27.2.2018
ID: 3981upozornenie pre užívateľov
Právo konať pred súdom vo svojom jazyku
V zmysle zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky sa súdne konania v Slovenskej republike vedú v štátnom jazyku, ktorým je podľa čl. 6 Ústavy SR[1] slovenský jazyk.
Je teda prirodzené, aby bolo osobe, ktorá neovláda slovenský jazyk, umožnené konať pred súdom v takom jazyku, ktorý táto osoba pozná.
Z uvedeného dôvodu právny poriadok Slovenskej republiky garantuje každej osobe právo konať pred súdom vo svojom jazyku.
Právo konať pred súdom vo svojom jazyku môžeme rozdeliť na:
- právo na tlmočníka v konaní pred súdom;
- právo na preklad písomností v konaní pred súdom.
Tlmočník a prekladateľ
Právne postavenie tlmočníka a prekladateľa upravuje zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (ďalej aj „zákon č. 382/2004 Z. z.“).
Tlmočníkom a prekladateľom podľa zákona č. 382/2004 Z. z. sú fyzické osoby, ktoré sú splnomocnené štátom na vykonávanie činnosti podľa tohto zákona, a ktoré sú zapísané v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.
V prípade súdneho konania však zákon vždy nevyžaduje, aby tlmočníkom či prekladateľom bola osoba, ktorá je zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Súd môže za tlmočníka alebo prekladateľa ustanoviť aj takú osobu, ktorá nie je zapísaná v tomto zozname. S týmto ustanovením však musí daná osoba súhlasiť.
Ide o situácie, kedy v príslušnom odbore alebo odvetví nie je zapísaná žiadna osoba alebo osoba zapísaná v zozname nemôže úkon vykonať, či ak vykonanie úkonu by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi.
V prípade, ak bude táto osoba ustanovená za tlmočníka alebo prekladateľa, úkon v súdnom konaní môže vykonať až vtedy, keď pred súdom zloží sľub podľa § 5 ods. 7 zákona č. 382/2004 Z. z.[2]
Tlmočník alebo prekladateľ je povinný vykonávať tlmočnícku činnosť alebo prekladateľskú činnosť (i) osobne, (ii) riadne a v určenej lehote, (iii) účelne a hospodárne a (iv) nestranne.
Tlmočníckou činnosťou je podľa zákona č. 382/2004 Z. z. špecializovaná odborná činnosť vykonávaná tlmočníkmi pre potreby zadávateľa. Úkonom tlmočníckej činnosti je najmä tlmočenie.
Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z. z. platí nasledovné: „Tlmočník vykonáva tlmočnícku činnosť využívaním svojho jazykového vzdelania a ďalšieho odborného vzdelania, špecifických schopností, zručností, skúseností, jazykových prostriedkov, technických prostriedkov a pomôcok; výsledok tejto činnosti je určený najmä na jednorazové vnímanie konkrétnej situácie z hľadiska používania rôznych jazykov a umožňuje priamu komunikáciu medzi osobami používajúcimi odlišné jazyky.“
Prekladateľskou činnosťou je zase špecializovaná odborná činnosť vykonávaná prekladateľmi pre potreby zadávateľa. Úkonom prekladateľskej činnosti je najmä preklad.
Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z. z. zase platí, že: „Prekladateľ vykonáva prekladateľskú činnosť na základe využitia svojich jazykových schopností, ďalších špecifických schopností, zručností a skúseností, jazykových prostriedkov, technických prostriedkov a pomôcok.“
V článku sa budeme ďalej venovať najmä dvom právnym predpisom, ktoré upravujú právo konať pred súdom vo svojom jazyku, a to konkrétne Ústave SR a zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).
Právo konať vo svojom jazyku podľa Ústavy SR
Ústava SR garantuje právo konať vo svojom jazyku v článku 47 ods. 4, a to v podobe práva každej osoby na tlmočníka, pokiaľ táto osoba vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa vedie súdne konanie.[3]
Hoci Ústava SR výslovne upravuje len právo na tlmočníka, podľa právnej teórie je možné pod toto ústavné právo zahrnúť aj právo oboznámiť sa s dokumentmi významnými pre konanie, ak sú v jazyku, ktorý daná osoba neovláda.[4]
Účelom ústavného práva na tlmočníka je umožniť každému komunikáciu v konaní pred súdom, ak nie je spôsobilý dorozumieť sa v tomto konaní.
Podľa názoru Ústavného súdu SR sa právom na tlmočníka nezaručuje dotknutej osobe tlmočenie výhradne v materinskom jazyku. Postačí, ak pôjde o tlmočenie v jazyku, v ktorom je osoba schopná komunikovať.[5]
Samotný pojem jazyk nie je možné vnímať iba v intenciách hovoreného slova. Naopak, do tohto pojmu je možné zahrnúť v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR aj posunkovú reč hluchých alebo nemých osôb.[6]
Nevyhnutnou podmienkou vzniku práva na tlmočníka je vyhlásenie osoby, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie súdne konanie. Ak oprávnená osoba takého vyhlásenie v súdnom konaní neurobí, nemôže sa následne domáhať porušenia práva vyplývajúceho z článku 47 ods. 4 Ústavy SR.[7]
Právo na tlmočníka v súdnom konaní považuje Ústavný súd SR za jeden z atribútov spravodlivého súdneho procesu.[8]
Právo konať vo svojom jazyku podľa CSP
Na ústavnoprávnu úpravu práva konať vo svojom jazyku nadväzuje právna úprava v CSP.
Podľa ustanovenia § 155 CSP, ktoré zakotvuje právo strany konať vo svojom jazyku platí, že:
„(1) Každý má právo konať pred súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie. Súd je povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich práv. S prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie súd tlmočníka.
(2)Trovy spojené s tým, že strana koná v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát.“
Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že každá strana musí mať rovnaké možnosti uplatnenia svojich práv, aj keď nie je spôsobilá dorozumieť sa v slovenskom jazyku. Možnosť strany uplatniť svoje práva je garantovaná právom strany konať vo svojom jazyku.
Podobne ako v prípade ústavnoprávnej úpravy, aj podľa CSP znamená právo konať vo svojom jazyku právo konať (i) v materinskom jazyku alebo aspoň (ii) v jazyku, ktorému strana rozumie. Strane teda nemusí byť umožnené konať výlučne v jej materinskom jazyku. Postačí, ak v jazyku, ktorému strana rozumie, je strane umožnené konať (môže ísť najmä o niektorý zo svetových jazykov).
Právo na tlmočníka v civilnom konaní
Právo konať vo svojom jazyku v civilnom konaní je v prvom rade zabezpečené právom strany na tlmočníka, a to prostredníctvom jeho tlmočníckej činnosti.
Právo strany na tlmočníka je realizované takým spôsobom, že pri jej vystupovaní počas súdnych pojednávaní je prítomný tlmočník, ktorý zabezpečuje dvojsmerné tlmočenie zo slovenského jazyka do jazyka, ktorému strana rozumie a spätne z jazyka, ktorému strana rozumie do jazyka, v ktorom sa vedie konanie.
Za účelom realizácie práva strany na tlmočníka musí súd najskôr tlmočníka do konania pribrať uznesením. Súd priberie tlmočníka aj bez toho, aby to strana navrhla, a to vždy s prihliadnutím na povahu a okolnosti veci.
Na druhej strane, znenie § 155 CSP súdu umožňuje rozhodnúť taktiež aj o tom, že vzhľadom na povahu a okolnosti veci tlmočníka do konania nepriberie, a to aj vtedy, ak to strana navrhne. Súd nepriberie tlmočníka do konania najmä vtedy, ak by to bolo nehospodárne alebo neúčelné.[9]
Voči uzneseniu súdu o tom, či priberie alebo nepriberie tlmočníka, nie je prípustné odvolanie.
Táto skutočnosť vyplýva zo znenia § 357 CSP, ktorý taxatívne uvádza, voči akým uzneseniam súdu je strane umožnené podať odvolanie. A contrario, o uzneseniach, ktoré v tomto ustanovení nie sú zahrnuté, platí, že strana sa voči nim nemôže odvolať.
Vzhľadom na to, že uznesenie o pribratí alebo nepribratí tlmočníka sa v danom ustanovení nenachádza, je možné toto rozhodnutie súdu priradiť k uzneseniam, voči ktorým nie je možné podať odvolanie.
Avšak v prípade, ak by súd rozhodol, že tlmočníka do konania nepriberie, ale povaha a okolnosti veci by takýto postup súdu neodôvodňovali, tento postup súdu by neskôr zakladal dôvod na podanie odvolania dotknutej strany voči rozsudku súdu vo veci samej.
Konkrétne by sa jednalo o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keďže súd by nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.[10]
Za predpokladu, že súd priberie tlmočníka do konania, je tlmočník povinný (okrem ďalších povinností v zmysle zákona č. 382/2004 Z. z.) vykonávať tlmočnícku činnosť nestranne.
Ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti, je tlmočník v zmysle § 59 CSP vylúčený z tlmočenia v danom konaní.
O vylúčení tlmočníka rozhoduje súd, ktorý vedie konanie, do ktorého bol tlmočník pribratý.
Právo na preklad písomností v civilnom konaní
Zároveň, právo konať vo svojom jazyku zahŕňa aj právo strany robiť písomné podania vo svojom jazyku a právo na preklad písomností ostatných strán konania.[11]
Povinnosť zabezpečiť preklad týchto písomností zaťažuje súd. To znamená, že strana, ktorá neovláda slovenský jazyk je oprávnená urobiť podanie alebo predložiť listinný dôkaz vo svojom jazyku bez toho, aby súčasne zabezpečila aj jeho preklad.
Táto povinnosť súdu vyplýva zo znenia § 155 CSP ods. 1, v zmysle ktorého je súd povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich práv a umožniť strane konať vo svojom jazyku.
Z pohľadu zákonnosti dokazovania je súd v prípade, ak sa v súdnom spise nachádza listina v slovenskom jazyku a zároveň jej preklad v cudzom jazyku (alebo naopak), povinný vykonať dôkaz touto listinou tak, že prečíta tú listinu, ktorá je vyhotovená v slovenskom jazyku.[12]
V súvislosti s právom strany na preklad písomností v civilnom konaní je otázne, či toto právo zahrňuje aj právo strany na preklad písomností súdu, teda tých písomností, ktoré vypracoval súd. Ide najmä o rozhodnutia súdov – uznesenia a rozsudky – ale aj ďalšie písomnosti, ako je zápisnica z pojednávania alebo výzva súdu na zaplatenie súdneho poplatku.
Najvyšší súd SR ešte v roku 2008 vyjadril nasledovný právny názor: „Z Ústavy SR ani O. s. p. (ktoré v časti právnej úpravy práva strany konať vo svojom jazyku boli totožné s právnou úpravou podľa CSP – pozn. aut.) nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť súdov, aby zabezpečovali preklad písomností, ktoré sú výsledkom ich konania, do jazyka účastníka konania, ktorý neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pokiaľ v priebehu konania súd konal s účastníkom konania v prítomnosti tlmočníka, resp. pokiaľ je účastníkovi zrejmý účel, ale aj výsledok konania.“[13]
V danej právnej veci totiž jedna strana pred Najvyšším súdom SR vytkla skutočnosť, že jej ako osobe, ktorá neovláda slovenský jazyk, bol doručený rozsudok krajského súdu v slovenskom jazyku, čím malo dôjsť k porušeniu jej práva konať vo svojom jazyku.
Z vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyplýva, že súd je povinný doručiť strane, ktorá neovláda slovenský jazyk alebo mu nerozumie, súdne rozhodnutie v takom jazyku, ktorý strana ovláda alebo ktorému strana rozumie. Túto povinnosť nemá súd len vtedy, ak je strane umožnené konať počas celého súdneho konania za prítomnosti tlmočníka, prípadne, ak strane musí byť zrejmý účel, ale aj výsledok konania.
Vzhľadom na to, že Najvyšší súd SR v danom rozsudku použil výraz písomností, ktoré sú výsledkom ich (súdov –pozn. aut.) konania je možné usudzovať, že Najvyšší súd SR mal na mysli rozhodnutia súdov – rozsudky a uznesenia, a nie všetky písomnosti súdu, ako napríklad zápisnice z pojednávania či výzvy súdu na zaplatenie súdneho poplatku.
Uvedené vyplýva aj z tej skutočnosti, že strana pred Najvyšším súdom SR vytkla práve skutočnosť, že jej nebol doručený rozsudok súdu – teda Najvyšší súd SR sa zaoberal len právom strany na doručenie rozsudku súdu a nie inej písomnosti súdu.
Z existujúcej judikatúry teda nie je možné vyvodiť povinnosť súdu zabezpečiť preklad aj vo vzťahu k ostatným písomnostiam súdu, ako sú napríklad zápisnice z pojednávania či výzvy súdu na zaplatenie súdneho poplatku.
Vo vzťahu ku povinnosti súdu zabezpečiť preklad jeho rozhodnutia je možné uviesť právny názor Najvyššieho súdu ČR, ktorý v tejto otázke zvolil omnoho reštriktívnejší prístup ako Najvyšší súd SR.
Dňa 18.10.2017 občianskoprávne a obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu ČR totiž schválilo zverejnenie rozhodnutia Mestského súdu v Prahe, sp. zn. 19 Co 218/2013, zo dňa 11.09.2013, v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR, ktorého právna veta znie nasledovne:
„Z ustanovení § 18 odst. 1 věty druhé o. s. ř.[14] nelze dovozovat povinnost soudu zajistit překlad jím vydaného rozhodnutí do jazyka, jemuž rozumí účastník řízení, který neovládá český jazyk.“
Súd umožňuje realizáciu práva strany na preklad písomností tak, že priberie do konania prekladateľa, ktorý v konaní vykonáva prekladateľskú činnosť vo vzťahu k písomným podaniam strán.[15]
Trovy tlmočenia a prekladu
S právom strany konať vo svojom jazyku súvisí aj otázka hradenia trov, ktoré v konaní vzniknú tým, že strana koná vo svojom jazyku.
Tlmočník a prekladateľ totiž vykonávajú svoju činnosť podľa zákona č. 382/2004 Z. z. za odmenu s tým, že im patrí aj náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času – tzv. tlmočné.
Ak nárok tlmočníka alebo prekladateľa na tlmočné vznikne počas konania, tlmočné je súčasťou trov konania, keďže ide o odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa CSP platí, že trovy, ktoré vznikli v súvislosti s právom strany konať vo svojom jazyku, znáša štát.
Pre zaujímavosť je možné uviesť, že v súvislosti s hradením tlmočného ako trov konania je spojená vôbec prvá a zatiaľ jediná novelizácia CSP.
CSP v pôvodnom znení totiž hradenie tlmočného rozdeľoval medzi štát a strany konania, a to v závislosti od toho, či tlmočné vzniklo tlmočníckou činnosťou alebo prekladateľskou činnosťou.[16]
Ak išlo o tlmočenie ústnych prednesov strany, trovy, ktoré s týmto právom strany konať vo svojom jazyku vznikli, hradil štát. V prípade písomného podania alebo listinného dôkazu zaťažovala povinnosť hradiť tlmočné za preklad písomnosti tú stranu, v prospech ktorej bol preklad písomnosti zabezpečený.
Právna úprava v tejto podobe však bola v rozpore s Európskou chartou regionálnych alebo menšinových jazykov[17], na základe ktorej sa Slovenská republika zaviazala umožniť osobe, ktorá vystupuje pred súdom, aby mohla použiť svoj regionálny alebo menšinový jazyk, a to bez vzniku dodatočných nákladov pre túto stranu.[18]
Na základe tejto skutočnosti bola prijatá prvá novela CSP, a to zákonom č. 87/2017 Z. z.[19], v zmysle ktorého povinnosť hradiť tlmočníkovi alebo prekladateľovi tlmočné zaťažuje výlučne štát, a nie stranu.
Čo ak predloží cudzojazyčný listinný dôkaz strana, ktorá slovenský jazyk ovláda alebo mu rozumie?
V praxi sa stáva, že v civilnom konaní predloží cudzojazyčný listinný dôkaz aj tá strana, ktorá neuplatňuje právo konať v inom ako slovenskom jazyku. Môže ísť o rôzne písomnosti, ako zmluvy, faktúry a podobne, ktoré strana predloží bez toho, aby zabezpečila ich preklad do slovenského jazyka.
Podľa v súčasnosti platnej a účinnej právnej úpravy je súd povinný zabezpečiť preklad cudzojazyčných listinných dôkazov nielen vtedy, ak ich predloží strana, ktorá v danom konaní uplatňuje právo konať vo vlastnom jazyku, ale dokonca aj vtedy, ak ich predloží strana, ktorá slovenský jazyk ovláda alebo mu rozumie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 51 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, podľa ktorej: „Súd priberie prekladateľa aj na preklad listinných dôkazov predložených do súdneho spisu účastníkmi konania vyhotovených v inom ako štátnom jazyku s výnimkou českého jazyka.“
Avšak, na rozdiel od osoby, v prospech ktorej bol preložený listinný dôkaz z dôvodu uplatňovania jej práva konať vo svojom jazyku, je strana, ktorá predložila cudzojazyčný listinný dôkaz, hoci ovláda slovenský jazyk alebo mu rozumie, povinná uhradiť trovy prekladu takýchto listinných dôkazov.
Štát totiž hradí trovy jedine vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje[20], čo však v tomto prípade neplatí. CSP ale ani vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy totiž neustanovujú povinnosť súdu hradiť trovy takéhoto prekladu.
To znamená, že súd síce zabezpečí preklad cudzojazyčných listinných dôkazov, ale trovy, ktoré týmto prekladom vzniknú hradí strana, ktorá tieto listinné dôkazy predložila.
Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.
Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava
Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115
e-mail: office@relevans.sk
______________________________
[1] Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Ústava SR“).
[2] Ide o sľub v nasledovnom znení: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že pri výkone svojej činnosti budem dodržiavať Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy a morálne a etické zásady výkonu tejto činnosti, že svoju činnosť budem vykonávať osobne, nestranne a nezaujato podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia, že budem plne využívať všetky svoje odborné znalosti a že zachovám mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých som sa pri výkone činnosti dozvedel.“
[3] Podľa článku 47 ods. 4 Ústavy SR platí, že: „Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.“
[4] DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C.H. Beck, 2015, s. 909.
[5] Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 57/2014, zo dňa 30.01.2014.
[6] Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 2/2014, zo dňa 25.03.2014.
[7] Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 38/96, zo dňa 17.07.1996.
[8] Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 253/2014, zo dňa 06.05.2014.
[9] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2016, s. 585.
[10] Totiž, ako bolo uvedené vyššie, Ústavný súd SR považuje právo na tlmočníka v súdnom konaní za jeden z atribútov spravodlivého súdneho procesu.
[11] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 188/2008, zo dňa 16.06.2009. Hoci ide o rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v čase účinnosti predchádzajúceho procesného kódexu - zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), je tento právny názor aplikovateľný aj na súčasný právny stav, keďže úprava CSP o práve konať vo svojom jazyku je z obsahového hľadiska totožná s úpravou OSP. Totiž, podľa § 18 OSP platilo, že: „Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.“
[12] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 16/2013, zo dňa 25. 11.2013.
[13] Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sža/24/2008, zo dňa 21.10.2008.
[14] Podľa § 18 zákona č. 99/1963 Sb. Občanský soudní řád platí, že: „(1) Účastníci mají v občanském soudním řízení rovné postavení. Mají právo jednat před soudem ve své mateřštině. Soud je povinen zajistit jim stejné možnosti k uplatnění jejich práv.(2) Účastníku, jehož mateřštinou je jiný než český jazyk, soud ustanoví tlumočníka, jakmile taková potřeba vyjde v řízení najevo. Totéž platí, jde-li o ustanovení tlumočníka účastníku, s nímž se nelze dorozumět jinak než některým z komunikačních systémů neslyšících a hluchoslepých osob.“
[15] Skutočnosti uvedené v tomto článku o pribratí tlmočníka do konania zo strany súdu a o zaujatosti tlmočníka platia obdobne aj v prípade prekladateľa.
[16] Podľa pôvodného znenia § 155 CSP platilo nasledovné: „(1) Každý má právo konať pred súdom v jazyku, ktorému rozumie. S prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie súd tlmočníka.
(2) Ak podanie alebo dôkaz nie je v štátnom jazyku, súd vyzve toho, kto ich predložil, aby v určenej lehote zabezpečil preklad podľa osobitného predpisu; inak ho zabezpečí sám.
(3) Trovy tlmočenia podľa odseku 1 znáša štát. Na trovy prekladu podľa odseku 2 sa použijú ustanovenia o trovách konania podľa šiestej hlavy druhej časti tohto zákona.“
[17] Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov zo dňa 01.03.1998, vyhlásená v Zbierke zákonov SR dňa 29.12.2001 na základe Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 588/2001 Z. z. - pre Slovenskú republika nadobudla platnosť 01.01.2002 (ďalej aj „Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov“).
[18] Konkrétne sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť túto ochranu, ak ide o nasledovné jazyky: bulharský, český, chorvátsky, maďarský, nemecký, poľský, rómsky, rusínsky a ukrajinský jazyk.
[19] Zákon č. 87/2017 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
[20] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2016, s. 905.
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk