Tento štátny orgán na vytknutie, že neuplatnil zákonné postupy v prípade vzniku škody, argumentoval poukázaním na rozhodnutie Nejvyššího správního soudu ČR č. 7 AS 95/2015, v ktorom sa konštatuje, že „škodu nelze způsobit transakcí mezi jednotlivými organizačními složkami státu, protože nedošlo ke zmenšení prostředků, s nimiž stát, jako celek a jediná právnická osoba, disponuje. Vzhledem k tomu, že pokuta uhrazená ÚOHS je příjmem státního rozpočtu, nelze tedy dovodit, že by došlo ke zmenšení prostředků, jimiž stát disponuje. Z toho důvodu nemohlo dojít ani ke škodĕ.“
Pozrime sa teda  na ustanovenia vybraných právnych predpisov, ktoré súvisia s predmetnou témou:

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. o majetku štátu (ďalej ako „ZMŠ“) sú majetkom štátu aj  finančné prostriedky, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky. Podľa § 1 ods. 2 písm. c) ZMŠ sa tento zákon nevzťahuje na hospodárenie s peňažnými prostriedkami štátu, ktoré upravuje osobitný predpis, pričom odkaz je na zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. V otázke hospodárenia bude teda smerodajná právna úprava zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy.

Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy (ďalej ako „ZRPVS“) rozpočtová organizácia je právnická osoba, ktorá hospodári samostatne podľa schváleného rozpočtu s prostriedkami, ktoré jej určí zriaďovateľ v rámci svojho rozpočtu. sú rozpočtové organizácie podľa tohto zákona všetky štátne orgány s výnimkou štátnych orgánov, ktoré sú organizáciami podľa § 22 ods. 2, t. j. preddavkové.

Podľa § 21 ods. 4 ZRPVS rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie môžu vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa svojho zriadenia.

Podľa §30 ods. 2 ZRPVS zodpovedá za hospodárenie s verejnými prostriedkami štatutárny orgán subjektu verejnej správy. Správy o plnení rozpočtu jednotlivých kapitol sa prerokúvajú v príslušných orgánoch národnej rady. Následne podľa ods. 7 tohto paragrafu subjekt verejnej správy, ktorý porušil finančnú disciplínu podľa odseku 1 písm. a) až n), je povinný uplatniť voči zamestnancovi zodpovednému za porušenie finančnej disciplíny postup podľa osobitných predpisov, pričom odkaz je na Zákonník práce a na v súčasnosti zrušený zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe.

Je teda potrebné rozlišovať sankcie na sankcie uplatňované voči subjektu, ktorý porušil finančnú disciplínu, a sankcie voči zamestnancovi subjektu verejnej správy, ktorý porušil finančnú disciplínu – tu sa využije postup podľa osobitných predpisov. Postup podľa osobitných predpisov uplatňuje subjekt verejnej správy, ktorý porušil finančnú disciplínu, voči zamestnancovi, ktorý zodpovedá za porušenie finančnej disciplíny, a to vždy pri porušení finančnej disciplíny. Osobitnými predpismi sú v konkrétnom prípade Zákonník práce, resp. zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe.

V § 6 ods. 2 zákona č 357/2015 Z. z. o finančnej kontrole a audite (ďalej ako „ZFKA“)  je stanovené, že za vykonanie finančnej kontroly zodpovedá štatutárny orgán orgánu verejnej správy.

Podľa stanoviska Ministerstva financií SR č. MF/15963/2020-821 zo dňa 27.8.2020 je uloženie pokuty štátnym orgánom inému štátnemu orgánu potrebné z hľadiska majetkovoprávneho vnímať ako pohľadávku štátu. Správcom takejto pohľadávky štátu je štátny orgán, ktorý pokutu udelil.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach („dalej ako „ZPoh“) je správcom na účely tohto zákona správca majetku štátu podľa osobitného predpisu (odkaz je tu na zákon č. 278/1993 Z. z. o majetku štátu), ak spravuje pohľadávky štátu (...) Správou pohľadávky štátu na účely tohto zákona je súhrn oprávnení a povinností, na ktorých základe je správca oprávnený s pohľadávkou štátu nakladať, uplatňovať a vymáhať ju v mene štátu.

Na jednej strane stojí pohľadávka štátu (v našom prípade pokuta, ktorá je výsledkom správneho konania) v správe správcu majetku štátu, na druhej strane stojí záväzok štátu, Slovenskej republiky, v správe správcu majetku štátu. Na záväzky sa primerane použijú ustanovenia o pohľadávkach (§3 ods. 6 ZPoh).

Namieste je otázka splynutia osoby dlžníka a veriteľa – stále ide o majetok Slovenskej republiky, odlišný je iba správca v jednotlivých prípadoch. Zákon však umožňuje v §6 aby, ak je to účelné, správca aj bez súhlasu dlžníka previedol správu pohľadávky štátu na iného správcu. Správa pohľadávky štátu sa prevádza zmluvou o prevode správy pohľadávky štátu. Prevod správy pohľadávky štátu je vždy bezodplatný.  Ad absurdum by mohlo dôjsť k situácii, kedy na dlžný štátny orgán by bola postúpená pohľadávka, ktorú on eviduje ako záväzok voči postupujúcemu štátnemu orgánu.

V prípade, že štátny orgán hradí pokutu inému štátnemu orgánu, tento je „ukrátený“ z realizácie svojich právomocí, t.j. de facto je štát ukrátený tým, že daná úloha nebola/nemohla byť správcom záväzku štátu realizovaná.

Ak by sme sa ubrali cestou dôvodenia, že stále ide iba o majetok štátu, tzv. „prelievanie“ (pozn. viď rozsudok NSS ČR 7 As 95/2015-49), prišli by sme k právne nežiaducemu záveru, že pokuta, ktorá má mať preventívny a výchovný charakter a akákoľvek protichodná argumentácia by úplne popierala zamýšľaný zámer zákonodarcu.

Podľa § 28 ZPoh, orgán verejnej správy, ktorý vykonáva administratívnu finančnú kontrolu alebo finančnú kontrolu na mieste, správca kapitoly štátneho rozpočtu, ktorý vykonáva vnútorný audit, alebo auditujúci orgán je oprávnený uložiť za nesplnenie povinností uvedených v § 21 ods. 3, 4 a 6 alebo § 23 (rôzne spôsoby súčinnosti) zamestnancovi povinnej osoby alebo zamestnancovi tretej osoby poriadkovú pokutu do 3 000 eur.

Občiansky zákonník pojednáva o „škode“ v rôznych ustanoveniach, osobitne k rôznym udalostiam, pri ktorých škoda môže vzniknúť. Všeobecná úprava je obsiahnutá v§§ 420-450 Občianskeho zákonníka.

§ 420

(1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

(2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

(3) Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

§ 424

Za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.

§ 440

Kto zodpovedá za škodu spôsobenú zavinením iného, má proti nemu postih.

§ 442

(1) Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

(2) Pri škode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch.

(3) Škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

Pojem „škoda“ teda nie je v základnom zákone – Občianskom zákonníku, priamo definovaná. Je vymedzená nepriamo v § 442, a to tým spôsobom, že ustanovuje rozsah jej náhrady (nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk). Z používania pojmov v § 444 možno dedukovať, že Občiansky zákonník vo všeobecnej rovine v súvislosti používaním pojmu „škoda“ nerobí žiadny rozdiel medzi hmotnou (materiálnou) a nehmotnou (imateriálnou) škodou. Keďže Občiansky zákonník nie je jednotný pri používaní pojmov škoda a ujma, nemožno z tejto skutočnosti robiť ďalekosiahle závery v tom smere, že škodou je v zmysle občianskoprávnej úpravy len hmotná (materiálna) ujma. Z uvedeného potom vyplýva, že Občiansky zákonník významovo s pojmom škoda nespája iba materiálnu škodu, čo v okolnostiach danej veci znamená, že z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku ani z právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 381/2001 Z. z. nevyplýva nič, čo by bránilo takej interpretácii pojmu „škoda“, ktorý by v rámci svojho obsahu zahŕňal škodu majetkovú, ako aj škodu nemajetkovú (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 695/2017 z 5.12.2018).

Škodou sa podľa súdnej praxe rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch (R 55/1971, uznesenie NS SR, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 z 21.12.2009).

Škoda je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac (uznesenie NS SR, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 z 21.12.2009). 

Pojem škoda zahŕňa skutočnú škodu a ušlý zisk.

Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení (úbytku, strate, zničení) majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné (R 27/1977, R 5/1978). Patria sem napríklad aj náklady vynaložené na získanie novej veci, náklady na odstránenie škodlivého následku či náklady na zistenie skutočnej škody.

Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na obvyklý/pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodovej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodovej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodová udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel (uznesenie NS SR, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 z 21.12.2009).

Otázku, čo je to škoda, je potrebné zodpovedať pre každý prípad osobitne, pričom sa musí brať na zreteľ:

1. porušenie právnej povinnosti (vyplývajúcej zo zmluvy alebo z právneho predpisu) osobou (FO, PO),

2. vznik ujmy v majetkovej alebo nemajetkovej (osobnej) sfére poškodeného,

3. objektívnu existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním osoby (FO, PO), porušujúcim právnu povinnosť, a škodou ako následkom (R 21/1992),

4. zavinenie (úmysel alebo nedbanlivosť).

Občiansky zákonník upravuje vo vzťahu ku škode aj veľmi významnú skutočnosť – premlčanie:

§ 106

(1) Právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

(2) Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Premlčaním sa z nároku stáva naturálna obligácia, t. j. splnenie je zo strany toho, kto škodu spôsobil, iba na dobrovoľnej báze, nemožno sa ho viac právoplatne domôcť, nemožno ho vymôcť a jeho splnenie závisí od vôle tejto osoby, ktorá škodu spôsobila/sa na spôsobení škody podieľala.

Vo vzťahu k štátnemu zamestnancovi sa prioritne uplatňuje zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe (ďalej ako ZŠS“), kde je náhrada škody upravená v §§ 166-168 nasledovne:

§ 166

(1) Štátny zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný nahradiť služobnému úradu skutočnú škodu v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predošlého stavu.

(2) Náhrada škody, ktorú spôsobil štátny zamestnanec z nedbanlivosti, nesmie u jednotlivého štátneho zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho funkčného platu pred porušením povinnosti alebo obmedzenia, ktorým spôsobil škodu. Toto obmedzenie neplatí, ak ide o zodpovednosť štátneho zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je štátny zamestnanec povinný vyúčtovať, a o zodpovednosť štátneho zamestnanca za stratu zverených predmetov alebo ak štátny zamestnanec spôsobil škodu pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamnej látky alebo psychotropnej látky.

(3) Náhradu škody spôsobenej z nedbanlivosti môže služobný úrad určiť nižšou sumou, ako je skutočná škoda alebo ako je štvornásobok funkčného platu štátneho zamestnanca. Suma náhrady škody však musí byť najmenej jedna štvrtina skutočnej škody, a ak škoda presahuje štvornásobok funkčného platu štátneho zamestnanca pred porušením povinnosti alebo obmedzenia, ktorým spôsobil škodu, suma náhrady škody musí byť najmenej jeden funkčný plat.

(4) Ak štátny zamestnanec uhradil aspoň dve tretiny určenej sumy náhrady škody, môže služobný úrad upustiť od vymáhania zvyšnej sumy náhrady škody; to neplatí, ak bola škoda spôsobená úmyselne, pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamnej látky alebo psychotropnej látky alebo ak bola škoda spôsobená na zverených hodnotách, ktoré je štátny zamestnanec povinný vyúčtovať, alebo stratou zverených predmetov.

§ 167

(1) Služobný úrad je povinný vymáhať náhradu škody, za ktorú mu štátny zamestnanec zodpovedá.

§ 168

Služobný úrad, ktorý nahradil poškodenému škodu, má nárok na náhradu voči tomu, kto poškodenému za takú škodu zodpovedá podľa Občianskeho zákonníka, a to v rozsahu zodpovedajúcom miere tejto zodpovednosti voči poškodenému.

Podľa českej judikatúry, aj keď organizačné zložky štátu vykonávajú za štát práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov, je tu rozhodujúce, že iba obhospodarujú majetok, ktorý vlastní štát a že preto v dôsledku zavineného porušenia povinností pri plnení pracovných úloh zamestnanca alebo v priamej súvislosti s ním môže vzniknúť ujma na majetku (zmenšenie majetku alebo zmarenie očakávateľného zvýšenia majetku) iba štátu, a nie organizačnej zložke štátu. Ku škode, ktorú by bol zamestnanec povinný nahradiť podľa Zákonníka práce ČR (§250), preto môže dôjsť štátu, ak nastalo zmenšenie jeho majetku alebo ak u neho nedošlo k zvýšeniu (rozmnoženiu) majetku, ktoré bolo možné, nebyť škodovej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí, dôvodne očakávať. Zamestnanci štátu zodpovedajú za škodu, ktorú štátu spôsobia zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ňou, nie sú však povinní – rovnako ako „ostatní zamestnanci“ – hradiť ujmy na majetku, ktoré ich zamestnávateľovi v skutočnosti vôbec nevznikli. Povinnosť nahradiť škodu nepredstavuje postih zamestnanca za porušenie pracovných povinností – ide o povinnosť, ktorá má poškodenému zamestnávateľovi (alebo aspoň čiastočne) reparovať ujmu, ktorá nastala v jeho majetkovej sfére, a iba vtedy, ak skutočne nastala takáto ujma (rozsudok NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 2764/2016 z 12.4.2017).

Podľa konštantnej judikatúry leží dôkazné bremeno pri zisťovaní osoby zodpovednej za spôsobenie škody na služobnom úrade. Jeho povinnosťou je preukázať, že škodu zavinil konkrétny štátny zamestnanec (prípadne viacerí štátni zamestnanci) spolu s mierou jeho alebo ich zavinenia na spôsobení škody. Ak mieru zavinenia na spôsobení škody viacerými štátnymi zamestnancami služobný úrad nepreukáže, nemôže sa úspešne domáhať náhrady škody voči žiadnemu z nich. Povinnosť na náhradu škody nemožno uložiť tomu štátnemu zamestnancovi, u ktorého síce existuje predpoklad na náhradu škody z hľadiska jeho zodpovednosti, ale u ktorého nemožno zistiť presnejšie zavinenie, prípadne spôsobenie škody (rozsudok NS SR, sp. zn. 2Sžo/230/2010 zo 17. 9. 2011, mutatis mutandis R 40/1971).

Vyžiadané bolo stanovisko Úradu vlády SR, ktoré je so svojim stanoviskom z 11.9.2020 so zákonnou dikciou zajedno:

„V otázke uplatňovania práva na náhradu škody spôsobenej štátnym zamestnancom je potrebné vychádzať z ustanovenia § 167 ods. 1 zákona o štátnej službe, podľa ktorého je služobný úrad povinný vymáhať náhradu škody, za ktorú mu štátny zamestnanec zodpovedá. Z uvedeného vyplýva, že subjektom oprávneným a v štátnozamestnaneckých vzťahoch aj povinným uplatňovať právo na náhradu škody je služobný úrad a tiež to, že služobný úrad je subjektom, ktorému štátny zamestnanec zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone štátnej služby. V otázku nároku na náhradu škody poukazujeme aj na § 168 zákona o štátnej službe, podľa ktorého nárok na náhradu škody (v prípade nahradenia škody poškodenému) voči tomu kto poškodenému za škodu zodpovedá podľa Občianskeho zákonníka patrí služobnému úradu. V prípade uplatňovania práva na náhradu škody voči štátnemu zamestnancovi v súdnom konaní je smerodajné ustanovenie § 176 zákona o štátnej služby, podľa ktorého spory týkajúce sa štátnozamestnaneckého vzťahu medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom prejednáva a rozhoduje súd podľa Civilného sporového poriadku.“

Ďalej je významný § 171 ZŠS, ktorý upravuje pôsobnosť vo vzťahu k Zákonníku práce tak, že na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia §§ 177-185 Zákonníka práce, teda v otázkach predchádzania škodám, všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených  hodnotách, ktoré je povinný vyúčtovať, a v otázke zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov sa bude postupovať primerane podľa Zákonníka práce. Rozsah a spôsob náhrady škody je potom osobitne upravený v  ZŠS (viď vyššie). Zákonník práce ukladá zamestnávateľovi upraviť v pracovnom poriadku podrobnejšie podmienky o kontrole vecí vnášaných na a vynášaných z pracoviska. Zákonník práce stanovuje, že zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním.

Nemenej významnými vo vzťahu k spôsobenej škode sú §§ 117-121 ZŠS, upravujúce disciplinárnu zodpovednosť štátneho zamestnanca. Vyvodenie zodpovednosti disciplinárnej je späté takisto s plnením alebo porušením povinností alebo obmedzení vyplývajúcich zo zákona o štátnej službe, ak k ich nesplneniu alebo porušeniu došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby. Následkom vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti môže byť upozornenie, výpoveď zo strany služobného úradu alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, v závislosti od závažnosti porušenia služobnej disciplíny.

Uvedené dve zodpovednosti – zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov a za schodok na zverených hodnotách (upravené v Zákonníku práce), vedú služobný úrad k postupu podľa §§ 166 a nasl. ZSŠ.

Pri štátnozamestnaneckých vzťahoch sa podľa § 171 ZŠS uplatňuje delegovaná pôsobnosť Zákonníka práce vo vymenovaných ustanoveniach, medzi ktoré patria aj §§ 172-185 Zákonníka práce.

Summa summarum, správca majetku štátu (služobný úrad) má podľa ZMŠ právo i povinnosť majetok štátu chrániť a použiť na to aj primerané prostriedky.  V prípade, že vznikne na majetku štátu škoda, ktorú spôsobil štátny zamestnanec, je tento štátny zamestnanec povinný podľa ZŠS škodu nahradiť (tu platia aj príslušné ustanovenia Zákonníka práce) – nahrádza ju svojmu služobnému úradu. Totiž, hoci škoda vznikla štátu ako jednotnému celku, platí tu princíp delenej subjektivity a v tomto ohľade je potrebné hľadieť na jednotlivých správcov majetku štátu ako na samostatné entity, ktoré sú tiež samostatnými správcami svojich rozpočtových kapitol, hospodáriacimi s vlastným rozpočtom. Pri naplnení zákonom stanovených podmienok vyvodí služobný úrad (správca majetku štátu) aj disciplinárnu zodpovednosť.

Uvedeným spôsobom je správca majetku štátu – „organizačná zložka štátu“ (rozsudek NSS ČR, sp. zn. 7 As 95/2015-49 z 18.6.2015) – povinná v každom prípade posudzovať/zvážiť, či tzv. neproduktívne náklady, ktoré musel vynaložiť, je potrebné považovať za škodu, pričom neproduktívnymi nákladmi sa rozumejú tie, ktoré vznikajú pri nedodržiavaní svojich záväzkov a stanovených povinností voči iným podnikom alebo voči štátu. Vznik týchto nákladov, nie je nutný v súvislosti s činnosťou podniku (Kupkovič, 1999, s. 57, Sakalová, L.: Analýza nákladov vo vybranom podniku za obdobie rokov 2007-2011, s. 23, 2012.)

Osobitná situácia nastáva, keď dôjde k udeleniu pokuty medzi správcami majetku štátu. Vtedy de facto možno konštatovať, že prima facie pokuta v udelenej výške neznamená automaticky škodu. Aj v tomto prípade treba ale skúmať, či aj na základe tohto konania skutočne ku škode štátu nedošlo. Je potrebné posudzovať každý prípad individuálne. Napriek tomu ale nie je vylúčené, že v prípade, že k udeleniu pokuty predmetnému správcovi majetku štátu došlo pochybením – porušením služobnej disciplíny konkrétneho štátneho zamestnanca, a preto bude namieste zváženie vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči nemu. V krajnom prípade sa dá uvažovať aj nad zodpovednosťou trestnou.

Záverom je možné konštatovať, že súčasné nastavenie legislatívy zjavne dáva priestor rôznemu výkladu jednotlivých štátnych orgánov, čo považujeme za nežiaduce. Nežiaducim sa takisto javí fakt, že v dôsledku toho sa opomína vyvodzovanie zodpovednosti, resp. minimálne zasadanie škodovej komisie, ktoré vezme situáciu na vedomie a skonštatuje, prečo k vyvodení zodpovednosti v danom prípade nenastane.

Mgr. Mária Novysedláková,
odbor právny

Najvyšší kontrolný úrad SR
Priemyselná 2, Bratislava