Vo väčšine prípadov pacient, a dokonca ani zdravotnícky personál nevedia, k čomu presne informovaný súhlas slúži a aké dôsledky sa spájajú s jeho udelením. Cieľom informovaného súhlasu je podať pacientovi zrozumiteľné vysvetlenie o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a v neposlednom rade aj o možnosti a rizikách odmietnutia zdravotnej starostlivosti.

Požiadavka informovaného súhlasu je v slovenskom právnom poriadku upravená v § 6 Zákona o zdravotnej starostlivosti, pričom vychádza zo súhlasu upraveného v Dohovore o ľudských právach a biomedicíne, ktorým je Slovenská republika viazaná (ďalej len „Dohovor“); podľa oboch sa zásah v oblasti zdravia môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas, prípadne ak odmietla poučenie a vykonanie medicínskeho zákroku je aj napriek tomu podľa zákona možné.

Poučenie musí byť poskytnuté zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku a s možnosťou rozhodnúť sa pre informovaný súhlas, s prihliadnutím na rozumovú, vôľovú vyspelosť a zdravotný stav poučovanej osoby. Informovaný súhlas vychádza zo zákonného a etického práva pacienta, podľa ktorého má pacient právo rozhodovať o tom, čo sa stane s jeho telom, a tiež z etickej povinnosti lekára zahrnúť pacienta do rozhodovania o jeho zdravotnej starostlivosti.[1] Aby bol súhlas platný, mal by byť udelený na základe slobodného rozhodnutia po zvážení všetkých kladov a záporov navrhovaného lekárskeho zákroku.

Poskytnutie zdravotnej starostlivosti pacientovi bez jeho súhlasu je Zákonom o zdravotnej starostlivosti prísne upravené a pripúšťa len štyri prípady: (i) ak ide o neodkladnú starostlivosť, kedy nemožno včas získať pacientov súhlas, ale možno ho predpokladať; (ii) v prípade ochranného liečenia uloženého súdom; (iii) v prípade ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá šíri prenosnú chorobu, a ktorá závažným spôsobom ohrozuje svoje okolie alebo (iv) pri ambulantnej alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, resp. hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.

Ako a kedy udeliť informovaný súhlas?

Zákon o zdravotnej starostlivosti vyžaduje písomnú formu informovaného súhlasu napríklad pri účasti fyzickej osoby na transplantácii orgánov a tkanív, výkone sterilizácie alebo pri umelom prerušení tehotenstva; v ostatných prípadoch postačuje ústne vyjadrenie. Za účelom zabezpečenia postavenia poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v potenciálnom spore s pacientom je však nepochybne vhodné súhlas potvrdiť písomne aj v prípadoch, kedy to zákon explicitne nevyžaduje.

Zákon o zdravotnej starostlivosti a Dohovor sa nezhodujú v tom, či je potrebné žiadať informovaný súhlas od pacienta pred každým medicínskym výkonom alebo stačí jeho poskytnutie na začiatku navrhovanej liečby. Dohovor však ukladá povinnosť získať informovaný súhlas pred každým zásahom do oblasti zdravia; Zákon o zdravotnej starostlivosti ukladá povinnosť získať súhlas ešte pred poskytnutím zdravotnej starostlivosti (t.j. po určení diagnózy).

Zákon o zdravotnej starostlivosti vyžaduje súhlas, ktorý by mal kryť všetky následné zdravotné výkony, ktoré sú danou diagnózou vyžadované. V tomto prípade musí byť pacient úplne a komplexne poučený o povahe ochorenia a liečbe, spolu s uvedením všetkých zdravotných výkonov nevyhnutných pre liečbu. Každý iný zdravotný výkon, ktorý nebol obsiahnutý v poučení, by mal byť ošetrený ďalším súhlasom.

Podľa Zákona o zdravotnej starostlivosti, zákonný zástupca, opatrovník, poručník alebo iná fyzická osoba, ktorej je maloletý zverený do starostlivosti, rozhoduje o zdravotnej starostlivosti maloletého dieťaťa, osoby pozbavenej spôsobilosti na právne úkony alebo osoby s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony  udelením súhlasu. Čo ale v situácii, ak tieto osoby odmietnu udeliť súhlas k liečbe a iná možnosť na vyliečenie neexistuje? Podobným prípadom sa zaoberal aj Ústavný súd ČR v prípade, kedy rodičia maloletého, ktorému bolo diagnostikované vysoko zhubné nádorové ochorenie, ktoré bez adekvátnej liečby vedie nezvratne k smrti, odmietli jeho liečenie z náboženských dôvodov; konkrétne odmietli dať súhlas k liečbe chemoterapiou spojenou s transfúziou krvi, hoci to bola jediná šanca na vyliečenie ich dieťaťa, a trvali len na podávaní prostriedkov znižujúcich bolesť.

Vo veci bolo súdom vydané predbežné opatrenie, ktorým bol maloletý zverený do starostlivosti nemocnice, zároveň mu bol ustanovený opatrovník; podľa názoru príslušného súdu totiž odmietavý prístup rodičov k liečbe, ktorá nemá inú alternatívu, berie maloletému nádej na vyliečenie a závažne tak ohrozuje jeho život a zdravie. Ústavný súd ČR sa v danom prípade stotožnil s výrokom a odôvodnením predbežného opatrenia, keď uzavrel, že v danom prípade nevznikli pochybnosti o tom, že zmyslom a cieľom jeho vydania bola ochrana práv maloletej osoby, a to práva na ochranu zdravia a práva na život zakotvených v Listine základných práv a slobôd. Ústavný súd ČR taktiež dospel k záveru, že ochrana zdravia a života dieťaťa, o ktorú vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam skutočne šlo, je relevantným a viac než dostatočným dôvodom pre zásah do rodičovských práv.

Je pacient oprávnený vopred sa vzdať lekárskeho ošetrenia?

Inštitút tzv. „living will“ v niektorých krajinách umožňuje vopred odmietnuť určité liečebné výkony, no slovenský právny poriadok ho zatiaľ explicitne neuznáva. Dohovor v článku 9 ustanovuje, že u pacienta, ktorý v čase zákroku nie je v takom stave, že môže vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil vo vzťahu k vykonaniu zákroku už skôr. Uvedené vytvára priestor prihliadnuť na predchádzajúce vyhlásenie pacienta, ktorý v danom momente nie je schopný vysloviť svoj postoj k relevantným medicínskym postupom. Problém pritom obvykle nevzniká pri predchádzajúcich vyhláseniach udeľujúcich súhlas, pretože lekár môže v mnohých zákonných prípadoch vykonať zákrok dokonca aj bez súhlasu pacienta. Situácia je však iná, keď pacient vopred výslovne odmietol určitý zákrok akceptujúc všetky z toho plynúce riziká. Lekár sa tak dostáva do postavenia, kde mu na jednej strane hrozí nebezpečenstvo trestného stíhania pre trestný čin neposkytnutia pomoci podľa § 177 zákona číslo 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov a na strane druhej čelí riziku žaloby pre porušenie práv pacienta, vyplývajúcich mu z článku 9 Dohovoru.

Určité východisko z tejto situácie predstavuje tzv. „negatívny reverz“. Ak pacient napriek náležitému lekárskemu vysvetleniu odmieta zdravotnú starostlivosť, lekár si od neho vyžiada vyjadrenie o odmietnutí – najlepšie v písomnej alebo inak preukázateľnej podobe.

Záver

Zdravotnícky pracovník je povinný informovať pacienta o zdravotnej starostlivosti, navrhovaných postupoch a rizikách odmietnutia zdravotnej starostlivosti. Náležité poskytovanie poučenia je zároveň neoddeliteľným predpokladom postupu de lege artis. Tak, ako je lekár povinný získať súhlas s poskytovaním lekárskej starostlivosti, je však pacient oprávnený odmietnuť poučenie. Ak sa pacient na základe svojej slobodnej vôle rozhodne nepodrobiť sa lekárskemu zákroku, lekári by mali toto rozhodnutie rešpektovať. Za účelom zvýšenia právnej istoty sa odporúča podpísanie negatívneho reverzu, ktorý môže v prípade potreby slúžiť ako dôkaz na obranu lekára.

JUDr. Ing. Dušan Tomka,
advokát a partner

Mgr. Dominika Šlesárová,
advokátska koncipientka

DT LEGAL, s.r.o.

Kvačalova 28
821 08 Bratislava

Tel: +421 (2) 209 076 11
Fax: +421 (2) 209 076 22
e-mail: office@dtlegal.sk

--------------------------------------------------------------------------------
[1] V súlade so zásadou „non nocere“, ktorá ukladá povinnosť postupovať pri zdravotnom výkone so zámerom zlepšenia zdravia pacienta, ale zároveň pritom rešpektovať jeho osobnostné práva v plnom rozsahu, t.j. vrátane práva na súkromie a práva na česť.

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk