Dňa 13. januára 2015 vyhlásil Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozsudok v prípade Hoholm proti Slovenskej republike.

Sťažovateľ, Tommy Hoholm, je nórskym štátnym občanom, ktorý sa v roku 2000 oženil so Slovenkou. V rovnakom roku sa im narodilo prvé dieťa, o dva roky neskôr druhé. Rodina žila v Nórsku spolu do roku 2004, kedy sa manželia od seba úradne odlúčili. V júli 2005 žena s oboma deťmi, vtedy päť a trojročnými, krajinu opustila a vrátila sa na Slovensko. V decembri toho istého roka sťažovateľ na základe Haagskeho dohovoru o medzinárodných únosoch detí požiadal o vydanie detí do Nórska, v dôsledku čoho začalo na Slovensku, pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš, súdne konanie, ktoré skončilo právoplatne v decembri 2012. Počas konania bolo trikrát zrušené právoplatné rozhodnutie vo veci samej, raz na základe sťažovateľom úspešne podanej ústavnej sťažnosti a dvakrát v dôsledku využitia mimoriadneho dovolania matkou i Generálnou prokuratúrou SR. Konanie o vydanie detí trvalo teda sedem rokov, počas ktorých bol prípad prejednaný štyrikrát okresným a krajským súdom, dvakrát Najvyšším súdom SR a raz Ústavným súdom SR. Sťažovateľ sa v roku 2012 na neprimeranú dĺžku konania sťažoval na Ústavnom súde SR, jeho sťažnosť však bola zamietnutá. Ústavný súd SR odmietol posúdiť dĺžku konania ako celku, zaoberal sa len jeho jednotlivými časťami pred rôznymi súdmi. Tie však z jeho pohľadu z rôznych dôvodov nespĺňali kritéria prijateľnosti sťažnosti na porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ v konaní pred ESĽP namietal, že dĺžka konania bola v zjavnom rozpore so zárukami článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažoval sa tiež na porušenie jeho práva na ochranu súkromia a rodinného života v zmysle článku 8 tohto dohovoru, ako aj na porušenie jeho práva na účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k namietaným porušeniam práv.

ESĽP po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že prípad nebol skutkovo ani právne zložitý, ani sťažovateľ k predĺženiu konania nijak neprispel. Súd zdôraznil, že v prípadoch, ako je tento, je obzvlášť dôležité postupovať rýchlo, pretože inak sa vzťahy upravia samé plynutím času. Konštatoval preto, že dĺžka konania bola v rozpore s požiadavkami Dohovoru a teda že právo sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote bolo porušené. Za rovnako nesúladný s kritériami Dohovoru považoval aj postup Ústavného súdu SR pri posudzovaní sťažovateľovej ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní spočívajúci v neposúdení celkovej dĺžky namietaného konania. Sťažovateľovi tak bolo znemožnené uplatniť si právo na účinný prostriedok nápravy a tým došlo k porušeniu tohto práva. Zostávajúce námietky ESĽP odmietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, konkrétne ústavnej sťažnosti, keďže sťažovateľ sa v roku 2012 na Ústavnom súde SR sťažoval len na prieťahy konaní a ostatné námietky nevzniesol. Sťažovateľ si neuplatnil nárok na spravodlivé zadosťučinenie, preto sa ESĽP touto otázkou nezaoberal.

Zdroj: MSp SR

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk