Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zamietol dovolanie žalobcu a v súvislosti s posúdením, či dovolateľom uplatnený dovolací dôvod bol vymedzený v zákonných mantineloch § 432 ods. 2 CSP a či bol splnený predpoklad prípustnosti dovolania ako prvé konštatoval, že zistenie, či z určitého správania účastníkov vyplýva nepochybne vôľa určitého obsahu, je zistením skutkovým; posúdenie právnych dôsledkov tejto vôle je posúdením právnym. Preto prijatie záveru všeobecného súdu o obsahu právneho úkonu (zmluvy) je posúdením právnym, predstavuje autoritatívnu interpretáciu právne relevantného prejavu súkromnej vôle, nie je teda zistením skutkovým, ale robením právnych poznatkov. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris).

Dovolací súd pri zodpovedaní na dovolateľkou nastolenú právnu otázku potom uzavrel, že na konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy nemožno usudzovať len na základe zistenia, že žalovaná proti užívateľovi jej nehnuteľnosti nezasahovala, ale prijímala od neho plnenia v podobe jej opráv a inkasa. Prejav vôle smerujúci k uzatvoreniu nájomnej zmluvy konkludentným spôsobom vyjadruje vôľu konajúcej osoby takým spôsobom, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu nezanecháva pochybnosti o tom, že:

1/ Tu bol úmysel vlastníčky nehnuteľnosti (žalovanej) dať ju do nájmu jeho užívateľovi; ponuka žalobcovi, že „keď chce, môže u nich prespať... kým si neurovná svoje veci“ však takýto úmysel - smerujúci k uzavretiu nájomnej zmluvy - jednoznačne nevyjadruje.

2/ Čo bolo obsahom zhodnej vôle účastníkov právneho vzťahu, t. j. že to bola dohoda o predmete nájmu a jeho odplatnosti; čo presne však malo byť predmetom nájmu, nedokázal ustáliť ani samotný žalobca (či byt v dome alebo celý rodinný dom a priľahlé stavby).

Zdroj:
Tlačové komuniké k rozhodnutiu k občianskoprávnej veci sp. zn. 4Cdo/91/2022, 3.7.2023