Aktuálne dianie v spoločnosti spôsobilo, že otázka prípustnosti dôkazov v trestnom konaní čoraz viac rezonuje. Práve vyhodnotenie kamerového záznamu ako neprípustného dôkazu v trestnom konaní častokrát spôsobuje vlnu nedôvery občanov smerom k vyšetrovateľom, sudcom či vo všeobecnosti nedôveru v spravodlivý súdny proces. Z toho dôvodu sa zameriame na status quo vo vzťahu k prípustnosti kamerového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní.  

Za akých okolností možno kamerový záznam považovať za zákonný a prečo je to dôležité ?

Prípustnosť záznamov z mobilných telefónov, prípadne z kamerových systémov, ktoré zachytávajú podozrenie z trestnej činnosti, nie sú automaticky prípustné ako dôkazy v trestnom konaní.

Dôvodom je, že za dôkaz v trestnom konaní považujeme akúkoľvek informáciu, ktorá bola získaná z dôkazných prostriedkov, pričom musia byť splnené dva definičné kritériá dôkazu. Teda, ak sa to javí, že to môže byť akokoľvek užitočné v danom trestnom konaní, to znamená, že to môže prispieť k náležitému objasneniu veci v trestnom konaní a zároveň to nie je získané nezákonne.

Obe uvedené kritéria dôkazu priamo ovplyvňujú jeho prípustnosť v trestnom konaní. Práve otázka posúdenia zákonnosti získaného dôkazu sa javí ako nanajvýš problematická.

Dôkazy sú získané zákonným spôsobom vtedy, ak sú splnené formálne, respektíve procesné podmienky vyžadované Trestným poriadkom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom na vykonanie konkrétneho dôkazu na jednej strane a zároveň obsahové podmienky na vykonanie konkrétneho dôkazu na strane druhej. To znamená, že použitý dôkazný prostriedok na vykonanie dôkazu musí byť zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť, teda aby neprichádzalo ku svojvoľnému zisťovaniu informácií, ktoré nemajú nič spoločné s danou trestnou vecou.

V opačnom prípade ide o nezákonne získaný dôkaz. Prípadnú nezákonnosť dôkazu hodnotia súdy a OČTK podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich vzájomnom súhrne.

V zmysle vyššie uvedeného teda môžeme konštatovať, že zákonnosť, prípadne nezákonnosť dôkazu, priamo súvisí s jeho prípustnosťou v trestnom konaní. Zároveň však poukazujeme na to, že nezákonnosť dôkazu nemá automaticky za následok jeho nepripustenie v trestnom konaní.

Aký dopad má kamerový záznam na trestné konanie a možno ho použiť ako dôkaz?

Kamerový záznam môže byť vyhotovený fyzickou osobou na domáce, súkromné účely ako súkromný záznam, respektíve súkromná nahrávka alebo ako verejná nahrávka, ktorá je vyhotovovaná na vopred výslovne určený legitímny účel.  

Na účely trestného konania je potrebné rozlišovať medzi súkromnou a verejnou nahrávkou. Pre obe skupiny totiž platia odlišné kritériá pri ich posúdení ako dôkazov v trestnom konaní.

Základný rozdiel spočíva v tom, že na verejné nahrávky sa vzťahuje Nariadenie o ochrane údajov, s čím sú spojené prísnejšie kritériá vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov. Osobnými údajmi sú informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby.[1] Vyhotovením kamerového záznamu dochádza k spracúvaniu osobných údajov. V zmysle Nariadenia o ochrane údajov spracúvať možno len osobné údaje, ktoré sú získavané na konkrétny, vopred výslovne určený legitímny účel a zároveň sa ďalej nesmú spracúvať spôsobom, ktorý nie je s týmto účelom zlučiteľný. 

Aplikujúc uvedené ustanovenia Nariadenia o ochrane údajov a zohľadňujúc kritériá hodnotenia dôkazov v trestnom konaní je nutné konštatovať, že kamerový záznam ako dôkaz získaný v rozpore s právnymi predpismi o ochrane osobných údajov ako normami verejného práva by mal byť považovaný za absolútne neúčinný. Z teórie dokazovania v trestnom práve vyplýva, že slovenský trestný proces nepripúšťa použitie nezákonne získaného dôkazu. S výnimkou prípadov, kedy je jeho nezákonnosť odstrániteľná, a to vzhľadom k tomu, že po jej odstránení už nejde o nezákonný dôkaz.

Vo vzťahu k súkromným nahrávkam sa uplatňuje čl. 2 bod. 2 písm. c) Nariadenia o ochrane údajov, ktorý ustanovuje, že spod pôsobnosti Nariadenia sú vyňaté osobné údaje spracúvané fyzickou osobou v rámci výlučne osobnej alebo domácej činnosti.    

Z uvedeného vyplýva odlišný režim pre hodnotenie súkromných a verejných nahrávok, nakoľko s verejnými nahrávkami sú spojené prísnejšie kritériá vyplývajúce z Nariadenia o ochrane údajov.

Rovnako však súkromné nahrávky majú svoje úskalia, ktorých charakter v trestnom konaní nie je jednoznačný.

Na úvod poukazujeme na skutočnosť, že vyhotovenie súkromnej nahrávky bez privolenia danej osoby, prípadne proti jej vôli, je v rozpore s ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Takéto konanie však má za následok porušenie predpisov občianskeho práva, a teda vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti. V našom prípade však venujeme pozornosť prípustnosti súkromnej nahrávky ako dôkazu v trestnom konaní a s tým súvisiacej trestnej zodpovednosti. 

Použiteľnosť súkromnej nahrávky ako dôkazu v trestnom konaní závisí od viacerých faktorov. Na základe teórie prípustnosti dôkazov, v praxi bude OČTK ako prvé posudzovať zákonnosť získaného dôkazu. Práve tá môže byť sporná.

Z aplikačnej praxe je zrejmé, že OČTK za istých okolností považujú súkromnú nahrávku za zákonne získaný dôkaz. Teória trestného práva pripúšťa súkromné nahrávky trestných činov ako dôkaz za predpokladu, že súkromná nahrávka jasne preukazuje trestný čin i jeho páchateľa. Príčinou je, že prípadné odmietanie súkromných nahrávok zachytávajúcich trestnú činnosť ako nezákonných dôkazov len z dôvodu občianskoprávnej ochrany osobnosti páchateľa trestného činu je spoločensky neudržateľný koncept.

Podľa názoru odbornej verejnosti odmietnutie súkromnej nahrávky zachytávajúcej trestnú činnosť ako nezákonného dôkazu by bol postupom právne nesprávnym, pretože ochrana osobnosti páchateľa trestnej činnosti nemôže mať prednosť pred dokázaním jeho protiprávneho činu.

Ďalším z dôvodov tohto konania je skutočnosť, že v prípade procesného odmietnutia takéhoto dôkazu v trestnom konaní budú okamžite verejne šírené informácie o nespravodlivom súdnom procese. Tu však stojí za zváženie, či argument, že nepripustenie dôkazu ako nezákonného zo strany OČTK poburuje verejnosť je dostatočným dôvodom na odstránenie nezákonnosti dôkazu. Pripomíname, že Trestný poriadok na viacerých miestach ustanovuje prípustnosť dôkazov získaných len zákonným spôsobom.

Sporné postavenie kamerového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní a pravidlá posúdenia jeho prípustnosti

Právna úprava prípustnosti kamerového záznamu ako dôkazu získaného v trestnom konaní nie je konzistentná. Rovnako aplikačná prax súdov je natoľko rôznorodá, že jednotlivé závery z rozhodnutí súdov sa rôznia. Napriek tomu, v nasledujúcich riadkoch poukážeme na pravidlá posúdenia kamerového záznamu, pri ktorých panuje všeobecná zhoda. Zároveň priblížime okolnosti prípadov, v ktorých bol kamerový záznam vyhodnotený ako zákonne získaný dôkaz, ako aj okolnosti prípadov, v ktorých bol kamerový záznam vyhodnotený ako nezákonne získaný dôkaz.

Z hľadiska použiteľnosti kamerového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní je v prvom rade potrebné zvážiť legitimitu cieľa, ktorý má byť prostredníctvom vykonávania tohto dôkazu dosiahnutý. Rovnako je potrebné posúdiť aj primeranosť použitého postupu. Uvedené má svoje opodstatnenie v tom, že sa dostáva do konfliktu právo na ochranu súkromia na jednej strane a záujem spoločnosti na ochrane pred kriminalitou, odhalení a potrestaní páchateľa trestnej činnosti na strane druhej. Riešením týchto dvoch kolidujúcich právnych záujmov je práve test proporcionality, čo napokon potvrdzuje rozhodnutie Ústavného súdu.[2] Ústavný súd ďalej stavia do protikladu porušenie povinností vyplývajúcich zo Zákona o ochrane osobných údajov s prípadným vyvodením trestnej zodpovednosti, pričom uvádza, že porušenie povinností vyplývajúcich zo Zákona o ochrane osobných údajov nemôže mať prednosť pred odhalením trestnej činnosti, ktorej sa obžalovaný dopustil.

Ďalším faktorom pri posúdení prípustnosti kamerového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní je skutočnosť, či kamerový záznam možno považovať za jediný dôkaz preukazujúci vinu obvineného, alebo ide len o podporný dôkaz v kontexte viacerých, v danom prípade dostupných dôkazov. V tomto prípade sa odpoveď nachádza v rozhodnutí Najvyššieho súdu,[3] z ktorého vyplýva, že ak kamerový záznam nie je jediným a ani rozhodujúcim dôkazom preukazujúcim vinu obvineného, je takýto kamerový záznam použiteľný v trestnom konaní v súlade s § 119 Trestného poriadku.

Berúc do úvahy nami tvrdené skutočnosti je zrejmé, že ak preváži záujem na ochrane spoločnosti pred kriminalitou nad záujmom práva na ochranu súkromia a zároveň takýto kamerový záznam nebude jediným, v danom prípade dostupným dôkazom, je možné vyvodiť záver, že za týchto okolností bude kamerový záznam v trestnom konaní prípustný.

Na druhej strane však nemožno opomenúť skutočnosť, že slovenský trestný proces nepripúšťa použitie nezákonne získaných dôkazov. To znamená, že každý dôkaz získaný v rozpore s Trestným poriadkom nemôže, respektíve by nemal byť použitý v trestnom konaní. Výnimku tvoria prípady, kedy je jeho nezákonnosť odstrániteľná, a to vzhľadom k tomu, že po jej odstránení už nejde o nezákonný dôkaz. Typickým príkladom je výpoveď svedka viazaného povinnosťou mlčanlivosti. Takáto výpoveď by bola nezákonným dôkazom, avšak ak bude svedok zbavený povinnosti mlčanlivosti, takáto výpoveď bude prípustná ako dôkaz.

Ako na kamerový záznam ako dôkaz v trestnom konaní nahliada Európsky súd pre ľudské práva?

V tomto kontexte považujeme za rozhodujúce 2 rozhodnutia ESĽP:

1. Rozhodnutie Schenk c. Švajčiarsko zo dňa 12. júla 1988, z ktorého vyplýva, že pokiaľ bol dôkaz získaný v rozpore s vnútroštátnym právom, táto skutočnosť sama osebe nemusí byť porušením práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ESĽP spravidla označí vedené trestné konanie ako spravodlivé vo svojom celku. Zároveň však dodáva, že ak bola pripustená nezákonne získaná nahrávka v trestnom konaní ako dôkaz, ale nešlo o jediný usvedčujúci dôkaz, a ak boli dodržané práva obhajoby spočívajúce v možnosti spochybniť takýto dôkaz, tak takýto dôkaz bude prípustný. Štyria sudcovia však kategoricky vyslovili nesúhlasný názor v tom zmysle, že samotné bratie do úvahy nezákonne získaného dôkazu poškodzuje riadny výkon spravodlivosti.
2. Rozhodnutie Petrenco proti Moldova, č. 20928/05 zo dňa 30. marca 2010, z ktorého vyplýva, že medzi úlohy ESĽP nepatrí zaoberať sa jednotlivými skutkovými alebo právnymi chybami, s výnimkou, ak by tieto súdy porušili práva a slobody garantované Európskym dohovorom. Totiž úlohou ESĽP podľa Európskeho dohovoru je zistiť, či posudzované konanie, vrátane spôsobu vykonania dôkazov, ako aj spôsobu, akým boli získané dôkazy, bolo ako celok spravodlivé.

Aplikujúc uvedené rozhodnutia ESĽP na kamerový záznam ako dôkaz v trestnom konaní, ktorý je predmetom posúdenia, je podstatné, že v daných konaniach sa súdy prikláňajú k hodnoteniu kamerového záznamu ako dôkazu získanému zákonným spôsobom, aj keď s určitými podmienkami (napr. že nešlo o jediný usvedčujúci dôkaz). Jednoznačný záver neustanovuje ani judikatúra práva Európskej únie, nakoľko uvádza, že hodnotenie dôkazov je záležitosťou výlučne vnútroštátneho práva, pričom ESĽP je oprávnený posudzovať len dodržanie práva na spravodlivý proces.

Zhrnutie

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že Trestný poriadok na viacerých miestach ustanovuje prípustnosť dôkazov získaných len zákonným spôsobom. Z toho vyplýva, že každý dôkaz získaný v rozpore s Trestným poriadkom nemôže, respektíve by nemal byť použitý v trestnom konaní.

Zároveň z teórie dokazovania v trestnom práve vyplýva, že slovenský trestný proces nepripúšťa použitie nezákonne získaného dôkazu. S výnimkou prípadov, kedy je jeho nezákonnosť odstrániteľná, a to vzhľadom k tomu, že po jej odstránení už nejde o nezákonný dôkaz. Vo vzťahu ku kamerovému záznamu, ktorý bol získaný v rozpore s Nariadením o ochrane údajov a/alebo Občianskym zákonníkom, ako dôkazu prípustnému v trestnom konaní možno konštatovať, že:

• Kamerový záznam môže byť v istých medziach považovaný za zákonný, a tým zároveň aj prípustný, nakoľko zákonnosť dôkazu priamo ovplyvňuje jeho prípustnosť v trestnom konaní.
• S poukazom na ustanovenia príslušných právnych predpisov, rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ako aj judikatúru ESĽP, je všeobecná zhoda na tom, že ak nejde o kamerový záznam, ktorý je jediným usvedčujúcim dôkazom, tak takýto kamerový záznam bude prípustný ako dôkaz v trestnom konaní bez ohľadu na jeho zákonný charakter. 
• Na kamerový záznam sa vzťahuje občianskoprávna úprava ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedomujúc si, že tým sa dostáva do konfliktu právo na ochranu súkromia na jednej strane a záujem spoločnosti na ochrane pred kriminalitou, odhalení a potrestaní páchateľa trestnej činnosti na strane druhej, riešenie nachádzame v teste proporcionality, ktorý určí prevyšujúci záujem.
• Kamerový záznam bude možné použiť ako dôkaz v trestnom konaní za predpokladu, že zodpovedá príslušným ustanoveniam Nariadenia o ochrane údajov, ako aj príslušným ustanoveniam Občianskeho zákonníka.
• Istotu prípustnosti kamerového záznamu ako dôkazu prípustného v trestnom konaní nám však nezaručuje ani rozhodovacia prax ESĽP, nakoľko z nej možno vyvodiť záver, že hodnotenie dôkazov je záležitosťou výlučne vnútroštátneho práva, pričom ESĽP je oprávnený posudzovať len dodržanie práva na spravodlivý proces.  

Na podklade všetkých uvádzaných skutočností možno v závere uviesť, že súdna prax je nejednotná pri rozhodovaní o prípustnosti kamerového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní. Po dôslednom zvážení všetkých relevantných právnych aspektov analyzovanej problematiky nie je a priori možné jednoznačne a bezvýnimočne ustáliť prípustnosť alebo neprípustnosť predmetného kamerového záznamu ako dôkazu v trestnom konaní. Teória aj prax sa rozchádza v prípustnosti takéhoto nezákonného dôkazu a v konečnom dôsledku je to na sudcovi, či pripustí alebo nepripustí takýto dôkaz.

Skratky:

Trestný poriadok - Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

OČTK – Orgány činné v trestnom konaní

Nariadenie o ochrane údajov - NARIADENIE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov)

Občiansky zákonník – Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

ESĽP – Európsky súd pre ľudské práva

Zákon o ochrane osobných údajov - Zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v aktuálnom znení

Mgr. Natália Kúdelová
právnička