravodlivé, aby bol potrestaný trikrát – v trestnom konaní, v dedičskom konaní a ešte aj potrestaný životom, pretože stratil jednu z najbližších osôb vo svojom živote – svojho otca.

JUDr. Bc. Ján Falath,
partner

Martin Herczeg,
paralegal

FALATH & PARTNERS, advokátska kancelária

Zochova 14A
811 03 Bratislava – Staré Mesto

mobil: +421 905 866 438
e-mail: office@falathpartners.sk