6.12.2018
ID: 4316upozornenie pre užívateľov
Slovenská republika vyhrala dva prípady pred Európskym súdom pre ľudské práva
Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil dve rozhodnutia o neprijatí sťažností proti Slovenskej republike, a to v prípadoch Ukropec proti Slovenskej republike a ALMEDIA spol. s r. o. proti Slovenskej republike.
V prípade Ukropec proti Slovenskej republike bol sťažovateľ obvinený v trestnom konaní. V júli 2002 Krajská prokuratúra v Bratislave vydala uznesenie, ktorým rozhodla o zaistení nehnuteľného majetku patriaceho sťažovateľovi až do skončenia trestného konania. V auguste 2005 bola na Krajský súd v Bratislave podaná proti sťažovateľovi obžaloba. V druhej polovici roka 2011 sťažovateľ požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti uznesenia o zaistení majetku z roku 2002 z dôvodu, že obmedzenie jeho majetkových práv trvalo neprimerane dlhú dobu. Vo svojej odpovedi z novembra 2011 generálna prokuratúra konštatovala, že nakoľko konanie v tom čase prebiehalo na súde, prokuratúra sa stala už len stranou v konaní. Sťažovateľova žiadosť bola preto postúpená krajskému súdu. V liste z decembra 2011 krajský súd sťažovateľa informoval, že podľa jeho názoru „dôvod, pre ktorý bol majetok zaistený, doposiaľ nezanikol“. Sťažovateľ sa vo februári 2012 obrátil na ústavný súd prostredníctvom ústavnej sťažnosti podľa článku 127 ústavy. Ústavný súd vo februári 2013 odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu jej zmätočnosti. Konštatoval, že sťažovateľ nejednoznačne určil, čoho sa sťažnosťou dožadoval, keďže sťažnosť bola namierená proti krajskému súdu, ale sťažovateľ požadoval zrušenie uznesenia vydaného prokuratúrou. Podľa ústavného súdu, list krajského súdu z decembra 2011 v skutočnosti predstavoval rozhodnutie, a preto ústavná sťažnosť mala byť namierená proti nemu.
Sťažovateľ sa následne obrátil na ESĽP, pred ktorým namietal podľa článku 1 Protokolu č. 1, že zaistenie jeho majetku predstavovalo zásah do jeho majetkových práv, a že z hľadiska jeho trvania bol tento zásah neprimeraný. Podľa článku 13 Dohovoru namietal, že ústavný súd svojvoľne odmietol jeho sťažnosť. Medzitým však bol sťažovateľ v trestnom konaní spod obžaloby oslobodený. Hneď po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku v trestnom konaní okresný súd na jeho žiadosť bez prieťahov zrušil uznesenie o zaistení majetku a sťažovateľ ho od roku 2014 nerušene užíval. ESĽP oznámil sťažnosť vláde v roku 2017. Vláda vo svojom stanovisku uviedla, že sťažovateľ mal už v prípravnom konaní možnosť podať sťažnosť proti uzneseniu prokuratúry o zaistení majetku, ktorú nevyužil. Ďalej tvrdila, že sťažovateľ nepodal ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi požiadavkami tak, ako ich vykladá a uplatňuje ústavný súd. Podľa jej názoru bola preto sťažnosť neprijateľná z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Čo sa týka podstaty sťažnosti na porušenie práva na majetok, vláda tvrdila, že sa jednalo iba o dočasné obmedzenie vlastníckych práv na účely trestného konania a sťažnosť je preto zjavne nepodložená.
ESĽP sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s argumentáciou vlády a skonštatoval, že sťažovateľ mohol všetky námietky, ktoré predložil ESĽP, náležite a v súlade s formálnymi požiadavkami predložiť aj pred ústavným súdom, a to o to viac, že bol pred ústavným súdom zastúpený právnym zástupcom, avšak neurobil tak. Preto ESĽP sťažnosť zamietol z dôvodu nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy.
V prípade ALMEDIA spol. s r. o. proti Slovenskej republike sa sťažujúca spoločnosť návrhom na výkon rozhodnutia domáhala proti štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni (ďalej len „VZP“) výkonu rozhodnutia z roku 1999, podľa ktorého mala súkromná zdravotná poisťovňa (ďalej len „pôvodný dlžník“) uhradiť sťažujúcej sa spoločnosti istinu vo výške približne 3 450 eur spolu s úrokmi z omeškania. V marci 2010 Okresný súd Bratislava V vyhovel námietkam podaným VZP voči návrhu na výkon rozhodnutia, pretože sťažujúca sa spoločnosť nepreukázala, že záväzky pôvodného dlžníka prešli na VZP. Za týmto účelom nebolo dostatočné jednoducho odkázať na relevantné zákonné ustanovenia. Bolo potrebné konkrétne preukázať, že pohľadávka nebola uspokojená v rámci likvidácie pôvodného dlžníka, ako aj dôvod, pre ktorý si sťažujúca sa spoločnosť túto pohľadávku neuplatnila. Sťažujúca sa spoločnosť uvedené nepreukázala. Toto rozhodnutie bolo potvrdené v septembri 2011 Krajským súdom v Bratislave. Sťažujúca sa spoločnosť sa následne obrátila na ústavný súd a namietala porušenie svojho práva na prístup k súdu a práva na ochranu majetku. Ústavný súd sťažnosť vo februári 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
V sťažnosti podanej na ESĽP sťažujúca sa spoločnosť tvrdila, že konanie o výkon rozhodnutia bolo nespravodlivé a jeho výsledok bol svojvoľný, čím došlo k porušeniu jej práva na prístup k súdu podľa článku 6 Dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Vláda v súvislosti s námietkou podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru okrem iného tvrdila, že o výkone rozhodnutia sťažujúcej sa spoločnosti rozhodovali súdy na dvoch stupňoch, pričom ich rozhodnutia sa nejavia byť svojvoľné ani neodôvodnené a boli plne v súlade s ostatnými rozhodnutiami slovenských súdov v obdobných prípadoch. K tomuto záveru dospel aj ústavný súd, ktorý na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy preskúmaval namietané rozhodnutie krajského súdu. V súvislosti s námietkou porušenia práva na majetok vláda poukázala na skutočnosť, že sťažujúca sa spoločnosť podala návrh na výkon rozhodnutia voči VZP, o ktorej predpokladala, že sa automaticky stala právnym nástupcom všetkých záväzkov zrušeného pôvodného dlžníka. Tento právny záver však nikdy nebol potvrdený právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho súdu. Preto nárok sťažujúcej sa spoločnosti nepredstavoval „legitímnu nádej“ na získanie majetku v zmysle judikatúry ESĽP k článku 1 Protokolu č. 1.
ESĽP sa s touto argumentáciou stotožnil. Uviedol, že námietka sťažujúcej sa spoločnosti podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru sa týkala skôr rozdelenia dôkazného bremena ohľadom prechodu záväzkov a jeho súladu s aplikovateľným vnútroštátnym právom, ako toho, že by sťažujúca sa spoločnosť pre procesné vady jednoducho nemohla preukázať prechod záväzkov na VZP. Táto neschopnosť nebola z jej strany odôvodnená ani v konaní pred ESĽP. Za týchto okolností ESĽP nepovažoval závery vnútroštátnych súdov za zjavne svojvoľné, nekonzistentné, ani inak nesprávne. Navyše sťažujúca sa spoločnosť nebola nijako obmedzená v možnosti uvádzať svoje argumenty, namietať proti podaniam protistrany alebo predkladať akékoľvek dôkazy, ktoré považovala za relevantné pre výsledok konania. Jej námietku týkajúcu sa údajného porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru preto považoval za zjavne nepodloženú. Čo sa týka údajného porušenia práva na majetok, ESĽP nezistil žiaden náznak toho, že by nárok sťažovateľky mal dostatočnú oporu vo vnútroštátnom práve, alebo že by mala sťažujúca sa spoločnosť akúkoľvek „legitímnu nádej“ v zmysle jeho judikatúry, že bude jej pohľadávka voči VZP vymožená. Vzhľadom na to už nepovažoval za potrebné zaoberať sa splnením podmienky vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Túto časť sťažnosti zamietol z dôvodu jej nezlučiteľnosti s ustanoveniami Dohovoru. Sťažnosť ako celok vyhlásil za neprijateľnú.
Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
© EPRAVO.SK – Zbierka zákonov, judikatúra, právo | www.epravo.sk