K bezpečnostnej spoľahlivosti podnikateľa

Bezpečnostné previerky podnikateľov upravuje § 43 a nasl. zákona č. 216/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností (ďalej len „Zákon“), pričom na vydanie potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti je príslušným správnym orgánom Národný bezpečnostný úrad (ďalej len „NBÚ“).

Jedným z kritérií vydania potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti podnikateľa je overenie bezpečnostnej spoľahlivosti podľa § 46 písm. c) Zákona.

Za bezpečnostne spoľahlivého podnikateľa sa tak považuje ten podnikateľ, u ktorého vykonaním bezpečnostnej previerky nebolo zistené bezpečnostné riziko.

Demonštratívny výpočet možných druhov bezpečnostných rizík uvádza § 49 ods. 2 Zákona, pričom, pod jedným z najširšie koncipovaných východísk bezpečnostného rizika vnímame práve § 49 ods. 2 písm. a) Zákona, ktorým je „konanie proti záujmom Slovenskej republiky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, medzinárodných stykov, hospodárskych záujmov štátu, chodu štátneho orgánu alebo proti záujmom, ktoré sa zaviazala Slovenská republika chrániť“. Medzi ne možno radiť aj napríklad porušenia predpisov na úseku daní.

Pod konaním proti záujmom Slovenskej republiky v oblasti hospodárskych záujmov štátu subsumuje NBÚ aj označenie podnikateľa z množiny osôb podozrivých zo spáchania ekonomického trestného činu.

Takáto osoba však nie je účastníkom trestného konania (tým sa stáva až vznesením obvinenia), a teda nie sú jej prístupné prostriedky obrany proti takémuto označeniu v trestnom konaní, ktoré môže mať vplyv aj na aspekt bezpečnostnej spoľahlivosti.

Práve v týchto situáciách, je však nevyhnutné, aby NBÚ  poskytlo možnosť brániť sa voči takémuto označeniu, inak sa potiera hranica zákonnosti a otvára priestor na arbitrárne rozhodovanie NBÚ v neprospech podnikateľa.

K zisťovaniu bezpečnostného rizika u podnikateľa

V zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [1] sa pod bezpečnostným rizikom (z porušenia zákona) považuje aj samotné podozrenie z existencie bezpečnostného rizika (podozrenie z porušenia zákona).

Nevyhnutným špecifikom zistenia bezpečnostného rizika na podozrení z jeho existencie je vykonanie „Testu pravdepodobnosti“, ku ktorému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti [2].

Test pravdepodobnosti zahŕňa predovšetkým nasledovné fázy:

1. ustálenie predbežného názoru NBÚ o možnej existencii bezpečnostného rizika, ktorý sa opiera o predbežné skutkové zistenia NBÚ;

2. poskytnutie dostatočného priestoru uviesť vlastné vysvetlenie podnikateľa k predbežným skutkovým zisteniam NBÚ, z ktorého NBÚ vyvodzuje pravdepodobnosť existencie bezpečnostného rizika;

3. skutková komparácia predbežného názoru NBÚ a poskytnutých vysvetlení podnikateľa;

4. vyhodnotenie najpravdepodobnejšej verzie zohľadňujúce tak predbežné skutkové zistenia NBÚ ako aj vysvetlenia podnikateľa spolu s doplňujúcim dokazovaním za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu v súlade so zásadami správneho práva [3].

Táto právna aplikácia vychádza aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu Českej republiky [4].

Podozrenie zo spáchania trestného činu ako bezpečnostné riziko

LEGATE v rámci právneho poradenstva v uvedenej oblasti vrátane zastúpenia v správnom súdnictve bránil klienta v obdobnom prípade pred NBÚ, Výborom Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ (ďalej len „Výbor“) ako aj Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky.

V správnom konaní, NBÚ a Výbor zastávali záver, že podozrenie zo spáchania trestného činu zakladá dôvod na odňatie potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti vydaného podľa Zákona.

V konaní pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky [5], sme rozhodujúci senát presvedčili, že: „Pokiaľ prvostupňový správny orgán bol toho názoru, že vo vzťahu k skutku, v dôsledku ktorého bolo začaté́ trestné stíhanie, zo strany žalobcu alebo osôb konajúcich v jeho mene prišlo ku konaniu voči hospodárskym záujmom státu, mal prvostupňový́ správny orgán takéto konanie preukázať̌.“

Ďalej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky pokračoval v úvahe hlbšie a dospel k názoru: „Za predpokladu výkladu práva spôsobom uvedeným v rozhodnutí žalovaného by miera pochybností o bezpečnostnom riziku bola tak nízko nastavená, že by rozhodovanie o bezpečnostnej previerke mohlo viesť k aj arbitrárnosti bez stanovenia jasných kritérií. Pokiaľ na strane žalobcu existuje konanie proti záujmom Slovenskej republiky, je potrebné toto konanie pomenovať. Eventualita, že v budúcnosti bude na základe začatého trestného stíhania vznesené obvinenie žalobcovi alebo iným osobám konajúcim v mene žalobcu, je pre preukázanie bezpečnostného rizika nedostatočná.“

Uvedený názor považujeme za mimoriadne významný okrem iného z pohľadu doplňujúceho výkladu kritérií „Testu pravdepodobnosti“, ktorý doposiaľ v rámci rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky neodznel.

Súd v predmetnej veci vzal tiež v úvahu skutočnosť, že trestné stíhanie trvajúce viac ako 5 rokov v tejto súvislosti významne oslabuje argumentačnú oporu NBÚ a Výboru.

Je teda dôležité, aby v prípadoch kedy napĺňanie cieľov zákona na ochranu národných záujmov zveruje vyššiu mieru úvahy správnym orgánom boli rozhodnutia obzvlášť odôvodnené a komplexné.

Tenká hranica medzi zákonnosťou a arbitrárnosťou rozhodnutia zakladá povinnosť správnemu orgánu sa náležite vysporiadať nielen s podozrením, ale aj s jeho relevantnosťou (z pohľadu hodnotenia pravdepodobnosti existencie bezpečnostného rizika) a tiež s mierou relevancie bezpečnostného rizika.

Záver

Podozrenie zo spáchania trestného činu bez vzneseného obvinenia samo o sebe nezakladá ani pravdepodobnosť existencie a ani samotnú existenciu bezpečnostného rizika.

Pre odňatie potvrdenia o priemyselnej bezpečnosti na základe podozrenia z existencie bezpečnostného rizika musí Národný bezpečnostný úrad riadne vykonať spoľahlivé zistenie skutkového stavu okrem iného aj prostredníctvom “Testu pravdepodobnosti“.

JUDr. Norbert Havrila,
partner

 
LEGATE, s.r.o.

Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava

Tel: +421 262 527 561
E-mail: info@legate.sk

[1] Viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž/7/2016 zo dňa 20.06.2019, sp. zn. 10 Snr/1/2017 zo dňa 27.09.2017, 3 Snr/1/2017 zo dňa 16.05.2019, sp. zn. 2 Snr/1/2016 zo dňa 20.06.2019;

[2] Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Snr/1/2017 zo dňa 27.09.2017;

[3] Viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžr/68/2011 zo dňa 27.03.2012;

[4] Viď napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7 As 31/2011 – 101 zo dňa 25.11.2011;

[5] Viď Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.: 12 Snr/1/2021 zo dňa 15.05.2023;