Predkladaný článok preto svoju pozornosť primárne cieli na analýzu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo/158/2017, v ktorom došlo k špecifikácii vlastností (kritérií), ktorými musí disponovať rozhodnutie odvolacieho súdu na to, aby mohlo byť v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP úspešne napadnuté dovolaním.

Princíp mimoriadnosti opravných prostriedkov ako základné východisko

Aj po zmene právnej úpravy civilného sporového konania, ktorú priniesol CSP v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, je nutné inštitút dovolania aj naďalej považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je len „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť, ako procesnými stranami, tak ani samotným dovolacím súdom, vnímaný ako tretia inštancia, pred ktorou je možné opätovne preskúmavať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (bližšie pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/67/2017). CSP zreteľne vychádza z princípu mimoriadnosti opravných prostriedkov, ktorý aj v rámci právnej úpravy dovolania dôsledne a koncepčne dodržiava.

Je nutné si uvedomiť, že nový právny rámec dovolania, ktorý našiel svoje vyjadrenie primárne v ustanovení § 421 CSP, vychádza pri úprave podmienok prípustnosti dovolania z obsahového hľadiska rozhodnutí odvolacieho súdu. To znamená, že pre konštatovanie prípustnosti dovolania musí dovolací súd posudzovať obsah (nie formu) dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a zistiť, či napadnuté rozhodnutie naozaj záviselo od vyriešenia právnej otázky, (i) pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. písm. a/), alebo závisel od vyriešenia právnej otázky (ii) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. písm. b/), alebo závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá (iii) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. písm. c/).

Už spomenutý princíp mimoriadnosti opravných prostriedkov sa zreteľne odrazil aj v pomerne prísnych podmienkach, ktorých existenciu musí v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP osoba podávajúca dovolanie preukázať, aby Najvyšší súd mohol podané dovolanie vyhodnotiť ako prípustné a podaním dovolateľa sa začal meritórne zaoberať.

Odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

Dovolanie je v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP prípustné len vtedy, pokiaľ smeruje proti takému rozhodnutiu odvolaciemu súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

V zmysle § 393 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd prípadne odkáže aj na ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá bola pri prijatí rozhodnutia zohľadnená. Podľa nášho názoru by mal tento postup odvolací súd o to viac uplatniť aj v prípadoch, kedy sa od ustálenej rozhodovacej praxe odchyľuje. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania. Nevyžaduje sa síce adresovanie každého argumentu strán konania, avšak odchýlenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe je tak významným  konaním odvolacieho súdu, že si vyžaduje špecifickú odpoveď práve na dôvody tohto postupu.

Vo vzťahu k interpretácii naplnenia podmienok dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je evidentne kľúčovým výkladovým a aplikačným problémom najmä ustálenie obsahu pojmu „právne otázky“, na ktoré spomenuté ustanovenie CSP odkazuje. Zovšeobecnením niektorých záverov odbornej literatúry a tiež záverov, ktoré sú obsahom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo/158/2017, môžeme dôjsť v tejto súvislosti k nasledujúcim zhrnutiam.

• 1. Dovolací súd je oprávnený preskúmavať správnosť posúdenia len právnej (nie skutkovej) otázky, ktoré vykonal vo svojom napadnutom rozhodnutí odvolací súd – a to bez ohľadu na to, či táto právna otázka má hmotnoprávny (odvíja od interpretácie napríklad Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine,...), alebo procesnoprávny charakter (jej riešenie závisí od aplikácie a interpretácie procesných ustanovení). O právnu otázku sa nejedná vtedy, pokiaľ dovolateľ tvrdí, že súdy z vykonaného dovolania nesprávne zistili skutkový stav a nesprávne vec preto právne posúdili. V takomto prípade sa totiž nenapáda rozhodnutie súdu pre nesprávnu právnu interpretáciu a výklad príslušných hmotnoprávnych alebo procesných ustanovení, ale pre nedostatočné zistenie skutkového stavu.

• 2. Dovolací súd je oprávnený preskúmavať len správnosť posúdenia takých právnych otázok zo strany odvolacieho súdu, ktoré majú charakter tzv. právnej otázky zásadného významu. Pod týmto pojmom možno rozumieť len také právne otázky, ktorých riešenie je významné nielen pre tú ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale ich riešenie je významné aj zo širších hľadísk. Najmä z hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky, t. j. právnymi otázkami zásadného významu sú len také právne otázky, ktorých posúdenie má všeobecný vplyv na prípady podobnej povahy. Inými slovami, Najvyšší súd sa môže v rámci dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP zaoberať len takými právnymi otázkami, ktorých záväzné vyriešenie v konaní pred dovolacím súdom môže buď potvrdiť alebo vyvrátiť doterajšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu v danej otázke.

• 3. Dovolací súd je oprávnený preskúmavať riešenie len takej právnej otázky zásadného významu, ktorým sa odvolací súd odklonil od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu. Ustálenou judikatúrou sa pritom v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo/158/2017 rozumejú nielen jeho stanoviská alebo rozhodnutia, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozumie sa nimi aj rozhodovacia prax dovolacieho súdu, ktorá je vyjadrená buď opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach, alebo dokonca len v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (viď napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Cdo/6/2017 a spis. zn. 6Cdo/21/2017). Dovolateľ musí dokonca vo svojom dovolaní presne (explicitne) uviesť, ktorý konkrétny judikát nerešpektoval odvolací súd vo svojom rozhodnutí[1] (takýto judikát musí byť označený spisovou značkou). Je teda evidentné, že jedným z cieľov zákonodarcu, pre ktoré pripustil možnosť dovolania aj pre prípad odklonu rozhodnutia odvolacieho súdu v otázke zásadného právneho významu od ustálenej praxe Najvyššieho súdu, je snaha prispieť k zjednocovaniu (a zjednoteniu) rozhodovania všeobecných súdov Slovenskej republiky, predvídateľnosti rozhodovania súdov a tým pádom aj k upevňovaniu princípu právnej istoty.

• 4. Dovolací súd je oprávnený preskúmavať riešenie len takej právnej otázky zásadného významu, (i) ktorá bola dovolacím súdom skutočne posudzovaná, (ii) ku ktorej zaujal odvolací súd v rozhodnutí svoje stanovisko, a (iii) na ktorej riešení založil svoje rozhodnutie. Dovolateľ nemôže byť preto úspešný vtedy, ak vo svojom dovolaní bude síce spochybňovať správnosť posúdenia zásadnej právnej otázky zo strany odvolacieho súdu, avšak posúdenie tejto zásadnej právnej otázky nebude pre rozhodnutie odvolacieho súdu v danej veci kľúčové. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 3Cdo/158/2017 navyše dodáva: „Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na dvoch alebo viacerých (z hľadiska merita rozhodnutia rovnocenných) dôvodoch, z ktorých každý jeden aj len samostatne bol súdom považovaný za kľúčový [v tom zmysle, že so zreteľom naň bolo treba žalobu buď zamietnuť alebo (naopak) žalobe vyhovieť], zaťažuje procesná povinnosť dovolateľa preukázať prípustnosť a opodstatnenosť dovolania vo väzbe na každý jeden z týchto dôvodov. Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, takto dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.“

Je ultimatívnou úlohu procesnej strany (najmä teda jej právneho zástupcu), ktorá podáva dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, aby vo svojom dovolaní podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP dostatočným a nespochybniteľným spôsobom preukázala, že právna otázka riešená už napádaným rozhodnutím odvolacieho súdu, o ktorej posúdenie Najvyšší súd Slovenskej republiky žiada, spĺňa všetky štyri vyššie načrtnuté kritériá. Práve od úspešného splnenia tejto úlohy totiž závisí, či dovolanie podané podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) CSP bude alebo nebude vyhodnotené ako prípustné. V prípade, že sa dovolateľovi nepodarí preukázať danosť čo len jediného z vyššie rozobratých kritérií, na ktoré zákonodarca v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a) CSP odkazuje, dovolací súd musí s odkazom na § 447 písm. c) CSP dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti odmietnuť.

Na základe bližšieho rozboru pomerne prísnych kritérií prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP je zrejmé, že zákonodarcovi sa podarilo vytvoriť skutočne dobrý normatívny základ preto, aby sa Najvyšší súd SR dostával k slovu vtedy, keď to vyžaduje ochrana princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ako ťažiskových princípov právneho štátu.

 
JUDr. Juraj Martaus


Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o.

Apollo Business Center II
Prievozská 4/B
821 09 Bratislava

Tel.:    +421 2 321 130 31
Fax:    +421 2 321 441 48
email:    office@mph-advocates.com


______________________________________________________
[1] Mesiarkinová, S.: § 421 [Prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky], In Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1382).


© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk