Čl. 53 Prepracovaného nariadenia zakotvuje právo každého zahraničného veriteľa prihlásiť svoje pohľadávky do insolvenčného konania. Toto právo vyplýva z princípu rovnakého zaobchádzania s veriteľmi[2] a samozrejme, princípu univerzality.[3] Pod pojmom „zahraničný veriteľ“ rozumieme veriteľa, ktorý má svoj obvyklý pobyt, bydlisko alebo registrované sídlo v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa začalo konanie, vrátane daňových orgánov a orgánov sociálneho zabezpečenia.[4] Táto definícia sa neviaže na občianstvo. Naopak, práva veriteľov, ktorí majú svoj obvyklý pobyt, bydlisko alebo registrované sídlo na území toho členského štátu, v ktorom sa vedie insolvenčné konanie, sa riadia lex fori concursus (čl. 7(2)(g) a (h) Prepracovaného nariadenia). To isté platí pre veriteľov, ktorí majú pobyt, bydlisko alebo registrované sídlo mimo územia Únie. Pod pojmom „územie Únie“ rozumie len územie tých členských štátov, ktoré sú viazané Prepracovaným nariadením (teda všetky okrem Dánska). Za zmienku však stojí to, že veritelia z Dánska majú právo prihlásiť svoje pohľadávky v insolvenčných konaniach začatých na území iných členských štátov na základe princípu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti podľa čl. 18 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie.

Orgány verejnej moci ako veritelia

Čl. 53 Prepracovaného nariadenia zahŕňa aj daňové úrady a orgány sociálneho zabezpečenia[5] vrátane garančných fondov. Právo prihlasovať pohľadávky má aj každý veriteľ pohľadávky vzniknutej na základe verejného práva. Na strane druhej, čl. 53 negarantuje veriteľom verejnoprávnych pohľadávok rovnaké poradie aké by mali v insolvenčnom konaní vo svojom domovskom členskom štáte.[6] Takýto veritelia preto budú musieť akceptovať nižšie poradie alebo inú kategóriu svojich pohľadávok a tak budú pravdepodobne preferovať prihlasovanie do vedľajších insolvenčných konaní za účelom zabezpečenia vyššieho poradia a s tým súvisiaceho uspokojenia svojich pohľadávok, keďže poradie pohľadávok v územných konaniach upravuje lokálne právo. Prepracované nariadenie posilňuje postavenie veriteľov verejnoprávnych pohľadávok tiež v tom, že podľa čl. 3(4)(b)(ii) právo podať žiadosť o začatie nezávislého územného insolvenčného konania má aj orgán verejnej moci, ktorý má podľa práva členského štátu, na ktorého území sa podnik dlžníka nachádza, právomoc podať žiadosť o začatie insolvenčného konania. Doteraz orgány verejnej moci takéto oprávnenie nemali. V tomto prípade sa jedná o priamu reakciu na prípad Zaza Retail[7], v ktorom belgický prokurátor neúspešne žiadal o začatie nezávislého územného insolvenčného konania voči belgickému podniku holandskej spoločnosti Zaza Retail v čase, kedy ešte nebolo začaté hlavné insolvenčné konanie v Holandsku.[8]

Akékoľvek komunikačné prostriedky

Prepracované nariadenie umožňuje zahraničným veriteľom prihlásiť svoje pohľadávky prostredníctvom akýchkoľvek komunikačných prostriedkov, ktoré sú prípustné podľa práva štátu, v ktorom sa začalo konanie. Slovné spojenie „prostredníctvom akýchkoľvek komunikačných prostriedkov“ nahradilo podmienku „písomného“ prihlasovania pohľadávok podľa Pôvodného nariadenia (čl. 39).[9]

Nepovinné zastúpenie advokátom

Prepracované nariadenie v záujme minimalizovania nákladov prihlasovania pohľadávok stanovuje, že na prihlasovanie pohľadávok členské štáty nemôžu stanoviť podmienku obligatórneho zastúpenia advokátom. Avšak v prípade, že prihláška pohľadávky bude správcom popretá, právne zastúpenie v určovacom spore môže byť podľa práva niektorých členských štátov obligatórne.

Uplatňovanie práv veriteľov a Cross-filing

Právo prihlasovať pohľadávky podľa čl. 53 Prepracovaného nariadenia sa odlišuje od uplatňovania práv veriteľov podľa čl. 45, podľa ktorého každý veriteľ môže prihlásiť svoju pohľadávku v hlavnom insolvenčnom konaní a v ktoromkoľvek vedľajšom insolvenčnom konaní. Účelom čl. 45 je zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie s veriteľmi v prípadoch, kedy dôjde k začatiu viacerých insolvenčných konaní ohľadne toho istého dlžníka, a to prostredníctvom paralelného prihlasovania pohľadávok do týchto konaní (cross-filing). Podľa Recitálu 63 by sa v takýchto prípadoch malo koordinovať rozdelenie výťažku. Každý veriteľ by mal možnosť ponechať si to, čo prijal v priebehu insolvenčného konania, ale nárok na podiel z celkového majetku v iných konaniach by mal mať len vtedy, ak ostatní veritelia s rovnakým postavením dostali tú istú pomernú časť svojich pohľadávok.

Povinnosť informovať veriteľov

Čl. 54(1) Prepracovaného nariadenia stanovuje súdu alebo správcovi povinnosť hneď po začatí insolvenčného konania okamžite informovať známych zahraničných veriteľov o začatí insolvenčného konania. Dôvodom stanovenia takejto povinnosti je predpoklad, že zahraniční veritelia nemajú prístup k lokálnym médiám a registrom, prípadne taký prístup by bol finančne nákladný, čo by bolo v rozpore so zákazom ich diskriminácie. Táto informačná povinnosť sa však nevzťahuje na miestnych veriteľov a veriteľov zo štátov mimo Únie. Prepracované nariadenie nedefinuje pojem „známi“ veritelia, ale rozumieme pod ním tých veriteľov, o ktorých sa súd alebo správca dozvie pri výkone svojej činnosti.[10]

Spôsob a obsah oznámenia

Podľa čl. 54(2) Prepracovaného nariadenia sa na oznámenie o začatí insolvenčného konania známym zahraničným veriteľom vyžaduje individuálny oznam. Súčasťou oznamu sú časové lehoty, pokuty[11] stanovené v súvislosti s týmito časovými lehotami, označenie orgánu alebo úradu oprávneného prijímať prihlášky pohľadávok a všetky ostatné opatrenia stanovené lex fori concursus. V tomto oznámení sa musí tiež uviesť aj to, či veritelia, ktorých pohľadávky sú prednostné alebo kryté vecným právom, musia svoje pohľadávky prihlasovať. K oznamu sa pripojí aj kópia štandardného formulára prihlášky pohľadávok alebo informácia o tom, kde je takýto formulár k dispozícii.
 
Individuálny oznam má formu štandardného formulára, ktorý je ustanovený v súlade s čl. 88 Prepracovaného nariadenia,[12] pričom je zverejnený na Európskom portáli elektronickej justície ako „Oznam o insolvenčnom konaní.“ V zmysle čl. 54 (1) v spojení s (3) Prepracovaného nariadenia má príslušný súd členského štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie, respektíve správca vymenovaný týmto súdom po začatí insolvenčného konania povinnosť okamžite informovať všetkých známych zahraničných veriteľov prostredníctvom už spomínaného oznamu o insolvenčnom konaní. Oznam sa bude zasielať v úradnom jazyku štátu, v ktorom sa konanie začalo, alebo ak je v danom členskom štáte viacero úradných jazykov, v úradnom jazyku alebo v jednom z úradných jazykov miesta, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie, alebo v inom jazyku, ktorý daný štát uviedol ako ním akceptovateľný za predpokladu, že tomuto jazyku budú zahraniční veritelia lepšie rozumieť.[13] Názov oznamu však musí byť vždy uvedený vo všetkých úradných jazykoch inštitúcií Únie.

V spotrebiteľských konkurzoch, kde sa od veriteľov nevyžaduje prihlásenie pohľadávok, nie je použitie štandardného formulára povinné (čl. 54 ods. 4).

Čas informačnej povinnosti

Povinnosť informovať veriteľov je stanovená „okamžite“, pričom tento pojem sa má vykladať vždy vo vzťahu k okolnostiam konkrétneho prípadu.[14]

Postup prihlasovania pohľadávok

Podľa čl. 55 Prepracovaného nariadenia môže každý zahraničný veriteľ prihlásiť svoju pohľadávku prostredníctvom štandardného formulára prihlášky pohľadávok ustanoveného v súlade s čl. 88. Účelom tohto ustanovenia je v čo najväčšej miere odstrániť zahraničným veriteľom prekážky pri prihlasovaní pohľadávok. Postup prihlasovania pohľadávok sa výrazne líši od úpravy v Pôvodnom nariadení, za účinnosti ktorého sa vyžadovala ingerencia lokálneho právneho poradcu na posúdenie presných požiadaviek na prihlasovanie pohľadávok, s čím boli spojené náklady, prípadne náklady si vyžiadali preklady listín do úradného jazyka štátu, v ktorom sa začalo konanie. Čl. 55 sa snaží odstrániť tieto prekážky spojené s prihlasovaním pohľadávok zavedením štandardného formulára prihlášky pohľadávok označeným ako „Prihláška pohľadávok“, ktorý predstavuje výnimku z lex fori concursus podľa čl. 7(2)(h) Prepracovaného nariadenia.

Čl. 55 spolu s čl. 53 významne nahrádzajú vnútroštátne procesné pravidlá prihlasovania pohľadávok jednotlivých členských štátov EÚ, ktoré nemôžu od zahraničných veriteľov požadovať informácie a údaje nad rámec stanovený ustanovením čl. 55(2) a rovnako nesmú vyžadovať prísnejšiu ako písomnú formu alebo odmietnuť prihlášku pohľadávky vyplnenú v inom oficiálnom jazyku ako je jazyk členského štátu, na území ktorého bolo konanie začaté a v neposlednom rade nesmú stanoviť kratšie lehoty na prihlasovanie pohľadávok ako stanovuje čl. 55(6) Prepracovaného nariadenia.

Jazyk prihlášok pohľadávok

Ustanovenie čl. 55(5) Prepracovaného nariadenia vylepšuje Pôvodné nariadenie v dvoch smeroch, po prvé, každý členský štát uvedie, či na účely prihlasovania pohľadávok akceptuje iný úradný jazyk inštitúcie EÚ, než svoj úradný jazyk, a po druhé, veriteľ už nie je limitovaný úradným jazykom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie alebo členského štátu, v ktorom má pobyt, trvalé bydlisko alebo sídlo (čl. 42(2) Pôvodného nariadenia), ale pohľadávky bude môcť prihlasovať v ktoromkoľvek úradnom jazyku inštitúcií Únie.

Lehota na prihlásenie pohľadávok

Čl. 55(6) Prepracovaného nariadenia zdôrazňuje, že lehoty na prihlasovanie pohľadávok sa spravujú lex fori concursus ale súčasne ho deroguje a stanovuje, že v prípade zahraničného veriteľa nesmie byť lehota na prihlásenie pohľadávky kratšia ako 30 dní od uverejnenia oznamu o začatí insolvenčného konania v insolvenčnom registri štátu, v ktorom sa začalo konanie. V prípade, že sa oznámenie v insolvenčnom registri nezverejňuje (čl. 24(4)), nesmie byť táto lehota kratšia ako 30 dní od informovania veriteľa podľa čl. 54 Prepracovaného nariadenia.

Následky nedostatočného preukázania pohľadávky

Čl. 55 ponecháva následky neúplnosti prihlášky na lex fori concursus. Súd ani správca nemajú povinnosť umožniť zahraničnému veriteľovi opravu alebo doplnenie štandardného formulára, ktorý bol vyplnený nesprávne. Na strane druhej, ak má súd, správca ale dlžník s právom nakladať s majetkom pochybnosti v súvislosti s prihlásenou pohľadávkou, sú povinní veriteľovi poskytnúť možnosť predloženia dodatočných dôkazov o existencii a sume tejto pohľadávky.

Insolvenčné registre

Vytvorenie insolvenčných registrov (čl. 24 až 28 Prepracovaného nariadenia) bez pochýb prinesie veriteľom prospech, pretože vyhľadávanie informácií o insolvenčných konaniach v zdrojoch iného členského štátu je zložité. Naviac, členské štáty využívajú rôzne nástroje na dosiahnutie publicity, ako napr. noviny, vestníky, úradné tabule, individuálne oznamy alebo online insolvenčné registre.

Pre ilustráciu môžeme poukázať na prípad Stojevic[15], kedy v krátkom čase po začatí hlavného konkurzného konania vo Veľkej Británii došlo voči rovnakému dlžníkovi k začatiu ďalšieho hlavného konkurzného konania v Rakúsku.

Práve z dôvodu predchádzania takýchto situácií, Prepracované nariadenie v čl. 24 stanovuje, že členské štáty vytvoria a budú na svojom území viesť jeden alebo viacero registrov, v ktorých sa budú uverejňovať informácie týkajúce sa insolvenčných konaní. Komisia zriadi decentralizovaný systém, ktorý zabezpečí vzájomné prepojenie insolvenčných registrov a ktorý bude pozostávať z insolvenčných registrov a z Európskeho portálu elektronickej justície, ktorý bude slúžiť ako centrálny elektronický verejný prístupový bod k informáciám v systéme. Za tým účelom Komisia príjme základné opatrenia do 26. júna 2019. Členské štáty zabezpečia, aby boli povinné informácie bezodplatne k dispozícii prostredníctvom systému vzájomného prepojenia insolvenčných registrov.

JUDr. Ivan Ikrényi, PhD., F.I.I.
partner

IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o.

Šoltésovej 2
811 08  Bratislava

Tel.: +421 2 50 10 21 11
Fax: +421 2 50 10 21 21
e-mail: office@ikrenyirehak.sk

_____________________________________
[1] Prepracované nariadenie nahradilo Nariadenie Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (ďalej len „Pôvodné nariadenie“).
[2] Viď Recitál 63 Prepracovaného nariadenia.
[3] Rozhodnutie o začatí hlavného insolvenčného konania sa v zmysle čl. 19 Prepracovaného nariadenia uznáva automaticky v rámci celej Únii, čo spravidla bráni individuálnemu vymáhaniu pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi. Z toho dôvodu by bolo v rozpore s princípom rovnakého zaobchádzania s veriteľmi, ak by zahraniční veritelia nemali rovnaký prístup do konania.
[4] Arg. čl. 2(12) Prepracovaného nariadenia.
[5] Viď Recitál 63 Prepracovaného nariadenia.
[6] Takéto obmedzenie má praktický význam, pretože pravidlá prednosti uspokojovania daňových pohľadávok a pohľadávok zo sociálneho zabezpečenia sa líšia v rámci celej EÚ. Tak napr. Nemecko alebo Estónsko úplne zrušili prednosť uspokojovania týchto pohľadávok v insolvenčných konaniach, Veľká Británia a Švédsko zrušili prednostné uspokojovanie daňových pohľadávok, Francúzsko, Grécko, Litva, Španielsko, Poľsko, Portugalsko vo svojich insolvenčných právnych predpisoch priznávajú rôzny stupeň prednostného uspokojovania daňových pohľadávok a pohľadávok zo sociálneho zabezpečenia
[7] Case C-112/10, judgment of 17 November 2011, Procureur-generaal bij het hof van beroep te Antwerpen v Zaza Retail B.V., ECLI:EU:C:2010:743.
[8] Podaním návrhu prokurátora sa malo zabrániť podniku vytvárať ďalšie dlhy, v dôsledku ktorých by sa znížilo uspokojenie verejnoprávnych pohľadávok. Súdny dvor vo veci judikoval, že pojem „veriteľ“ uvedený v článku 3 ods. 4 písm. b) Pôvodného nariadenia, ktorý sa používa na označenie okruhu osôb splnomocnených požiadať o začatie nezávislého územného konania, sa má vykladať v tom zmysle, že nezahŕňa orgán verejnej moci členského štátu, ktorý má podľa vnútroštátneho práva tohto štátu za úlohu konať vo všeobecnom záujme, avšak nezasahuje ani v postavení veriteľa, ani v mene a na účet veriteľov.
[9] Podmienku „písomnosti“ je nutné vnímať ako maximálnu podmienku stanovenú pre prihlasovanie pohľadávok, nad ktorú členské štáty už nemôžu ísť ďalším sprísňovaním (ako napr. rovnopis originálnych podkladov, rôzne vyhlásenia a pod.).
[10] Napr. z účtovníctva dlžníka, príloh k návrhu na začatie insolvenčného konania podaného na súd, prípadne akýchkoľvek iných relevantných listín.
[11] Použitie pojmu „pokuta“ nie je ideálne, pretože sa môže vykladať ako peňažná sankcia. Napr. nemecká alebo francuzska verzia nariadenia používa pojem „dôsledky“.
[12] Čl. 88 Prepracovaného nariadenia: „Komisia prijme vykonávacie akty, ktorými sa ustanovia a podľa potreby zmenia formuláre uvedené v článku 27 ods. 4, článkoch 54 a 55 a v článku 64 ods. 2. Uvedené vykonávacie akty sa prijmú v súlade s konzultačným postupom uvedeným v článku 89 ods. 2.“
[13] Tak napr. ak dôjde k začatiu insolvenčného konania vo Walese, jeden z oficiálnych jazykov je waleština. Individuálny oznam by mohol byť urobený napr. v angličtine. Prípadne oznam maďarského správcu by mohol byť taktiež v angličtine.
[14] Tak napr. v prípade C-294/02 Commission v AMI Semiconductor BVBA and others, bolo informovanie zahraničného veriteľa po 2,5 mesiacoch od začatia insolvenčného konania považované za oneskorené.
[15] Stojevic (Rakúsko) (2004) 28 R 225/04 w (Vyšší Regionálny súd vo Viedni); 8 Ob 135/04t (Najvyšší súd Rakúska); (Anglicko) [2006] EWHC 3447 (Ch).

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk