Čo predstavujú prieťahy v konaní?

Prieťahy v súdnom konaní možno charakterizovať ako stav, v rámci ktorého súd prejednávajúci prípad v danej veci nekoná, hoci by konať mal, t. j. je nečinný a nekoná dostatočne rýchlo a efektívne, čím sa takýmto (ne)konaním súdu spor neúmerne naťahuje. K prieťahom v súdnom konaní môžeme taktiež zaradiť okrem stavu nečinnosti súdu aj stav jeho nesústredenosti a neefektívnej činnosti.[1] Takýto vznik prieťahov v konaní má za následok porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované:

1. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (ďalej len „Ústava“),
2. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Už hneď na úvod je ale potrebné uviesť, že čl. 6 ods. 1 je najčastejšie porušovaným článkom Dohovoru.[2]

Aký vplyv majú prieťahy v konaní na právo na spravodlivý súdny proces?

Podstata práva na spravodlivý súdny proces spočíva v tom, že každý má právo na to, aby bola jeho vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, ktorý je zriadený zákonom, a ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.[3] Ako možno vidieť, právo na spravodlivý súdny proces v sebe zahŕňa množstvo čiastkových zložiek, napr. nezávislosť a nestrannosť súdu a sudcov, princíp zákonného sudcu, princíp rovnosti, princíp verejnosti a pod.[4]

Právo na spravodlivý súdny proces v sebe zároveň zahŕňa aj právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je navodenie stavu, v ktorom osoba uplatňujúca svoje právo dosiahne, že vecne a miestne príslušný orgán verejnej moci o uplatnenom práve rozhodne v rozumne dlhom čase spotrebovanom na vedenie konania o danom práve.[5]

Prieťahom v konaní sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti venuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“), ktorý vymedzil účel práva na konanie bez zbytočných prieťahov nasledovne: „Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie ústavného práva čl. 48 ods. 2 nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv.“[6]

Ústavný súd okrem toho uviedol, že „základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o rozhodnutie.“[7] Táto téza je nosná pre uplatnenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na prvý pohľad sa môže zdať, že súd sa môže dopúšťať prieťahov v konaní, len ak nekoná (je nečinný). Avšak, súd sa môže dopúšťať prieťahov v konaní aj v prípade ak síce koná, ale nekoná efektívne tak, aby sa čo najskôr rozhodlo vo veci. [8]

Kritériá[9] určujúce primeranosť dĺžky konania:

Na určenie primeranosti dĺžky konania sa používajú štyri (4) základné kritériá:

1. zložitosť prípadu = základné kritériá, ktoré sa berú do úvahy pri hodnotení toho, či je vec zložitá, sú skutkové okolnosti prípadu, ale aj platná právna úprava relevantná pre danú vec, o ktorej sa koná[10] (napr. navrhovanie veľkého množstva dôkazov, potreba vypočutia veľkého množstva svedkov);
2. správanie sťažovateľa = predstavuje objektívnu črtu konania, nad ktorou štát nemá kontrolu (napr. nedostavenie sa na pojednávania, častá zmena právnych zástupcov);
3. správanie príslušných orgánov = predstavuje kritérium prístupu orgánov k rozhodnutiu vo veci, kde sa kladie požiadavka na to, aby príslušné orgány s rozhodovacou právomocou postupovali s náležitou usilovnosťou a vec rýchlo vybavili (prieťahy môžu byť spôsobené napr. opakovanými zmenami sudcov, nevytyčovaním pojednávaní a pod.);
4. dôležitosť veci pre sťažovateľa = ide o kritérium, ktoré je ovplyvnené samotnou podstatou prípadu a kedy sa očakáva rýchlejšie rozhodnutie vo veci (napr. prípady týkajúce sa návratu detí do krajiny pôvodu, prípady obvinených vo väzbe).

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci prieťahov v konaní:

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre potvrdzuje časté porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, garantujúce právo na spravodlivý súdny proces. Z rozhodnutí ESĽP možno spomenúť napr.:

• Rozsudok X. proti Francúzsku, rozsudok zo dňa 31.03.1992 – prípad sa týkal sťažovateľa, ktorý v roku 1992 zomrel po niekoľkých pobytoch v nemocnici. Pán X. bol hemofilik, ktorý podstúpil niekoľko transfúzií krvi najmä v období od septembra roku 1984 do januára 1985. 21. júna 1985 sa potvrdilo, že je HIV pozitívny. Z tohto dôvodu sa pán X. rozhodol podať žiadosť správnemu orgánu o náhradu škody a tvrdil, že sa nakazil vírusom HIV v dôsledku nedbanlivého omeškania ministra zdravotníctva pri zavádzaní príslušných pravidiel pre dodávanie krvných prípravkov, pričom ministrovi zdravotníctva bolo zaslaných ďalších 649 žiadostí (nakoľko pán X. nebol jediný takto nakazený). Stav pána X. sa začal čoraz viac zhoršovať, v dôsledku čoho podal žalobu na správny súd, kde zároveň uviedol aj bezprostrednosť vážneho rizika, ktorému bol vystavený. Pán X. namietal skutočnosť, že správnemu súdu trvalo v priemere dva roky, kým vydal rozsudok v predmetnej veci, pričom preskúmanie jeho veci netrpelo žiadnym skutočne neobvyklým oneskorením a zároveň uviedol, že správny súd mal k dispozícii všetky potrebné doklady, na základe ktorých mohlo prísť k vydaniu rozhodnutia. ESĽP ale konštatovalo, že v napadnutom konaní bolo dôležitou vecou pre sťažovateľa, čo najrýchlejšie rozhodnutie vo veci z dôvodu nevyliečiteľnej choroby a jeho skrátená očakávaná dĺžka života. ESĽP v tomto prípade uviedlo, že si prípad vyžadoval mimoriadnu starostlivosť. Napriek tejto skutočnosti ale správny súd nevyužil svoju právomoc na urýchlenie postupu konania. Správny súd mal povinnosť hneď, ako mu bola vec postúpená, vykonať vyšetrovanie zodpovednosti štátu. Z tohto dôvodu ESĽP konštatovalo, že bola prekročená primeraná lehota na vybavenie sťažnosti sťažovateľa a konštatovalo porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
• Rozsudok Matoń proti Poľsku, rozsudok zo dňa 09.06.2009 – v predmetnom prípade bol sťažovateľ obvinený z obchodovania s drogami, nezákonnej držby strelných zbraní a členstva v organizovanej zločineckej skupine. V prípade bolo 36 obvinených a 147 svedkov. Sťažovateľ bol obvinený v roku 2000 a odsúdený v roku 2008. Odvolal sa na krajský súd, ktorý v čase prejednania veci pred ESĽP ešte nerozhodol o jeho odvolaní. Podal takisto sťažnosť na odvolací súd, kde namietal údajné porušenie práva na proces v primeranom čase. Odvolací súd ale jeho sťažnosť zamietol. ESĽP akceptoval, že prípad bol veľmi zložitý a že zahŕňal veľa obvinených a taktiež aj veľký objem dôkazov. Na druhej strane ale uviedol, že len táto skutočnosť nemohla odôvodniť celkovú dĺžku trestného konania. Aj so zohľadnením významných ťažkostí, ktorým čelili vnútroštátne orgány, boli povinné organizovať proces efektívne a zabezpečiť záruky vyplývajúce z Dohovoru. Trestné konanie, ktoré trvalo viac ako 8 rokov, nerešpektovalo podľa názoru ESĽP požiadavku primeraného času a konštatovalo tak porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
• Rozsudok Voleský proti Českej republike, rozsudok zo dňa 29.06.2004 – prípad sa týkal sťažovateľa, ktorý v roku 1990 uzavrel manželstvo, v ktorom sa mu narodil syn. V apríli roku 1994 ho jeho manželka opustila a ich syna vzala so sebou, zatiaľ čo jej manžel sa ju márne snažil presvedčiť, aby sa k nemu vrátila. Následne medzi manželmi nastali nezhody. V júni 1994 podala manželka sťažovateľa návrh na úpravu pomerov k dieťaťu potom, ako požiadala o rozvod (v tej dobe na základe zmeny právnej úpravy bolo konanie o rozvod prerušené až do vydania rozhodnutia o úprave pomerov k dieťaťu). Celková dĺžka konania nakoniec trvala až do roku 2002. Toto konanie bolo vedené celkovo v štyroch stupňoch, trvalo teda 8 rokov a 5 mesiacov. Sťažovateľ z tohto dôvodu namietal dĺžku konania o úprave styku s dieťaťom a tvrdil, že s ohľadom na význam tohto sporu mali štátne orgány venovať konaniu zvláštnu pozornosť. Podľa jeho názoru žiadny zo súdov neprijal efektívne opatrenia a ani nevyvinul snahu k zvráteniu nepriaznivého vývoja konania. Taktiež je potrebné spomenúť, že k prieťahom v konaní prišlo najmä z dôvodu predávania spisov medzi rôznymi súdmi. Súd naproti tomu argumentoval skutočnosťou, že v úvodnej fáze konanie zložité nebolo, avšak postupom času sa stával zložitejším (najmä vzhľadom na napäté vzťahy medzi rodičmi a k problémom, ktoré boli spôsobené pri vydávaní predbežného opatrenia). Vláda taktiež argumentovala tým, že aj chovanie samotného sťažovateľa je do istej miery spôsobilé kritiky, nakoľko podľa jej stanoviska sťažovateľ nerešpektoval vydané predbežné opatrenie zo dňa 17. júla 1995. ESĽP v tomto smere preto konštatovalo porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný súd konštantne uvádza, že ESĽP taktiež pri poskytovaní ochrany práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorého obsahové komponenty sú v zásade identické s obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, uplatňuje kritérium významu veci z pohľadu sťažovateľa a v tejto súvislosti diferencuje posudzovanie primeranosti plynulosti konania do štyroch (4) skupín:[11]

1. konania vyžadujúce si primeranú rýchlosť;
2. konania vyžadujúce si osobitnú rýchlosť (napr. pracovnoprávne spory alebo spory týkajúce sa činnosti, ktorá je zdrojom obživy pre sťažovateľa[12], spory týkajúce sa osobného statusu[13] a pod.),
3. konania vyžadujúce si výnimočnú rýchlosť (napr. styk rodičov s deťmi, pozbavenie rodičovských práv, odškodnenie osôb trpiacich hemofíliou alebo HIV pozitívnych osôb nakazených pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti[14] a pod.)
4. tzv. osobitne rýchla rýchlosť (v prípadoch, ak je obvinený vo väzbe – tu sa ale rýchlosť konania neposudzuje podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru, pričom ak bol obvinený v priebehu konania prepustený na slobodu, iba zvyšok konania sa posudzuje podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru[15]).

Je možné sa účinne brániť proti prieťahom v konaní?

V zásade platí, že je možné podať sťažnosť na nečinnosť súdu podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o súdoch“). Zákon o súdoch v § 62 ods. 1 stanovuje, že „[s]ťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.“ Sťažnosť na nečinnosť súdu sa podľa Zákona o súdoch musí uplatniť v písomnej forme. Zákon o súdoch zároveň stanovuje, že sťažnosť musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia (túto lehotu ale je možné predĺžiť – v takom prípade musí byť sťažnosť vybavená najneskôr do troch mesiacov odo dňa jej doručenia). Je dôležité uviesť, že podanie sťažnosti na nečinnosť súdu je vo všeobecnosti prvou podmienkou pre uplatnenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov pred Ústavným súdom.[16] Ústavný súd ale vo svojej praxi zvykne upúšťať od povinnosti podania sťažnosti na nečinnosti predtým, ako sa podá ústavná sťažnosť. Okolnosťou odôvodňujúcou upustenie od požiadavky podania  sťažnosti na nečinnosť je najmä dĺžka trvania sporu.[17]

Pri uplatňovaní striktnej doktríny ohľadom nutnosti podať sťažnosť na nečinnosť predsedovi súdu sa opiera najmä na závery z uznesenia Ústavného súdu pod sp. zn. I. ÚS 49/98: „V konaní o podnete pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, v ktorom navrhovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (inú právnu ochranu), ako aj práva na spravodlivý proces z dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najskôr vyčerpané všetky právne prostriedky jeho ochrany, ktoré sú samotnému navrhovateľovi dostupné (teda nielen niektoré), a to ešte predtým, ako sa obrátil na ústavný súd so žiadosťou o ochranu označeného základného práva.“[18] Podľa Drgonca je v súčasnosti rozhodovacia prax Ústavného súdu taká, že právo na podanie ústavnej sťažnosti na konanie so zbytočnými prieťahmi vznikne až tomu, kto pred ústavnou sťažnosťou podá sťažnosť na nečinnosť súdu (adresovanú predsedovi súdu).[19]

Sťažnosť na nečinnosť súdu tak podľa Drgonca predstavuje právny prostriedok, ktorý je bez priamych právnych účinkov na dostupnosť práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov – nie je právne významné, či súd konajúci o sťažnosti uzná opodstatnenosť sťažnosti alebo či sa sťažnosťou vôbec nezaoberá, oprávnená osoba ju však podľa jeho názoru musí podať, ak sa chce vyhnúť odmietnutiu svojho podania na Ústavný súd.[20] V tomto smere môžeme vidieť odďaľovanie dostupnosti práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov.

Napriek vyššie uvedenému možno uviesť, že v súčasnosti existujú aj opačné rozhodnutia, v ktorých aj samotný Ústavný súd na základe odkazu na judikatúru ESĽP stanovuje, že sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu nie je považovaná za účinný prostriedok nápravy sťažovateľom namietaných práv.[21] Môžeme preto konštatovať, že v tomto smere rozhodovacia prax nie je ustálená, no možno sa stotožniť so záverom, že ak sťažovateľ namietol v konaní pred súdom prieťahy v konaní prostredníctvom podania sťažnosti na nečinnosť súdu, tak bude šanca na úspech v prípadnom konaní pred Ústavným súdom vyššia – v danom prípade Ústavný súd neodmietne ústavnú sťažnosť pre neprípustnosť. Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody ústavnou sťažnosťou.[22]

V prospech nepotrebnosti vyčerpania sťažnosti na nečinnosť adresovanej predsedovi súdu je možné argumentovať čl. 13 Dohovoru, ktorý zakotvuje právo na účinný opravný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom. V spojitosti s čl. 35 Dohovoru je nevyhnutné uviesť, že ESĽP ako prípustnú akceptuje iba takú sťažnosť, ktorej predchádzalo vyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy. ESĽP považuje za efektívny prostriedok nápravy taký prostriedok, ktorý je dostupný a umožňuje dosiahnuť nápravu alebo zadosťučinenie za namietané porušenie Dohovoru. Ako uvádza Drgonec,  sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi súdu preto nemožno ani z pohľadu právneho poriadku Slovenskej republiky interpretovať ako účinný prostriedok nápravy, ktorý za každých okolností umožňuje predísť porušeniu základného práva na zbytočný prieťah v konaní, alebo umožňuje predísť jeho pokračovaniu.[23] Podľa jeho názoru ale napriek tomu musí byť podaná. Ako však už bolo uvedené vyššie, rozhodovacia činnosť Ústavného súdu z posledných rokov[24] sa prikláňa k názoru, že sťažnosť adresovanú predsedovi súdu podľa § 62 a nasl. Zákona o súdoch nemožno považovať za efektívny právny prostriedok nápravy porušenia práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pričom odkazuje na rozhodovaciu činnosť ESĽP,[25] podľa ktorej je základnou úlohou súdu aj bez urgencií, pripomienok, prosieb, sťažností a ústavných sťažností o uplatnenom nároku rozhodnúť v primeranej dobe. Na druhej strane, nepodanie sťažnosti na nečinnosť predsedovi súdu možno zohľadniť pri úvahe o výške finančného zadosťučinenia.[26]

Výsledkom je v praxi veľmi zvláštna situácia – v súlade s Dohovorom a judikatúrou ESĽP možno vyvodiť záver o tom, že podaním sťažnosti na nečinnosť súdu je, že v prípade jej podania nejde o efektívny prostriedok nápravy, na druhej strane ale nie je možné podať ústavnú sťažnosť na Ústavný súd bez toho, aby nebola podaná sťažnosť na nečinnosť. Možno preto konštatovať, že Ústavný súd podmieňuje využitie účinného prostriedku nápravy (ústavnej sťažnosti) využitím neúčinného prostriedku nápravy (sťažnosť na nečinnosť súdu adresovanú predsedovi súdu), aj keď v poslednom období v rámci svojej rozhodovacej činnosti od tejto podmienky postupne upúšťa. Z tohto dôvodu sa preto prikláňame k interpretácii Ústavného súdu, že ide o neefektívny prostriedok nápravy, nakoľko pri podaní sťažnosti na nečinnosť súdu možno naraziť na situáciu, že ju súd nemusí uznať za opodstatnenú. Avšak, pre zvýšenie šancí na úspech pri podaní sťažnosti na Ústavný súd je vhodné najprv podať sťažnosť na prieťahy adresovanú predsedovi súdu.

Na záver možno uviesť, že ESĽP vo vzťahu k Slovenskej republike uviedol: „Súd považuje za užitočné pripomenúť, že pri preskúmavaní sťažnosti na dĺžku konania predseda dotknutého súdu viac koná z pozície manažéra, ako z pozície súdnej kompetencie. V tomto bode Súd ďalej pripomína, že na to, aby bol prostriedok považovaný za „účinný“ na účely Dohovoru, musí umožniť predísť namietanému porušeniu alebo jeho pokračovaniu, alebo poskytnúť primeranú nápravu za akékoľvek porušenie, k akému došlo. Zatiaľ čo sa vo vzťahu k zdĺhavému konaniu preferuje preventívne opatrenie, pokiaľ už k porušeniu dĺžky konania došlo, prostriedok nápravy spôsobilý len urýchliť konanie nemusí byť dostatočný a môže sa vyžadovať odškodnenie alebo iná forma nápravy.“[27]

Zo štatistík jasne vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 48 ods. 2 Ústavy býva najčastejšie porušovaným článkom, ktorý sa v podmienkach SR preskúmava v rámci súdneho prieskumu pri domáhaní sa práva na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na skutočnosť, že k prieťahom v súdnom konaní prichádza naozaj často, odporúčame v tomto smere postupovať nasledovne:

1. aktívne sledovať stav konania na súde;
2. v prípade pochybností, že súd nekoná, písomne požadovať informáciu o stave konania;
3. využiť možnosť podania sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi súdu, a následne, ak ani tento prostriedok nebude efektívny;
4. podať ústavnú sťažnosť na Ústavný súd.

Keďže názory vo veci podania sťažnosti na prieťahy v konaní momentálne nie sú ustálené, odporúčame ju podať z dôvodu zvýšenia šance, že ústavná sťažnosť nebude odmietnutá z dôvodu nevyčerpania všetkých opravných prostriedkov. Ak ale Ústavný súd nebude konštatovať porušenie práva na spravodlivý súdny proces (v neprospech sťažovateľa), poslednou do úvahy prichádzajúcou možnosťou je podanie sťažnosti na ESĽP.