7.4.2020
ID: 4751upozornenie pre užívateľov
Predĺženie lehoty na vykonanie úkonu v civilnom konaní
V civilnom konaní sa neustále vyskytujú situácie, kedy strana sporu musí vykonať úkon v konaní a na vykonanie tohto úkonu má len určitý čas (lehotu).
Mnohokrát sa však stáva, že strana sporu nie je z rôznych dôvodov schopná vykonať tento úkon v danej lehote. Preto adresuje súdu žiadosť o predĺženie tejto lehoty.
Procesné lehoty
Na úvod považujeme za potrebné uviesť, že procesnú lehotu CSP definuje ako súdom alebo zákonom ustanovený časový úsek na vykonanie určitého úkonu. [1] Z tejto definície je zrejmé, že CSP rozlišuje lehoty (i) zákonné a (ii) sudcovské.
Zákonná lehota: Medzi zákonné lehoty patrí napríklad lehota na podanie opravného prostriedku, lehota na podanie odporu proti platobnému rozkazu alebo lehota na podanie sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom.
Pre zákonné lehoty je charakteristické to, že sú stanovené v jednotlivých ustanoveniach CSP fixne. To znamená, že ak CSP určuje na vykonanie určitého úkonu zákonnú lehotu, strana sporu a konajúci súd sú touto lehotou viazaní.
Súd teda nemôže zákonnú lehotu (napríklad 15 dňovú lehotu na podanie odvolania) predĺžiť z vlastnej iniciatívy, ani na žiadosť strany sporu. [2] Za splnenia zákonných podmienok však prichádza do úvahy odpustenie jej zmeškania. [3]
Sudcovská lehota: Naopak, ak CSP lehotu na vykonanie určitého úkonu nestanovuje, môže ju určiť súd.[4] Takejto lehote hovoríme sudcovská lehota, pričom celkovo prichádzajú do úvahy štyri alternatívy určovania sudcovskej lehoty:
Návrh na predĺženie sudcovskej lehoty
Strana sporu, ktorá žiada o predĺženie lehoty na vykonanie úkonu, musí podať súdu návrh na predĺženie lehoty ešte pred jej uplynutím. [8]
Sme toho názoru, že strana sporu, ktorá žiada o predĺženie lehoty by mala v žiadosti okrem všeobecných náležitostí podania [9] uviesť aj to, z akého dôvodu nemôže procesný úkon v súdom stanovenej (pôvodnej) lehote vykonať, a ak je to možné, priložiť i doklad, ktorý existenciu tohto dôvodu potvrdzuje.
Len v takom prípade súd bude disponovať dostatkom informácií potrebných na to, aby mohol žiadosť kvalifikovane posúdiť.
Rozhodnutie o návrhu na predĺženie sudcovskej lehoty
Ak súd návrhu strany vyhovie, postupuje tak, že o návrhu na predĺženie lehoty rozhodne uznesením, voči ktorému nie je možné podať odvolanie. V praxi sa však možno stretnúť aj s predĺžením lehoty menej formálnym spôsobom – napríklad tzv. prípisom doručeným dotknutej strane, alebo aj tak, že súd na procesný úkon, ktorý strana urobila po uplynutí pôvodne stanovenej lehoty, jednoducho prihliadne. [10]
NS SR sa však vo svojej judikatúre zaoberal aj prípadom, kedy súd na oneskorene urobený úkon strany sporu jednoducho neprihliadol, lebo nebol vykonaný v súdom určenej lehote, avšak o predchádzajúcom návrhu strany na predĺženie tejto lehoty súd nerozhodol. [11]
NS SR v danom prípade preskúmaval rozhodnutie krajského súdu, ktorý vyzval navrhovateľku, aby doplnila svoje podanie a na doplnenie podania jej určil lehotu.
Navrhovateľka požiadala krajský súd o predĺženie lehoty na doplnenie podania, avšak krajský súd po uplynutí pôvodne stanovenej lehoty podanie navrhovateľky odmietol bez toho, aby navrhovateľke oznámil, že jej návrhu nevyhovel.
Podľa názoru NS SR, ak krajský súd po uplynutí pôvodne stanovenej lehoty pokračoval v konaní bez toho, aby navrhovateľke oznámil, či jej lehotu na doplnenie podania predĺžil alebo nie, postupoval nesprávne.
NS ČR v obdobnom prípade vyslovil právny názor, podľa ktorého, ak súd návrhu strany na predĺženie lehoty nehodlá nevyhovieť, vydá uznesenie, ktorým návrh zamietne. V opačnom prípade – teda, ak by súd na úkon strany jednoducho neprihliadol – by došlo k porušeniu práva dotknutej strany na spravodlivý proces. [12]
Z uvedeného je teda zrejmé, že v prípade, ak procesná strana podá súdu návrh na predĺženie sudcovskej lehoty a súd návrh považuje za nedôvodný, musí o tom rozhodnúť uznesením.
V tejto súvislosti považujeme za potrebné uviesť, že súd nemá na rozhodnutie o návrhu strany žiadnu lehotu.
NS SR a NS ČR zastávajú právny názor, podľa ktorého sudcovskú lehotu súd môže predĺžiť kedykoľvek a bez akýchkoľvek obmedzení. [13] To znamená, že ak súd nestihne rozhodnúť o návrhu strany na predĺženie lehoty do uplynutia pôvodnej lehoty na vykonanie úkonu, môže o tomto návrhu rozhodnúť aj po jej uplynutí.
Aj z tohto pravidla ale existujú výnimky – súd lehotu na vykonanie úkonu po jej uplynutí nepredĺži v prípade tzv. prekluzívnych lehôt, t. j. lehôt, s uplynutím ktorých právne predpisy spájajú zánik práva. Judikatúra súdov potvrdila, že prípadom takejto lehoty je napríklad lehota uvedená v § 194 ods. 1 CMP.
Ide o prípad, kedy jeden z dedičov pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že je dedičom a súčasne popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol a súčasne ak vyriešenie tohto sporu závisí od zistenia sporných skutočností (tzv. spor o dedičské právo).
V takom prípade notár, ktorý dedičstvo prejednáva, odkáže po márnom pokuse o zmier toho, koho dedičské právo sa mu javí ako menej pravdepodobné na podanie žaloby na súd.
Na podanie žaloby súčasne určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Účelom podania samostatnej určovacej žaloby je to, aby sa sporné skutočnosti vyriešili v samostatnom sporovom konaní – mimo dedičského konania, ktoré je vo svojej podstate konaním nesporovým.
V tomto prípade CMP priamo ustanovuje, že ak ten, kto bol odkázaný na podanie žaloby, žalobu v určenej lehote nepodal, platí že spor o dedičské právo bol rozhodnutý v jeho neprospech.
Lehota na podanie žaloby podľa tohto ustanovenia CMP je síce lehotou procesnou a sudcovskou, avšak vzhľadom k tomu, že po márnom uplynutí tejto lehoty súd (resp. notár ako súdny komisár) pokračuje v dedičskom konaní bez zreteľa na toho, v neprospech koho bol spor o dedičské právo rozhodnutý, musí byť o predĺžení lehoty rozhodnuté ešte pred uplynutím pôvodne stanovenej lehoty na podanie žaloby na súd. [14]
Následky zmeškania sudcovskej lehoty
Ak ide o sudcovskú lehotu, jej nedodržanie spravidla nemá za následok zánik práva na uskutočnenie procesného úkonu. [15] Na druhej strane však platí, že súd v dôsledku uplatnenia pravidiel sudcovskej koncentrácie konania nemusí prihliadnuť na niektoré úkony strán (na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany), [16] ktoré neboli uplatnené včas. [17]
Je na uvážení súdu, či na neskôr uplatnené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany prihliadne, alebo nie. Preto môžeme dodržiavanie lehôt – či už zákonných alebo sudcovských – iba odporučiť.
Záver
Ako sme už uviedli, v civilnom konaní rozlišujeme dva druhy procesných lehôt – lehoty zákonné a lehoty sudcovské.
Kým začiatok a dĺžku zákonnej lehoty určuje CSP priamo vo svojich ustanoveniach, pričom súd a strany sporu sú týmito lehotami viazané, sudcovské lehoty súd môže predĺžiť z vlastnej iniciatívy alebo na návrh.
K predĺženiu sudcovskej lehoty na vykonanie úkonu v drvivej väčšine prípadov dochádza na základe návrhu strany sporu. O predĺženie lehoty je potrebné požiadať pred jej uplynutím.
V prípade, ak o predĺženie lehoty požiada strana sporu, súd má povinnosť vyjadriť sa k jej návrhu procesne relevantným spôsobom.
To znamená, že ak návrhu na predĺženie lehoty vyhovie, vydá o tom uznesenie a v uznesení strane určí novú lehotu na vykonanie procesného úkonu. Bežne sa však stretávame aj s prípadmi, kedy súd oznámi strane sporu prípisom, že jej návrhu vyhovel, prípadne na oneskorený úkon jednoducho prihliadne.
Súd je – až na výnimky tzv. prekluzívnych lehôt – oprávnený predĺžiť ním stanovenú lehotu na vykonanie úkonu nielen pred, ale aj po jej uplynutí. Dokonca môže ním stanovenú lehotu úplne zrušiť a v prípade potreby určiť novú.
Iná situácia nastáva v prípade, ak súd návrhu strany na predĺženie lehoty nehodlá vyhovieť. V takom prípade musí o tom rozhodnúť uznesením. V opačnom prípade – ak by súd na oneskorený úkon strany iba neprihliadol – by došlo k porušeniu práva dotknutej strany na spravodlivý proces.
Na záver je potrebné tiež dodať, že ak strana zmešká sudcovskú lehotu, nemusí to automaticky znamenať, že daný úkon už nemôže vykonať. V takom prípade je vždy rozhodujúce to, o aký procesný úkon v konaní ide.
______________________
[1] Ide o tzv. legálnu definíciu procesnej lehoty uvedenú v § 117 CSP.
[2] Pozri napríklad uznesenie NS SR, sp. zn. 4 Obo 30/2008 a 4 Obo 31/2008.
[3] Pozri § 122 CSP.
[4] § 118 ods. 1 CSP.
[5] ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 424.
[6] § 118 ods. 2 CSP.
[7] Nález ÚS SR, sp.zn. III. ÚS 609/2014: „(...) Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sudcovské lehoty (§ 55 OSP; pozn. autora - teraz § 118 CSP), ktoré sú typické tým, že ich dĺžku na základe vlastného rozhodnutia určuje súd, je možné predĺžiť nielen na žiadosť, ale aj ex officio.“
[8] Pozri napríklad (i) R 21/1979, (ii) rozsudok KS BA, sp. zn. 3Co 335/2012 alebo (iii) uznesenie KS TT, sp. zn. 10Co 3/2014: „Sudcovskú lehotu možno predĺžiť rozhodnutím (§ 55 OSP; pozn. autora - teraz § 118 CSP) na návrh, ktorý možno podať do konca tejto lehoty. Len čo lehota márne uplynie, návrh na jej predĺženie nemožno podať a tomuto účastníkovi nemožno určiť novú lehotu.“
[9] Podľa § 127 a § 128 CSP platí, že ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie (a) ktorému súdu je určené, (b) kto ho robí, (c) ktorej veci sa týka, (d) čo sa ním sleduje, (e) podpis, a (f) ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní aj spisová značka tohto konania.
[10] ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 424.
[11] Uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Sžo 200/2010.
[12] Uznesenie NS ČR, sp. zn. 20 Cdo 1588/2003 (pozn. obdobne aj uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Sžo 200/2010).
[13] Pozri napríklad (i) rozsudok NS ČR, sp. zn. 32 Odo 1274/2005, (ii) uznesenie NS ČR, sp. zn. 26 Cdo 4517/2011 alebo (iii) uznesenie NS ČR, sp. zn. 20 Cdo 1588/2003, (iv) uznesenie NS SR, sp. zn. 8 MCdo 1/2013.
[14] Pozri napríklad (i) rozsudok NS ČR, sp. zn. 21Cdo 1502/2007, (ii) rozsudok NS ČR, sp. zn. 30Cdo 940/2004 alebo (iii) rozsudok KS BB, sp. zn. 15Co 114/2011.
[15] Uznesenie NS SR, sp. zn. 8MCdo 1/2013.
[16] Podľa § 149 CSP: „Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.“
[17] Podľa § 153 ods. 2 CSP: „Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.“
Prípady, kedy strana sporu žiada súd o predĺženie lehoty sú v civilnom konaní pomerne časté. Preto sa v tomto príspevku pozrieme na to kedy, akým spôsobom a za akých podmienok súd môže strane sporu lehotu na vykonanie úkonu (tzv. procesnú lehotu) predĺžiť.
Na úvod považujeme za potrebné uviesť, že procesnú lehotu CSP definuje ako súdom alebo zákonom ustanovený časový úsek na vykonanie určitého úkonu. [1] Z tejto definície je zrejmé, že CSP rozlišuje lehoty (i) zákonné a (ii) sudcovské.
Zákonná lehota: Medzi zákonné lehoty patrí napríklad lehota na podanie opravného prostriedku, lehota na podanie odporu proti platobnému rozkazu alebo lehota na podanie sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom.
Pre zákonné lehoty je charakteristické to, že sú stanovené v jednotlivých ustanoveniach CSP fixne. To znamená, že ak CSP určuje na vykonanie určitého úkonu zákonnú lehotu, strana sporu a konajúci súd sú touto lehotou viazaní.
Súd teda nemôže zákonnú lehotu (napríklad 15 dňovú lehotu na podanie odvolania) predĺžiť z vlastnej iniciatívy, ani na žiadosť strany sporu. [2] Za splnenia zákonných podmienok však prichádza do úvahy odpustenie jej zmeškania. [3]
Sudcovská lehota: Naopak, ak CSP lehotu na vykonanie určitého úkonu nestanovuje, môže ju určiť súd.[4] Takejto lehote hovoríme sudcovská lehota, pričom celkovo prichádzajú do úvahy štyri alternatívy určovania sudcovskej lehoty:
- Zákon ukladá súdu povinnosť určiť strane sporu na vykonanie konkrétneho procesného úkonu lehotu a zároveň určuje minimálnu dĺžku tejto lehoty. V tomto prípade je súd viazaný zákonom určenou minimálnou dĺžkou tejto lehoty, čo slúži na ochranu procesnej strany, ktorá na vykonanie určitých dôležitých úkonov v konaní musí mať dostatok času. Príkladom týchto lehôt sú: lehota stanovená vo výzve súdu na doplnenie alebo opravu podania, podania vo veci samej alebo návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, lehota na vyjadrenie sa k odvolaniu protistrany alebo lehota na vyjadrenie sa k dovolaniu protistrany. Tieto lehoty nesmú byť kratšie ako 10 dní.
- Zákon ukladá súdu povinnosť určiť strane sporu lehotu na vykonanie konkrétneho procesného úkonu, ale neobsahuje jej bližšie určenie. Sem radíme napríklad lehotu na vyjadrenie sa k žalobe, lehotu na podanie repliky a dupliky, lehotu na zloženie preddavku na trovy dôkazu - ak súd túto povinnosť strane uložil. V týchto prípadoch sa súd pri určovaní lehoty na vykonanie procesných úkonov riadi vlastným uvážením. Zákonodarca voľnú úvahu súdu v záujme ochrany procesnej strany neobmedzuje.
- Zákon výslovne umožňuje súdu stanoviť lehotu na vykonanie procesného úkonu a bližšie ju neurčuje. Ide napríklad o lehotu na podanie žaloby vo veci samej pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania, alebo dodatočnú lehotu na splnenie povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti.
- Zákon otázku určenia lehoty na vykonanie procesného úkonu súdom výslovne nerieši – je preto na úvahe súdu, či je potrebné určením sudcovskej lehoty v konkrétnom prípade viesť konanie. [5]
Návrh na predĺženie sudcovskej lehoty
Strana sporu, ktorá žiada o predĺženie lehoty na vykonanie úkonu, musí podať súdu návrh na predĺženie lehoty ešte pred jej uplynutím. [8]
Sme toho názoru, že strana sporu, ktorá žiada o predĺženie lehoty by mala v žiadosti okrem všeobecných náležitostí podania [9] uviesť aj to, z akého dôvodu nemôže procesný úkon v súdom stanovenej (pôvodnej) lehote vykonať, a ak je to možné, priložiť i doklad, ktorý existenciu tohto dôvodu potvrdzuje.
Len v takom prípade súd bude disponovať dostatkom informácií potrebných na to, aby mohol žiadosť kvalifikovane posúdiť.
Rozhodnutie o návrhu na predĺženie sudcovskej lehoty
Ak súd návrhu strany vyhovie, postupuje tak, že o návrhu na predĺženie lehoty rozhodne uznesením, voči ktorému nie je možné podať odvolanie. V praxi sa však možno stretnúť aj s predĺžením lehoty menej formálnym spôsobom – napríklad tzv. prípisom doručeným dotknutej strane, alebo aj tak, že súd na procesný úkon, ktorý strana urobila po uplynutí pôvodne stanovenej lehoty, jednoducho prihliadne. [10]
NS SR sa však vo svojej judikatúre zaoberal aj prípadom, kedy súd na oneskorene urobený úkon strany sporu jednoducho neprihliadol, lebo nebol vykonaný v súdom určenej lehote, avšak o predchádzajúcom návrhu strany na predĺženie tejto lehoty súd nerozhodol. [11]
NS SR v danom prípade preskúmaval rozhodnutie krajského súdu, ktorý vyzval navrhovateľku, aby doplnila svoje podanie a na doplnenie podania jej určil lehotu.
Navrhovateľka požiadala krajský súd o predĺženie lehoty na doplnenie podania, avšak krajský súd po uplynutí pôvodne stanovenej lehoty podanie navrhovateľky odmietol bez toho, aby navrhovateľke oznámil, že jej návrhu nevyhovel.
Podľa názoru NS SR, ak krajský súd po uplynutí pôvodne stanovenej lehoty pokračoval v konaní bez toho, aby navrhovateľke oznámil, či jej lehotu na doplnenie podania predĺžil alebo nie, postupoval nesprávne.
NS ČR v obdobnom prípade vyslovil právny názor, podľa ktorého, ak súd návrhu strany na predĺženie lehoty nehodlá nevyhovieť, vydá uznesenie, ktorým návrh zamietne. V opačnom prípade – teda, ak by súd na úkon strany jednoducho neprihliadol – by došlo k porušeniu práva dotknutej strany na spravodlivý proces. [12]
Z uvedeného je teda zrejmé, že v prípade, ak procesná strana podá súdu návrh na predĺženie sudcovskej lehoty a súd návrh považuje za nedôvodný, musí o tom rozhodnúť uznesením.
V tejto súvislosti považujeme za potrebné uviesť, že súd nemá na rozhodnutie o návrhu strany žiadnu lehotu.
NS SR a NS ČR zastávajú právny názor, podľa ktorého sudcovskú lehotu súd môže predĺžiť kedykoľvek a bez akýchkoľvek obmedzení. [13] To znamená, že ak súd nestihne rozhodnúť o návrhu strany na predĺženie lehoty do uplynutia pôvodnej lehoty na vykonanie úkonu, môže o tomto návrhu rozhodnúť aj po jej uplynutí.
Aj z tohto pravidla ale existujú výnimky – súd lehotu na vykonanie úkonu po jej uplynutí nepredĺži v prípade tzv. prekluzívnych lehôt, t. j. lehôt, s uplynutím ktorých právne predpisy spájajú zánik práva. Judikatúra súdov potvrdila, že prípadom takejto lehoty je napríklad lehota uvedená v § 194 ods. 1 CMP.
Ide o prípad, kedy jeden z dedičov pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že je dedičom a súčasne popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol a súčasne ak vyriešenie tohto sporu závisí od zistenia sporných skutočností (tzv. spor o dedičské právo).
V takom prípade notár, ktorý dedičstvo prejednáva, odkáže po márnom pokuse o zmier toho, koho dedičské právo sa mu javí ako menej pravdepodobné na podanie žaloby na súd.
Na podanie žaloby súčasne určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Účelom podania samostatnej určovacej žaloby je to, aby sa sporné skutočnosti vyriešili v samostatnom sporovom konaní – mimo dedičského konania, ktoré je vo svojej podstate konaním nesporovým.
V tomto prípade CMP priamo ustanovuje, že ak ten, kto bol odkázaný na podanie žaloby, žalobu v určenej lehote nepodal, platí že spor o dedičské právo bol rozhodnutý v jeho neprospech.
Lehota na podanie žaloby podľa tohto ustanovenia CMP je síce lehotou procesnou a sudcovskou, avšak vzhľadom k tomu, že po márnom uplynutí tejto lehoty súd (resp. notár ako súdny komisár) pokračuje v dedičskom konaní bez zreteľa na toho, v neprospech koho bol spor o dedičské právo rozhodnutý, musí byť o predĺžení lehoty rozhodnuté ešte pred uplynutím pôvodne stanovenej lehoty na podanie žaloby na súd. [14]
Následky zmeškania sudcovskej lehoty
Ak ide o sudcovskú lehotu, jej nedodržanie spravidla nemá za následok zánik práva na uskutočnenie procesného úkonu. [15] Na druhej strane však platí, že súd v dôsledku uplatnenia pravidiel sudcovskej koncentrácie konania nemusí prihliadnuť na niektoré úkony strán (na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany), [16] ktoré neboli uplatnené včas. [17]
Je na uvážení súdu, či na neskôr uplatnené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany prihliadne, alebo nie. Preto môžeme dodržiavanie lehôt – či už zákonných alebo sudcovských – iba odporučiť.
Záver
Ako sme už uviedli, v civilnom konaní rozlišujeme dva druhy procesných lehôt – lehoty zákonné a lehoty sudcovské.
Kým začiatok a dĺžku zákonnej lehoty určuje CSP priamo vo svojich ustanoveniach, pričom súd a strany sporu sú týmito lehotami viazané, sudcovské lehoty súd môže predĺžiť z vlastnej iniciatívy alebo na návrh.
K predĺženiu sudcovskej lehoty na vykonanie úkonu v drvivej väčšine prípadov dochádza na základe návrhu strany sporu. O predĺženie lehoty je potrebné požiadať pred jej uplynutím.
V prípade, ak o predĺženie lehoty požiada strana sporu, súd má povinnosť vyjadriť sa k jej návrhu procesne relevantným spôsobom.
To znamená, že ak návrhu na predĺženie lehoty vyhovie, vydá o tom uznesenie a v uznesení strane určí novú lehotu na vykonanie procesného úkonu. Bežne sa však stretávame aj s prípadmi, kedy súd oznámi strane sporu prípisom, že jej návrhu vyhovel, prípadne na oneskorený úkon jednoducho prihliadne.
Súd je – až na výnimky tzv. prekluzívnych lehôt – oprávnený predĺžiť ním stanovenú lehotu na vykonanie úkonu nielen pred, ale aj po jej uplynutí. Dokonca môže ním stanovenú lehotu úplne zrušiť a v prípade potreby určiť novú.
Iná situácia nastáva v prípade, ak súd návrhu strany na predĺženie lehoty nehodlá vyhovieť. V takom prípade musí o tom rozhodnúť uznesením. V opačnom prípade – ak by súd na oneskorený úkon strany iba neprihliadol – by došlo k porušeniu práva dotknutej strany na spravodlivý proces.
Na záver je potrebné tiež dodať, že ak strana zmešká sudcovskú lehotu, nemusí to automaticky znamenať, že daný úkon už nemôže vykonať. V takom prípade je vždy rozhodujúce to, o aký procesný úkon v konaní ide.
Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o.
Dvořákovo nábrežie 8/A
811 02 Bratislava
Tel.: +421 2 323 54 602
Fax: +421 2 594 18 115
e-mail: office@relevans.sk
______________________
[1] Ide o tzv. legálnu definíciu procesnej lehoty uvedenú v § 117 CSP.
[2] Pozri napríklad uznesenie NS SR, sp. zn. 4 Obo 30/2008 a 4 Obo 31/2008.
[3] Pozri § 122 CSP.
[4] § 118 ods. 1 CSP.
[5] ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 424.
[6] § 118 ods. 2 CSP.
[7] Nález ÚS SR, sp.zn. III. ÚS 609/2014: „(...) Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že sudcovské lehoty (§ 55 OSP; pozn. autora - teraz § 118 CSP), ktoré sú typické tým, že ich dĺžku na základe vlastného rozhodnutia určuje súd, je možné predĺžiť nielen na žiadosť, ale aj ex officio.“
[8] Pozri napríklad (i) R 21/1979, (ii) rozsudok KS BA, sp. zn. 3Co 335/2012 alebo (iii) uznesenie KS TT, sp. zn. 10Co 3/2014: „Sudcovskú lehotu možno predĺžiť rozhodnutím (§ 55 OSP; pozn. autora - teraz § 118 CSP) na návrh, ktorý možno podať do konca tejto lehoty. Len čo lehota márne uplynie, návrh na jej predĺženie nemožno podať a tomuto účastníkovi nemožno určiť novú lehotu.“
[9] Podľa § 127 a § 128 CSP platí, že ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie (a) ktorému súdu je určené, (b) kto ho robí, (c) ktorej veci sa týka, (d) čo sa ním sleduje, (e) podpis, a (f) ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní aj spisová značka tohto konania.
[10] ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 424.
[11] Uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Sžo 200/2010.
[12] Uznesenie NS ČR, sp. zn. 20 Cdo 1588/2003 (pozn. obdobne aj uznesenie NS SR, sp. zn. 2 Sžo 200/2010).
[13] Pozri napríklad (i) rozsudok NS ČR, sp. zn. 32 Odo 1274/2005, (ii) uznesenie NS ČR, sp. zn. 26 Cdo 4517/2011 alebo (iii) uznesenie NS ČR, sp. zn. 20 Cdo 1588/2003, (iv) uznesenie NS SR, sp. zn. 8 MCdo 1/2013.
[14] Pozri napríklad (i) rozsudok NS ČR, sp. zn. 21Cdo 1502/2007, (ii) rozsudok NS ČR, sp. zn. 30Cdo 940/2004 alebo (iii) rozsudok KS BB, sp. zn. 15Co 114/2011.
[15] Uznesenie NS SR, sp. zn. 8MCdo 1/2013.
[16] Podľa § 149 CSP: „Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.“
[17] Podľa § 153 ods. 2 CSP: „Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.“
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk