Ustanovenie § 58 ods. 5 Zákona ukladá spoločnostiam, ktoré poskytujú a prevádzkujú elektronické komunikačné služby a siete („Prevádzkovateľ“), povinnosť uchovávať prevádzkové, lokalizačné a vymedzené identifikačné údaje o osobách komunikujúcich prostredníctvom internetu alebo telefonických zariadení. Zoznam konkrétnych údajov, ktoré sú Prevádzkovatelia povinní uchovávať počas šiestich (pri komunikácii cez internet) až dvanástich mesiacov (pri iných druhoch komunikácie), je obsiahnutý v prílohe č. 2 Zákona. Ide napríklad o údaje o telefónnom čísle volajúceho a adresáta komunikácie, o jeho mene, priezvisku a adrese trvalého pobytu alebo obchodnom mene a sídle či mieste podnikania. Pokiaľ ide o internetovú komunikáciu, v obdobnom rozsahu sa uchovávajú informácie registrovaného užívateľa, vrátane adresy jeho internetového protokolu (IP), ktorá mu bola v čase komunikácie pridelená. Predmetom uchovávania je aj informácia o dátume, čase a trvaní komunikácie, údaje potrebné na identifikáciu typu komunikácie (použitá internetová/telefónna služba) a polohy mobilného zariadenia. Smernica však výslovne zakazuje uchovávať akékoľvek údaje, ktoré odhaľujú obsah komunikácie.

Uchovávané údaje sú Prevádzkovatelia povinní sprístupniť orgánom činným v trestnom konaní, súdu alebo iným orgánom štátu za účelom vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným obchodovaním, organizovaným zločinom, únikom a ohrozením utajovaných skutočností, či s trestnými činmi spáchanými nebezpečným zoskupením[3] na základe ich písomnej žiadosti a so súhlasom alebo na príkaz súdu. Na vymedzené účely[4] môžu za rovnakých podmienok žiadať o ich sprístupnenie aj ozbrojené zbory[5]. Diskutabilným ostáva, do akej miery môžu tieto orgány žiadať o sprístupnenie uchovávaných informácií po prijatí Uznesenia (t.j. do vydania rozhodnutia Ústavného súdu vo veci samej). Problematický je fakt, že napriek tomu, že účinnosť napadnutých ustanovení Zákona bola pozastavená, Ústavný súd ponechal v platnosti paralelné ustanovenia Trestného poriadku[6] a zákona o policajnom zbore[7].

Z hľadiska záruk pred zneužitím citlivých údajov je potrebné si uvedomiť, že prístup príslušných orgánov k nim nie je podriadený žiadnej nezávislej kontrole (zo strany súdu či iného orgánu). Smernica dáva jednotlivým štátom v tejto oblasti relatívne voľnú ruku, dokonca povoľuje poskytovateľom služieb zohľadniť ekonomické hľadisko pri určení aplikovaného stupňa ochrany. V našom právnom poriadku sa takýto nízky stupeň záruk pred zneužitím údajov prejavil v ustanovení § 64 Zákona, ktoré síce všeobecne stanovuje bezpečnostné opatrenia na tieto účely, avšak konkrétne opatrenia ponecháva na Prevádzkovateľov. Keď zohľadníme skutočnosť, že štát náklady Prevádzkovateľov na zber dát finančne nekompenzuje, možno očakávať, že tieto sa snažia svoje náklady minimalizovať.

Zároveň, keďže ide o plošné sledovanie všetkých obyvateľov Slovenska, bez ohľadu na ich bezúhonnosť a čestnosť[8], Navrhovatelia namietajú predovšetkým nesúlad predmetných ustanovení Zákona s konkrétnymi článkami Ústavy Slovenskej republiky[9], Listiny základných práv a slobôd[10] a Charty základných práv Európskej únie[11]. Vychádzajú z toho, že základné práva a slobody (právo na nedotknuteľnosť súkromia, súkromný život, ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe a tajomstva dopravovaných správ) možno obmedziť iba s dôrazom na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenie musí sledovať výlučne stanovený cieľ. Je však otázne, do akej miery má takýto zber údajov pozitívny vplyv na ním sledovaný cieľ (odhaľovanie závažných trestných činov), a či nevedie skôr k využívaniu iných, štátom nemonitorovaných foriem komunikácie medzi osobami, proti ktorých trestnej činnosti sú tieto opatrenia namierené. Z uvedeného vyplýva aj rozpor so zásadou proporcionality[12], a to najmä vzhľadom na rozsah a charakter uchovávaných údajov. Ich hodnota môže byť totiž vo vzájomnej kombinácii v konečnom dôsledku vyššia, a predstavovať závažnejší zásah do práva na súkromie jednotlivca, ako obsah samotnej komunikácie. Na základe takto získaných dát je totiž možné opísať pohyb každého obyvateľa na Slovensku, ktorý používa mobilný telefón či internet, predpovedať jeho správanie, okruh známych, záľuby, zdravotný stav, sexualitu, či iné osobné údaje a tajomstvá[13]. S takýmto názorom sa stotožňuje aj Súdny dvor v Rozsudku, ktorý uvádza, že tieto údaje ako celok môžu poskytovať veľmi presné informácie o súkromnom živote osôb ako napríklad o ich každodenných zvykoch, mieste trvalého alebo prechodného pobytu[14] a i.

Navrhovatelia taktiež vytýkajú rozpor napadnutých ustanovení Zákona s jednou zo základných zásad demokratického právneho štátu, a to so zásadou prezumpcie neviny. Plošné uchovávanie dát bez predchádzajúceho podozrenia z porušenia zákona vedie k stavu, v ktorom sa každá osoba bez ďalšieho považuje za podozrivú. Vo všeobecnosti nie je akceptovateľné, aby boj s akýmkoľvek druhom kriminality viedol k pohlteniu súkromia všetkých občanov a k ohrozeniu demokratického zriadenia. Intenzitu takéhoto zásahu do súkromia Navrhovatelia demonštrujú aj porovnaním s inštitútom odpočúvania. Odpočúvanie je pritom prísne regulované, týka sa iba úzkeho počtu osôb a smeruje do budúcnosti (t.j. odhaľuje komunikáciu, o ktorej sa ešte pred jej uskutočnením dôvodne predpokladá, že z nej vyplynú skutočnosti významné pre trestné konanie), kým uchovávanie dát monitoruje všetkých občanov bez rozdielu a z hľadiska času prakticky neobmedzene (aj bez predošlého začatia trestného stíhania). Dôležitým postrehom je tiež skutočnosť, že obsah hovoru možno zmanipulovať ľahšie, ako osobné návyky človeka[15], čo nepomerne zvyšuje informačnú hodnotu dát získaných plošným monitoringom.

Osud sporných ustanovení Zákona je, najmä vzhľadom na záväzný Rozsudok Súdneho dvora, vo výraznej miere predvídateľný. Očakáva sa, že Ústavný súd urobí bodku za rozsiahlym monitoringom slovenského obyvateľstva (zasahujúcim do jeho práva na informačné sebaurčenie) a spustí tým vlnu novelizácií nadväzujúcich právnych predpisov. Legislatívnym procesom by sa tak mala nastoliť rovnováha medzi záujmom na zachovávaní práv a slobôd občanov a efektívnym využívaním prostriedkov na odhaľovanie organizovaného zločinu, terorizmu a inej závažnej trestnej činnosti.

JUDr. Natália Kiššová,
advokátka

Mgr. Dominika Šlesárová,
advokátska koncipientka

DT LEGAL, s.r.o.

Kvačalova 28
821 08 Bratislava

Tel.: +421 (2) 209 076 11
Fax: +421 (2) 209 076 22
e-mail: office@dtlegal.sk

--------------------------------------------------------------------------------
[1] Smernica Európskeho parlamentu a Rady číslo 2006/24/ES z 15. marca 2006 o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí a o zmene a doplnení smernice číslo 2002/58/ES
[2] Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 08. apríla 2014 v spojených veciach C-293/12 a C-594/12, ktorých predmetom boli návrhy na začatie prejudiciálneho konania, podané rozhodnutiami High Court (Írsko) a Verfassungsgerichtshof (Rakúsko), ktoré súvisia s konaniami Digital Rights Ireland Ltd proti Minister for Communications, Marine and Natural Resources, Minister for Justice, Equality and Law Reform, Commissioner of the Garda Síochána, Írsko, The Attorney General, za účasti: Irish Human Rights Commission, a Kärntner Landesregierung, Michael Seitlinger, Christof Tschohl a i. („Rozsudok“)
[3] § 58 ods. 7 Zákona
[4] Ochrany ústavného zriadenia, obrany štátu, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu (§ 55 ods. 6 Zákona)
[5] § 55 ods. 6 Zákona
[6] § 10 ods. 21 posledná veta zákona číslo 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
[7] § 76 ods. 4 a 5 a § 76a ods. 3 zákona číslo 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov
[8] Uznesenie, strana 2
[9] Článok 13 ods. 4, článok 16 ods. 1, článok 19 ods. 2 a 3, článok 22 a článok 26 zákona číslo 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov
[10] Článok 7 ods. 1, článok 10 ods. 2 a 3, článok 13 a článok 17 Listiny základných práv a slobôd
[11] Článok 7, Článok 8, Článok 11 a Článok 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie
[12] Zásada proporcionality vyžaduje, podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora, aby akty inštitúcií Únie boli vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou a neprekračovali hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie týchto cieľov.
[13] Uznesenie, strana 2
[14] Uznesenie, strana 9
[15] Uznesenie, strana 3

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk