V roku 2019 Autorità di Regolazione per Energia Reti e Ambiente (Regulačný úrad pre energetiku, siete a životné prostredie, Taliansko) uložil Green Network, talianskej spoločnosti distribuujúcej elektrickú energiu a zemný plyn, peňažnú správnu sankciu vo výške 655 000 eur za porušenie povinnosti transparentnosti sadzieb. Tento orgán jej tiež nariadil, aby svojim koncovým odberateľom vrátila sumu vo výške 13 987 495,22 eura, ktorá im bola vyúčtovaná ako náklady na administratívnu správu na základe zmluvnej podmienky, ktorú tento orgán považoval za protiprávnu.

Green Network po tom, čo neúspešne napadla toto rozhodnutie na správnom súde, podala odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), na ktorom tvrdila, že právomoc národného regulačného orgánu uložiť povinnosť vrátiť sumy účtované odberateľom, stanovená talianskym právom, je v rozpore so smernicou 2009/721.

V tejto súvislosti Conseil d’État (Štátna rada) položila Súdnemu dvoru dve prejudiciálne otázky týkajúce sa článku 37 ods. 1 a 4 smernice 2009/72, ktorý sa týka právomocí regulačných orgánov, a jej prílohy I, ktorá stanovuje opatrenia, ktoré majú členské štáty prijať na ochranu spotrebiteľov.

Súdny dvor vo svojom rozsudku spresnil, že článok 37 ods. 1 písm. i) a n)2 a článok 37 ods. 4 písm. d)3 smernice 2009/72, ako aj príloha I k tejto smernici nebránia tomu, aby členský štát priznal národnému regulačnému orgánu právomoc nariadiť elektroenergetickým podnikom, aby svojim koncovým odberateľom vrátili sumu zodpovedajúcu protiplneniu, ktoré títo odberatelia zaplatili ako „náklady na administratívnu správu“ na základe zmluvnej podmienky, ktorú tento orgán považoval za protiprávnu. To isté platí v prípadoch, keď sa tento príkaz na vrátenie nezakladá na dôvodoch týkajúcich sa kvality dotknutej služby poskytnutej týmito podnikmi, ale na porušení povinností transparentnosti sadzieb.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor predovšetkým zdôraznil, že na účely sledovania cieľov smernice 2009/72 táto vyžaduje, aby členské štáty zverili svojim národným regulačným orgánom široké právomoci v oblasti regulácie a dohľadu nad trhom s elektrickou energiou, najmä na účely zabezpečenia ochrany spotrebiteľov.

Ďalej uviedol, že článok 37 smernice 2009/72 týkajúci sa povinností a právomocí regulačného orgánu neuvádza právomoc vyžadovať od elektroenergetických podnikov, aby vrátili všetky sumy získané ako protiplnenie na základe zmluvnej podmienky, ktorá sa považuje za protiprávnu. Slovné spojenie „regulačný orgán [má] minimálne tieto právomoci“ použité v článku 37 ods. 4 smernice 2009/72 však naznačuje, že takémuto orgánu možno priznať aj iné právomoci ako tie, ktoré sú výslovne uvedené v tomto článku 37 ods. 4, aby mohol plniť povinnosti uvedené v článku 37 ods. 1, 3 a 6 tejto smernice.

Okrem toho zabezpečenie dodržiavania povinností transparentnosti, ktoré sú uložené elektroenergetickým podnikom, a ochrana spotrebiteľov patria medzi povinnosti uvedené v článku 37 ods. 1, 3 a 6 uvedenej smernice.
Súdny dvor preto konštatoval, že členský štát môže takémuto orgánu priznať právomoc uložiť týmto subjektom povinnosť vrátiť sumy, ktoré získali v rozpore s požiadavkami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľov, najmä s požiadavkami týkajúcimi sa povinnosti transparentnosti a správnosti vyúčtovania.

Takýto výklad nie je spochybnený skutočnosťou, že článok 36 smernice 2009/72 v podstate stanovuje, že národný regulačný orgán prijme požadované opatrenia „v prípade potreby aj po konzultácii s inými príslušnými vnútroštátnymi orgánmi vrátane orgánov v oblasti hospodárskej súťaže a bez toho, aby boli dotknuté ich právomoci“ alebo že článok 37 tejto smernice obsahuje v odseku 1 písm. n) formuláciu „spoločne s ostatnými príslušnými orgánmi“.

Z týchto ustanovení totiž nevyplýva, že v prípade, o aký ide vo veci samej, môže len jeden z týchto vnútroštátnych orgánov nariadiť vrátenie súm, ktoré elektroenergetické podniky neoprávnene vybrali od koncových odberateľov. Použitie výrazu „v prípade potreby“ naopak znamená, že takáto konzultácia je potrebná len vtedy, ak opatrenie, ktorého prijatie sa zamýšľa, môže mať dôsledky pre iné príslušné orgány.

Napokon Súdny dvor spresnil, že vzhľadom na to, že ochrana spotrebiteľov a dodržiavanie povinností transparentnosti patria medzi povinnosti uvedené v článku 37 smernice 2009/72, presný dôvod, pre ktorý sa na účely splnenia jednej z týchto povinností takémuto podniku nariaďuje, aby poskytol finančnú kompenzáciu svojim odberateľom, nie je relevantný.
 

[1]Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55).
[2]Tieto ustanovenia sa týkajú povinností regulačných orgánov v súvislosti s dodržiavaním povinností transparentnosti a ochrany spotrebiteľov.
[3]Toto ustanovenie stanovuje, že regulačné orgány majú právomoc uložiť elektroenergetickým podnikom, ktoré si neplnia povinnosti, ktoré im vyplývajú zo smernice 2009/72 alebo z platných právne záväzných rozhodnutí regulačného orgánu, účinné, primerané a odrádzajúce sankcie, alebo navrhovať príslušnému súdu, aby takéto sankcie uložil.

Zdroj:
Riaditeľstvo pre komunikáciu
Sekcia pre tlač a informácie curia.europa.eu
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 55/23
V Luxemburgu 30. marca 2023