Dve rumunské organizácie kolektívnej správy autorských práv a s nimi súvisiacich práv v hudobnej oblasti podali žaloby jednak proti leteckej prepravnej spoločnosti Blue Air a jednak proti rumunskej železničnej dopravnej spoločnosti CFR s cieľom dosiahnuť zaplatenie dlžných odmien a pokút za nelicencované šírenie hudobných diel na palube lietadiel a v osobných vozňoch.
Odvolací súd Bukurešť, ktorý prejednáva tieto veci, sa Súdneho dvora predovšetkým pýta:

• či šírenie hudobného diela alebo časti hudobného diela v komerčnom lietadle obsadenom cestujúcimi, a to pri vzlete, pristátí alebo kedykoľvek počas letu, prostredníctvom všeobecného systému ozvučenia lietadla predstavuje verejný prenos;
• či železničný dopravca používajúci železničné vozne vybavené systémom ozvučenia na účely oznamovania informácií cestujúcim uskutočňuje verejný prenos.

Súdny dvor rozhodol, že šírenie hudobného diela ako hudobnej kulisy v dopravnom prostriedku na prepravu cestujúcich predstavuje verejný prenos v zmysle práva Únie.1 Samotná inštalácia zvukového zariadenia a prípadne softvéru umožňujúceho šírenie hudobnej kulisy v dopravnom prostriedku však nepredstavuje takýto prípad. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje vyvrátiteľnú domnienku verejného prenosu hudobných diel založenú na existencii systémov ozvučenia v dopravných prostriedkoch.

Súdny dvor najskôr pripomenul, že členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí. Autori teda disponujú právom preventívnej povahy, ktoré im umožňuje postaviť sa medzi prípadných používateľov ich diel a verejný prenos, ktorý títo používatelia zamýšľajú uskutočniť, a na tento účel prenos zakázať.

V tejto veci Súdny dvor uviedol, že šírenie hudobného diela ako hudobnej kulisy v dopravnom prostriedku na prepravu cestujúcich, ktoré uskutočňuje prevádzkovateľ tohto dopravného prostriedku, predstavuje verejný prenos tohto diela, keďže na jednej strane tento prevádzkovateľ tým s plnou znalosťou dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k chránenému dielu. Bez tohto zásahu by títo zákazníci v zásade nemohli využívať šírené dielo. Na druhej strane toto dielo je sprístupnené všetkým skupinám cestujúcich, ktoré súčasne alebo postupne využili tento dopravný prostriedok.

Naproti tomu samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos sa samo osebe nerovná prenosu. Právo Únie preto bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje vyvrátiteľnú domnienku verejného prenosu založenú na existencii systémov ozvučenia v dopravných prostriedkoch. Takáto právna úprava totiž môže viesť k uloženiu povinnosti zaplatiť odmenu za samotnú existenciu týchto systémov ozvučenia v týchto dopravných prostriedkoch, a to aj v prípade neexistencie akéhokoľvek aktu verejného prenosu. UPOZORNENIE: Návrh na začatie prejudiciálneho konania umožňuje súdom členských štátov v rámci sporu, ktorý rozhodujú, položiť Súdnemu dvoru otázky o výklade práva Únie alebo o platnosti aktu práva Únie. Súdny dvor nerozhoduje vnútroštátny spor. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby rozhodol právnu vec v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora. Týmto rozhodnutím sú rovnako viazané ostatné vnútroštátne súdne orgány, na ktoré bol podaný návrh s podobným problémom.

[1] Ide o smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).

Zdroj: Riaditeľstvo pre komunikáciu
Sekcia pre tlač a informácie curia.europa.eu
TLAČOVÉ KOMUNIKÉ č. 62/23
V Luxemburgu 20. apríla 2023
Rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-775/21 |Blue Air Aviation a C-826/21| UPFR