Ďurďovič a Trančíková proti Slovenskej republike

Sťažovatelia žalovali Slovenskú republiku najmä pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne práva na spravodlivé súdne konanie. Sťažovatelia v roku 1997 podali žalobu o určenie, že nehnuteľný majetok je v ich bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, a teda nemá byť zahrnutý do konkurznej podstaty. V roku 2006 Okresný súd Stará Ľubovňa žalobu zamietol a v roku 2008 Krajský súd v Prešove potvrdil prvostupňový rozsudok. Sťažovatelia podali dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky v novembri 2009 odmietol pre neprípustnosť. V marci 2010 sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť. V septembri 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť odmietol z dôvodu, že vo vzťahu k rozhodnutiam a postupu okresného súdu a krajského súdu už nemal právomoc konať a v postupe najvyššieho súdu nezistil žiadnu svojvoľnosť.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku poukázal na rozhodovaciu prax ústavného súdu vo vzťahu k prijateľnosti sťažností na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku ktorej boli sťažovatelia nútení súbežne s ústavnou sťažnosťou podať aj dovolanie ako účinný prostriedok nápravy, avšak po odmietnutí ich dovolania bola ústavná sťažnosť voči postupu nižších súdov odmietaná ako podaná oneskorene. Vláda poukázala na to, že ústavný súd sa napokon ustálil na právnom názore, že v takom prípade má byť ústavná sťažnosť odmietnutá ako predčasne podaná, keďže ešte prebieha dovolacie konanie, avšak sťažovateľom ostáva pre účely podania novej ústavnej sťažnosti zachovaná lehota na jej podanie voči postupu prvostupňového aj odvolacieho súdu aj v prípade, ak bude dovolanie odmietnuté pre neprípustnosť. Tvrdila však, že v prípade pána Ďurďoviča a pani Trančíkovej bola situácia odlišná, keďže ústavnú sťažnosť podali až po tom, ako najvyšší súd ich dovolanie odmietol, a teda im nemohla byť zachovaná lehota na podanie sťažnosti aj voči postupu nižších súdov. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že už v nedávnom rozsudku v prípade Franek proti Slovenskej republike uviedol, že z hľadiska práva na prístup k súdu považuje za najvhodnejší taký prístup, aký sa objavil aj v niektorých ojedinelých rozhodnutiach ústavného súdu a ktorý spočíval v posúdení konania pred všeobecnými súdmi ako jedného celku a počítania lehoty na podanie ústavnej sťažnosti až od rozhodnutia najvyššieho súdu. Osobitne by bol takýto prístup vhodný v prípadoch, ako je tento, keď dovolateľ uvádza také argumenty, ktoré Občiansky súdny poriadok zaraďuje medzi dovolacie dôvody a prípustnosť dovolania za osobitných okolností prípadu závisí od posúdenia najvyšším súdom. Európsky súd pre ľudské práva ďalej uviedol, že ústavný súd svojim postupom v tomto prípade vylúčil preskúmanie tých tvrdení sťažovateľov, ktoré sa týkali údajného nespravodlivého posúdenia veci prvostupňovým a odvolacím súdom. V dôsledku toho došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prístup k súdu, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovatelia nepredložili Európskemu súdu pre ľudské práva svoje nároky, súd preto žiadne odškodnenie nepriznal.

Andrášik proti Slovenskej republike a Čerman a ďalší proti Slovenskej republike

ESĽP 2. októbra 2014 vydal rozhodnutie v dvoch prípadoch – Andrášik proti Slovenskej republike a Čerman a ďalší proti Slovenskej republike, ktoré vzhľadom na ich skutkové a právne okolnosti spojil na spoločné konanie.

Sťažovateľmi v týchto prípadoch boli šiesti odsúdení v prípade Ľudmily Cervanovej, medičky unesenej a zavraždenej v roku 1976. Sťažovatelia v sťažnostiach podaných ESĽP predovšetkým tvrdili, že v trestnom konaní, ktoré začalo ešte v roku 1976 a definitívne skončilo v roku 2009, došlo k porušeniu ich práva na spravodlivé konanie. Namietali, že vnútroštátne súdy v trestnom konaní proti nim nepripustili všetky relevantné dôkazy (najmä svedecké výpovede získané tesne po skutku a uložené v archívoch ministerstva vnútra a znalecký posudok z roku 2004) a napriek príkazu federálneho najvyššieho súdu, ktorý v roku 1990 zrušil pôvodný odsudzujúci rozsudok a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na nové konanie, nezistili všetky skutkové okolnosti a rozhodli svojvoľne. Argumentovali, že v trestnom konaní nebol dodržaný princíp rovnosti zbraní, kontradiktórnosti konania a právo na obhajobu.

ESĽP o uvedených sťažnostiach rozhodol v súlade so svojim rokovacím poriadkom bez toho, aby ich oznámil dotknutému štátu a vyzval ho na podanie stanoviska. Vo svojom rozhodnutí v prvom rade konštatoval, že nemá právomoc zaoberať sa tou časťou trestného konania, ktorá prebehla pred rokom 1992, kedy Dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd nadobudol účinnosť vo vzťahu k bývalej ČSFR. Je ale oprávnený vziať tieto skutočnosti do úvahy v rozsahu, v akom sa podpísali pod vznik neskoršej situácie alebo môžu byť relevantné pre jej pochopenie. ESĽP poukázal na to, že vnútroštátne súdy síce mali v novom konaní napraviť nedostatky, ktoré im vytkol v zrušujúcom rozsudku z roku 1990 federálny najvyšší súd, avšak z objektívnych dôvodov už niektoré dôkazy v dôsledku plynutia času alebo smrti dotknutých osôb nebolo možné vykonať. Uvedené podľa ESĽP samo osebe nepredstavuje porušenie práva sťažovateľov na spravodlivé konanie, keďže podstatné je posúdenie konania ako celku. ESĽP poukázal na to, že sťažovatelia mali v priebehu trestného konania možnosť predložiť svoje argumenty vrátane kópií dokumentov, na ktoré sa odvolávajú a inkriminovaný znalecký posudok, odvolaciemu súdu. Rozsudok tohto súdu naznačuje, že odvolací súd vyhodnotil tieto dôkazy ako nadbytočné, pričom dovolací senát najvyššieho súdu aj ústavný súd jeho závery nepovažovali za porušenie práv sťažovateľov. S poukazom na to, že úlohou ESĽP nie je hodnotiť dôkazy, a že vnútroštátne súdy po dôkladnom uvážení uviedli dôvody, pre ktoré odmietli vykonávať ďalšie dokazovanie, ESĽP nepovažoval postup vnútroštátnych súdov za porušenie práva sťažovateľov na obhajobu. ESĽP ďalej podotkol, že vnútroštátne súdy sa pri zistení viny opreli najmä o výpovede sťažovateľov, ktorí sa priznali k spáchaniu skutku a uviedli aj také okolnosti, ktoré vyšetrovateľom neboli známe. Ich výpovede boli potvrdené ďalšími dôkazmi vrátane výpovedí očitých svedkov. ESĽP po posúdení predložených dokumentov dospel k záveru, že trestné konanie bolo kontradiktórne, sťažovatelia mali možnosť predložiť svoje argumenty aj vyjadriť sa k dôkazom.

Vnútroštátne súdy podľa jeho názoru zrozumiteľne vysvetlili, ktoré skutočnosti považovali za preukázané a z akých dôvodov neakceptovali tvrdenia sťažovateľov a považovali ďalšie dokazovanie za nadbytočné. Ich závery nepovažoval ESĽP za svojvoľné. Vzhľadom na uvedené ESĽP sťažnosti na porušenie práva na spravodlivé konanie, aj ďalšie čiastkové námietky sťažovateľov, zamietol ako zjavne nepodložené a sťažnosti ako celok vyhlásil za neprijateľné. 

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR
Foto: Botond Horvath / Shutterstock.com

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk