Väzba ako inštitút ultima ratio

Väzba ako zabezpečovací trestno-procesný inštitút by mal byť využívaný ako ultima ratio – to je poznatok, ktorý možno nazvať notorietou. Odôvodniť a argumentačne podložiť toto tvrdenie možno jednak medzinárodnými zmluvami upravujúcimi ľudské práva a základné slobody,[1] Ústavou Slovenskej republiky, ako aj ustanoveniami zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v platnom znení (ďalej len „Trestný poriadok“). Často používanou argumentačnou nadstavbou spomínaných právnych predpisov sú súdne rozhodnutia, ktoré jednotlivé ustanovenia upravujúce väzbu interpretujú; no na základe dostupných poznatkov pozorujeme, že odôvodnenie väzby ako inštitútu ultima ratio prostredníctvom historického výkladu v tunajšej právnickej spisbe chýba.

Predchodcom súčasného Trestného poriadku je zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) (ďalej len „Starý Trestný poriadok“). Starý Trestný poriadok vo vyhlásenom znení ustanovoval v § 67, že: „Obvinený smie byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, [...]“. Starý Trestný poriadok nadobudol účinnosť dňa 09.12.1961 a v priebehu jeho viac než štyridsať (40) ročnej účinnosti sa citovaná definícia zmenila na prvý pohľad iba nepatrne, a to tak, že slovo skutočnosti bolo obohatené o prívlastok konkrétne.

Očividne sa teda časť hypotézy, ktorá je spoločná pre všetky druhy väzieb, vyvinula tak, že nepostačovali len akési všeobecné alebo hypotetické skutočnosti odôvodňujúce takúto určitú obavu v konkrétnom prípade; ale naopak muselo ísť o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce takúto určitú obavu. Takými skutočnosťami sa mali podľa vtedajšieho Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky na mysli konkrétne skutočnosti vyplývajúce z hodnotenia povahy trestného činu a osoby páchateľa, čo je pomerne široká a nie veľmi konkrétna definícia.[2]

Trestný poriadok toto ustanovenie takpovediac prekopal a už vo vyhlásenom znení dal časti hypotézy, ktorá je spoločná pre všetky druhy väzieb, novú tvár. Okrem toho, že spomínané ustanovenie bolo presunuté do § 71 ods. 1 Trestného poriadku, tak bolo a aj v súčasnosti je oveľa rozvinutejšie: „Obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že [...]“. Na okraj dodávame, že znenie tohto ustanovenia zostalo od prijatia do dnešného dňa nezmenené.

Citované ustanovenie v novom šate výslovne ustanovuje o doteraz zistených skutočnostiach namiesto konkrétnych skutočností. Dôvodová správa k Trestnému poriadku sa k prepracovaniu časti hypotézy spoločnej pre všetky druhy väzieb nevyjadruje a naopak sa vyjadruje len k účelu väzby a k samotným väzobným dôvodom. My sme však toho názoru, že komparáciou týchto slovných konštrukcií možno dospieť k záveru, že zákonodarca kládol dôraz na to, že musí ísť o doteraz zistené skutočnosti; nie o skutočnosti, ktoré možno v budúcnosti dôvodne očakávať, ale ešte nenastali a zároveň musí ísť o zistené skutočnosti, resp. dostatočne preukázané. Aj v prípade konkrétnych skutočností je logické, že by malo ísť o doteraz zistené konkrétne skutočnosti; avšak ich výslovné pomenovanie ako doteraz zistené skutočnosti kladie dôraz na požiadavku ich „zistenia“. Zákonodarca týmto preformulovaním, podľa nášho názoru, prispel k posilneniu materiálnych podmienok väzby, ktoré kladú dôraz na starostlivé posudzovanie všetkých doteraz zistených skutočností. Pochybnosti ohľadom skutkových okolností odôvodňujúcich vzatie do väzby by preto mali byť a fortiori neprípustnejšie podľa súčasnej právnej úpravy, než podľa staršej právnej úpravy.

Okrem toho citované ustanovenie posilňuje tiež zásadu prezumpcie neviny, pretože už na prvý pohľad kladie veľký dôraz na to že, ide len o skutok, o ktorom sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Väzba totiž nie je trestom, a preto nemôže mať ani sankčný charakter, a zároveň väzba nie je ani rozhodnutím o vine obvineného; takým rozhodnutím je až právoplatné odsudzujúce súdne rozhodnutie.[3] V neposlednom rade, ak z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, tak výlučne vtedy je možné pristúpiť k väzobnému stíhaniu obvineného.

Ohľadom procesnej taktiky v rámci obhajoby sme presvedčení, že sa netreba sústrediť výlučne na vyvrátenie existencie dôvodov väzby, pretože pri obhajobe sa nám viackrát potvrdilo, že je vhodnejšie si pri písaní sťažnosti proti rozhodnutiu o vzatí do väzby alebo žiadosti o prepustení z väzby klásť primárne nie otázku: „Prečo neexistujú dôvody na vzatie obvineného do väzby?“, ale namiesto toho sa sústrediť na zodpovedanie otázky: „Existujú dôvody, pre ktoré by mal byť obvinený prepustený z väzby?“. Ukázalo sa, že takéto možno na prvý pohľad nie zásadné preformulovanie kľúčovej otázky ešte pred písaním spomínaných trestných podaní úplne zmení obsah podania, ako aj ústrednú myšlienku, ktorú sa súdu týmto podaním snažíme tlmočiť.

Prepustenie z väzby a nahradenie väzby

Ak bolo vydané uznesenie o vzatí obvineného do väzby, tak sa obvinený môže brániť v zásade dvoma už spomínanými spôsobmi. V prvom rade môže obvinený podať prostredníctvom obhajcu sťažnosť proti rozhodnutiu o väzbe na základe § 83 ods. 1 Trestného poriadku, ktorú obhajcovia spravidla automaticky podávajú akonáhle je rozhodnuté o tom, že obvinený bude väzobne stíhaný. V druhom rade môže obvinený podať prostredníctvom obhajcu žiadosť o prepustenie na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, na základe ktorej môže obvinený žiadať o prepustenie na slobodu kedykoľvek, teda už aj počas práve prebiehajúceho väzobného stíhania.

V prípade, že je obhajcovi zrejmé, že niektorý z dôvodov väzby je daný, tak nevidíme zmysel v tom, aby obhajca viedol obhajobu spôsobom, že bude danosť dôvodov väzby v konkrétnom prípade popierať. Pochopiteľne nie je vylúčené, aby obhajca podal sťažnosť pri uzneseniu o vzatí obvineného do väzby, v ktorej bude namietať, že nie sú dané dôvody na vzatie obvineného do väzby aj v prípade, ak očividne dané sú; ale miera úspešnosti takejto sťažnosti je veľmi nízka.

Smerujeme tým k myšlienke formulovanej na základe empírie, že obhajca má oveľa väčšiu šancu na úspech, ak bude starostlivo argumentovať v prospech nahradenia väzby, než vyhnutiu sa väzbe v celom rozsahu. Úlohou obhajcu je totiž podľa teórie trestného práva poukazovať na dôkazy (skutočnosti), ktoré sú v prospech obvineného a usilovať sa o dosiahnutie čo najpriaznivejšieho rozhodnutia v prospech obvineného.[4] Teória trestného práva ďalej uvádza, že najpriaznivejšie rozhodnutie pre obvineného neznamená vždy len zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ale niekedy je priaznivým rozhodnutím aj uloženie miernejšieho trestu odsudzujúcim rozsudkom alebo podmienečné zastavenie trestného stíhania, a to v závislosti od individuálneho posúdenia prípadu.[5]

Teda v prípade, že je objektívne daný niektorý z dôvodov väzby, tak najpriaznivejším rozhodnutím pre obvineného je per analogiam nahradenie väzby niektorým z alternatívnych prostriedkov k väzbe, ktoré sú ustanovené v § 80 a nasl. Trestného poriadku. Obhajca by si teda mal plniť svoju úlohu spomínanú vyššie a usilovať sa o najpriaznivejšie rozhodnutie, ktorým v pomerne jednoznačných prípadoch nie je úplné vyhnutie sa väzobnému stíhaniu, ale uloženie alternatívneho prostriedku k väzbe, resp. nahradenie väzby. Nahradením väzby súd potvrdzuje danosť väzobného dôvodu, pričom ale zároveň konštatuje, že účel väzby môže byť dosiahnutý miernejším zásahom do práv obvineného, čo je v súlade so zásadou zdržanlivosti ustanovenou v § 2 ods. 2 Trestného poriadku.[6] Alternatívnymi prostriedkami k väzbe sú (i) záruka, sľub alebo dohľad podľa § 80 Trestného poriadku a (ii) peňažná záruka podľa § 81 Trestného poriadku, pričom na posilnenie účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, môže súd zároveň uložiť (iii) jedno alebo viac primeraných obmedzení alebo povinností podľa § 82 Trestného poriadku.

Vo vzťahu k prokuratúre a súdu je preto podľa nás kompromisné riešenie, ak sa v prípade útekovej alebo preventívnej väzby zvolí kompromisné riešenie v podobe správne nastaveného alternatívneho prostriedku k väzbe, čo je pre obhajcu náročnou úlohou. Kolúznu väzbu zámerne nespomíname, keďže vo vzťahu k nej pochopiteľne podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku nie je možné jej nahradenie – totižto účel kolúznej väzby môže byť naplnený jedine vtedy, ak je riziko kontaktu s osobami, na ktoré by obvinený mohol pôsobiť, plne eliminované – a plne eliminované môže byť jedine vtedy, keď obvinený bude od týchto osôb v plnej miere izolovaný.

Ak však obvinený údajne spáchal napr. trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v platnom znení (ďalej len „Trestný zákon“) tým, že poškodzuje sedadlá na futbalových štadiónoch a nedovolene používa pyrotechnické výrobky; tak zrejme nie je nevyhnutné, aby obvinený bol väzobne stíhaný z preventívnych dôvodov. Máme za to, že rovnaký účel bude dosiahnutý, ak obvinenému bude uložená povinnosť zložiť peňažnú záruku a súbežne s ňou mu bude uložený zákaz návštev určených miest podľa § 82 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, v tomto prípade futbalových štadiónov alebo zákaz účasti na verejných podujatiach (v tomto prípade futbalových zápasov). V prípade, že sa obvinený zúčastňuje pravidelne rôznych futbalových zápasov, avšak tendenciu poškodzovať sedadlá na futbalových štadiónoch má len na zápasoch konkrétneho futbalového klubu, tak je možné zakázať obvinenému zúčastňovať sa len futbalových zápasov konkrétneho futbalového klubu, prípadne sa v čase futbalového zápasu konkrétneho futbalového klubu povinne dostaviť k probačnému a mediačnému úradníkovi podľa § 82 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. V duchu tejto logiky je možné postupovať v akomkoľvek inom prípade a ako sme načrtli, obhajca sa v každom prípade rozhoduje medzi niekoľkými možnými alternatívami.

Primeraných povinností a obmedzení, ktorými možno posilniť účel, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, je v rámci alternatívnych prostriedkov k väzbe mnoho, a preto je v každom prípade úlohou obhajcu starostlivo nájsť rovnováhu medzi záujmami obvineného, prokuratúry a súdu. Na okraj dodávame, že v súčasnosti nie príliš známou povinnosťou je inštalácia zariadenia na meranie alkoholu v dychu v domácnosti obvineného a pravidelné podrobovanie sa dychovej skúške po výzve z tohto zariadenia, pokiaľ je obvinený trestne stíhaný za skutok spáchaný pod vplyvom alkoholu. V opačnom prípade, ak primerané povinnosti a obmedzenia obvineného nie sú primeranými, resp. nedostatočne posilňujú účel, ktorý by bol inak dosiahnutý väzbou; tak obhajca (a predovšetkým obvinený) riskuje zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby alebo žiadosti o prepustenie na slobodu so súčasným návrhom na nahradenie väzby.

Zamietnutie niektorého zo spomínaných podaní je pochopiteľne nežiaduce, pretože napr. v prípade žiadosti o prepustenie na slobodu ju možno podľa § 79 ods. 3 in fine Trestného poriadku podať znovu až po uplynutí tridsiatich (30) dní odo dňa, keď rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť, ibaže by v nej boli uvedené iné dôvody. Na konci dňa by preto obhajca mal hľadať spomínané najpriaznivejšie rozhodnutie aj v rámci uloženia napr. peňažnej záruky súbežne s primeranými povinnosťami a obmedzeniami; a najpriaznivejšie rozhodnutie je podľa nás také, ktoré má najväčšiu šancu na úspech aj za cenu možno peňažnej záruky vo väčšej sume a „tvrdších“ primeraných povinností a obmedzení, pretože na základe neho sa obvinený vyhne väzobnému stíhaniu (ak je to v súlade s pokynmi klienta). Avšak v prípade, že sa súd nestotožňuje len so sumou peňažnej záruky a zamietol žiadosť o prepustenie na slobodu len z dôvodu nízkej peňažnej záruky, tak obhajca môže podať novú žiadosť aj pred uplynutím tridsať (30) dňovej lehoty, ak bude ponúknutá peňažná záruka vo vyššej sume.[7]

V prípade preventívnej alebo útekovej väzby môže tiež obhajca argumentovať tým, že nahradením väzby možno dosiahnuť účel, ktorý by sa inak dosiahol väzbou dokonca ešte efektívnejšie. Alternatívne prostriedky k väzbe totiž nie sú väzbou, aj keď sú podmienené existenciou dôvodov väzby, ktorej zabezpečovaciu funkciu v konaní plnia, resp. zastupujú. Tým pádom to znamená, že trvanie alternatívnych prostriedkov k väzbe nie je ohraničené lehotami trvania väzby, ktoré sú ustanovené v § 76 Trestného poriadku, a tak ich možno uložiť obvinenému na dlhšie časové obdobie, než by ho zákonne bolo možné väzobne stíhať.[8]

Zároveň tiež treba spomenúť, že v sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby alebo v žiadosti o prepustenie na slobodu je nutné formulovať návrh na nahradenie väzby niektorým z alternatívnych prostriedkov k väzbe jednoznačne a zrozumiteľne, pretože obyčajné konštatovanie obhajcu, že väzobné stíhanie nie je nevyhnutné, nie je postačujúce. Vyslovene sa formuláciou návrhu na nahradenie väzby zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že: „Obhajca v sťažnosti proti uzneseniu OS uviedol: „V rozpore s ustanovením §§ 189 ods. 1 písm. a), c); 80 ods. písm. c) Tr. por. sa sudca pre prípravné konanie vo svojom rozhodnutí o predĺžení lehoty väzby nevysporiadal so všetkými možnosťami alternatívy väzby, pričom v rámci rozhodnutia ani neuviedol žiadne úvahy, ktorými sa spravoval pri určení doby predĺženia o ďalších 6... mesiacov... v záujme vysporiadať sa s námietkou skoršieho možného ukončenia vyšetrovania.“ Takúto formuláciu je len ťažko možno považovať za jednoznačnú, jasnú, zreteľnú a určitú požiadavku nahradiť väzbu sťažovateľov miernejším prostriedkom, a to dohľadom probačného a mediačného úradníka, s ktorou by sa inak mal krajský súd povinnosť vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia.“[9]

Záver

Summa summarum, ak si ešte pred vypracovaním podania položíme spomínanú otázku: „Existujú dôvody, pre ktoré by mal byť obvinený prepustený z väzby?“, tak ju v podaní zodpovieme tým spôsobom; že áno, existujú dôvody, pre ktoré by mal byť obvinený prepustený z väzby, pretože účel väzby vieme dosiahnuť aj inak. Z hľadiska procesnej taktiky nie je však vhodné popierať niečo, čo je očividné – v tomto prípade danosť väzobných dôvodov; naopak je vhodnejšie sústrediť sa skôr na to, akým spôsobom je väzbu možné účelne nahradiť.

V rámci argumentácie o nahradení väzby považujeme za vhodné využiť aj spomínaný historický výklad ustanovení o väzbe. Možno ho stručne zhrnúť tak, že zákonodarca postupnými novelizáciami a tvorbou nového procesného kódexu kládol dôraz na väzobné stíhanie založené na doteraz zistených skutočnostiach a nie na skutočnostiach, ktoré možno v budúcnosti dôvodne očakávať, ale ešte nenastali a zároveň musí ísť o riadne zistené skutočnosti, resp. dostatočne preukázané. Pokiaľ obhajca identifikuje čo i len čiastočne nedostatočne preukázané skutočnosti, tak ide o zásadný argument v prospech úplnému vyhnutiu sa väzobnému stíhaniu. Ak sú však skutočnosti dostatočne preukázané, je vhodné siahnuť po alternatívnych prostriedkoch k väzbe.

V duchu všetkého doposiaľ uvedeného sa nám v niekoľkých prípadoch podarilo buď úplne vyhnúť väzobnému stíhaniu, alebo nahradiť väzobné stíhanie u obvinených, ktorých sme obhajovali, pričom na prvý pohľad bola šanca, že sa väzobnému stíhaniu vyhnú alebo bude ich väzobné stíhanie nahradené, takmer nulová. Niet pochýb o tom, že obhajca by mal byť schopný nájsť kompromisné riešenie, ktoré je výhodné ako pre obvineného, tak aj pre súd a prokuratúru, pretože tým nepochybne splní jednu z jeho povinností – presadzovať (úspešne) záujmy obvineného.

Kompromisné riešenie práve aj z dôvodu, že skutočne kompromisnému riešeniu sa len veľmi ťažko oponuje a vysporadúva sa s ním, keďže súd je podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky povinný sa vysporiadať s tým, z akého dôvodu nahradenie väzby neuloží, pokiaľ ho obhajoba navrhuje: „Pri rozhodovaní o väzbe sú súdy síce povinné zvážiť aj všetky možnosti nahradenia väzby miernejšími prostriedkami jej nahradenia poskytnutými Trestným poriadkom, pričom v rámci odôvodnenia rozhodnutia je povinnosťou súdu vysporiadať sa s rozhodnutím o tých prostriedkoch, ktorých použitie v konaní bolo sťažovateľmi navrhnuté alebo ktorých aplikácia prichádzala do úvahy.“[10] V opačnom prípade obvinení a obhajcovia s vidinou úspechu t. j. úplnému vyhnutiu sa väzobnému stíhaniu bez navrhnutia alternatívnych prostriedkov k väzbe, nemusia uspieť.

Mgr. Martin Herczeg
Advokátsky koncipient

Zoznam použitých zdrojov

1. ČENTÉŠ, J. – KURILOVSKÁ, L. – ŠIMOVČEK, I. – BURDA, E. a kol. Trestný poriadok I. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2021, ISBN 978-80-89603-88-6, 2568 s.
2. LACIAK, M. Právo na obhajobu a jeho podoby v trestnom konaní. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2019, ISBN 978-80-571-0018-8, 119 s.
3. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.09.2017, sp. zn. 2Tost/28/2017 (R 44/2018).
4. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.09.2006, sp. zn. 2Toš/37/2006.
5. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky zo dňa 22.02.1988, sp. zn. 4To/12/88.
6. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.03.2016, sp. zn. III. ÚS 144/2016.