12.4.2019
ID: 4448upozornenie pre užívateľov
Rozvod manželstva de lege ferenda
Článok sa zameriava na aktuálne nedostatky súčasnej právnej úpravy rozvodu manželstva. Chce ozrejmiť problematickosť, resp. zastaranosť úpravy hmotnoprávneho dôvodu na rozvod manželstva. Zároveň načrtáva potenciálne riešenie a budúce možné smerovanie úpravy rozvodu manželstva. Ďalej článok krátko opisuje, v rámci rozvodového práva Českej republiky, dôvody hmotnoprávneho zavedenia rozvodu bez zisťovania príčin rozvratu.
Súčasná právna úprava rozvodu manželstva
Hmotnoprávne ustanovenia o rozvode manželstva sú v rámci Prvej časti zaradené do Piatej hlavy zákona o rodine, konkrétne v § 22 až § 27.[1] Jediný možný spôsob zrušenia platného manželstva za trvania životov obidvoch manželov je rozvod. Orgán, ktorý je oprávnený rozviesť manželstvo je príslušný súd. Súd môže rozviesť manželstvo na návrh jedného z manželov, ak je v konaní preukázaný kvalifikovaný rozvrat manželstva. Ten znamená, že vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené, manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nie je možné očakávať obnovenie manželstva.[2] Bános tvrdí, že „Spôsob, akým má mať sudca tieto skutočnosti za preukázané, zákon neustanovuje, ale je ponechaný na voľnej úvahe súdu, a teda na morálnych a hodnotových úsudkoch sudcov, čo má podstatný vplyv na rozdielnosť v rozhodovacej praxi...“[3]. Z právnej úpravy vyplýva a vo všeobecnosti platí, že: „Na zrušenie manželstva rozvodom nie je právny nárok. Zákon o rodine nevypočítava jednotlivé dôvody, pre ktoré by súd mal povinnosť manželstvo rozviesť.“[4] „Slovenský právny poriadok neumožňuje mimosúdnu dohodu ani dohodu manželov o rozvode počas už prebiehajúceho súdneho konania. O návrhu na zrušenie manželstva rozvodom tak rozhoduje výlučne súd.“[5]
Podľa súčasnej právnej úpravy teda neexistuje právny nárok na rozvod manželstva. Súd môže, ale nemusí manželstvo rozviesť, ak skonštatuje, že neexistujú dôvody na rozvod manželstva. Zdôrazňujeme, že je na voľnej úvahe sudcu, resp. na jeho morálnych a hodnotových úsudkoch, akým spôsobom sa bude návrhom na rozvod manželstva zaoberať, ako bude skúmať kvalifikovaný rozvrat manželstva a v konečnom dôsledku či manželstvo rozvedie alebo nerozvedie.
Čo sa týka procesnoprávnych ustanovení, konanie o rozvod manželstva je upravené v Civilnom mimosporovom poriadku.[6] Ide o mimosporové konanie. Zákon ho definuje ako typ konania v niektorých rodinnoprávnych veciach a ak ide o rozvod manželstva s maloletými deťmi, je konanie o rozvode manželstva obligatórne spojené s konaním o úprave pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Čo sa týka tejto úpravy pomerov, rozhodnutie súdu možno nahradiť dohodou rodičov (ktorú súd musí schváliť). Civilný sporový poriadok sa použije subsidiárne. Účastníci sú označení ako navrhovateľ a manžel navrhovateľa.[7]
Rekodifikácia
Dôvodová správa k zákonu o rodine uvádza, že: „Z celospoločenskej záležitosti sa rozvod manželov ako legitímna forma riešenia manželského konfliktu a jediný zákonný spôsob zrušenia manželstva za života oboch manželov, stáva individuálnou otázkou rozvádzajúcich sa manželov.“[8] S týmto názorom sa plne stotožňujeme a keďže manželstvo je dobrovoľný a slobodný zväzok, manželia by sa mali sami rozhodnúť o osude svojho manželstva. Podľa nášho názoru, z hmotnoprávneho hľadiska nie je potrebná voľná úvaha súdu (nakoľko každý sudca má iné morálne a hodnotové úsudky), ak obaja manželia súhlasia s rozvodom (nie je potrebné skúmať vinu, resp. podiel viny na rozvrate manželstva jedného či druhého manžela). Ak má byť manželstvo individuálnou otázkou manželov, tak potom dôvody na rozvod taktiež môžu byť individuálne a rozvod by sa mal konať bez dokazovania kvalifikovaného (alebo akéhokoľvek) rozvratu. Manželia by nemuseli absolvovať súdne konanie, v rámci ktorého musia približovať a objasňovať dôvody na rozvod manželstva, ktoré môžu byť súkromné, osobné a intímne. Sme však toho názoru, že ak si má manželstvo zachovať určitú vážnosť, takéto dohody by mal posudzovať súd (a nie administratívny orgán, matrika atď.).
Paragrafové znenie pracovnej verzie návrhu nového občianskeho zákonníka (24. januára bola pri Ministerstve spravodlivosti zriadená rekodifikačná komisia na vypracovanie nového Občianskeho zákonníka, Vláda Slovenskej republiky schválila 14. januára 2009 legislatívny zámer, na základe ktorého bolo vypracované paragrafové znenie) navrhuje určitý posun v konaní o rozvode manželstva. Paragrafové znenie necháva jediný možný dôvod na rozvod, a síce kvalifikovaný rozvrat manželstva. Ten by sa mal buď dokazovať, alebo sa bude posudzovať bez dokazovania v prípade „tzv. dohovoreného, či nesporového rozvodu“. Konkrétne ustanovenia „tzv. dohovoreného, či nesporového rozvodu“ znejú podľa paragrafového znenia nasledovne: „1/ Ak manžel podá návrh na rozvod a druhý manžel s návrhom súhlasí, alebo sa k návrhu pripojí, predpokladá sa hlboký a trvalý rozvrat manželstva, ak manželia nežili spolu aspoň jeden rok pred začatím konania o rozvode. 2/ V prípade uvedenom v ods. 1 súd nezisťuje príčiny hlbokého a trvalého rozvratu manželstva a manželstvo rozvedie, ak manželia predložia: a/ súdom schválenú dohodu o úprave výkonu práv a povinností rodičov k spoločným maloletým deťom na čas po rozvode, b/ písomnú dohodu s úradne osvedčenými podpismi o vyporiadaní ich majetkových práv a povinností, prípadne aj o vyživovacej povinnosti na čas po rozvode.“[9]
Prípadné zavedenie „tzv. dohovoreného, či nesporového rozvodu“ považujeme za akýsi kompromis medzi konzervatívnymi a liberálnymi postojmi k téme. Formálne sa zachoval jediný dôvod rozvodu manželstva, a síce kvalifikovaný rozvrat manželstva. Na druhej strane, aj keď manželia podpíšu návrh na rozvod manželstva, nemusí za tým vždy stáť iba kvalifikovaný rozvrat manželstva, ale iba jednoducho ich súhlasná vôľa, že už ďalej nechcú tvoriť manželský zväzok. Preto legislatívny zámer vnímame ako pozitívne smerovanie rozvodového práva. Avšak nestotožňujeme sa s tézou, že iba kvalifikovaný rozvod môže byť dôvodom na rozvod manželstva, nakoľko dôvod na rozvod manželstva by mal byť výhradne a výlučne na posúdení manželov.
Právna úprava rozvodu manželstva v Českej republike – rozvod s nezisťovaním príčin rozvratu
Z dôvodu blízkeho a príbuzného postavenia slovenskej a českej právnej úpravy považujeme za vhodné priblížiť rozvod manželstva v Českej republike. V Českej republike je s účinnosťou od 1. 1. 2014 rozvodové právo upravené v zákone č. 89/2012 Sb. Zákon občanský zákoník. Najprv sa však niekoľkými vetami pristavíme aj pri predchádzajúcej právnej úprave. Od 1. 8. 1998 došlo prijatím tzv. veľkej novely zákona o rodine k zmenám v hmotnoprávnej úprave rozvodu manželstva. Novela nezaviedla vedľa rozvodu na základe rozvratu rozvod na základe dohody manželov (ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať). Iba zaviedla možnosť rozviesť sa bez zisťovania príčin rozvratu manželstva, čím dovtedy rigidnú právnu úpravu zjednodušila a uvoľnila (konkrétne § 24a zákona č. 94/1963 Sb., o rodině).[10] V teórií nie je jednotný pohľad na označenie, resp. pomenovanie tohto spôsobu rozvodu manželstva. Niektorí autori ho označujú ako „rozvod bez zjišťování příčin rozvratu“, rozvod „konsenzuální“, „smluvený“, „zjednodušený“, „nesporný“ alebo „rozvod za 10 minut“. Vo všeobecnosti bol tento spôsob rozvodu pozitívne privítaný. Napríklad Nykodým tvrdí, že „tuto úpravu je třeba přivítat jako moderní, která umožňuje, aby se manželé rozešli bez toho, aby byli nuceni zákonem stát proti sobě jako odpůrci, což mnohdy vede ke zkomplikování mezilidskcýh vztahů a obvykle to na dlouhou dobu komplikuje i vztahy k dětem.“[11]
Dôsledkom prijatia takejto právnej úpravy je stav, v ktorom bolo rozvádzajúcim sa manželom umožnené, aby pre nich rozvodové konanie prebiehalo čo najpokojnejšie. Splnením určitých podmienok bol kvalifikovaný rozvrat manželstva prezumovaný. Sociologické výskumy opakovane preukazujú, že spôsob rozvodu sa bezprostredne premieta aj do vzťahov po rozvode. Preto zmyslom úpravy bolo umožniť manželom dôstojný rozchod so súčasným riešením všetkých jeho právnych dôsledkov, či už vo vzťahu k deťom, alebo vo vzťahu k spoločnému majetku. Takáto úprava však môže plniť aj dôležitú prevenčnú funkciu, pretože umožňuje manželom dopredu zvážiť všetky následky rozvodu. Aby mohlo byť manželstvo rozvedené bez súdneho zisťovania kvalifikovaného rozvratu, muselo manželstvo trvať aspoň jeden rok, manželia spolu najmenej šesť mesiacov nežijú a k žalobe na rozvod manželstva sa druhý manžel musel pripojiť. Ďalej museli byť predložené písomné zmluvy upravujúce vyporiadanie majetkových vzťahov, práva a povinnosti spoločného bývania a upravenie prípadnej vyživovacej povinnosti, a v prípade manželstiev s maloletými deťmi aj právoplatné rozhodnutie súdu o schválení dohody o úprave pomerov maloletých detí. Po splnení týchto podmienok mali manželia na rozvod právny nárok.[12]
Čo sa týka súčasne platnej legislatívy v Českej republike (t. j. zákon č. 89/2012 Sb.), je potrebné konštatovať, že právna úprava je de facto totožná s predchádzajúcou (vyššie spomínanou) právnou úpravou (s výnimkou ochrannej lehoty v prospech manžela a vymedzenia stavu, keď manželia spolu nežijú) a zmeny sú iba formulačného charakteru. Aj naďalej je rozvod manželstva založený na jedinom rozvodovom dôvode, ktorým je kvalifikovaný rozvrat manželstva. O rozvode manželstva bude aj naďalej rozhodovať iba súd, pretože iba súd môže rozhodovať o osobnom či majetkovom statuse. Súd musí zistiť existenciu rozvratu a jeho príčiny, alebo ak sú splnené podmienky stanovené zákonom, manželstvo rozvedie bez zisťovania príčin rozvratu (tzv. rozvod bez zisťovania príčin rozvratu, či nesporný rozvod). Zmyslom zavedenia rozvodu manželstva bez zisťovania príčin rozvratu je zavedenie „jednoduchšej formy“ rozvodu.[13] Dá sa povedať, že v Českej republike sa mohli manželia po spoločnej dohode bez súdneho dokazovania rozviesť už od 1. 8. 1998. V súvislosti s porovnaním so slovenskou právnou úpravou česká právna úprava prinajmenšom lepšie odráža stav a potreby spoločnosti.
Konsenzuálny rozvod
Pojem konsenzuálny rozvod z teoreticko-právneho hľadiska znamená rozvod manželstva na základe spoločného návrhu manželov na rozvod, pričom orgán oprávnený rozviesť manželstvo neskúma dôvody na rozvod manželstva, príčiny a ani skutočnú existenciu rozvratu, pretože je na slobodnej vôli manželov, ak chcú ukončiť manželstvo. Podmienkou schválenia takéhoto návrhu na rozvod je pripojenie niekoľkých ďalších dohôd, ako napríklad úprava výkonu práv a povinností nad maloletými deťmi alebo úprava majetkových práv manželov po rozvode.[14]
Pozitívnou stránkou na konsenzuálnom rozvode by nepochybne bolo odľahčenie súdov. V roku 2017 súdy SR rozviedli 9 618 manželstiev z celkovo 10 199 vybavených vecí, čo predstavuje 94,30 % (od roku 2013 sa tento pomer pohybuje okolo 94 %). V roku 2017 z rozvedených manželstiev bolo 5 710 s maloletými deťmi, čo predstavuje 59,68 % z celkového počtu rozvedených manželstiev. Priemerná dĺžka všetkých rozvodových konaní bola 6,9 mesiaca. V roku 2017 súdy zamietli iba 20 návrhov na rozvod. Najčastejšou príčinou rozvratu, podobne ako v predchádzajúcich rokoch, bola rozdielnosť pováh, názorov a záujmov (68,18 % z celkového počtu rozvedených manželstiev), nevera muža (8,98 %), nevera ženy (6,90 %), nadmerné požívanie alkoholu u muža (5,19 %), nadmerné požívanie alkoholu u ženy (1,06 %), nezáujem o rodinu u muža (2,60 %), nezáujem o rodinu u ženy (1,69 %), neuvážený vstup do manželstva (0,60 %).[15] Určite je potrebné ponechať aj doterajší spôsob rozvodu pre prípad, ak by s návrhom na rozvod (ktorý inicioval jeden manžel) druhý manžel nesúhlasil. Avšak z vyššie spomenutých dôvodov na rozvod, podľa nášho názoru, by súdy boli v značnej miere odľahčené, ak by nemuseli skúmať rozvrat manželstva, ale stačila by súhlasná vôľa manželov (konsenzus) pre rozvod. Ak by bol na súd podaný konsenzuálny návrh na rozvod manželstva, podpísaný obidvoma manželmi, súd by nemusel skúmať rozvrat manželstva. Samozrejme musel by skúmať dohody upravujúce výkon práv a povinností nad maloletými deťmi a dohody upravujúce majetkové vzťahy medzi manželmi. Podľa štatistík (ktoré dokazujú, že súdy aj tak manželstvá rozvádzajú), aj keby len manželstvá bez maloletých detí mohli byť rozvedené konsenzuálnym spôsobom (a manželia by mali súhlasnú spoločnú vôľu o rozvode), mohli by byť súdy odľahčené o 40,32 % agendy, teda o 3908 rozvodových konaní. Týmto máme za preukázané, že zavedením druhého (osobitného) spôsobu rozvodu manželstva, ktorý by bol jednoduchší, pružnejší, efektívnejší a časovo menej náročný, konania o rozvode by sa skrátili, zjednodušili a sprehľadnil by sa proces rozvodu manželstva. Tento krok by podľa nášho názoru znamenal zefektívnenie a odbremenenie súdnictva.
Pri dnešnom jedinom dôvode na rozvod (ktorým je kvalifikovaný rozvrat manželstva) sa nám natláčajú aj ďalšie otázky. Čo ak sa manželia chcú rozviesť, pretože už nechcú ďalej zotrvávať v manželskom zväzku, ale vzťahy medzi nimi nie sú vážne narušené a trvalo rozvrátené? Čo ak sa dokážu a vedia spoločne rozumne dohodnúť na rozvode manželstva? Konsenzuálnym rozvodom by sa vyhli stresu zo súdneho konania. Ďalšia otázka sa týka počtu uzavretých manželstiev po prijatí legislatívy, ktorá by umožňovala rozvod dohodou. Ak sa proces rozvodu zjednoduší, môže to mať vplyv na počet uzavretých manželstiev. Jeden názor môže tvrdiť, že ak by sa zaviedol konsenzuálny rozvod (a teda jednoduchší a pružnejší spôsob rozvodu, ako je dnes), počet uzavretých manželstiev by sa mohol zvýšiť. A to z toho dôvodu, že manželstvo je vnímané niektorými ľuďmi ako príliš zaväzujúce. Druhý názor zas môže tvrdiť opak a argumentovať tým, že takpovediac pri prvej vážnej hádke by sa manželia rozvádzali, čím by sa zvýšil počet rozvodov. Z tohto hľadiska ide o sociologické a psychologické otázky, ktoré sú úzko prepojené s rozvodom manželstva. Tieto otázky však samé o sebe vyznievajú ako podporné argumenty pre konsenzuálny rozvod manželstva. Je veľmi potrebné skúmať rozvod manželstva aj z tohto pohľadu. Aj keď sa táto práca ďalej nebude venovať tomuto aspektu z dôvodu právneho zamerania práce a rozsahu práce, považovali sme za potrebné okrajovo spomenúť aj tento pohľad na problematiku.
Komisia pre európske rodinné právo predstavila knihu Modelový rodinný kódex (The Model Family Code). Medzi základnými princípmi je okrem iného uvedené, že rozvod manželstva prebieha pred súdom alebo iným správnym orgánom. Ládová tvrdí, že týmto ustanovením sa reaguje na skutočnosť, že stále rastie počet právnych systémov, v ktorých je umožnený zjednodušený, či administratívny rozvod. Podľa Ládovej takéto rozvody šetria čas a peniaze a odľahčujú súdy. Takisto je potrebné položiť si otázku, prečo by mali byť iba súdy oprávnené ukončovať manželstvá, keď manželstvo samotné nie je pred súdom uzatvárané. Jediný dôvod, prečo je v dnešnej dobe potrebný súdny rozvod, je ochrana slabšej strany.[16]
Čo sa týka administratívneho rozvodu, považujeme za potrebné veľmi krátko a stručne priblížiť podmienky, pozitíva či negatíva jeho zavedenia. Administratívny rozvod je povolený vtedy, ak manželia súhlasia s rozvodom manželstva. Manželia takisto súhlasia so samotným administratívnym spôsobom rozvodu manželstva. Administratívny spôsob rozvodu môžu žiadať iba manželia bez maloletých detí. Ďalej dĺžka manželstva žiadajúceho o takýto rozvod nepresiahla desať rokov.[17] Najvýznamnejším pozitívom administratívneho rozvodu je rýchlosť, teda ušetrenie času, ďalej možné ušetrenie peňazí, taktiež nepochybné odľahčenie súdov. Na druhej strane jeho zavedenie vyvoláva najmä u konzervatívnejšej laickej aj odbornej verejnosti rad nesúhlasných stanovísk (najmä s dôrazom na zachovanie manželstva, jeho trvalosť, vážnosť atď.)[18]
Záver
Manželské a rozvodové právo je aktuálne aj dnes, a preto je potrebné venovať sa problematike jeho právneho zakotvenia. Podľa nášho názoru právna úprava rozvodu manželstva (ako aj počet rozvodov a otázky s tým spojené) nie je v odbornej spoločnosti dostatočne kriticky analyzovaná.
Zákon o rodine povoľuje súdu rozviesť manželstvo iba na základe zisteného a preukázaného kvalifikovaného rozvratu manželstva, teda ak sú vzťahy medzi manželmi vážne narušené a trvalo rozvrátené. Súčasná, do určitej miery rigidná právna úprava rozvodu manželstva neodzrkadľuje potreby spoločnosti a trendy v iných právnych poriadkoch. Paragrafové znenie návrhu nového Občianskeho zákonníka predstavilo budúce smerovanie rodinného, a teda aj rozvodového práva.
Považujeme za žiaduce zaviesť do slovenského právneho poriadku rozvod manželstva na základe konsenzu, resp. dohody manželov (samozrejme za určitých podmienok). Odľahčila by sa tým zaťaženosť súdov (pretože dnes sú povinné na základe zákona viesť k uzmiereniu manželov pri každom jednom návrhu na rozvod). Zvýšila by sa (časová a finančná) konformnosť manželov pri vybavovaní rozvodu. Podľa nášho názoru by sa tým, v rámci rozvodového práva, posilnila sloboda rozhodovania manželov. Za splnených podmienok by mal byť manželom uznaný právny nárok na rozvod manželstva. Ukončenie manželského spolužitia určite bude v budúcnosti diskutovanou právnou a celospoločenskou témou. Právna úprava by mala zohľadňovať záujmy všeobecné (záujmy spoločnosti) a konkrétne (záujmy maloletých detí, či záujmy manželov) a malo by sa dbať o jej náležité prepracovanie, aby tieto aspekty reflektovala. V celej tejto otázke by sme sa mohli inšpirovať Českou republikou (čo sa už aj do istej miery odzrkadlilo v paragrafovom znení návrhu nového Občianskeho zákonníka). Česká republika má od 1. 8. 1998 zavedený rozvod s nezisťovaním príčin rozvratu (nesporný rozvod, teda jednoduchší spôsob rozvodu manželstva), pri ktorom hlavnú úlohu zohráva práve dohoda manželov na rozvedení manželstva. Pri tomto spôsobe rozvodu manželstva sú manželia povinný predložiť právoplatné rozhodnutie súdu o schválení dohody o úprave pomerov maloletých detí. V českej odbornej a laickej verejnosti nedošlo k jeho vážnejšiemu spochybneniu.
Hmotnoprávne ustanovenia o rozvode manželstva sú v rámci Prvej časti zaradené do Piatej hlavy zákona o rodine, konkrétne v § 22 až § 27.[1] Jediný možný spôsob zrušenia platného manželstva za trvania životov obidvoch manželov je rozvod. Orgán, ktorý je oprávnený rozviesť manželstvo je príslušný súd. Súd môže rozviesť manželstvo na návrh jedného z manželov, ak je v konaní preukázaný kvalifikovaný rozvrat manželstva. Ten znamená, že vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené, manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nie je možné očakávať obnovenie manželstva.[2] Bános tvrdí, že „Spôsob, akým má mať sudca tieto skutočnosti za preukázané, zákon neustanovuje, ale je ponechaný na voľnej úvahe súdu, a teda na morálnych a hodnotových úsudkoch sudcov, čo má podstatný vplyv na rozdielnosť v rozhodovacej praxi...“[3]. Z právnej úpravy vyplýva a vo všeobecnosti platí, že: „Na zrušenie manželstva rozvodom nie je právny nárok. Zákon o rodine nevypočítava jednotlivé dôvody, pre ktoré by súd mal povinnosť manželstvo rozviesť.“[4] „Slovenský právny poriadok neumožňuje mimosúdnu dohodu ani dohodu manželov o rozvode počas už prebiehajúceho súdneho konania. O návrhu na zrušenie manželstva rozvodom tak rozhoduje výlučne súd.“[5]
Podľa súčasnej právnej úpravy teda neexistuje právny nárok na rozvod manželstva. Súd môže, ale nemusí manželstvo rozviesť, ak skonštatuje, že neexistujú dôvody na rozvod manželstva. Zdôrazňujeme, že je na voľnej úvahe sudcu, resp. na jeho morálnych a hodnotových úsudkoch, akým spôsobom sa bude návrhom na rozvod manželstva zaoberať, ako bude skúmať kvalifikovaný rozvrat manželstva a v konečnom dôsledku či manželstvo rozvedie alebo nerozvedie.
