Dňa 18. februára 2014 Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodol v prospech Slovenskej republiky zamietnutím sťažnosti v prípade Barilik proti Slovenskej republike. Skutkový stav možno zhrnúť nasledovne. Sťažovateľ ako súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pred vydaním poverenia dlžník zaplatil pohľadávku, avšak sťažovateľ napriek tomu pokračoval vo vymáhaní svojej odmeny, ktorú stanovil vo výške prináležiacej mu v prípade, ak by naozaj uskutočnil nútený výkon. Dlžník namietal, že v prípade dobrovoľného zaplatenia mala byť odmena súdneho exekútora vypočítaná odlišným spôsobom a podal proti sťažovateľovi žalobu o zaplatenie sumy okolo 3 400 EUR z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Košice I žalobu zamietol, avšak Krajský súd v Košiciach na základe odvolania dlžníka prvostupňový rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd zamietol. Stotožnil sa so záverom krajského súdu, hoci v odôvodnení rozsudku uviedol, že predmetný nárok nevyplýva zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, ale zo zodpovednosti za škodu. Dovolacie konanie sa uskutočnilo bez pojednávania. Sťažovateľ podal na ústavný súd sťažnosť podľa článku 127 ústavy, v ktorej namietal svojvoľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu a porušenie jeho práva na prístup k súdu tým, že najvyšší súd podstatne zmenil právne posúdenie veci bez toho, aby mu bolo umožnené vyjadriť sa, a teda že konanie nebolo kontradiktórne. Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ sa následne obrátil na ESĽP. Vo svojej sťažnosti namietal, že vzhľadom na zmenenú právnu kvalifikáciu dlžníkovho nároku najvyšším súdom, ku ktorej nemal možnosť vyjadriť sa, došlo k porušeniu práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Súd bol toho názoru, že túto námietku je potrebné posúdiť z hľadiska práva na prístup k súdu a na kontradiktórne konanie. Ďalej sa sťažovateľ podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sťažoval na svojvoľnosť rozhodnutia najvyššieho súdu a na porušenie práva na pokojné užívanie majetku zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1.
 
ESĽP sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s argumentmi vlády, ktorá poukazovala na to, že predtým, než najvyšší súd rozhodoval o dovolaní, sa v rámci prvostupňového a odvolacieho konania uskutočnilo 6 pojednávaní, že podľa Občianskeho súdneho poriadku najvyšší súd mohol rozhodovať o dovolaní bez pojednávania a nebol oprávnený vykonávať dokazovanie, a že v danom prípade neboli predmetom sporu žiadne skutkové otázky a najvyšší súd preskúmaval na základe dovolania iba právne otázky. ESĽP poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ak sa na prvom stupni uskutočnilo verejné pojednávanie, absenciu pojednávaní pred súdom druhého alebo tretieho stupňa možno ospravedlniť špecifickými črtami dotknutého konania. Konania týkajúce sa iba právnych otázok môžu byť v súlade s požiadavkami článku 6 Dohovoru, aj keď sťažovateľ nedostal možnosť byť osobne vypočutý odvolacím alebo dovolacím súdom. Vo vzťahu k posudzovanému prípadu ESĽP poznamenal, že sťažovateľ nebol obmedzený v možnosti predniesť pred nižšími súdmi akúkoľvek skutkovú alebo právnu námietku, ktorú považoval za vhodnú, a že zmenené právne posúdenie prípadu najvyšším súdom mohol predvídať. Vzhľadom na občianskoprávnu povahu napadnutého konania, špecifické črty dovolacieho konania v Slovenskej republike a posudzovanie konania ako celku ESĽP nezistil žiadne porušenie sťažovateľovho práva na prístup k súdu, na kontradiktórne konanie alebo iných práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Uvedené námietky sťažovateľa preto zamietol ako zjavne nepodložené. Rovnako zamietol ako zjavne nepodložené aj námietky týkajúce sa svojvoľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu a porušenia práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1.    

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk