Vo Francúzsku boli proti VD a SR začaté trestné konania pre trestné činy obchodovania s využitím dôverných informácií, navádzania na trestný čin obchodovania s využitím dôverných informácií, spolupáchateľstva pri trestnom čine, korupcie a legalizácie príjmov z trestnej činnosti. Základom týchto konaní boli osobné údaje z telefonických hovorov VD a SR, ktoré sa uskutočnili v rámci poskytovania elektronických komunikačných služieb, a vyšetrujúcemu sudcovi ich poskytol Autorité des marchés financiers (Úrad pre finančné trhy, ďalej len „AMF“) v dôsledku vyšetrovania vykonaného týmto úradom.

VD a SR podali proti dvom rozsudkom Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko) kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), pričom s odkazom na judikatúru Súdneho dvora1 namietali, že AMF pri zhromažďovaní uvedených údajov vychádzal z vnútroštátnych ustanovení, ktoré sú jednak v rozpore s právom Únie, keďže stanovujú všeobecné a nediferencované uchovávanie údajov o pripojení, a jednak nijako neobmedzujú právomoc vyšetrovateľov AMF vyžiadať si uchovávané údaje.

Cour de cassation (Kasačný súd) sa svojimi návrhmi na začatie prejudiciálneho konania predloženými Súdnemu dvoru v podstate pýta, či možno zosúladiť relevantné ustanovenia smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“2 v spojení s Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)3 s ustanoveniami vyplývajúcimi zo smernice „o zneužívaní trhu“4 a nariadenia o „zneužívaní trhu“5, a to v rámci vnútroštátnych legislatívnych oparení, ktoré preventívne stanovujú, že prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb sú na účely boja proti trestnej činnosti spočívajúcej v zneužívaní trhu, do ktorej patrí obchodovanie s využitím dôverných informácií, povinní všeobecne a nediferencovane uchovávať údaje o prenose dát počas jedného roka od ich zaznamenania. V prípade, že by sa ukázalo, že predmetné vnútroštátne ustanovenia nie sú v súlade s právom Únie, sa vnútroštátny súd pýta na možnosť dočasného zachovania účinkov týchto ustanovení na účely zabránenia právnej neistote a zabezpečenia toho, že údaje uchované na základe týchto ustanovení sa budú môcť použiť s cieľom odhaliť a stíhať obchodovanie s využitím dôverných informácií.

Súdny dvor v rozsudku z dnešného dňa po prvé konštatoval, že ani smernica, ani nariadenie „o zneužívaní trhu“ nemôžu predstavovať právny základ všeobecnej povinnosti uchovávať záznamy údajov o prenose dát, ktoré majú prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb, na účely výkonu právomocí zverených príslušným finančným orgánom na základe týchto právnych nástrojov.

Súdny dvor po druhé pripomenul, že smernica o „súkromí a elektronických komunikáciách“ je referenčným aktom v oblasti uchovávania údajov a, všeobecnejšie, spracúvania osobných údajov v sektore elektronickej komunikácie. Táto smernica sa teda vzťahuje aj na záznamy údajov o prenose dát, ktoré majú prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb, a príslušné finančné orgány ich môžu od týchto prevádzkovateľov požadovať v zmysle smernice a nariadenia o „zneužívaní trhu“. Preskúmanie legality spracúvania záznamov, ktoré majú prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb, sa má posudzovať s prihliadnutím na podmienky stanovené v smernici o „súkromí a elektronických komunikáciách“, ako ju vykladá Súdny dvor.

Súdny dvor teda rozhodol, že smernica a nariadenie o „zneužívaní trhu“ v spojení so smernicou o „súkromí a elektronických komunikáciách“ a s Chartou neumožňujú, aby prevádzkovatelia elektronických komunikačných služieb na účely boja proti trestnej činnosti spočívajúcej v zneužívaní trhu, do ktorej patrí obchodovanie s využitím dôverných informácií, všeobecne a nediferencovane uchovávali údaje o prenose dát po dobu jedného roka po ich zaznamenaní.

Súdny dvor po tretie potvrdil svoju judikatúru, podľa ktorej právo Únie bráni tomu, aby vnútroštátny súd obmedzil časové účinky vyhlásenia neplatnosti, ktoré mu podľa vnútroštátneho práva prislúcha urobiť vo vzťahu k vnútroštátnym ustanoveniam, ktoré prevádzkovateľom elektronických komunikačných služieb ukladajú povinnosť všeobecne a nediferencovane uchovávať údaje o prenose dát a údaje o polohe, a to z dôvodu nezlučiteľnosti týchto ustanovení so smernicou o „súkromí a elektronických komunikáciách“.

Súdny dvor však pripomenul, že prípustnosť dôkazov získaných takýmto uchovávaním údajov patrí podľa zásady procesnej autonómie členských štátov do pôsobnosti vnútroštátneho práva, pod podmienkou dodržania najmä zásad ekvivalencie a efektivity. Táto posledná uvedená zásada od vnútroštátneho trestného súdu vyžaduje, aby neprihliadal na informácie a dôkazy, ktoré boli získané všeobecným a nediferencovaným uchovávaním údajov, ktoré je nezlučiteľné s právom Únie, pokiaľ sa dotknuté osoby nemôžu účinne vyjadriť k týmto informáciám a dôkazom, ktoré patria do oblasti vymykajúcej sa znalosti súdu a môžu rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť posúdenie skutkového stavu.

1 Rozsudok z 21. decembra 2016, Tele2 Sverige a Watson a i. C-203/15 a C-698/15 (pozri tiež TK n° 145/16).
2 Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 11).
3 Konkrétne články 7, 8 a 11, ako aj článok 52 ods. 1 Charty.
4 Článok 12 ods. 2 písm. a) a d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES z 28. januára 2003 o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu) (Ú. v. EÚ L 96, 2003, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 367).
5 Článok 23 ods. 2 písm. g) a h) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 596/2014 zo 16. apríla 2014 o zneužívaní trhu (nariadenie o zneužívaní trhu) a o zrušení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES a smerníc Komisie 2003/124/ES, 2003/125/ES a 2004/72/ES (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 1).
 

Zdroj:
Riaditeľstvo pre komunikáciu
Sekcia pre tlač a informácie curia.europa.eu
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 157/22
V Luxemburgu 20. septembra 2022
Rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-339/20 | VD a C-397/20 | SR