Definíciu pojmu pracovný úraz nájdeme v § 195 Zákonníka práce[1].

Pracovným úrazom je poškodenie zdravia alebo jeho smrť úrazom, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

Pracovným úrazom nie je úraz, ktorý zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť.

Podľa judikatúry súdov pracovným úrazom nie je:

• úraz v čase, keď zamestnanec vybočil z plnenia pracovných úloh, nastal tzv. exces (napr. zamestnanec utrpí úraz, keď si vyrába pre seba bez dovolenia nejaké veci alebo pri tzv. čiernej jazde) (R 55/1971),
• nepriaznivé oznámenie zamestnancovi týkajúce sa výkonu jeho zamestnania, ktoré malo za následok infarkt myokardu alebo inú cievnu príhodu (Najvyšší súd ČSR, sp. zn. 5 Cz 19/1975),
• infarkt myokardu vyvolaný psychickou traumou, ktorá spočívala iba v nesprávnej a neprimeranej reakcii zamestnanca na mzdové opatrenie zamestnávateľa (R 48/1996).

Podľa judikatúry súdov pracovným úrazom je:

• ak pri plnení pracovných úloh napadne zamestnanca iný zamestnanec alebo osoba, ktorá pracuje u zamestnávateľa (R 11/1976),
• úraz, ktorý vznikol zamestnancovi v dôsledku náhlej nevoľnosti, ktorá bola vyvolaná pracovným prostredím (R 11/1976),
• úraz počas teambuilding-u, ak účelom bolo prehĺbenie medziľudských väzieb zamestnancov, ich schopnosti vzájomnej spolupráce a schopnosti spolupracovať s inými zamestnancami (NS ČR 21 Cdo 5060/2007).

Zamestnanec je povinný bezodkladne oznámiť zamestnávateľovi vznik pracovného úrazu. Nárok na odškodnenie pracovného úrazu však nezávisí od toho, či samotný zamestnanec úraz ohlási, alebo nie alebo od toho, či sa spísal, alebo nespísal záznam o úraze. Skutočnosť, že k úrazu došlo, možno preukázať aj výpoveďami svedkov zamestnancov. [2]

Povinnosti zamestnávateľa pri vzniku pracovného úrazu upravuje okrem Zákonníka práce aj Zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci[3].

ZODPOVEDNOSŤ ZA PRACOVNÝ ÚRAZ

Za škodu vzniknutú zamestnancovi v dôsledku pracovného úrazu zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého bol poškodený v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. Na vznik zodpovednosti zamestnávateľa za škodu musia byť kumulatívne splnené nasledovné podmienky:

• vznik ujmy (škody),
• škodná udalosť,
• príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou,
• ide o zamestnanca v pracovnom pomere alebo inom právnom vzťahu (je možný aj čiastočný úväzok, dohody o vykonaní práce, dohody o brigádnickej práci študentov alebo dohody o pracovnej činnosti),
• k pracovnému úrazu došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením.

Jedná sa preto o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa bez ohľadu na zavinenie. Ak sú teda splnené všetky vyššie uvedené predpoklady, zodpovedá za škodu zamestnávateľ. Zamestnávateľ sa však môže zbaviť zodpovednosti celkom (úplná liberácia) alebo sčasti (čiastočná liberácia) za presne vymedzených podmienok[4]. 

Nakoľko medzi základné povinnosti zamestnanca patrí dodržiavanie právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (BOZP)[5], neplnenie týchto povinností zamestnancom má vplyv aj na posudzovanie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze.

Úplná liberácia

Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti úplne jedine v dvoch prípadoch predpokladaných Zákonníkom práce.

V prípade prvého liberačného dôvodu musí zamestnávateľ preukázať, že:

• zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie BOZP, alebo pokyny na zaistenie BOZP,
• s týmito predpismi a pokynmi bol zamestnanec riadne a preukázateľne oboznámený,
• ich znalosť a dodržiavanie zamestnávateľ sústavne vyžadoval a kontroloval a
• uvedené skutočnosti boli jedinou príčinou škody.

V prípade druhého liberačného dôvodu musí zamestnávateľ preukázať, že:

• zamestnanec si spôsobil pracovný úraz opitosťou alebo zneužitím iných omamných prostriedkov alebo psychotropných látok,
• zamestnávateľ nemohol škode zabrániť a
• uvedená skutočnosť bola jedinou príčinou škody.

Čiastočná liberácia

Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti len v prípade preukázania jedného z troch predpokladov (liberačných dôvodov).

 V prípade prvého liberačného dôvodu musí zamestnávateľ preukázať, že:

• zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie BOZP, alebo pokyny na zaistenie BOZP,
• s týmito predpismi a pokynmi bol zamestnanec riadne a preukázateľne oboznámený,
• uvedené skutočnosti boli jednou z príčin škody.

Na rozdiel od predpokladu na úplné zbavenie sa zodpovednosti, tu nemusí zamestnávateľ preukazovať, že znalosť predpisov BOZP a ich dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali. Zavinenie zamestnanca, ktoré preukazuje zamestnávateľ v tomto prípade, nemusí byť jedinou, ale jednou z príčin poškodenia zdravia.

V prípade druhého liberačného dôvodu musí zamestnávateľ preukázať, že:

• zamestnanec si spôsobil pracovný úraz opitosťou alebo zneužitím iných omamných prostriedkov alebo psychotropných látok a
• uvedená skutočnosť bola jednou z príčin škody.

V tomto prípade sa nevyžaduje podmienka, že zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.

V prípade tretieho liberačného dôvodu musí zamestnávateľ preukázať, že:

• zamestnanec si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie BOZP, konal ľahkomyseľne,
• musel si byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví a
• z tohto dôvodu vznikla zamestnancovi škoda.

Ľahkomyseľné konanie zamestnanca môže spočívať nielen v konaní, ale aj v opomenutí konania.

Ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia.

VÝNIMKA

Zákonník práce vymedzuje prípady, pri ktorých je vylúčená možnosť liberácie zamestnávateľa, tzv. absolútna objektívna zodpovednosť zamestnávateľa za škodu.

Zamestnávateľ sa nemôže zbaviť zodpovednosti, ak zamestnanec utrpel pracovný úraz pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi alebo nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život alebo zdravie, ak zamestnanec tento stav sám úmyselne nevyvolal. V tomto prípade môže ísť o akúkoľvek hroziacu škodu na majetku zamestnávateľa alebo iného subjektu (za ktorú zodpovedá zamestnávateľ) alebo hrozbu nebezpečenstva ohrozenia života a zdravia nielen samotného zamestnanca alebo spoluzamestnancov, ale aj akejkoľvek inej tretej osoby.

NÁROKY ZAMESTNANCA

Jediným nárokom zamestnanca z titulu pracovného úrazu, ktorý je upravený v Zákonníku práce, je vecná škoda. Náhrada za vecnú škodu zahŕňa škodu na veciach, ktoré boli poškodené pri pracovnom úraze (napr. oblečenie zamestnanca), ako aj škodu, ktorá vznikne zamestnancovi z dôvodu, že nemôže vykonávať práce, ktoré by inak musel vykonávať (napr. v domácnosti, starostlivosť o deti) a musí si ich nechať vykonať za odplatu inou osobou.[6]

Rozsah zodpovednosti za škodu je zamestnávateľ povinný prerokovať bez zbytočného odkladu so zástupcami zamestnancov a so samotným poškodeným zamestnancom.

Ďalšie nároky zamestnanca upravuje Zákon o sociálnom poistení[7] a uskutočňujú sa prostredníctvom dávok úrazového poistenia.

Týmito sú:

• úrazový príplatok (§ 85 Zákona o sociálnom poistení),
• nárok na úrazovú rentu (§ 88 Zákona o sociálnom poistení),
• jednorazové vyrovnanie (§ 90 Zákona o sociálnom poistení),
• pozostalostná úrazová renta (§ 92 Zákona o sociálnom poistení),
• jednorazové odškodnenie (§ 94 Zákona o sociálnom poistení),
• pracovná rehabilitácia a rehabilitačné (§ 95 a § 96 Zákona o sociálnom poistení),
• rekvalifikácia a rekvalifikačné (§ 97 a § 98 Zákona o sociálnom poistení),
• náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 99 Zákona o sociálnom poistení),
• náhrada nákladov spojených s liečením (§ 100 Zákona o sociálnom poistení) a
• náhrada nákladov spojených s pohrebom (§ 101 Zákona o sociálnom poistení).

O uvedených nárokoch rozhoduje Sociálna poisťovňa.