Čo sa týka procesnoprávnych ustanovení, konanie o rozvod manželstva je upravené v Civilnom mimosporovom poriadku.[6] Ide o mimosporové konanie. Zákon ho definuje ako typ konania v niektorých rodinnoprávnych veciach a ak ide o rozvod manželstva s maloletými deťmi, je konanie o rozvode manželstva obligatórne spojené s konaním o úprave pomerov manželov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. Čo sa týka tejto úpravy pomerov, rozhodnutie súdu možno nahradiť dohodou rodičov (ktorú súd musí schváliť). Civilný sporový poriadok sa použije subsidiárne. Účastníci sú označení ako navrhovateľ a manžel navrhovateľa.[7]
Rekodifikácia
Dôvodová správa k zákonu o rodine uvádza, že: „Z celospoločenskej záležitosti sa rozvod manželov ako legitímna forma riešenia manželského konfliktu a jediný zákonný spôsob zrušenia manželstva za života oboch manželov, stáva individuálnou otázkou rozvádzajúcich sa manželov.“[8] S týmto názorom sa plne stotožňujeme a keďže manželstvo je dobrovoľný a slobodný zväzok, manželia by sa mali sami rozhodnúť o osude svojho manželstva. Podľa nášho názoru, z hmotnoprávneho hľadiska nie je potrebná voľná úvaha súdu (nakoľko každý sudca má iné morálne a hodnotové úsudky), ak obaja manželia súhlasia s rozvodom (nie je potrebné skúmať vinu, resp. podiel viny na rozvrate manželstva jedného či druhého manžela). Ak má byť manželstvo individuálnou otázkou manželov, tak potom dôvody na rozvod taktiež môžu byť individuálne a rozvod by sa mal konať bez dokazovania kvalifikovaného (alebo akéhokoľvek) rozvratu. Manželia by nemuseli absolvovať súdne konanie, v rámci ktorého musia približovať a objasňovať dôvody na rozvod manželstva, ktoré môžu byť súkromné, osobné a intímne. Sme však toho názoru, že ak si má manželstvo zachovať určitú vážnosť, takéto dohody by mal posudzovať súd (a nie administratívny orgán, matrika atď.).
Paragrafové znenie pracovnej verzie návrhu nového občianskeho zákonníka (24. januára bola pri Ministerstve spravodlivosti zriadená rekodifikačná komisia na vypracovanie nového Občianskeho zákonníka, Vláda Slovenskej republiky schválila 14. januára 2009 legislatívny zámer, na základe ktorého bolo vypracované paragrafové znenie) navrhuje určitý posun v konaní o rozvode manželstva. Paragrafové znenie necháva jediný možný dôvod na rozvod, a síce kvalifikovaný rozvrat manželstva. Ten by sa mal buď dokazovať, alebo sa bude posudzovať bez dokazovania v prípade „tzv. dohovoreného, či nesporového rozvodu“. Konkrétne ustanovenia „tzv. dohovoreného, či nesporového rozvodu“ znejú podľa paragrafového znenia nasledovne: „1/ Ak manžel podá návrh na rozvod a druhý manžel s návrhom súhlasí, alebo sa k návrhu pripojí, predpokladá sa hlboký a trvalý rozvrat manželstva, ak manželia nežili spolu aspoň jeden rok pred začatím konania o rozvode. 2/ V prípade uvedenom v ods. 1 súd nezisťuje príčiny hlbokého a trvalého rozvratu manželstva a manželstvo rozvedie, ak manželia predložia: a/ súdom schválenú dohodu o úprave výkonu práv a povinností rodičov k spoločným maloletým deťom na čas po rozvode, b/ písomnú dohodu s úradne osvedčenými podpismi o vyporiadaní ich majetkových práv a povinností, prípadne aj o vyživovacej povinnosti na čas po rozvode.“[9]
Prípadné zavedenie „tzv. dohovoreného, či nesporového rozvodu“ považujeme za akýsi kompromis medzi konzervatívnymi a liberálnymi postojmi k téme. Formálne sa zachoval jediný dôvod rozvodu manželstva, a síce kvalifikovaný rozvrat manželstva. Na druhej strane, aj keď manželia podpíšu návrh na rozvod manželstva, nemusí za tým vždy stáť iba kvalifikovaný rozvrat manželstva, ale iba jednoducho ich súhlasná vôľa, že už ďalej nechcú tvoriť manželský zväzok. Preto legislatívny zámer vnímame ako pozitívne smerovanie rozvodového práva. Avšak nestotožňujeme sa s tézou, že iba kvalifikovaný rozvod môže byť dôvodom na rozvod manželstva, nakoľko dôvod na rozvod manželstva by mal byť výhradne a výlučne na posúdení manželov.
Právna úprava rozvodu manželstva v Českej republike – rozvod s nezisťovaním príčin rozvratu
Z dôvodu blízkeho a príbuzného postavenia slovenskej a českej právnej úpravy považujeme za vhodné priblížiť rozvod manželstva v Českej republike. V Českej republike je s účinnosťou od 1. 1. 2014 rozvodové právo upravené v zákone č. 89/2012 Sb. Zákon občanský zákoník. Najprv sa však niekoľkými vetami pristavíme aj pri predchádzajúcej právnej úprave. Od 1. 8. 1998 došlo prijatím tzv. veľkej novely zákona o rodine k zmenám v hmotnoprávnej úprave rozvodu manželstva. Novela nezaviedla vedľa rozvodu na základe rozvratu rozvod na základe dohody manželov (ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať). Iba zaviedla možnosť rozviesť sa bez zisťovania príčin rozvratu manželstva, čím dovtedy rigidnú právnu úpravu zjednodušila a uvoľnila (konkrétne § 24a zákona č. 94/1963 Sb., o rodině).[10] V teórií nie je jednotný pohľad na označenie, resp. pomenovanie tohto spôsobu rozvodu manželstva. Niektorí autori ho označujú ako „rozvod bez zjišťování příčin rozvratu“, rozvod „konsenzuální“, „smluvený“, „zjednodušený“, „nesporný“ alebo „rozvod za 10 minut“. Vo všeobecnosti bol tento spôsob rozvodu pozitívne privítaný. Napríklad Nykodým tvrdí, že „tuto úpravu je třeba přivítat jako moderní, která umožňuje, aby se manželé rozešli bez toho, aby byli nuceni zákonem stát proti sobě jako odpůrci, což mnohdy vede ke zkomplikování mezilidskcýh vztahů a obvykle to na dlouhou dobu komplikuje i vztahy k dětem.“[11]
Dôsledkom prijatia takejto právnej úpravy je stav, v ktorom bolo rozvádzajúcim sa manželom umožnené, aby pre nich rozvodové konanie prebiehalo čo najpokojnejšie. Splnením určitých podmienok bol kvalifikovaný rozvrat manželstva prezumovaný. Sociologické výskumy opakovane preukazujú, že spôsob rozvodu sa bezprostredne premieta aj do vzťahov po rozvode. Preto zmyslom úpravy bolo umožniť manželom dôstojný rozchod so súčasným riešením všetkých jeho právnych dôsledkov, či už vo vzťahu k deťom, alebo vo vzťahu k spoločnému majetku. Takáto úprava však môže plniť aj dôležitú prevenčnú funkciu, pretože umožňuje manželom dopredu zvážiť všetky následky rozvodu. Aby mohlo byť manželstvo rozvedené bez súdneho zisťovania kvalifikovaného rozvratu, muselo manželstvo trvať aspoň jeden rok, manželia spolu najmenej šesť mesiacov nežijú a k žalobe na rozvod manželstva sa druhý manžel musel pripojiť. Ďalej museli byť predložené písomné zmluvy upravujúce vyporiadanie majetkových vzťahov, práva a povinnosti spoločného bývania a upravenie prípadnej vyživovacej povinnosti, a v prípade manželstiev s maloletými deťmi aj právoplatné rozhodnutie súdu o schválení dohody o úprave pomerov maloletých detí. Po splnení týchto podmienok mali manželia na rozvod právny nárok.[12]
Čo sa týka súčasne platnej legislatívy v Českej republike (t. j. zákon č. 89/2012 Sb.), je potrebné konštatovať, že právna úprava je de facto totožná s predchádzajúcou (vyššie spomínanou) právnou úpravou (s výnimkou ochrannej lehoty v prospech manžela a vymedzenia stavu, keď manželia spolu nežijú) a zmeny sú iba formulačného charakteru. Aj naďalej je rozvod manželstva založený na jedinom rozvodovom dôvode, ktorým je kvalifikovaný rozvrat manželstva. O rozvode manželstva bude aj naďalej rozhodovať iba súd, pretože iba súd môže rozhodovať o osobnom či majetkovom statuse. Súd musí zistiť existenciu rozvratu a jeho príčiny, alebo ak sú splnené podmienky stanovené zákonom, manželstvo rozvedie bez zisťovania príčin rozvratu (tzv. rozvod bez zisťovania príčin rozvratu, či nesporný rozvod). Zmyslom zavedenia rozvodu manželstva bez zisťovania príčin rozvratu je zavedenie „jednoduchšej formy“ rozvodu.[13] Dá sa povedať, že v Českej republike sa mohli manželia po spoločnej dohode bez súdneho dokazovania rozviesť už od 1. 8. 1998. V súvislosti s porovnaním so slovenskou právnou úpravou česká právna úprava prinajmenšom lepšie odráža stav a potreby spoločnosti.
Konsenzuálny rozvod
Pojem konsenzuálny rozvod z teoreticko-právneho hľadiska znamená rozvod manželstva na základe spoločného návrhu manželov na rozvod, pričom orgán oprávnený rozviesť manželstvo neskúma dôvody na rozvod manželstva, príčiny a ani skutočnú existenciu rozvratu, pretože je na slobodnej vôli manželov, ak chcú ukončiť manželstvo. Podmienkou schválenia takéhoto návrhu na rozvod je pripojenie niekoľkých ďalších dohôd, ako napríklad úprava výkonu práv a povinností nad maloletými deťmi alebo úprava majetkových práv manželov po rozvode.[14]
Pozitívnou stránkou na konsenzuálnom rozvode by nepochybne bolo odľahčenie súdov. V roku 2017 súdy SR rozviedli 9 618 manželstiev z celkovo 10 199 vybavených vecí, čo predstavuje 94,30 % (od roku 2013 sa tento pomer pohybuje okolo 94 %). V roku 2017 z rozvedených manželstiev bolo 5 710 s maloletými deťmi, čo predstavuje 59,68 % z celkového počtu rozvedených manželstiev. Priemerná dĺžka všetkých rozvodových konaní bola 6,9 mesiaca. V roku 2017 súdy zamietli iba 20 návrhov na rozvod. Najčastejšou príčinou rozvratu, podobne ako v predchádzajúcich rokoch, bola rozdielnosť pováh, názorov a záujmov (68,18 % z celkového počtu rozvedených manželstiev), nevera muža (8,98 %), nevera ženy (6,90 %), nadmerné požívanie alkoholu u muža (5,19 %), nadmerné požívanie alkoholu u ženy (1,06 %), nezáujem o rodinu u muža (2,60 %), nezáujem o rodinu u ženy (1,69 %), neuvážený vstup do manželstva (0,60 %).[15] Určite je potrebné ponechať aj doterajší spôsob rozvodu pre prípad, ak by s návrhom na rozvod (ktorý inicioval jeden manžel) druhý manžel nesúhlasil. Avšak z vyššie spomenutých dôvodov na rozvod, podľa nášho názoru, by súdy boli v značnej miere odľahčené, ak by nemuseli skúmať rozvrat manželstva, ale stačila by súhlasná vôľa manželov (konsenzus) pre rozvod. Ak by bol na súd podaný konsenzuálny návrh na rozvod manželstva, podpísaný obidvoma manželmi, súd by nemusel skúmať rozvrat manželstva. Samozrejme musel by skúmať dohody upravujúce výkon práv a povinností nad maloletými deťmi a dohody upravujúce majetkové vzťahy medzi manželmi. Podľa štatistík (ktoré dokazujú, že súdy aj tak manželstvá rozvádzajú), aj keby len manželstvá bez maloletých detí mohli byť rozvedené konsenzuálnym spôsobom (a manželia by mali súhlasnú spoločnú vôľu o rozvode), mohli by byť súdy odľahčené o 40,32 % agendy, teda o 3908 rozvodových konaní. Týmto máme za preukázané, že zavedením druhého (osobitného) spôsobu rozvodu manželstva, ktorý by bol jednoduchší, pružnejší, efektívnejší a časovo menej náročný, konania o rozvode by sa skrátili, zjednodušili a sprehľadnil by sa proces rozvodu manželstva. Tento krok by podľa nášho názoru znamenal zefektívnenie a odbremenenie súdnictva.
Pri dnešnom jedinom dôvode na rozvod (ktorým je kvalifikovaný rozvrat manželstva) sa nám natláčajú aj ďalšie otázky. Čo ak sa manželia chcú rozviesť, pretože už nechcú ďalej zotrvávať v manželskom zväzku, ale vzťahy medzi nimi nie sú vážne narušené a trvalo rozvrátené? Čo ak sa dokážu a vedia spoločne rozumne dohodnúť na rozvode manželstva? Konsenzuálnym rozvodom by sa vyhli stresu zo súdneho konania. Ďalšia otázka sa týka počtu uzavretých manželstiev po prijatí legislatívy, ktorá by umožňovala rozvod dohodou. Ak sa proces rozvodu zjednoduší, môže to mať vplyv na počet uzavretých manželstiev. Jeden názor môže tvrdiť, že ak by sa zaviedol konsenzuálny rozvod (a teda jednoduchší a pružnejší spôsob rozvodu, ako je dnes), počet uzavretých manželstiev by sa mohol zvýšiť. A to z toho dôvodu, že manželstvo je vnímané niektorými ľuďmi ako príliš zaväzujúce. Druhý názor zas môže tvrdiť opak a argumentovať tým, že takpovediac pri prvej vážnej hádke by sa manželia rozvádzali, čím by sa zvýšil počet rozvodov. Z tohto hľadiska ide o sociologické a psychologické otázky, ktoré sú úzko prepojené s rozvodom manželstva. Tieto otázky však samé o sebe vyznievajú ako podporné argumenty pre konsenzuálny rozvod manželstva. Je veľmi potrebné skúmať rozvod manželstva aj z tohto pohľadu. Aj keď sa táto práca ďalej nebude venovať tomuto aspektu z dôvodu právneho zamerania práce a rozsahu práce, považovali sme za potrebné okrajovo spomenúť aj tento pohľad na problematiku.
Komisia pre európske rodinné právo predstavila knihu Modelový rodinný kódex (The Model Family Code). Medzi základnými princípmi je okrem iného uvedené, že rozvod manželstva prebieha pred súdom alebo iným správnym orgánom. Ládová tvrdí, že týmto ustanovením sa reaguje na skutočnosť, že stále rastie počet právnych systémov, v ktorých je umožnený zjednodušený, či administratívny rozvod. Podľa Ládovej takéto rozvody šetria čas a peniaze a odľahčujú súdy. Takisto je potrebné položiť si otázku, prečo by mali byť iba súdy oprávnené ukončovať manželstvá, keď manželstvo samotné nie je pred súdom uzatvárané. Jediný dôvod, prečo je v dnešnej dobe potrebný súdny rozvod, je ochrana slabšej strany.[16]
Čo sa týka administratívneho rozvodu, považujeme za potrebné veľmi krátko a stručne priblížiť podmienky, pozitíva či negatíva jeho zavedenia. Administratívny rozvod je povolený vtedy, ak manželia súhlasia s rozvodom manželstva. Manželia takisto súhlasia so samotným administratívnym spôsobom rozvodu manželstva. Administratívny spôsob rozvodu môžu žiadať iba manželia bez maloletých detí. Ďalej dĺžka manželstva žiadajúceho o takýto rozvod nepresiahla desať rokov.[17] Najvýznamnejším pozitívom administratívneho rozvodu je rýchlosť, teda ušetrenie času, ďalej možné ušetrenie peňazí, taktiež nepochybné odľahčenie súdov. Na druhej strane jeho zavedenie vyvoláva najmä u konzervatívnejšej laickej aj odbornej verejnosti rad nesúhlasných stanovísk (najmä s dôrazom na zachovanie manželstva, jeho trvalosť, vážnosť atď.)[18]
Záver
Manželské a rozvodové právo je aktuálne aj dnes, a preto je potrebné venovať sa problematike jeho právneho zakotvenia. Podľa nášho názoru právna úprava rozvodu manželstva (ako aj počet rozvodov a otázky s tým spojené) nie je v odbornej spoločnosti dostatočne kriticky analyzovaná.
Zákon o rodine povoľuje súdu rozviesť manželstvo iba na základe zisteného a preukázaného kvalifikovaného rozvratu manželstva, teda ak sú vzťahy medzi manželmi vážne narušené a trvalo rozvrátené. Súčasná, do určitej miery rigidná právna úprava rozvodu manželstva neodzrkadľuje potreby spoločnosti a trendy v iných právnych poriadkoch. Paragrafové znenie návrhu nového Občianskeho zákonníka predstavilo budúce smerovanie rodinného, a teda aj rozvodového práva.
Považujeme za žiaduce zaviesť do slovenského právneho poriadku rozvod manželstva na základe konsenzu, resp. dohody manželov (samozrejme za určitých podmienok). Odľahčila by sa tým zaťaženosť súdov (pretože dnes sú povinné na základe zákona viesť k uzmiereniu manželov pri každom jednom návrhu na rozvod). Zvýšila by sa (časová a finančná) konformnosť manželov pri vybavovaní rozvodu. Podľa nášho názoru by sa tým, v rámci rozvodového práva, posilnila sloboda rozhodovania manželov. Za splnených podmienok by mal byť manželom uznaný právny nárok na rozvod manželstva. Ukončenie manželského spolužitia určite bude v budúcnosti diskutovanou právnou a celospoločenskou témou. Právna úprava by mala zohľadňovať záujmy všeobecné (záujmy spoločnosti) a konkrétne (záujmy maloletých detí, či záujmy manželov) a malo by sa dbať o jej náležité prepracovanie, aby tieto aspekty reflektovala. V celej tejto otázke by sme sa mohli inšpirovať Českou republikou (čo sa už aj do istej miery odzrkadlilo v paragrafovom znení návrhu nového Občianskeho zákonníka). Česká republika má od 1. 8. 1998 zavedený rozvod s nezisťovaním príčin rozvratu (nesporný rozvod, teda jednoduchší spôsob rozvodu manželstva), pri ktorom hlavnú úlohu zohráva práve dohoda manželov na rozvedení manželstva. Pri tomto spôsobe rozvodu manželstva sú manželia povinný predložiť právoplatné rozhodnutie súdu o schválení dohody o úprave pomerov maloletých detí. V českej odbornej a laickej verejnosti nedošlo k jeho vážnejšiemu spochybneniu.
Samuel Žilka,
študent 3. ročníka denného bakalárskeho štúdia
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
_____________________________
[1] Zákon č. 36/2005 Z. z. z 19. januára 2005 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
[2] LAZAR, J. a kol. 2018. Občianske právo hmotné 1. Bratislava : Iuris Libri, 2018, s. 339 – 340.
[3] BÁNOS, R. 2015. Zákon o rodine: veľký komentár. Bratislava : Eurokódex, 2015, s. 59.
[4] SVOBODA, J. – FICOVÁ, S. 2005. Zákon o rodine: komentár: judikatúra, súvisiace predpisy a vzory rodinnoprávnych podaní. Bratislava : Eurounion, 2005, s. 51.
[5] BÁNOS, R. 2015. Zákon o rodine: veľký komentár. Bratislava : Eurokódex, 2015, s. 60.
[6] Zákon č. 161/2015 Z. z. z 21. mája 2015 Civilný mimosporový poriadok.
[7] LAZAR, J. a kol. 2018. Občianske právo hmotné 1. Bratislava : Iuris Libri, 2018, s. 342.
[8] Dôvodová správa k zákonu č. 36/2005 Z. z. o rodine. [online]. [cit. 1. marca 2019]. K dispozici >>> zde.
[9] Legislatívny zámer Vlády Slovenskej republiky. [online]. [cit. 3. marca 2019]. K dispozici >>> zde.
[10] ŠMÍD. O. – ŠÍNOVÁ, R. a kol. 2013. Rozvod manželství. Praha : Leges, 2013, s. 45 – 46.
[11] Tamtiež, s. 35.
[12] Tamtiež, s. 45 – 46.
[13] Tamtiež, s. 56 – 58.
[14] PAVELKOVÁ, B. 2004. Manželské právo. Bratislava : Univerzita Komenského, 2004, s. 219.
[15] Štatistická ročenka ministerstva spravodlivosti. [online]. [cit. 4. marca 2019]. K dispozici >>> zde.
[16] ŠMÍD. O. – ŠÍNOVÁ, R. a kol. 2013. Rozvod manželství. Praha : Leges, 2013, s. 65 – 66.
[17] Tamtiež, s. 66.
[18] Tamtiež, s. 317 – 318.
[1] Zákon č. 36/2005 Z. z. z 19. januára 2005 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
[2] LAZAR, J. a kol. 2018. Občianske právo hmotné 1. Bratislava : Iuris Libri, 2018, s. 339 – 340.
[3] BÁNOS, R. 2015. Zákon o rodine: veľký komentár. Bratislava : Eurokódex, 2015, s. 59.
[4] SVOBODA, J. – FICOVÁ, S. 2005. Zákon o rodine: komentár: judikatúra, súvisiace predpisy a vzory rodinnoprávnych podaní. Bratislava : Eurounion, 2005, s. 51.
[5] BÁNOS, R. 2015. Zákon o rodine: veľký komentár. Bratislava : Eurokódex, 2015, s. 60.
[6] Zákon č. 161/2015 Z. z. z 21. mája 2015 Civilný mimosporový poriadok.
[7] LAZAR, J. a kol. 2018. Občianske právo hmotné 1. Bratislava : Iuris Libri, 2018, s. 342.
[8] Dôvodová správa k zákonu č. 36/2005 Z. z. o rodine. [online]. [cit. 1. marca 2019]. K dispozici >>> zde.
[9] Legislatívny zámer Vlády Slovenskej republiky. [online]. [cit. 3. marca 2019]. K dispozici >>> zde.
[10] ŠMÍD. O. – ŠÍNOVÁ, R. a kol. 2013. Rozvod manželství. Praha : Leges, 2013, s. 45 – 46.
[11] Tamtiež, s. 35.
[12] Tamtiež, s. 45 – 46.
[13] Tamtiež, s. 56 – 58.
[14] PAVELKOVÁ, B. 2004. Manželské právo. Bratislava : Univerzita Komenského, 2004, s. 219.
[15] Štatistická ročenka ministerstva spravodlivosti. [online]. [cit. 4. marca 2019]. K dispozici >>> zde.
[16] ŠMÍD. O. – ŠÍNOVÁ, R. a kol. 2013. Rozvod manželství. Praha : Leges, 2013, s. 65 – 66.
[17] Tamtiež, s. 66.
[18] Tamtiež, s. 317 – 318.
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk