Prejudiciálna otázka a odôvodnenie rozšírenia právomoci vnútroštátneho súdu

Taliansky súd v Miláne bol úspešným žalobcom požiadaný o vydanie osvedčenia o vykonateľnosti súdneho rozhodnutia - platobného rozkazu - podľa čl. 53 nariadenia Brusel I bis.[1] Pri vydávaní osvedčenia ale súd dospel k presvedčeniu, že platobný rozkaz bol vydaný v rozpore s pravidlami právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv. Vlastnú právomoc má konajúci súd sám preskúmať už pri vydávaní platobného rozkazu. Zaujímavosťou je, že sporný platobný rozkaz bol vydaný rovnakým súdom, avšak iným oddelením.

K presvedčeniu o porušení pravidiel právomoci dospel vnútroštátny súd v rámci konania pri vydaní osvedčenia na základe vlastného skúmania, keď zistil, že (i) vzťah má spotrebiteľskú povahu, a navyše (ii) činnosť žalobcu, pána Salvoniho smerovala do iného členského štátu, v ktorom mal spotrebiteľ bydlisko, čím boli splnené predpoklady čl. 17 ods. 1 písm. c) nariadenia Brusel I bis. Platobný rozkaz bol vydaný v prospech pána Salvoniho so sídlom v Miláne, Talianska republika, proti jeho bývalej klientke s bydliskom v Hamburgu, Spolková republika Nemecko. Žalovaná voči platobnému rozkazu nepodala odpor, a tento tak nadobudol právoplatnosť.

Vnútroštátny súd preto navrhoval v podstate vlastné porušenia nariadenia korigovať v rámci konania o vydaní osvedčenia tým, že by žalovanú, ako spotrebiteľku poučil o prostriedkoch obrany proti uznaniu a výkone rozhodnutia v článkoch 45 ods. 1 písm. e) bod i) a v článku 46 nariadenia Brusel I bis.

Úvahy o takomto postupe vnútroštátny súd odvodil s poukazom na čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, vo svetle ktorého by mohlo byť automatické vydanie osvedčenia podľa čl. 42 a 53 nariadenia Brusel I bis bez poučenia spotrebiteľa v rozpore s právom Únie, a to pre zbavenie spotrebiteľa práva na účinný prostriedok nápravy.

Podľa vnútroštátneho súdu práve skúmanie a poučenie o prostriedkoch obrany predstavuje adekvátnu rovnováhu medzi rýchlym a účinným vykonávaním rozsudkov v rámci Európskej únie a účinnou ochranou spotrebiteľov. Tieto závery vnútroštátny súd podporil aj odkazom na judikatúru SDEÚ o slabšom postavení spotrebiteľa, kedy sú za určitých okolností potrebné pozitívne ex offo zásahy vnútroštátnych súdov, s cieľom napraviť túto nerovnováhu.

Prejudiciálna otázka vnútroštátneho súdu smerovala k potvrdeniu, či čl. 53 nariadenia Brusel I bis s poukazom na čl. 47 Charty základných práv Európskej únie umožňuje vnútroštátnym súdom z úradnej moci zistiť, či osvedčované rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ustanoveniami o súdnej právomoci vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, a o záveroch informovať a poučiť dotknutého spotrebiteľa.

K navrhovanému postupu vnútroštátneho súdu a jeho prejudiciálnej otázky pripojili svoje pripomienky česká vláda, Írsko a talianska vláda, podľa ktorých je navrhovaný postup v rozpore so znením a duchom nariadenia Brusel I bis, pričom judikatúru týkajúcu sa spotrebiteľských sporov nie je možné prebrať a aplikovať na nariadenie Brusel I bis.

Naopak, Komisia pripustila možnosť vnútroštátneho súdu overiť v rámci konania o vydaní osvedčenia podľa čl. 53 nariadenia Brusel I bis, či boli porušené pravidlá právomoci tohto nariadenia a následne o tom spotrebiteľa informovať.

Posúdenie dôvodnosti rozšírenej interpretácie

SDEÚ odmietol interpretáciu vnútroštátneho súdu, že ochrana spotrebiteľa v rámci konania o vydaní osvedčenia rozhodnutia podľa čl. 53 nariadenia Brusel I bis vyžaduje a udeľuje právo súdom uskutočniť iný úkon za účelom ochrany spotrebiteľa, než k akému je súd výslovne zmocnený.                                                                           

Dôraz na výslovné zmocnenie súdov vykonávať konkrétne úkony, a teda dôraz na explicitný zákonný rozsah ich právomoci SDEÚ odvodil s poukazom na rozdielne znenie čl. 42 ods. 1 písm. b) a čl. 42 ods. 2 písm. b) nariadenia Brusel I bis, podľa ktorého sa právomoc súdu skúma a preukazuje len v prípade rozsudkov nariaďujúcich predbežné alebo ochranné opatrenie, nie v prípade platobného rozkazu.

Podľa nášho názoru by výklad vnútroštátneho súdu o dodatočnom preskúmavaní podmienok konania aj bez návrhu strán potom, čo rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, mohol znamenať aj popretie zásady res judicata, zásady vzájomnej dôvery vo výkon súdnictva vyjadrenej v bode 26 odôvodnenia nariadenia Brusel I bis, a tiež zásady právnej istoty vo vzťahu k osvedčeniu podľa článku 53 tohto nariadenia.

Uvedené obavy potvrdil aj generálny advokát keď zhrnul, že akceptáciou navrhovaného postupu vnútroštátneho súdu by tento už nebol nestranným arbitrom, ale z vlastnej vôle a zjavne mimo akéhokoľvek procesného rámca by v skutočnosti vstúpil do mandátu právneho zástupcu žalovanej tým, že by poskytol jednému účastníkovi právne poradenstvo o tom, ako namietať proti rozhodnutiu, ktoré práve osvedčil a o výkon ktorého žiada druhý účastník konania.

Vo vzťahu k právomoci súdov konať nad zákonný rozsah (skúmať podmienky konania a informovať o tom spotrebiteľa) a povahe účastníka konania ako spotrebiteľa SDEÚ zhodnotil, že argumentácia vnútroštátneho súdu poukazujúca na judikatúru v spotrebiteľských veciach v kontexte smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie nemôže spochybniť závery SDEÚ. 

Samotné nariadenie Brusel I bis totiž obsahuje osobitné ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľov, prostredníctvom ktorých im je poskytovaná ochrana. SDEÚ konkrétne odkazuje na bod 18 odôvodnenia nariadenia Brusel I bis, ktorý určuje, že slabší účastník by mal byť chránený normami právomoci, čo sa realizuje ustanoveniami o určení právomoci podľa čl. 17 ods. 1 nariadenia Brusel I bis. Navyše, podľa bodu 29 odôvodnenia nariadenia Brusel I bis realizovaným v jeho čl. 45, nariadenie samotné umožňuje žalovanému dovolávať sa v oblasti spotrebiteľských zmlúv prípadného porušenia noriem týkajúcich sa právomoci stanovených v kapitole II oddiele 4, teda čl. 17 nariadenia Brusel I bis. Preto spotrebiteľ, voči ktorému smeruje výkon rozhodnutia, má k dispozícií právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.

Na základe toho SDEÚ uzavrel, že výklad čl. 53 nariadenia Brusel I bis a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie bráni tomu, aby súd pôvodu, na ktorý bola podaná žiadosť o osvedčenie podľa tohto čl. 53 v súvislosti s právoplatným rozsudkom, ex offo overil, či došlo k porušeniu ustanovení kapitoly II oddielu 4 tohto nariadenia za účelom informovania spotrebiteľa o prípadnom zistenom porušení a umožnenia spotrebiteľovi informovane posúdiť možnosť využiť opravný prostriedok podľa čl. 45 uvedeného nariadenia.

Záver

SDEÚ v rozhodnutí v prípade Salvoni potvrdil, že ochranu spotrebiteľa nie je nevyhnutné vnímať absolútne a podmieňovať tomu vykonávanie ďalších úkonov vnútroštátnych súdov, a to na úkor zákonného rozsahu oprávnení súdov. Práve naopak, SDEÚ podľa nášho názoru zdôraznil, že v kontexte konkrétneho prípadu spotrebiteľa je nevyhnutné vždy posudzovať, či na vykonávaný postup a úkony súdu existuje právny dôvod, ktorý by mal mať odraz v zákonných ustanoveniach, a to obzvlášť v prípade procesných predpisov.

Štepán Štarha,
partner

Jozef Krkošek,
advokát

Milan Černaj,