Akhadov proti Slovenskej republike

Pán Khizri Akhadov, cudzinec ruskej štátnej príslušnosti, žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 5 Dohovoru v konaní o jeho žalobe, prostredníctvom ktorej napadol zákonnosť svojho zaistenia. Konkrétne namietal, že dĺžka konania o jeho žalobe vedenej na Krajskom súde v Trnave nebola v súlade s požiadavkou „urýchlenosti“ podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru. Prípadom sťažovateľa sa zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy, ten však nezistil porušenie sťažovateľových práv v napadnutom konaní a ústavnú sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Hoci na jednej strane ústavný súd podotkol, že doba rozhodovania krajského súdu nebola optimálna, dospel za okolností predmetného prípadu k záveru, že nedošlo k porušeniu sťažovateľových práv.

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti európsky súd sa nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu tvrdila, že námietka o porušení práv sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru je zjavne nepodložená. Vo vzťahu k podstate sťažnosti európsky súd poznamenal, že posudzované obdobie rozhodovania krajského súdu trvalo 28 dní, z čoho polovicu obdobia tvorila 15-dňová lehota poskytnutá Úradu hraničnej a cudzineckej polície na vyjadrenie sa k žalobe. Ďalej podotkol, že sťažovateľ obmedzil svoju sťažnosť len na počiatočné konanie na krajskom súde, hoci sa následne vecou zaoberal aj najvyšší súd a opätovne aj krajský súd po zrušení jeho rozsudku z dôvodu nezákonnosti. Za daných okolností európsky súd prihliadol na skutočnosť, že sťažovateľovo zaistenie neskončilo pôvodným rozsudkom krajského súdu, ale v konaní sa ďalej pokračovalo. Okrem toho vzal do úvahy, že rozhodnutie o zaistení nebolo vydané súdnym orgánom, ale Úradom hraničnej a cudzineckej polície. Za daných okolností európsky súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru na urýchlené preskúmanie zákonnosti jeho zaistenia.

Za zistené porušenie článku 5 ods.  4 Dohovoru európsky súd priznal pánovi Akhadovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 600 eur. Nárok sťažovateľa na náhradu nákladov a výdavkov európsky súd odmietol z dôvodu, že ho nepodložil žiadnymi dokumentmi.

Bittó a ďalší proti Slovenskej republike - prvý z prípadov týkajúcich sa regulovaného nájomného.

Sťažovatelia sú vlastníkmi bytových domov v Bratislave a Trnave, na ktoré sa vzťahuje systém regulovaného nájomného. V sťažnosti podanej na Európsky súd pre ľudské práva tvrdili, že nájomné, ktoré sú oprávnení v súlade s platnými právnymi predpismi požadovať, je omnoho nižšie ako náklady na údržbu ich domov a je neprimerane nízke v porovnaní s trhovým nájomným. Sťažovatelia preto žalovali Slovenskú republiku pre porušenie ich majetkových práv, zaručených článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd, v dôsledku aplikácie právnych predpisov upravujúcich reguláciu nájomného na ich majetok. Predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Tiež namietali, že sú v rozpore s článkom 14 Dohovoru diskriminovaní v porovnaní s vlastníkmi domov a bytov, na ktoré sa systém regulovaného nájomného nevzťahuje.
 
Európsky súd pre ľudské práva z procesných dôvodov odmietol časť sťažnosti týkajúcu sa tých bytov, vo vzťahu ku ktorým sa regulácia nájomného prestala uplatňovať viac ako šesť mesiacov pred podaním sťažnosti.
 
Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti, Európsky súd pre ľudské práva posúdil slovenský systém regulácie nájomného ako kontrolu užívania majetku, ktorá má právny základ v príslušných právnych predpisoch. Akceptoval argumentáciu vlády v tomto smere a uznal, že systém regulácie nájomného sleduje legitímny cieľ – sociálnu politiku štátu, je teda „v súlade so všeobecným záujmom“. Ďalej sa zaoberal primeranosťou tohto opatrenia. Význam pripisoval najmä skutočnosti, že tento systém bol zavedený po páde komunistického režimu, v období transformácie ekonomiky, a to s cieľom ochrany nájomníkov v bytoch, ktoré boli vrátené pôvodným vlastníkom. Tiež považoval za podstatné, že štát uskutočňoval legislatívne zmeny umožňujúce zvýšenie regulovaného nájomného a napokon jeho zrušenie, ktorých cieľom bolo zmierniť dopad regulácie na vlastníkov bytov. Na druhej strane Európsky súd pre ľudské práva považoval za významné, že regulácia nájomného sa uplatňuje už viac ako dvadsať rokov, pričom na väčšinu dotknutých bytov sa vzťahuje počas celého tohto obdobia. V tejto súvislosti si tiež všimol, že vláda viackrát avizovala dereguláciu nájomného, pričom tieto plány boli vždy odložené. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že pre posúdenie tohto prípadu je dôležitý najmä skutočný dopad regulácie nájomného. Keďže mu však neboli predložené konkrétne dokumenty vyčísľujúce skutočný dopad tohto opatrenia na schopnosť vlastníkov vykonávať údržbu nehnuteľností, vzal do úvahy rozdiel medzi najvyšším možným regulovaným nájomným a trhovým nájomným vo vzťahu k dotknutým bytom. Aj keď sa znalecké posudky predložené k tejto otázke vládou a sťažovateľmi líšili v použitej metóde aj vo výpočtoch, Európsky súd pre ľudské práva zohľadnil, že regulované nájomné sa od roku 2000 výrazne zvýšilo, regulované nájomné dosahuje 14 – 19 % (podľa sťažovateľov), resp. 20 – 26 % (podľa vlády) trhového nájomného a straty vlastníkov bytov spôsobené tým, že nemôžu svoje byty prenajať za trhové nájomné predstavujú niekoľko desiatok až stoviek tisíc eur. Konštatoval, že regulované nájomné je podstatne nižšie ako trhové nájomné za porovnateľné byty, na ktoré sa regulácia nevzťahuje a dospel k záveru, že v tomto prípade neboli zohľadnené záujmy sťažovateľov vrátane ich práva na dosahovanie výnosov z majetku. Tiež podotkol, že hoci právna úprava prijatá v roku 2011 umožňuje každoročné zvyšovanie regulovaného nájomného o 20 %, vôbec nerieši predchádzajúcu situáciu, predovšetkým škody utrpené vlastníkmi. Európsky súd pripustil, že nedostatok nájomných bytov po páde komunistického režimu odôvodňoval úpravu vzťahov medzi vlastníkmi a nájomcami, avšak legitímny spoločenský záujem podľa neho vyžaduje spravodlivé rozdelenie sociálneho a finančného bremena, a to o to viac v tomto prípade, keď sa regulácia nevzťahuje na veľký počet bytov a opakovane došlo k časovým posunom pri plánoch vlády ukončiť reguláciu nájomného. Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva, štátne orgány v tomto prípade nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku sťažovateľov, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva vzhľadom na uvedený záver osobitne neposudzoval  námietku týkajúcu sa diskriminácie sťažovateľov. Napokon uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že mu bolo podaných ďalších 13 podobných sťažností a štátom uskutočnené legislatívne opatrenia neriešia situáciu existujúcu pred ich zavedením, štát bude v zmysle článku 46 Dohovoru povinný uskutočniť ďalšie opatrenia, predovšetkým osobitný prostriedok nápravy, ktorý umožní získať náhradu škody za zistené porušenie.
 
Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, ako aj otázku náhrady nákladov a výdavkov na konanie, európsky súd ich nepovažoval za pripravené na rozhodnutie a odročil ich na ďalšie konanie. 

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR
Foto: Council of Europe Credits

© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk