S týmto príbehom sa ale znova stáva aktuálnou aj otázka šikanovania a jej rôznych prejavov, vrátane zachycovania spáchaného skutku na video, šírenie videa po internete a pod. Resp. ponúka sa úvaha, že natáčanie skutku na video a jeho prípadné následné zdieľanie nie je v dnešnej dobe neobvyklé a často sa jedná o len ďalšiu, osobitnú formu agresie útočníka voči obeti.

V článku sa zameriavame na hlbšie posúdenie skutkovej podstaty nového trestného činu kyberšikany, ktorý je súčasťou slovenského právneho poriadku od júna minulého roka a ktorý pribudol do právneho poriadku ako nevyhnutná reakcia právneho poriadku na presun násilia a agresie aj do kybernetického priestoru.

Vymedzenie všeobecnej skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania:

Dňa 11.06.2021 nadobudol platnosť zákon č. 236/2021 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. trestný zákon a podľa ktorého do osobitnej časti trestného zákona pribudne skutková podstata nového trestného činu - „nebezpečné elektronické obťažovanie“. Novela trestného zákona nadobúda účinnosť od 01.07.2021.

Všeobecná skutková podstata nového trestného činu podľa schválenej novely znie (§ 360b trestného zákona):

„Kto úmyselne prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, počítačového systému alebo počítačovej siete podstatným spôsobom zhorší kvalitu života iného tým, že

a) ho dlhodobo ponižuje, zastrašuje, neoprávnene koná v jeho mene alebo dlhodobo inak obťažuje, alebo

b) neoprávnene zverejní alebo sprístupní tretej osobe obrazový, zvukový alebo obrazovo-zvukový záznam jeho prejavu osobnej povahy získaný s jeho súhlasom, spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť alebo privodiť mu inú vážnu ujmu na právach, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.“

Pod touto skutkovou podstatou a pojmom „nebezpečné elektronické obťažovanie“ sa skrýva tzv. kyberšikana (alebo kybernetická šikana), pričom tento trestný čin je  v rámci slovenského právneho poriadku v zásade bez precedensu, keďže šikana doteraz skutkovú podstatu žiadneho trestného činu sama o sebe nepredstavovala (najbližšie k tomu mali skutkové podstaty trestných činov nebezpečného prenasledovania, vydierania, nátlaku, ohovárania, poškodzovania cudzích práv, prípadne týrania blízkej či zverenej osoby).

Všeobecne k pojmu šikana a kyberšikana:

V dôvodovej správe k novele sa uvádza, že pôvod slova šikanovanie je vo francúzskom slove chicane, ktoré v preklade v širšom zmysle znamená zlomyseľné obťažovanie, týranie, prenasledovanie.

Šikana sa prejavuje zámerným, opakovaným (alebo dlhodobým) nepriateľským správaním s cieľom ublížiť inému, pričom sa netýka len správania žiakov, študentov či neplnoletých osôb, ale aj dospelých, plnoletých osôb. Napriek tomu, že pojem „šikanovanie“ je vo všeobecnom povedomí predovšetkým v spojitosti so správaním žiakov v školách, šikana sa dotýka aj jednotlivcov na pracoviskách, alebo v domácnostiach. Na pracoviskách môže mať šikana príkladne formu tzv. „mobbingu“ (druh šikanózneho správania, ktoré vykonáva jedna osoba alebo skupina osôb na pracovisku voči inej konkrétnej osobe – šikanujúci sú približne v rovnakom pracovnom zaradení, resp. postavení ako obeť) či „bossingu“ (druh šikany na pracovisku, kedy osoba správajúca sa šikanózne voči pracovníkovi – obeti, je k nej v nadriadenom postavení). [1]

Šikana nevyhnutne vedie k negatívnym psychickým dôsledkom na strane obete. V krajných prípadoch môže viesť dokonca k samovražde. Odhaduje sa, že cca 10 až 15 % samovrážd vo Švédsku každý rok je spáchaných v dôsledku šikany na pracovisku. [2]

Šikana je teda vážny a dlhodobý problém vyskytujúci sa v medziľudských vzťahoch bez ohľadu na vek osôb a vyskytujúci sa v rôznych sociálnych kontextoch (tzn. nielen v kontexte povinnej školskej dochádzky či vzdelávania).

Vo všeobecnosti sa šikana vyznačuje znakom opakovaného, či trvajúceho konania s úmyslom škodiť druhému ponižovaním, vylučovaním (izoláciou) zo skupiny a v prípade kybernetickej šikany aj vystupovaním v mene poškodeného. [3]

Podľa dôvodovej správy k novele trestného zákona z psychologického a sociologického hľadiska šikana predstavuje zneužívanie sily (či dominancie agresora), forma agresie, s prejavmi vyvolávania strachu, stresu alebo bolesti, s použitím prostriedkov elektronickej komunikácie. Obťažovanie, resp. šikanovanie je zneužívanie sily, forma agresie. Pri šikanovaní ide o úmyselnú snahu získať prevahu prostredníctvom ubližovania, vyhrážania, výsmechu alebo zastrašovania.

Kybernetické obťažovanie, či šikana, sa realizuje sa najmä zasielaním správ elektronickej komunikácie (emailov), sms správ, zverejňovaním videí, záberov (fotografií), informácií a údajov na internete, s cieľom obťažovať alebo ubližovať druhej osobe. Medzi prejavy šikany môžu patriť: vulgárne SMS, vyhrážanie, urážanie cez SMS, telefonické obťažovanie (aj prezváňaním, anonymnými telefonátmi), vytváranie webových stránok s nevhodnými obrázkami, fotkami obete, vtipmi a narážkami, ktoré zosmiešňujú a ponižujú, vytváranie skupín na sociálnych sieťach mierených proti obeti, natáčanie a zverejňovanie zosmiešňujúcich, urážlivých videí a fotografií bez vedomia a súhlasu obete, vytváranie blogov, ktoré poškodzujú obeť, falšovanie a ukradnutie identity, šírenie osobných informácií, údajov, klebiet. [4]

V prípade šikany na pracovisku táto môže mať v prípade spomenutého tzv. „mobbingu“ podobu verbálnych útokov, psychického nátlaku, poškodzovania dobrej povesti, izolovania, ohovárania, sexuálneho obťažovania, ale šikanou môže byť napríklad aj komunikácia sarkastickým tónom. [5]

Výnimočným prípadom výslovnej regulácie šikany v Slovenskej republike je jej mimotrestnoprávna úprava v oblasti školstva, a to na základe Smernice MŠVVaŠ č. 36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach.

Na účel tejto smernice sa šikanovaním rozumie:

1. správanie žiaka, ktorého úmyslom je ublíženie, ohrozenie alebo zastrašovanie iného žiaka alebo
2. úmyselný spravidla opakovaný útok voči žiakovi alebo skupine žiakov, ktorí sa z rôznych dôvodov nevedia alebo nemôžu účinne brániť.

Podstatou šikanovania podľa spomenutej  smernice je najmä:

1. úmysel ublížiť druhému fyzicky alebo psychicky;
2. agresia jedného žiaka alebo skupiny žiakov;
3. prevaha agresora alebo skupiny agresorov nad obeťou.

Šikanovanie sa podľa smernice môže prejaviť

1. v priamej forme, najmä fyzickými útokmi, urážaním, nadávkami, posmechom, zosmiešnením, príkazmi agresora vykonať určitú vec proti vôli obete, odcudzením veci, vyhrážaním, zastrašovaním, vydieraním, zneužitím osobných údajov, fotografií, šírením nepravdivých informácií alebo kyberšikanovaním alebo
2. v nepriamej forme, najmä prehliadaním, ignorovaním, zámerným vyčleňovaním z kolektívu alebo nedobrovoľným vystavovaním agresívnym situáciám.

Kyberšikanovanie má podľa spomenutej smernice najčastejšie tieto znaky:

1. sociálna prevaha alebo psychická prevaha agresora, nie je nutná fyzická prevaha;
2. agresor vystupuje často anonymne;
3. útok nevyžaduje fyzický kontakt agresora a obete;
4. agresor spravidla nevidí priamu emocionálnu reakciu obete na útok s ohľadom na anonymitu a odstup, ktoré informačno-komunikačné technológie umožňujú;
5. útoky sa šíria prostredníctvom internetu podstatne rýchlejšie ako inými spôsobmi;
6. útoky sú prístupné veľkému množstvu osôb;
7. agresor je schopný uskutočniť útok z rôznych miest;
8. útoky môžu mať dlhšie trvanie v čase;
1. obeť nemusí o napadnutí dlhšiu dobu vedieť;
10. obeť nemusí byť schopná identifikovať agresora;
11. zverejnené informácie, fotografie a audiozáznamy a videozáznamy môže byť náročné odstrániť z internetu.

Je potrebné uviesť, že podľa dôvodovej správy k novele trestného zákona pri minulý rok zavedenom trestnom čine nie je kladený dôraz na prvok kybernetického prenasledovania (alebo tzv. cyberstalkingu). Kyberšikana je podľa dôvodovej správy kontaktovaním či komunikáciou s obeťou, ktoré majú za cieľ nie prenasledovať, ale predovšetkým ponižovať a zastrašovať. Páchateľ teda pri naplnení skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania nebude mať za cieľ takpovediac nedať obeti pokoj opakovaným sledovaním či monitorovaním jej aktivity príkladne na sociálnej sieti (s tým, že obeť si je sledovania vedomá a to ju núti byť neustále v strehu prípadne v nej vedomie sledovania vyvoláva dlhodobé pocity úzkosti alebo strachu), ale cieľom páchateľa naopak bude spôsobiť obeti psychickú ujmu či inú ujmu súvisiacu s ponížením či zosmiešnením.

Popísané formy či pojmové definície šikanovania sú rôznorodé a neexistuje teda univerzálna či jednotná definícia šikany. Pojem šikana a jeho výklad pri konkrétnom skutkovom stave teda závisí aj od celkového sociálneho kontextu alebo aj veku dotknutých osôb. Pre správne aplikovanie pojmu šikana na konkrétny skutkový stav je teda rozhodujúce o. i.:

1. na akom mieste k šikane dochádza;
2. v akom sociálnom prostredí k šikane dochádza (škola, domácnosť, pracovisko);
3. v akom vzťahu sú šikanovaný a šikanujúci navzájom (blízke osoby, spolužiaci, kolegovia v práci),
4.  akú konkrétnu formu či prejav šikana má v kontexte s atribútmi podľa písmena a), b) a c).

Posúdenie skutkovej podstaty nového trestného činu „nebezpečného elektronického obťažovania“:

Pojem „šikanovanie“ v skutkovej podstate nie je výslovne obsiahnutý (a trestný zákon ho nevymedzuje ani na inom mieste), avšak gramatickým výkladom § 360b trestného zákona je možné dovodiť, že za „kyberšikanovanie“ je možné považovať konanie páchateľa kumulatívne napĺňajúce nasledovné znaky:

• úmyselnosť;
• konanie prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, počítačového systému alebo počítačovej siete;
• dlhodobosť;
• konanie poškodeného: a) ponižuje, alebo b) zastrašuje, alebo c) predstavuje neoprávnené konanie v mene poškodeného, alebo d) poškodeného inak dlhodobo obťažuje, alebo e) predstavuje neoprávnené zverejnenie alebo sprístupnenie obrazového/zvukového/obrazovo-zvukového záznamu prejavu poškodeného osobnej povahy získaného so súhlasom poškodeného, ktorý je spôsobilé značnou mierou ohroziť jeho vážnosť alebo privodiť mu inú vážnu ujmu na právach;
• podstatné zhoršenie kvality života poškodeného v dôsledku niektorého z konaní páchateľa opísaných v predchádzajúcom odseku.

Z pohľadu praxe bude dôležité akým spôsobom budú vykladané či chápané predovšetkým pojmy:

• úmyselnosť;
• dlhodobosť;
• ponižovanie;
• zastrašovanie;
• neoprávnené konanie v mene poškodeného;
• iné dlhodobé obťažovanie poškodeného;
• neoprávnené zverejnenie alebo sprístupnenie obrazového/zvukového/obrazovo-zvukového záznamu prejavu poškodeného osobnej povahy získaného so súhlasom poškodeného, ktorý je spôsobilé značnou mierou ohroziť jeho vážnosť alebo privodiť mu inú vážnu ujmu na právach;
• podstatné zhoršenie kvality života poškodeného.

K pojmu „úmyselnosť“ – konanie páchateľa by malo byť uskutočňované s úmyslom dosiahnuť poníženie, zastrašenie, či iné dlhodobé obťažovanie poškodenej osoby, alebo by malo mať formu neoprávneného konania v mene poškodeného či neoprávneného zverejnenia záznamu poškodeného osobnej povahy, ktoré podstatne zhoršia život poškodeného.

Pri posúdení či správanie agresora je úmyselné alebo nie je dôležitá aj pohnútka. Úrad verejného zdravotníctva SR definoval aj netradičné či neštandardné delenie kyberagresorov podľa ich pohnútok: 1) agresor nevnímajúci sa ako agresor, ale ako osoba brániaca slabšiu stranu – často sa jedná o minulé obete šikanovania; 2)  agresor, ktorý chce ukázať svoju autoritu a dokázať inému, že má moc prinútiť iného konať podľa predstáv či pokynov agresora, ktorý sa svojím správaním netají a ak nedosiahne očakávanú odozvu, intenzitu správania stupňuje; 3) agresor, ktorý šikanovanie realizuje pre vlastnú zábavu s cieľom pobaviť okolie, alebo demonštrovať silu; 4) agresor, ktorý sa nepovažuje za agresora, nekoná so zámerom ublížiť inému, jeho reakcia je daná príkladne frustráciou či hnevom). [5]

Aby teda bola naplnená skutková podstata trestného činu nebezpečného elektronického vyhrážania, je nevyhnutné aby páchateľ konal s úmyslom poškodenému spôsobiť predovšetkým poníženie či zastrašenie, pod tento trestný čin by nemalo spadať konanie agresora, ktorého konanie je motivované iným cieľom. 

K pojmu „dlhodobosť“ – tento pojem nie je trestným zákonom vymedzený, pričom dlhodobosť ako podmienka trestnosti sa posudzuje individuálne, s ohľadom na okolnosti každého prípadu.

Pojem „dlhodobo“ nemožno zamieňať s pojmom „dlhší čas“, ktorý nájdeme upravený v § 138 písm. b) trestného zákona (§ 138 trestného zákona upravuje závažnejšie spôsoby konania)  - konanie trvajúce „dlhší čas“ by malo časovo výrazne presahovať konanie trvajúce „dlhodobo“. [6]

Tento pojem sa v niek­to­rých prí­pa­doch vy­kla­dá orien­tač­ným poč­tom prib­liž­ne desať (10) úto­kov v prie­be­hu jed­né­ho me­sia­ca, av­šak aj to­to ob­do­bie je pot­reb­né dôs­led­ne skú­mať pri kaž­dom jed­not­li­vom prí­pa­de in­di­vi­duál­ne. [7]

Pojem „dlhodobo“ je obsiahnutý aj vo vymedzení skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a trestného zákona, kedy trestný čin spácha kto iného dlhodobo prenasleduje takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie. Minimálnou podmienkou, aby bol znak dlhodobosti pri tomto trestnom čine naplnený, je aspoň niekoľko útokov (minimálne tri) počas niekoľkých dní  (poškodený by mal byť opakovanými útokmi donútený, aby bol neustále v strehu s vyhliadkou, že útoky môžu pokračovať; rozmedzie medzi začiatkom prvého a koncom posledného musí byť aspoň 72 hodín). Ak je prítomný len jeden útok alebo dva útoky, pre trestnosť by sa malo vyžadovať ich dlhšie trvanie tak, aby zasahovali aspoň do troch dní (medzi začiatkom prvého útoku a jeho koncom alebo koncom druhého útoku musí prebehnúť aspoň 72 hodín, pričom ak nejde o jeden kontinuálny útok, ale o dva útoky, tieto musia prebiehať v prevažnej časti týchto 72 hodín). Medzi jednotlivými útokmi môže prebehnúť aj relatívne dlhšie časové obdobie, dokonca niekoľko mesiacov. Ak však medzi jednotlivými útokmi prebehne dlhšie časové obdobie ako rok, spravidla nie je dodržaná časová súvislosť skutku, a preto takto časovo vzdialené útoky nemôžu spolu tvoriť trestný čin. [8]

Aby teda v prípade kyberšikany bola daná jej trestnosť, malo by sa jednať o konanie páchateľa pozostávajúce minimálne z troch kratšie trvajúcich čiastkových útokov (príkladne tri vulgárne či výhražné SMS správy) v časovom úseku najmenej 72 hodín, prípadne z dvoch dlhšie trvajúcich čiastkových útokov (príkladne výhražná či vulgárna konverzácia prostredníctvom sociálnej siete) v časovom úseku najmenej 72 hodín. Nejedná sa však o paušálny časový úsek a v prípade kyberšikany budú vždy rozhodujúce aj okolnosti konkrétneho prípadu ako aj to či opakované konanie agresora po dobu najmenej 72 hodín skutočne bolo spôsobilé poškodenú stranu ponížiť či zastrašiť.

Je potrebné doplniť aj, že z dikcie § 360b ods. 1 písm. a) trestného zákona nie je úplne jednoznačné, či sa podmienka „dlhodobosti“ týka len konania páchateľa spočívajúceho v ponižovaní, zastrašovaní  a inom obťažovaní, alebo či je dlhodobé konanie nevyhnutné aj v prípade ak sa jedná o neoprávnené konanie v mene poškodeného. Gramatický výklad nového § 360b ods. 1 písm. a) trestného zákona navodzuje dojem, že pri neoprávnenom konaní v mene poškodeného nemusí nevyhnutne ísť o konanie trvajúce dlhodobo a teda skutková podstata trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania by pri takomto výklade a v prípade neoprávneného konania v mene poškodeného mohla byť teoreticky naplnená aj jednorazovým útokom v jeden deň (hoci by sa malo jednať o útok takej intenzity, že reálne je spôsobilý podstatným spôsobom zhoršiť život). Šikana podľa rôznych definícií vyššie spravidla vyžaduje, aby správanie agresora bolo opakované alebo určitým spôsobom voči obeti sústavné, do úvahy preto prichádza logický či systematický výklad § 360b ods. 1 písm. a) spôsobom, kedy aj neoprávnené konanie v mene poškodeného musí byť uskutočnené viac ako len jeden krát.

K pojmu „ponižovanie“ – pojem „ponižovanie“ nie je trestným zákonom ani iným všeobecne záväzným právnym predpisom vymedzený, pričom výklad významovo príbuzného pojmu „ponižujúce zaobchádzanie“ priniesla v súvislosti s porušovaním článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach rozhodovacia prax.

Za ponižujúce zaobchádzanie je potrebné považovať také zaobchádzanie, ktoré u obetí vzbudzuje strach, úzkosť a pocit podradenosti a ktoré je schopné ich ponížiť alebo znevážiť. Ide o také zaobchádzanie, ktoré má u obete vzbudiť pocity strachu, úzkosti a podradnosti a ktoré je schopné prelomiť psychický alebo fyzický odpor obete alebo viesť obeť k tomu, aby konala proti svojej vôli alebo svedomiu (Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 03.12.2019, spis. zn.: I. ÚS 488/2019; Rozsudok Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Írsko proti Spojenému kráľovstvu z 18. 1. 1978, sťažnosť č. 5310/71).

Ďalšia definícia ponižujúceho zaobchádzania je, že sa jedná o zaobchádzanie s osobou, ktoré ju hrubo ponižuje pred ostatnými alebo ju núti jednať proti jej vôli a svedomiu (EUROPEAN COMMISSION OF HUMAN RIGHTS, Greek Case (Denmark, Norway, Sweden and The Netherlands v. Greece). Report, 5. 11. 1969, Yearbook 12 (1969) Applications nos. 3321/67; 3322/67;  3323/67; 3344/67).

Ponižujúce zaobchádzanie teda pokoruje alebo ponižuje jednotlivca. Takéto konanie preukazuje dešpekt voči ľudskej dôstojnosti, túto dôstojnosť znižuje, alebo vyvoláva strach, úzkosť a poníženie, ktoré je spôsobilé podlomiť psychickú a fyzickú odolnosť človeka. Pri posudzovaní či je zaobchádzanie ponižujúce Európsky súd pre ľudské práva hodnotí rozsah dôsledkov pre obeť, a prihliada k tomu, či je cieľom zaobchádzania osobu pokoriť a ponížiť. Nedostatok takéhoto cieľa ale nevylučuje samotné porušenie článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. [9]

Je potrebné uviesť, že vyššie uvedené definície súvisia s článkom 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach zakotvujúci zákaz mučenia, konkrétne zakotvujúci že nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. S tým súvisí aj článok 16 ods. 2 Ústavy SR,  podľa ktorého nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Dôležitá je samozrejme aj intenzita útoku, nie každé neslušné či neúctivé správanie je možné chápať ako ponižovanie podľa článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach, či ponižovanie pre účely naplnenia skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania.

Aj napriek rozsiahlej rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva je problematické vytvoriť zoznam konkrétnych útokov či postupov, ktoré je možné považovať za porušenie zákazu mučenia nakoľko rozhodovacia prax v tomto ohľade vždy zohľadňuje konkrétne okolnosti daného prípadu. Zároveň je potrebné uviesť, že Európsky dohovor o ľudských právach je podľa rozhodovacej praxe považovaný za „živý nástroj, ktorý musí byť vykladaný vo svetle dnešných podmienok“ a správanie, ktoré v minulosti bolo chápané ako ponižujúce môže byť v budúcnosti podradené pod mučenie (Rozsudok ESĽP zo dňa 28.07.1999, Selmouni c/a Francúzsko, sťažnosť číslo: 25803/94).

Je preto dôvodné predpokladať, že pojem „ponižovanie“ pre účely posúdenia naplnenia skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania bude nutné interpretovať či vykladať vždy s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu a zároveň aj s ohľadom na aktuálne spoločenské zvyklosti v oblasti etiky či slušnosti. Rozhodujúce by teda malo byť či správanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania bude možné posúdiť ako natoľko porušujúce v danom období všeobecne akceptované pravidlá etiky či slušnosti (či už vo formálnych alebo neformálnych vzťahoch v kybernetickom priestore), že bolo spôsobilé v konkrétnom jednotlivcovi vyvolať strach, úzkosť a podlomiť jeho psychickú či fyzickú odolnosť
(s prihliadnutím na jej vek, zdravotný stav a pod.) a to v intenzite podstatne zhoršujúcej život poškodenej osoby.  

K pojmu „zastrašovanie“ – ani tento pojem nenájdeme vymedzený v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise, pričom nájsť jeho vymedzenie v rámci (aj medzinárodnej) rozhodovacej praxe je problematické.

Podľa definície pojmu „intimidate“ (anglický ekvivalent slovenského „zastrašiť“) je zastrašovaním úmyselné konanie spôsobilé privodiť osobe bežnej citlivosti strach z fyzického ublíženia. [10]

Najvyšší súd USA v prípade Virginia v. Black vyslovil, že zastrašovanie je taký typ skutočnej hrozby, kedy má útočník/agresor úmysel vyvolať v obeti strach z ublíženia na zdraví alebo smrti.

Pre účely naplnenia skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania v praxi podľa nášho názoru nemožno vyžadovať, aby konanie agresora v obeti nevyhnutne vyvolalo strach konkrétne len z ublíženia na zdraví či smrti, ale naopak je dôvodné predpokladať, že skutková podstata môže byť naplnená aj v prípade ak konanie útočníka/agresora bude spôsobilé v obeti vyvolať strach z možnej psychickej ujmy, alebo inej ujmy, ktorá nemusí nevyhnutne mať a následok poškodenie zdravia vyžadujúce si lekárske vyšetrenie, ošetrenie a pod.

Podporne je tiež možné použiť pojem „dôvodná obava“, vzbudenie ktorej je nevyhnutné na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 trestného zákona. Vyhrážka spôsobilá privodiť dôvodnú obavu je pri trestnom čine nebezpečného vyhrážania vyhrážka povedaná spôsobom, že môže byť: a) naplnená okamžite, alebo b) vyhrážka, ktorá môže byť naplnená neskôr, ale z celkového správania páchateľa vyplýva, že ju veľmi pravdepodobne naplní. [11]

Je vhodné doplniť, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania postačuje možnosť vzbudenia dôvodnej obavy, netreba, aby táto obava naozaj vznikla – k tomu B20/5/1979).

Pojem „zastrašovanie“, podobne ako pojem „ponižovanie“, pre účely naplnenia skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania bude podľa nášho názoru potrebné interpretovať vždy s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu a zároveň aj s ohľadom na aktuálne spoločenské zvyklosti v oblasti etiky či slušnosti. Za zastrašovanie by malo alebo mohlo byť považované správanie agresora, kedy prostredníctvom elektronických prostriedkov určitým spôsobom (spravidla, ale nie výlučne hrozbou, alebo priamou komunikáciou, ktorá pôsobí výhražne či hrozbu vzbudzujúco) vzbudí v obeti strach či obavu, že na strane obete nastane určitá ujma, a to bez ohľadu či táto ujma má nastať okamžite, alebo má byť naplnená neskôr, pokiaľ z celkového správania agresora vyplýva, že sa strach či obava obete pravdepodobne naplní.

K pojmu „neoprávnené konanie v mene poškodeného“ – podľa dôvodovej správy k novele trestného zákona sa šikana týmto spôsobom materializuje v podobe vydávania sa za poškodeného s cieľom zosmiešniť obeť, keď páchateľ vystupuje a koná v jej mene.

Naplnenie tejto časti objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania teda predstavuje tzv. zneužitie identity inej osoby elektronickými prostriedkami. Páchateľ sa teda v tomto prípade bude takpovediac vydávať za niekoho iného príkladne vytvorením a používaním fiktívneho profilu (účtu) poškodeného na sociálnej sieti, alebo používaním skutočného profilu (účtu) poškodeného na sociálnej sieti, pričom v dôsledku takéhoto konania dôjde k podstatnému zhoršeniu kvality života poškodeného. Môže sa jednať aj o použitie mobilného telefónu poškodeného bez jeho vedomia či súhlasu na komunikáciu s treťou osobou spôsobom, ktorý bude mať pre poškodeného negatívny následok (zosmiešnenie, zhoršenie vzťahov s kontaktovanou osobou, a pod.), prípadne nedovolené použitie mobilného telefónu.

Krádež, alebo zneužitie identity na internete či elektronickou formou nie je novým javom a bola predmetom viacerých štúdií, rozhodovacej praxe a pod. Komisia OSN pre prevenciu kriminality a trestnú justíciu sa v roku 2007 zaoberala rozsiahlou štúdiou vypracovanou odborníkmi či znalcami, ktorá sa zaoberala práve krádežou či zneužitím identity (International cooperation in the prevention, investigation, prosecution and punishment of fraud, the criminal  misuse and falsification of identity and related crimes. Results of the study on fraud and the criminal misuse and falsification of identity. RE/CN.15/2007/8). Zneužitie či krádež identity bola ale v týchto prípadoch a v minulosti často analyzovaná či skúmaná predovšetkým v súvislosti s ekonomickou trestnou činnosťou, resp. trestnými činmi proti majetku.

V takýchto prípadoch krádež či zneužitie identity má spravidla tri fázy:

• získanie dát charakterizujúcich individuálnu alebo korporatívnu identitu inej osoby;
• premena dát - obvykle na finančné inštrumenty;
• použitie finančných inštrumentov na nezákonné obohatenie. [12]

V podobných a v praxi dlhodobo extenzívne riešených prípadoch teda cieľom útočníka či páchateľa nie je spôsobiť obeti či poškodenému psychologickú ujmu, ale dosiahnutie (spravidla vlastného) neoprávneného majetkového prospechu alebo obohatenia. Zneužitie identity v spojitosti so šikanou je odlišné konanie, ktorého prvá fáza je alebo môže byť v zásade totožná s prvou fázou opísanou vyššie (získanie dát týkajúcich sa identity/prevzatie identity inej osoby), avšak ďalšia fáza takéhoto zneužitia identity má podobu využitia neoprávnene získaných dát či prevzatej identity na spôsobenie psychologickej ujmy poškodenému (tzn. nie na získanie majetkového prospechu).

Trestný čin je teda v tomto prípade tzv. „dvojstupňový“ – najprv páchateľ prevezme identitu iného a až následne ďalším konaním pod identitou poškodeného podstatným spôsobom zhorší kvalitu života poškodeného. Pokiaľ by teda páchateľ medzi prvým a druhým stupňom (či fázou) upustil od svojho úmyslu či konania, agresor by de facto upustil od ďalšieho konania, ktoré je nevyhnutné na dokonanie trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania. Len samotné zneužitie identity teda na naplnenie skutkovej podstaty tohto nového trestného činu zrejme postačovať nebude a nevyhnutné bude aj akým spôsobom útočník s neoprávnene „získanou“ identitou naloží, resp. aké konkrétne akty/činnosti v mene poškodeného vykoná.

K pojmu - „iné dlhodobé obťažovanie poškodeného“ – pojem „obťažovanie“ je definovaný príkladne v § 2a ods. 4 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej ako „Antidiskriminačný zákon“), podľa ktorého je obťažovanie také správanie, v dôsledku ktorého dochádza alebo môže dôjsť k vytváraniu zastrašujúceho, nepriateľského, zahanbujúceho, ponižujúceho, potupujúceho, zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia a ktorého úmyslom alebo následkom je alebo môže byť zásah do slobody alebo ľudskej dôstojnosti.

Takto definovaný a vymedzený pojem „obťažovanie“ je podľa nášho názoru aplikovateľný aj na v tomto odseku posudzovanú časť objektívnej stránky skutkovej podstaty nového trestného činu kybernetickej šikany. Na Antidiskriminačný zákon odkazuje aj dôvodová správa aktuálnej novely trestného zákona a preto je dôvodné predpokladať, že v praxi sa pri posudzovaní či došlo k spáchaniu trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania pojem „obťažovanie“ primárne bude vykladať spôsobom uvedeným vyššie.

Pojem „dlhodobo“ sme vysvetľovali vyššie, pričom použitie slova „iné“ neumožňuje iný výklad než, že zákonodarca slovným spojením vytvoril priestor, aby pod trestným právom sankcionovateľnú kyberšikanu patrilo aj konanie páchateľa či agresora, ktoré nie je možné považovať za zastrašovanie, ponižovanie či neoprávnené konanie v mene poškodeného.

Táto časť § 360b ods. 1 písm. a) trestného zákona reflektuje aj vyššie konštatovanú skutočnosť, že šikana alebo kyberšikana môže mať rôzne formy:

• vyhrážanie a zastrašovanie;
• urážanie a ponižovanie;
• ohováranie, šírenie nepravdivých informácií;
• sexuálne obťažovanie;
• ironizovanie (výsmech, urážky);
• vykonávanie nezmyselných príkazov;
• vulgárne nadávky;
• ignorovanie (vylúčenie z kolektívu). [13]

Iné dlhodobé obťažovanie by teda malo byť konaním agresora, ktoré trvá najmenej 72 hodín a pozostáva z aspoň dvoch (resp. troch) čiastkových úrokov, ktoré zároveň nie je možné považovať za ponižovanie, zastrašovanie, neoprávnené konanie v mene poškodeného, ale ktoré poškodeného iným spôsobom dlhodobo obťažuje natoľko, že podstatným spôsobom zhorší kvalitu jeho života. Aj pojmy ponižovanie, zastrašovanie a pod. je potrebné vykladať vždy s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu – presnejší výklad či pochopenie pojmu „iné dlhodobé obťažovanie“ preto nevyhnutne bude musieť priniesť až rozhodovacia prax.

K pojmu – „neoprávnené zverejnenie alebo sprístupnenie obrazového/zvukového/obrazovo-zvukového záznamu prejavu poškodeného osobnej povahy získaného so súhlasom poškodeného, ktorý je spôsobilé značnou mierou ohroziť jeho vážnosť alebo privodiť mu inú vážnu ujmu na právach“ – k tejto časti skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania dôvodová správa novely trestného zákona poukazuje na skutkovú podstatu trestného činu porušenia dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy (§ 377 trestného zákona), podľa ktorej sa páchateľ dopustí trestného činu porušenia dôvernosti „neverejne prednesených slov alebo iného prejavu osobnej povahy tým, že ho neoprávnene zachytí záznamovým zariadením a takto zhotovený záznam sprístupní tretej osobe alebo ho iným spôsobom použije a inému tým spôsobí vážnu ujmu na právach“.

Podstatným rozdielom v prípade kybernetickej šikany je, že sa týka aj použitia prejavov, ktoré sú zaznamenané oprávnene, resp. so súhlasom dotknutej osoby, ale následne zneužité (napríklad zverejnenie záberov intímnej povahy).

Skutková podstata trestného činu porušenia dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy teda sleduje úplne odlišný cieľ – ochranu dôvernosti prejavu pred jeho neoprávneným zachytením a zverejnením. Na druhej strane skutková podstata trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania rieši šikanózne zverejňovanie, sprístupňovanie, legálne a so súhlasom dotknutej osoby (obete) získaných záznamov prejavu osobnej povahy, ktoré sú spôsobilé značnou mierou ohroziť jej vážnosť alebo privodiť jej inú vážnu ujmu na právach.

Je vhodné zdôrazniť, že súhlas dotknutej osoby sa musí vzťahovať len na získanie záznamov osobnej povahy a nie na jeho následné použitie spôsobom, ktorý dotknutá osoba bude následne vnímať ako šikanózny.

K pojmu – „podstatné zhoršenie kvality života poškodeného“ -  pojem „podstatné zhoršenie kvality života“ nájdeme aj v skutkovej podstate trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a trestného zákona.

Pod­stat­né zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta spo­čí­va v ta­kom ob­me­dze­ní do­te­raj­šie­ho ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho, ku kto­ré­mu dôj­de pro­ti je­ho vô­li ne­žia­du­ci­mi zá­sah­mi pá­cha­te­ľa do osob­nej, ro­din­nej, ale i pro­fe­sij­nej sfé­ry ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho (mô­že ísť o ob­me­dzenia v ro­vi­ne zá­uj­mo­vej, kul­túr­nej, špor­to­vej a pod.). Roz­ho­du­jú­cim bu­de v tých­to sú­vis­los­tiach hľa­dis­ko sub­jek­tív­ne po­ci­ťo­va­nej uj­my poš­ko­de­né­ho, aj keď ur­či­tým spô­so­bom ob­jek­ti­vi­zo­va­né, te­da nik­dy hod­no­te­nie pod­ľa aké­ho­si sprie­me­ro­va­né­ho ob­vyk­lé­ho spô­so­bu ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho. V praxi týkajúcej sa trestného činu nebepezpečného prenasledovania podľa § 360a trestného zákona sa príkladne vyskytla situácia, ke­dy poš­ko­de­ná oso­ba bo­la opa­ko­va­ne nú­te­ná me­niť svo­je te­le­fón­ne čís­lo, aby sa vy­hla ne­žia­du­cim ata­kom pá­cha­te­ľa, nás­led­ne bo­la nú­te­ná zme­niť i svo­je za­mes­tna­nie, pri­čom ko­na­nie pá­cha­te­ľa gra­do­va­lo do ta­kej mie­ry, že poš­ko­de­ná bo­la pri­nú­te­ná vy­hľa­dať psy­cho­lo­gic­kú po­moc. Súhr­nne pre­to mož­no uviesť, že v prí­pa­de pod­stat­né­ho zhor­še­nia kva­li­ty ži­vo­ta na stra­ne poš­ko­de­né­ho, sa vy­ža­du­je ta­ké ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­ré je reál­ne spô­so­bi­lé zme­niť za­uží­va­ný spô­sob ži­vo­ta poš­ko­de­né­ho. [14]

Poukázať je možné aj na Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.06.2017, spis. zn.: 3To/57/2017, ktorý sa taktiež týka trestného činu nebezpečného prenasledovania, pričom podľa tohto rozhodnutia zhor­še­nie kva­li­ty ži­vo­ta pred­sta­vu­je ta­ký po­sun v kva­li­te ži­vo­ta, kto­rý oso­ba sub­jek­tív­ne vní­ma ako ne­ga­tí­vum, pri­čom to­to naj­čas­tej­šie spo­čí­va v psy­chic­kej trau­me, ale­bo as­poň v ne­po­ko­ji z to­ho, že pre­nas­le­do­va­nie mô­že pok­ra­čo­vať, ale­bo sa mô­že vy­vi­núť do tvr­dších ata­kov.

V danom prípade skutkový stav súvisel s vy­hrá­ža­ním, ub­lí­že­ním na zdra­ví a inou uj­mou poškodenému a je­mu blíz­kym oso­bám, vy­hľa­dá­va­nie osob­nej blízkosti a sle­do­va­nie, kon­tak­to­va­nie pros­tred­níc­tvom elek­tro­nic­kej ko­mu­ni­kač­nej služ­by, pí­som­ne a inak pro­ti vô­li poškodeného, čo poškodený považoval o. i. práve za spôsobujúce podstatné zhoršenie kvality svojho života. Je nutné uviesť, že v tomto prípade Krajský súd v Bratislave potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bola vec postúpená Okresnému súdu Bratislava II na priestupkové konanie. Súdy v tomto prípade dospeli k zá­ve­ru, že spô­sob po­čí­na­nia ob­ža­lo­va­nej a okol­nos­tí, za akých k to­mu­to po­čí­na­niu doš­lo, neu­mož­ňu­jú pri­jať jed­noz­nač­ný zá­ver, že jej ko­na­nie bo­lo ta­kej in­ten­zi­ty a ta­ké­ho cha­rak­te­ru, že by zo stra­ny ob­ža­lo­va­nej doš­lo k napl­ne­niu zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu nebezpečného prenasledovania po strán­ke ob­jek­tív­nej i sub­jek­tív­nej, i keď súdy považovali za ne­po­chyb­né a nes­por­né, že ob­ža­lo­va­ná sa sprá­va­la v kri­tic­kom ča­se /vo vzťa­hu s poš­ko­de­ným/ nep­ri­me­ra­ne, nes­luš­ne a aro­gan­tne, v kto­rej sú­vis­los­ti ju ne­mô­že os­pra­vedl­niť ani prí­pad­né roz­čú­le­nie a nes­po­koj­nosť zo sprá­va­nia sa poš­ko­de­né­ho, te­da jej po­čí­na­nie by moh­lo napĺňať skut­ko­vú pod­sta­tu pries­tup­ku pro­ti ob­čian­ske­mu spolu­na­ží­va­niu, pod­ľa kto­ré­ho sa pries­tup­ku pro­ti ob­čian­ske­mu spolu­na­ží­va­niu do­pus­tí aj ten, kto úmy­sel­ne na­ru­ší ob­čian­ske spolu­na­ží­va­nie vy­hrá­ža­ním uj­mou na zdra­ví, drob­ným ub­lí­že­ním na zdra­ví, nep­rav­di­vým ob­vi­ne­ním z pries­tup­ku, schvál­nos­ťa­mi ale­bo iným hru­bým sprá­va­ním.

Z týchto definícií či vymedzení vyplýva, že podstatné zhoršenie kvality života poškodeného v prípade trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania by malo predstavovať po­sun v kva­li­te ži­vo­ta, ktorý: a) nastane proti vôli poškodeného, b) nastane v dôsledku konania páchateľa, c) poškodený sub­jek­tív­ne vní­ma ako ne­ga­tí­vum (psychická trauma, nepokoj, obava z gradácie atakov) a d) je možné z určitého objektívneho hľadiska považovať za takej intenzity a takého charakteru, že ho možno považovať za podstatný oproti obvyklému spôsobu života poškodeného (nepostačuje teda len odklon od akejsi priemernej normy v kvalite živote poškodeného, odklon by mal byť významnejší).

Záver:

Kyberšikana ako trestný čin predstavuje v slovenskom právnom poriadku posun v ochrane práv a slobôd v kybernetickom priestore. Napriek tomu, že šikanovanie predovšetkým prostredníctvom online technológií malo alebo mohlo mať trestnoprávne dôsledky aj podľa staršej právnej úpravy (napríklad vo forme naplnenia skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného prenasledovania, vydierania, nátlaku, ohovárania, poškodzovania cudzích práv, a i.), výslovná úprava osobitného trestného činu nebezpečného elektronického obťažovania nepochybne výrazne uľahčí vyvodzovanie zodpovednosti voči agresii prostredníctvom komunikačných služieb, sociálnych sietí či počítačových systémov, pôvodcom ktorej doterajšia nie úplne jednoznačná či konkrétna legislatívna úprava umožňovala vyhýbať sa prípadným trestnoprávnym následkom svojho konania.

V ďalšej praxi bude dôležité posúdenie aké konkrétne správanie či konanie už možno považovať za kyberšikanu a naopak aké správanie či konanie síce možno prekračuje všeobecne akceptované normy slušnosti či etiky, avšak v intenzite, ktorá nie je natoľko silná aby objektívne mohlo byť takéto správanie či konanie považované za šikanózne (tzn. za také správanie či konanie, ktoré poškodenému podstatným spôsobom zhorší život). Túto otázku zodpovie, resp. pomôže zodpovedať rozhodovacia prax zohľadňujúca okolnosti konkrétnych prípadov. 

Mgr. Peter Bielik

 L/R/P advokáti, s.r.o.

Slávičie údolie 6

811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto
Tel.:     +421 906 200 550
e-mail: office@l-r.sk

Zoznam použitých zdrojov:

[1] DVONČOVÁ, M., JUDr., Mobbing a bossing – šikana na pracovisku, dostupné >>>tu.

[2] DVONČOVÁ, M., JUDr., Mobbing a bossing – šikana na pracovisku, dostupné >>> tu.

[3] Educator’s Guide to Cyberbullying and Cyberthreats – dostupné >>> tu.

[4] ERLICHOVÁ, I.: Šikanovanie – dostupné >>> tu.

[5] Úrad verejného zdravotníctva SR „Predchádzanie kyberšikane“, dostupné >>>tu.

[6] Trestný zákon, 1. vydanie, 2011 (BURDA, ČENTÉŠ, KOLESÁR, ZÁHORA A KOL.)

[7] Pfundtner, E., Šanta J.: Nebezpečné prenasledovanie stalking, Justičná revue, 2012, str. 273)

[8] Trestný zákon, 1. vydanie, 2011 (BURDA, ČENTÉŠ, KOLESÁR, ZÁHORA A KOL.)

[9] MATIAŠKO M., FUKAS J. – Príloha – dostupné >>> tu.

[10] Lectric Law Library Lexicon, dostupné >>> tu.

[11] Trestný zákon, 1. vydanie, 2010 (BURDA, ČENTÉŠ, KOLESÁR, ZÁHORA A KOL.)

[12] LEVI, M.: Identity fraud: the „glocal“ dimension. Referát na mezinárodní konferenci ISPAC, Courmayeur  30.11.-2.12.2007

[13] JANKOVÁ, M., Mgr., Prevencia a riešenie šikanovania a kyberšikanovania v základných a stredných školách z pohľadu koordinátorov prevencie, vydavateľ: Centrum vedecko-technických informácií SR, Bratislava, 2020)

[14] IZAKOVIČ, M., JUDr., Stalking - trestný čin nebezpečného prenasledovania, dostupné >>> tu.