Súhlas manžela prevodcu obchodného podielu

Otázka, či sa na prevod obchodného podielu vyžaduje súhlas manžela prevodcu, teda aktuálneho vlastníka obchodného podielu, úzko súvisí s posúdením, či obchodný podiel ako predmet vlastníckeho práva patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM). V zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž platí, že pokiaľ ide o vybavovanie tzv. bežných vecí týkajúcich sa spoločných vecí manželov, tieto vybavuje každý z manželov sám. Avšak pokiaľ ide o ostatné záležitosti týkajúce sa spoločného majetku, na ich vybavovanie je potrebný súhlas oboch manželov, inak je takýto právny úkon relatívne neplatný. To, či ide o bežnú vec, je vysoko individuálne a hranica „bežného“ je odlišná pri každom jednotlivom manželskom páre. Nie je síce vylúčené, že v niektorých prípadoch môže aj prevod obchodného podielu vzhľadom na majetkové pomery domácnosti a frekvenciu podobných úkonov predstavovať v individuálnom prípade bežnú vec. Je však možné prijať predpoklad, že prevod obchodného podielu vo väčšine prípadov nebude predstavovať bežnú záležitosť týkajúcu sa spoločných vecí manželov, ktorou sa zabezpečujú každodenné potreby domácnosti bežného charakteru.

Niekoľko rokov trvala polemika, či obchodný podiel je možné považovať za predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to vzhľadom na to, že je úzko spätý s osobou spoločníka a jeho účasťou na spoločnosti s ručením obmedzeným. Podľa § 143 Občianskeho zákonníka je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Spočiatku na Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 27/2007 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR vyjadril tak, že „Obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným, nadobudnutý manželmi alebo jedným z nich za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, predstavuje majetok (hodnotu), ktorý sa v rámci konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyporiadava.“.[1] Najvyšší súd tento názor potvrdil aj neskôr v roku 2008, keď vyslovil, že „Hodnota obchodného podielu patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto pri jeho predaji, ktorý sa vymyká z kategórie bežných vecí, je potrebný súhlas oboch manželov.“. [2]

Odklon od tohto názorového prúdu prezentoval Najvyšší súd SR v roku 2009.[3] V spore o neplatnosť prevodu obchodného podielu z dôvodu absencie súhlasu manžela prevodcu súd vyhodnotil, že súhlas nebol potrebný, pretože obchodný podiel, aj keď nadobudnutý za trvania manželstva z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Aj keď predmetom v bezpodielovom vlastníctve manželov môžu byť hnuteľné a nehnuteľné veci, práva alebo iné majetkové hodnoty, v prípade obchodného podielu osobitný zákon, ktorým je Obchodný zákonník, predstavuje výnimku: „Spoločníkom spoločnosti je výhradne ten z manželov, ktorý uzavrel spoločenskú zmluvu, on je majiteľom obchodného podielu a nositeľom práv a povinností spoločníka. Obchodný podiel potom nie je súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. ... Všetky práva a povinnosti spoločníka sú upravené Obchodným zákonníkom ako lex speciális. Preto nikto iný ako spoločník, ani manžel spoločníka nemôže zasahovať do práv spoločníka previesť svoj obchodný podiel na tretiu osobu za podmienok stanovených § 115 Obchodného zákonníka a spoločenskou zmluvou spoločnosti, ktorej podiel je predmetom prevodu.“ Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd SR nepovažoval za potrebné, aby bol na prevod obchodného podielu vyžadovaný súhlas manžela prevodcu.

Najvyšší súd SR sa neskôr v roku 2020 vrátil k pôvodným záverom z roku 2007 a znova sa priklonil k výkladu, že obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným je spôsobilý byť predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ak bol nadobudnutý jedným z manželov počas trvania manželstva zo spoločných prostriedkov: „Z toho, že obchodný podiel je inou majetkovou hodnotou, ako aj uviedol najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 168/2005 vychádzajúc z § 149 ods. 4 in fine OZ a môže byť predmetom občianskoprávnych vzťahov v zmysle ustanovenia § 118 ods. 1 OZ, analogicky preto vyplýva, že ak jeden z manželov nadobudne za trvania manželstva obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným zo spoločných prostriedkov, stáva sa tento obchodný podiel súčasťou BSM.“.[4] V súčasnosti ide o posledný vyslovený záver Najvyššieho súdu SR k tejto veci, ktorým sa prevody obchodných podielov riadia aj v praxi. Je teda možné konštatovať, že súhlas manžela prevodcu obchodného podielu, pokiaľ bol obchodný podiel nadobudnutý za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov, je potrebný.

Súhlas manžela nadobúdateľa obchodného podielu

Dlhoročná právna prax aj právna veda zastávali názor, že súhlas oboch manželov je potrebný len pri iných ako bežných úkonoch týkajúcich sa spoločných vecí, ktoré už tvoria predmet bezpodielového vlastníctva. Naproti tomu pri právnych úkonoch, ktorými sa veci do spoločného vlastníctva len mali získať (napr. zmluva o pôžičke) alebo pri právnych úkonoch, ktorými na seba jeden z manželov preberal záväzok (napr. ručenie), sa súhlas druhého manžela nevyžadoval, pretože sa netýkali už existujúcich spoločných vecí. Aj keď sa na prevzatie takéhoto záväzku nevyžaduje súhlas manžela, v zmysle § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že pohľadávka, ktorá takto vznikne, môže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená aj zo spoločného majetku manželov. Bolo teda všeobecne akceptované, že v prípade, že má jeden z manželov nadobudnúť obchodný podiel, súhlas druhého manžela nie je na platnosť zmluvy o prevode obchodného podielu potrebný.

V roku 2010 prišiel Ústavný súd SR s kontroverzným názorom, ktorý odporoval dovtedy akceptovanej praxi. V náleze sp. zn. I. ÚS 26/2010 Ústavný súd SR vyslovil, že aj keď na jednej strane nadobudnutie obchodného podielu jedným z manželov je len záväzkom tohto manžela, a teda nejde o vybavovanie spoločných vecí, na druhej strane je však právnym dôsledkom tohto úkonu stav, že v prípade nesplnenia tohto záväzku manželom nadobúdateľom sa veriteľ môže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky aj z majetku patriaceho do BSM, teda napr. predajom spoločných vecí, čo bude mať účinky vo sfére spoločných vecí.[5] Ústavný súd konštatoval: „Pri interpretácii obsahu normatívneho textu – ,,vybavovanie vecí týkajúcich sa spoločných vecí“ – pritom podľa ústavného súdu všeobecné súdy nemôžu vychádzať len z bezprostredného (priameho) vzťahu k spoločným veciam (tak ako to zohľadnil v záveroch rozsudku najvyšší súd), ale musia zohľadniť aj možné právne účinky konkrétneho právneho úkonu vo sfére spoločných vecí.“ Podľa ústavného súdu nestačí, že neexistuje priamy vzťah skúmaného právneho úkonu k spoločným veciam: „Pre aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam; postačí, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy) či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí.“ Ústavný súd teda pripustil, že súhlas manžela nadobúdateľa obchodného podielu by tiež mohol byť podmienkou platnosti zmluvy o prevode obchodného podielu.

Názory vyslovené Ústavným súdom SR boli podrobené ostrej kritike Najvyššieho súdu SR v nedávno zverejnenom rozhodnutí.[6] Najvyšší súd zdôrazňuje, že odklon ústavného súdu od všeobecne prijímaného záveru, že § 145 Občianskeho zákonníka upravuje len priame úkony týkajúce sa spoločnej veci, t. j. „nakladanie a dispozíciu“ a nepriznáva ochranu pred sekundárnymi dopadmi, je neprijateľný. Najvyšší súd taktiež vyjadril kritiku, že zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov patrí do právomoci Najvyššieho súdu a nie Ústavného súdu a ani ústavne konformný výklad, o ktorý sa Ústavný súd opiera, nie je dostatočný na odklon od doterajšej judikatúry. Najvyšší súd potvrdil, že uzavretím zmluvy, ktorou sa nadobúda obchodný podiel len jedným z manželov, nevzniká spoločný záväzok manželov, ale iba individuálny záväzok toho manžela, ktorý zmluvu sám uzatvoril: „Zmluva o prevode obchodného podielu, ktorou jeden z manželov ako nadobúdateľ na seba prevzal záväzok k úhrade kúpnej ceny za obchodný podiel, ktorý sa ešte len má nadobudnúť, sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t. j. nejedná sa o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí, čo vylučuje samotnú aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka“. Podľa záverov Najvyššieho súdu SR sa teda súhlas manžela nadobúdateľa obchodného podielu so zmluvou o prevode obchodného podielu nevyžaduje.

Závery Najvyššieho súdu sa zdajú byť logické a v súlade s konštantnou právnou vedou, podľa ktorej sa na právne úkony, ktorými sa spoločný majetok len získava, nevyžaduje súhlas druhého manžela. V právnej vede sa vyskytujú aj názory, podľa ktorých je napriek tomu súhlas manžela nadobúdateľa potrebný z dôvodu, že na kúpu obchodného podielu majú byť použité prostriedky zo spoločného majetku a nejde o bežnú vec. V tejto súvislosti je potrebné zamyslieť sa nad podstatou tohto právneho úkonu. Pri prevode obchodného podielu na strane nadobúdateľa nedochádza len k nadobudnutiu majetku, ale, nakoľko ide o odplatný právny úkon, nadobúdateľ na seba preberá aj záväzok zaplatiť kúpnu cenu. Podľa názorov právnej vedy aj súdnej praxe sa na prevzatie záväzku jedným z manželov súhlas druhého manžela nevyžaduje. Naproti tomu na zaplatenie kúpnej ceny, teda na použitie spoločných finančných prostriedkov z BSM, už súhlas druhého manžela potrebný bude. Možno teda súhlasiť so záverom, že na uzatvorenie zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorou nadobúdateľ obchodného podielu získava majetok do BSM a zároveň na seba preberá záväzok zaplatiť kúpnu cenu, sa súhlas manžela nadobúdateľa nevyžaduje. Na samotné zaplatenie kúpnej ceny, ak sa jej výška vymyká rozsahu bežných vecí, už súhlas potrebný bude.

Časté zmeny právnych názorov súdov, najmä tie, ktoré sú v rozpore s názormi právnej vedy, spôsobujú právnu neistotu. Aj keď sa rozhodovacia prax javí ako ustálená, vzhľadom na doterajší vývoj nie je možné vylúčiť, že v budúcnosti znova dôjde k zmene výkladu zákona. K dnešnému dňu však možno uzavrieť, že súhlas manžela je potrebné zabezpečiť, len pokiaľ ide o manžela prevodcu. Naopak, súhlas manžela nadobúdateľa obchodného podielu nie je potrebný.

Mgr. Andrea Mochorovská,
advokátska koncipientka

 

Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s.r.o.

Hodžovo námestie 1/A
811 06 Bratislava

Tel:      +421 232 786 411
E-mail: bratislava@eversheds-sutherland.sk