V oboch procesných kódexoch zákonodarca doplnil nasledovné ustanovenie: „Súd posudzuje vecné odôvodnenie odporu miernejšie, ak je žalovaný spotrebiteľom.“

Citované ustanovenie predstavuje výsledok rozsiahleho legislatívneho procesu, ktorého cieľom bolo naplniť úmysel zákonodarcu spočívajúci v zabezpečení ochrany spotrebiteľov pri súčasnom zachovaní princípu rovnosti sporových strán.

Vecné odôvodnenie odporu v zmysle doterajších právnych predpisov

Problematika vecného odôvodnenia odporu nie je v civilnom sporovom konaní novou témou.

V zmysle § 267 ods. 1 CSP: „Odpor proti platobnému rozkazu sa musí vecne odôvodniť. Ustanovenie § 129 sa pri nedostatku vecného odôvodnenia nepoužije. V odôvodnení žalovaný opíše rozhodujúce skutočnosti, o ktoré opiera svoju obranu proti uplatnenému nároku. K odporu pripojí listiny, na ktoré sa odvoláva, prípadne označí dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tom musí byť žalovaný v platobnom rozkaze poučený.“

Právna teória v tejto súvislosti uvádza, že nevyhnutnou náležitosťou odporu je jeho vecné odôvodnenie, ktoré treba vykladať ako odôvodnenie riadne, teda vecne odôvodnený odpor znamená odpor podaný s odôvodnením vo veci samej, teda so splnením si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Žalovaný musí vo svojom odpore nevyhnutne uviesť skutočnosti odôvodňujúce spochybnenie žalobcom tvrdeného nároku, a to buď v rovine skutkových tvrdení, alebo v rovine právneho posúdenia, nepostačuje iba faktická námietka, že s platobným rozkazom nesúhlasí a voči nemu podáva odpor. Rovnako nemožno za vecné považovať také odôvodnenie, v ktorom sú uvedené iba dôvody nesplnenia dlhu (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obo 403/1998) alebo odôvodnenie, ktorým žalovaný iba namieta súdom určenú lehotu na splnenie peňažnej povinnosti a domáha sa lehoty dlhšej (Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 Cob 41/2010.) [1]

Nesplnenie povinnosti vecne odôvodniť odpor je v zmysle § 267 ods. 2 písm. c) CSP sankcionované odmietnutím odporu a má za následok prehru v súdnom spore.

Vzhľadom na závažnosť zásahu do práv žalovaného zákon pripúšťa v zmysle § 357 písm. b) CSP odvolanie voči uzneseniu, ktorým bol odmietnutý odpor.

Obdobné práva prisudzuje žalovanému zákon o upomínacom konaní, keď žalovaný má v zmysle § 12 zákona č. 307/2016 Z. z. možnosť proti uzneseniu o odmietnutí odporu podať sťažnosť.

Posudzovanie vecného odôvodnenia odporu je vždy náležitosťou posúdenia konkrétneho sudcu v konkrétnom prípade, ktoré sa však môže líšiť.

Z pohľadu veriteľa je potrebné zdôrazniť, že proces rozhodovania o odmietnutí odporu má za následok predĺženie súdneho konania o niekoľko mesiacov či dokonca o rok. Vzhľadom na závažnosť praktického dopadu odmietnutia odporu je možné pozorovať tendenciu v prospech priklonenia sa na stranu dlžníka v prípade pochybností.

Legislatívny zámer

Za daného stavu zverejnilo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predbežnú informáciu o legislatívnom zámere s cieľom novelizácie procesných ustanovení s nasledovným zdôvodnením:

„Cieľom materiálu je prehodnotenie právnej úpravy upomínacieho konania a konania o platobnom rozkaze v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov najmä s ohľadom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie týkajúcu sa smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Navrhuje sa vypustenie povinnosti vecne odôvodniť odpor proti platobnému rozkazu, ktorý je podaný fyzickou osobou (žalovaným) v upomínacom konaní ako aj v konaní o platobnom rozkaze podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Súčasne sa navrhuje upraviť poučenie pre žalovaného v tejto súvislosti.

Platná a účinná právna úprava obsiahnutá v zákone č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov a v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov obsahuje povinnosť vecne odôvodniť odpor proti platobnému rozkazu (a to bez ohľadu či je žalovaným fyzická osoba alebo právnická osoba). Súčasne sa odôvodnenie odporu nevyžaduje ani v konaní o európskom platobnom rozkaze, ktoré sa uskutočňuje na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze.

Na základe navrhovanej právnej úpravy, fyzická osoba ako žalovaný nebude mať povinnosť vecne odôvodniť odpor podaný proti platobnému rozkazu, čím sa zjednoduší proces spojený s podaním odporu pre fyzické osoby a zlepší ich prístup k spravodlivosti.“ [2]

Jedným z hlavných argumentov zákonodarcu bol poukaz na nariadenie č. 1896/2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze (ďalej aj ako „nariadenie“). Podľa uvedeného nariadenia nie je odpor proti európskemu platobnému rozkazu potrebné odôvodniť.

Navrhovaná zákonná úprava však oproti Nariadeniu podľa nášho názoru vykazovala dve hlavné disproporcie.

Po prvé, článok 2 ods. 2 písm. d) Nariadenia uvádza: „Toto nariadenie sa nevzťahuje na pohľadávky, ktoré vznikli z mimozmluvných záväzkov, pokiaľ neboli predmetom dohody medzi stranami alebo nedošlo k uznaniu dlhu; alebo sa netýkajú vyrovnaných dlhov, ktoré vznikli zo spoločného vlastníctva majetku.“

Po druhé, odpor proti Európskemu platobnému rozkazu nemusí odôvodnený univerzálne, bez ohľadu na to, či je odporca fyzickou alebo právnickou osobou.

Nakoľko samotné nariadenie o Európskom platobnom rozkaze predpokladá využitie len v určitej časti prípadov je podľa nášho názoru potrebné porovnať tieto obmedzenia vo vzťahu k vnútroštátnym procesným predpisom.

Je potrebné poukázať na to, že Nariadenie umožňuje uplatnenie Európskeho platobného rozkazu len pri kontraktuálnych záväzkoch, nie pri deliktoch. V tejto súvislosti sa javilo ako neprimerané, aby povinnosti odôvodniť odpor boli zbavené plošne všetky fyzické osoby. Táto skupina môže zahŕňať i rozsahom menšie spory čí dokonca náhradu škody spôsobenú trestným činom.

Javí sa ako ťažko akceptovateľné, ak jedna strana musí kvalifikovane popísať dôvody podania žaloby prípadne zaplatiť súdny poplatok, a druhej strane postačuje podať neodôvodnený odpor. Takéto konanie by jednoznačne viedlo k neúmernému predlžovaniu súdnych konaní.

Zrušenie povinnosti odôvodniť odpor sa mohlo tiež negatívne dotknúť ustanovení § 273 a § 168 Civilného sporového poriadku. Je potrebné zdôrazniť, že ani výsledná podoba novely sa úplne nevysporiadala s niektorými aplikačnými problémami:

Podľa § 273 písm. a) CSP: „Súd môže aj bez nariadenia pojednávania rozhodnúť o žalobe podľa § 137 písm. a) rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak uznesením uložil žalovanému povinnosť v určenej lehote písomne vyjadriť sa k žalobe a v tomto svojom vyjadrení uviesť rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva, a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a žalovaný túto povinnosť bez vážneho dôvodu nesplnil.“

Je jednoznačné, že žalovaná strana bude v určitom bode súdneho konania vyzvaná na odôvodnenie svojho tvrdenia – nesúhlasu so žalobou. Neunesenie tohto bremena môže byť sankcionované za určitých podmienok rozsudkom pre zmeškanie. V praxi sa preto stierajú hranice medzi vydaním rozsudku pre zmeškanie a odmietnutím odporu ako následku absencie odôvodnenia, keď najzásadnejším rozdielom sa stáva dĺžka trvania konania.

Podľa § 168 a nasledujúcich CSP súd môže vo veci nariadiť predbežné prejednanie sporu. Nie je nám zrejmé, ako má súd realizovať predbežné prejednanie sporu bez toho, aby bol oboznámený so stanoviskom žalovanej strany. Opätovne tak možno dovodiť, že súdne konanie dospeje do štádia, kedy žalovaný bude musieť uviesť dôvody odporu.

Nariadenie ďalej uvádza, že konanie ním zavedené by malo slúžiť ako doplnkový a voliteľný prostriedok pre navrhovateľa, ktorý si naďalej môže zvoliť konanie podľa vnútroštátneho práva. Preto toto nariadenie ani nenahrádza, ani nezosúlaďuje existujúce mechanizmy vymáhania nepopretých pohľadávok podľa vnútroštátneho práva.

Koncepcia odporu voči Európskemu platobnému rozkazu je daná z veľkej časti odlišnými mechanizmami podľa jednotlivých právnych poriadkov a má zabrániť vzniku čisto procesnej nespravodlivosti. Pri postupe podľa vnútroštátneho práva je však priestor pre procesné omyly strany sporu minimálny.

Vyňatie výlučne fyzických osôb bez bližšej špecifikácie sa vo vyššie uvedenom kontexte javí ako značne diskriminačné jednak voči žalobcom a tiež voči právnickým osobám ako celku.

Posudzovanie odporu podaného spotrebiteľom

Zákonodarca nakoniec pristúpil k zúženiu povinnosti odôvodniť odpor iba pri spotrebiteľoch. Zákonodarca týmto krokom vyriešil rozpor s § 273 CSP, keď zákon nepripúšťa vydanie rozsudku pre zmeškanie voči spotrebiteľom. Naďalej je však podľa nášho názoru potrebné vykonávať test proporcionality zvýhodnenia spotrebiteľov voči ostatným subjektom.

Ochrana spotrebiteľa je v Slovenskej republike realizovaná rozsiahlym množstvom právnych noriem hmotnoprávnej ale i procesnoprávnej povahy. Ako príklad je možné uviesť, že platobný rozkaz je potrebné doručiť do vlastných rúk, súd prihliada na nekalé podmienky z úradnej povinnosti, na spotrebiteľa sa nevzťahujú ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania, spotrebiteľ je oslobodený od súdnych poplatkov. Táto ochrana sa vykonáva počas celého konania, vrátane konania pred vydaním platobného rozkazu. V prípade upomínacieho konania musel veriteľ spotrebiteľa vyzvať na splnenie dlhu v lehote 3 mesiacov pred podaním žaloby.

V súvislosti s prijatou novelizáciou podľa nášho názoru absentuje tiež mechanizmus, ktorý by garantoval, že ochrany sa dostane výlučne skutočným spotrebiteľom. Poukazujeme napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.: 5Obdo/52/2017 z 27.2.2018, ktoré uvádza, že by bolo v príkrom rozpore s dobrými mravmi, keby sa úspešne domohla nárokov na právnu ochranu osoba, ktorá spotrebiteľom nie je, nakoľko takáto ochrana prislúcha len skutočným spotrebiteľom.

Zhrnutie

Výsledné znenie zákonnej normy reflektuje najzávažnejšie pripomienky avšak zákonodarca nevyužil príležitosť komplexnejšie upraviť problematiku vecného odôvodnenia odporu. Ako príklad možno uviesť, že kým upomínacie konanie obsahuje možnosť požiadať v rámci odporu o splátkový kalendár, civilný sporový poriadok takýto inštitút nepozná a často sú to práve dlžníci ochotní splácať svoj dlh, ktorí sú znevýhodnení oproti neplatičom.

Sme toho názoru, že v sporovom konaní by naďalej mala byť zachovaná zásada formálnej pravdy, pričom prijaté zmeny vedú súd hlbšie k vlastnému nachádzaniu a zisťovaniu skutkového stavu.

Až súdna prax ukáže, či sa prijaté ustanovenie premení do ustálených výkladových pravidiel, podľa ktorých bude možné jednoznačne určiť, či podaný odpor obsahuje vecné odôvodnenie.

Mgr. Peter Lánik
 

 

Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o.

 

Twin City Tower
Mlynskè nivy 10
821 09 Bratislava

 

Tel.:       +421 2 321 130 31

Fax:       +421 2 321 441 48

email:    office@mph-advocates.com