Dotknuté civilné konanie o sťažovateľovej žalobe na ochranu osobnosti sa začalo v júli 2014 na Okresnom súde Bratislava I. V septembri 2020 sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky so sťažnosťou na porušenie svojho práva v dôsledku neprimeranej dĺžky konania. Krátko na to vzal svoju žalobu späť, na základe čoho bolo v októbri 2020 konanie zastavené. Sťažovateľ tvrdil, že vzhľadom na dĺžku konania stratila žaloba pre neho význam. Ústavný súd nálezom z apríla 2021 uznal, že dotknuté právo sťažovateľa bolo v napadnutom konaní porušené. Nevyhovel však sťažovateľovej požiadavke na priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd sa domnieval, že vzhľadom na nezáujem sťažovateľa viesť ďalej spor a jeho späťvzatie žaloby osem dní po podaní ústavnej sťažnosti bolo spravodlivé uzavrieť vec satisfakciou v podobe deklarovania porušenia práv bez priznania finančného odškodnenia. Sťažovateľ sa následne obrátil na ESĽP, pričom tvrdil, že zadosťučinenie poskytnuté ústavným súdom je nedostatočné.  

ESĽP v rozsudku poukázal na skutočnosť, že namietané konanie trvalo šesť rokov a približne tri mesiace na dvoch stupňoch konania bez toho, aby súdy rozhodli o merite veci a vyznačovalo sa prieťahmi. Zdôvodnenie sťažovateľovho späťvzatia žaloby považoval ESĽP za logické a domnieval sa, že v čase podania ústavnej sťažnosti mal sťažovateľ stále záujem na urýchlení konania a nemožno mu vyčítať, že následne využil svoje procesné práva a vzal žalobu späť. ESĽP za daných okolností nápravu, ktorú sťažovateľ dosiahol na vnútroštátnej úrovni, nepovažoval za dostatočnú. Vzhľadom na skutkové okolnosti dospel k záveru o porušení práva sťažovateľa na prejednenie veci v primeranej lehote a priznal sťažovateľovi sumu 2 300 eur ako náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu vznikli v dôsledku porušenia jeho práva. Rozsudok bol vyhlásený výborom troch sudcov a v deň vyhlásenia nadobudol právoplatnosť.

Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR