Pán Toufik Lounes, alžírsky štátny príslušník, pricestoval do Spojeného kráľovstva v roku 2010 na základe 6 mesačného návštevného víza. Po uplynutí tohto obdobia ostal neoprávnene na britskom území. Pani Perla Nerea García Ormazábal, španielska štátna príslušníčka, prišla do Spojeného kráľovstva ako študentka v roku 1996 a začala pracovať na plný úväzok v roku 2004. Nadobudla britské štátne občianstvo naturalizáciou v roku 2009.

V roku 2014 sa pán Lounes a pani García Ormazábal zosobášili. Po sobáši požiadal pán Lounes ministerstvo vnútra o vydanie pobytového preukazu ako rodinný príslušník štátneho príslušníka EHP (Európsky hospodársky priestor). Dňa 14. mája mu bolo doručené oznámenie spolu s rozhodnutím o jeho vyhostení zo Spojeného kráľovstva z dôvodu, že prekročil dobu oprávneného pobytu v Spojenom kráľovstve, pričom boli porušené kontroly v oblasti imigrácie.

Okrem toho ministerstvo vnútra v liste z 22. mája 2014 pánovi Lounesovi oznámilo, že jeho žiadosť o pobytový preukaz bola zamietnutá. Tento list uvádzal, že podľa britského zákona pani García Ormazábal už nebola považovaná za „štátnu príslušníčku“ EHP, keďže nadobudla britské štátne občianstvo. Nevzťahovali sa už teda na ňu práva priznané smernicou o voľnom pohybe1, a preto sa pán Lounes nemohol domáhať pobytového preukazu ako rodinný príslušník štátneho príslušníka EHP.

Pán Lounes podal proti rozhodnutiu z 22. mája 2014 žalobu na High Court of Justice (England and Wales) (Vrchný súd pre Anglicko a Wales). Keďže tento súd má pochybnosti o zlučiteľnosti britských právnych predpisov s právom Únie, žiada Súdny dvor, aby o tejto otázke rozhodol.

Vo svojich návrhoch z dnešného dňa generálny advokát Yves Bot najprv zdôrazňuje, že existuje neoddeliteľná spojitosť medzi výkonom práv, ktoré smernica priznala pani Garcíovej Ormazábalovej, a nadobudnutím jej britského štátneho občianstva. Hoci podmienky získania a straty občianstva patria do právomoci každého členského štátu, táto právomoc sa musí vykonávať pri dodržaní práva Únie a vnútroštátne právne predpisy ho musia rešpektovať.

Ďalej generálny advokát konštatuje, že smernica jasne obmedzuje svoju osobnú pôsobnosť na občanov Únie, ktorí sa zdržiavajú v členskom štáte inom ako členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.

Generálny advokát z toho vyvodzuje záver, že napriek zrejmej spojitosti, ktorá existuje medzi výkonom práv, ktoré smernica priznala pani Garcíovej Ormazábalovej a jej nadobudnutím britského štátneho občianstva, sa jej právna situácia podstatne zmenila z dôvodu jej naturalizácie tak vo vzťahu k právu Únie, ako aj k vnútroštátnemu právu.

Generálny advokát sa teda domnieva, že na pani Garcíovú Ormazábalovú sa už nevzťahuje pojem „oprávnená osoba“ v zmysle smernice. To znamená, že jej manžel nemôže mať na základe smernice odvodené právo na pobyt v členskom štáte, ktorého štátnu príslušnosť už má jeho manželka.

Generálny advokát však zdôrazňuje, že podľa článku 21 ZFEÚ musia členské štáty umožniť občanom Únie, ktorí nie sú ich štátnymi príslušníkmi, pohybovať sa a zdržiavať sa na ich území s ich manželskými partnermi a prípadne i niektorými ďalšími rodinnými príslušníkmi, ktorí nie sú občanmi Únie. Generálny advokát v tejto súvislosti pripomína judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej s cieľom zabezpečiť potrebný účinok tohto článku je potrebné analogicky uplatniť ustanovenia smernice v prípade návratu občana Únie do jeho členského štátu pôvodu.

V rozsahu, v akom pani García Ormazábal tým, že sa rozhodla nadobudnúť štátne občianstvo hostiteľského členského štátu (Spojené kráľovstvo), prejavila svoju vôľu žiť v tomto štáte rovnakým spôsobom, ako by žila vo svojom členskom štáte pôvodu, budovaním trvalých a pevných väzieb s hostiteľským členským štátom, generálny advokát navrhuje analogicky uplatniť túto judikatúru na prejednávanú vec.

V dôsledku toho generálny advokát konštatuje, že potrebný účinok práv priznaných článkom 21 ZFEÚ vyžaduje, aby občan Únie ako pani García Ormazábal mohol pokračovať v rodinnom živote, ktorý až dovtedy viedol so svojím manželským partnerom v členskom štáte, ktorého štátnu príslušnosť nadobudol.

Generálny advokát uzatvára, že podmienky priznania odvodeného práva na pobyt štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, ktorý je rodinným príslušníkom občana Únie, by v zásade nemali byť prísnejšie ako tie, ktoré stanovuje smernica.

__________________________
[1] Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

Zdroj:
Súdny dvor Európskej únie
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 56/17
V Luxemburgu 30. mája 2017
Návrhy generálneho advokáta vo veci C-165/16
Toufik Lounes/Secretary of State for the Home Department
Neoficiálny dokument pre potreby médií, ktorý nezaväzuje Súdny dvor.
Úplné znenie rozsudku sa uverejňuje na internetovej stránke CURIA v deň vyhlásenia rozsudku.

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk